Október

Moje nesmierne túžby ma mučili. Preto som hľadala v_listoch svätého Pavla, aby som konečne našla odpoveď. Oči mi náhodou utkveli na dvanástej a trinástej hlave Prvého listu Korinťanom. A v_prvej som čítala, že všetci nemôžu byť zároveň apoštolmi, prorokmi a učiteľmi, že Cirkev pozostáva z_rozličných údov a oko nemôže byť súčasne aj rukou. Bola to jasná odpoveď; ale nie taká, ktorá by utíšila moje túžby a priniesla mi pokoj.

No nedala som sa odradiť a čítala som ďalej. A tak som našla vetu, ktorá mi priniesla úľavu: „Usilujte sa o_vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.“{n}{r}1Kor 12,31{/r}{/n} Apoštol tu upozorňuje, že ani vyššie dary milosti nie sú ničím bez lásky a že láska je tá najvznešenejšia cesta, ktorá bezpečne vedie k_Bohu. Konečne som našla pokoj.

Keď som rozjímala o_tajomnom tele Cirkvi, nespoznávala som sa ani v_jednom úde, ktoré spomína svätý Pavol, alebo lepšie, chcela som sa vidieť vo všetkých. Až v_láske som našla os môjho povolania. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z_rozličných údov, ale aj to, že v_tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v_sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná.

Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v_Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V_srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.

Bože, vyšiel si mi v_ústrety svojou láskou a ona so mnou rástla od môjho detstva. {*} A teraz nemôžem pochopiť, aká je hĺbka tvojej lásky.

Pane, tvoja dobrota je taká nesmierna, a vyhradil si ju bohabojným. {*} A teraz nemôžem pochopiť, aká je hĺbka tvojej lásky.

Večný Boh, sveta Stvoriteľ,

ty riadiš more, nebo, zem;

si dobro, láska a náš cieľ,

ty spravodlivo súdiš len.

Zloducha si už odsúdil

i_jeho pyšných stúpencov,

no spásu chystáš pre ľudí,

čo nejdú cestou vzbúrencov.

Preto ťa vrúcne prosíme,

anjelmi chráň nás svojimi;

keď útok Zlého zosilnie,

nech zvíťazíme v_boji my.

Nech sú anjeli strážcovia

útechou pre nás, radosťou,

nech nám o_dobre hovoria,

cez nich nás zahrň milosťou.

Ježišu, sláva anjelov,

daj, nech bezpečne kráčame

pod ich vedením, ochranou

ku tebe v_láske oddanej.

Nech ti anjeli spievajú

chválospev pocty vznešený,

že v_nebi obdivuhodne

im aj nám dávaš odmeny. Amen.

(Sermo 12 in psalmum Qui habitat, 3. 6-8: Opera omnia, Edit. Cisterc. 4 [1966], 458-462)

„Svojim anjelom dal príkaz o_tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“{n}{r}Ž 91,11{/r}{/n} Nech oslavuje Pána jeho milosrdenstvo a jeho zázraky v_prospech ľudí{n}{r}Ž 107,8{/r}{/n}. Nech ho oslavujú a hovoria medzi pohanmi, že veľké veci urobil s_nimi Pán{n}porov. {r}Ž 126,2{/r}{/n}. Pane, čože je človek, že si ho všímaš?{n}{r}Jób 7,17{/r}; porov. {r}Ž 8,2{/r}{/n} A prečo mu venuješ toľkú pozornosť? Venuješ mu pozornosť, znepokojuješ sa preň, staráš sa o_neho. A napokon posielaš mu svojho Jednorodeného, zosielaš naň svojho Ducha a sľubuješ mu aj svoju tvár. A aby v_nebi nebol nik bez činnej starostlivosti o_nás, posielaš nám do služby oných blažených duchov{n}porov. {r}Hebr 1,14{/r}{/n}, zveruješ im našu ochranu a prikazuješ im, aby boli našimi vychovávateľmi.

„Svojim anjelom dal príkaz o_tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“{n}{r}Ž 91,11{/r}{/n} Akú úctu ti má vnuknúť toto slovo, vyvolať oddanosť, vzbudiť dôveru?! Úctu pre ich prítomnosť, oddanosť pre ich dobrotu, dôveru pre ich ochranu. Sú teda tu, sú pri tebe, a nie iba s_tebou, ale aj pre teba. Sú tu, aby ťa chránili, sú tu, aby ti pomáhali. Ale aj keď im to on prikázal, nesmieme byť nevďační ani voči tým, ktorí ho poslúchajú z_veľkej lásky a nám pomáhajú vo veľkej núdzi.

Buďme teda oddaní, buďme vďační takým veľkým strážcom, opätujme ich lásku a uctievajme si ich, ako len môžeme a ako máme. Ale celú svoju lásku a úctu dajme tomu, od ktorého máme tak oni ako aj my všetko: aj to, že môžeme uctievať alebo milovať, aj to, že si zasluhujeme byť milovaní alebo uctení.

A tak, bratia, v_ňom nežne milujme jeho anjelov ako svojich budúcich spoludedičov, no zatiaľ ešte správcov a poručníkov, ktorých nám dal Otec, aby nás viedli. Veď už teraz sme Božími deťmi{n}porov. {r}1Jn 3,2{/r}{/n}, hoci to ešte nevidno, lebo sme ešte maloletí pod správcami a poručníkmi, akoby sme sa ničím nelíšili od otrokov{n}porov. {r}Gal 4,1.2{/r}{/n}.

Napokon, aj keď sme maloletí a máme pred sebou takú veľkú cestu a nielen veľkú, ale aj veľmi nebezpečnú cestu, prečo by sme sa mali báť, keď máme takých veľkých ochrancov?! Tých, ktorí nás strážia na všetkých našich cestách, nemôže nik premôcť ani zviesť – a tým menej môžu zviesť oni. Sú verní, sú rozumní, sú mocní: prečo sa plašíme? Len ich nasledujme, nespúšťajme sa ich a zdržiavajme sa pod ochranou nebeského Boha.

Svojim anjelom dá príkaz o_tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. {*} Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o_kameň.

Nestihne ťa nijaké nešťastie a k_tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma. {*} Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o_kameň.

Najvyšší Otec zvestoval prostredníctvom svojho svätého archanjela Gabriela svätej a slávnej Panne Márii, že príde z_neba Otcovo také dôstojné, také sväté a slávne Slovo. Z_jej lona si potom vzalo naše pravé ľudské a krehké telo. Hoci bol najbohatší, dobrovoľne si vyvolil so svojou preblahoslavenou matkou chudobu. A keď sa priblížilo jeho umučenie, slávil so svojimi učeníkmi Veľkonočnú večeru. Potom sa modlil k_Otcovi: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“{n}{r}Mt 26,39{/r}{/n}

Vložil však svoju vôľu do Otcovej vôle. A vôľa jeho Otca bola, aby jeho požehnaný a slávny Syn, ktorého nám dal a ktorý sa pre nás narodil, obetoval seba samého skrze svoju vlastnú krv ako obetný dar na oltári kríža{n}porov. {r}Hebr 9,14{/r}{/n}, nie za seba, skrze ktorého povstalo všetko{n}porov. {r}Jn 1,3{/r}{/n}, ale za naše hriechy, a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v_jeho šľapajach{n}porov. {r}1Pt 2,21{/r}{/n}. A chce, aby sme sa všetci skrze neho spasili{n}porov. {r}1Tim 2,4{/r}{/n} a prijali ho s_čistým srdcom a nepoškvrneným telom.

Akí šťastní a požehnaní sú tí, čo milujú Pána a konajú, ako hovorí sám Pán v_evanjeliu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z_celého svojho srdca a z_celej svojej duše a svojho blížneho ako seba samého.“{n}porov. {r}Lk 10,27{/r}; {r}Mt 22,37.39{/r}{/n} Milujme teda Boha a klaňajme sa mu s_čistým srdcom a s_čistou mysľou, lebo on predovšetkým toto hľadá, keď hovorí: „Praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v_duchu a pravde.“{n}{r}Jn 4,23{/r}{/n} Lebo všetci, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v_duchu pravdy. A vysielajme k_nemu vo dne v_noci chvály a modlitby: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“{n}{r}Mt 6,9{/r}{/n}, lebo „sa máme stále modliť a neochabovať“{n}{r}Lk 18,1{/r}{/n}.

Okrem toho prinášajme ovocie hodné pokánia{n}porov. {r}Mt 3,8{/r}{/n}. A milujme svojich blížnych ako seba samých. Majme lásku a pokoru a dávajme almužnu, lebo ona zmýva z_duší špinu hriechov{n}porov. {r}Tob 12,9{/r}{/n}. Veď ľudia strácajú všetko, čo zanechávajú na tomto svete. So sebou si berú iba zásluhu za lásku a almužnu, ktorú dávali, a dostanú za ne odmenu od Pána a dôstojnú odplatu.

Nesmieme byť múdri a rozumní podľa tela, ale skôr máme byť jednoduchí, pokorní a čistí. Nikdy nesmieme túžiť dostať sa nad iných, ale skôr máme byť sluhami a poddanými každému ľudskému stvoreniu kvôli Bohu{n}porov. {r}1Pt 2,13{/r}{/n}. A na všetkých, čo takto robia a vytrvajú až do konca, spočinie Pánov Duch{n}porov. {r}1Pt 4,14{/r}{/n} a urobí si v_nich stánok a príbytok{n}porov. {r}Jn 14,23{/r}{/n} a budú synmi nebeského Otca, ktorého skutky konajú{n}porov. {r}Mt 5,45.16{/r}{/n} a sú snúbencami, bratmi a matkami nášho Pána Ježiša Krista{n}porov. {r}Mt 12,50{/r}{/n}.

Blahoslavení chudobní v_duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. {*} Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. {*} Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Z_homílie svätého pápeža Jána Pavla Druhého v_deň kanonizácie sv. Faustíny Kowalskej

Dnes zakúšam naozaj veľkú radosť, že celej Cirkvi môžem ukázať život a svedectvo Sestry Faustíny Kowalskej ako Boží dar pre dnešnú dobu. Božia prozreteľnosť zariadila, že život tejto pokornej dcéry poľskej zeme bol úplne spojený s_dejinami 20. storočia, ktoré sa nedávno skončilo. Kristus jej zveril svoje posolstvo milosrdenstva v_rokoch medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Kto si pamätá, kto bol svedkom a účastníkom udalostí týchto rokov a zakúsil strašné utrpenie, ktoré bolo spôsobené miliónom ľudí, vie veľmi dobre, ako veľmi sme potrebovali toto posolstvo.

Ježiš povedal Sestre Faustíne: „Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa s_dôverou neobráti na moje milosrdenstvo.“ Práve poľská rehoľná sestra sa pričinila o_to, že toto posolstvo bude navždy úzko spojené s_20. storočím, ktoré uzatvára druhé tisícročie a je mostom k_tretiemu. Nie je to nové posolstvo, ale môžeme ho považovať za dar mimoriadneho osvietenia, ktoré nám umožňuje lepšie prežívať evanjelium paschy a niesť ho ako lúč svetla našim súčasníkom.

Čo nám prinesú nastávajúce roky? Aká bude budúcnosť človeka na zemi? Nie je nám dané, aby sme to poznali. Jedno je však isté, že okrem ďalších úspechov žiaľ nebudú chýbať ani bolestné skúšky. Ale svetlo Božieho Milosrdenstva, ktoré Boh chcel nanovo zveriť svetu cez charizmu Sestry Faustíny, bude osvetľovať ľudské cesty v_treťom tisícročí.

Je však potrebné, aby ľudstvo, podobne ako kedysi apoštoli, prijalo vo večeradle dejín zmŕtvychvstalého Krista, ktorý ukazuje rany po ukrižovaní a opakuje: Pokoj vám! Je potrebné, aby sa ľudstvo dovolilo naplniť a preniknúť Duchom Svätým, ktorého mu dáva zmŕtvychvstalý Kristus. Veď to Duch lieči naše rany, rúca múry, ktoré nás oddeľujú od Boha aj od seba navzájom; dovoľuje sa nám opäť tešiť z_lásky Otca a z_bratskej jednoty.

Kristus nás naučil, že človek nielen zakúša milosrdenstvo samotného Boha, ale je povolaný, aby aj sám preukazoval milosrdenstvo iným: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“{n}{r}Mt 5,7{/r}{/n} Ježiš nám tiež ukázal mnohoraké cesty milosrdenstva, ktoré nielen odpúšťa hriechy, ale vychádza v_ústrety každej ľudskej potrebe. Ježiš sa skláňa nad každou ľudskou biedou, tak hmotnou ako aj duchovnou.

Kristovo posolstvo milosrdenstva prichádza k_nám neustále jeho rukami vystretými k_trpiacemu človekovi. Sestra Faustína ho práve takého videla a takého ho ohlasovala ľuďom všetkých kontinentov. Hoci ostala skrytá vo svojom kláštore v_Lagievnikoch v_Krakove, urobila zo svojho života hymnus na oslavu milosrdenstva: Misericordias Domini in æternum cantabo{n}{r}Ž 89,2{/r}{/n}.

Odovzdávam posolstvo milosrdenstva všetkým ľuďom, aby sa učili naplno poznávať skutočnú tvár Boha a skutočnú tvár človeka.

Alternatívne druhé čítanie len pre Kongregáciu sestier Matky Božieho Milosrdenstva:

Ó, Bože môj, som si vedomá svojho poslania vo svätej Cirkvi. Mojím neprestajným úsilím je vyprosovať milosrdenstvo pre svet. Úzko sa spájam s_Ježišom a som postavená ako obeta prosiaca za svet. Boh mi neodmietne nič, keď ho pokorne prosím hlasom jeho Syna. Moja obeta je ničím sama osebe, ale keď ju spájam s_obetou Ježiša Krista, stáva sa všemohúcou a má moc odčiniť Boží hnev. Boh nás miluje vo svojom Synovi. Bolestné umučenie Božieho Syna je ustavičným zmierňovaním Božieho hnevu.

Ó, Bože, ako veľmi túžim, aby ťa poznali duše, že si ich stvoril z_nepochopiteľnej lásky. Ó, Stvoriteľ môj a Pán, cítim, že odchýlim závoj neba, aby zem nepochybovala o_tvojej dobrote. Učiň ma, Ježišu, milou a čistou obetou pred tvárou svojho Otca. Ježišu, mňa úbohú, hriešnu premeň na seba, lebo ty môžeš všetko, a odovzdaj ma svojmu večnému Otcovi. Túžim sa stať obetnou hostiou pred tebou a obyčajnou oblátkou pred ľuďmi. Túžim, aby vôňa mojej obety bola známa len tebe. Ó, večný Bože, horí vo mne neuhasiteľný oheň prosiť ťa o_milosrdenstvo. Cítim a rozumiem, že to je moja úloha tu i_vo večnosti. Ty sám si mi prikázal hovoriť o_tomto veľkom milosrdenstve a o_tvojej dobrote.

Ó, môj Ježišu, teraz objímam celý svet a vyprosujem preň tvoje milosrdenstvo. Keď mi povieš, ó, Bože, že už dosť, že už sa celkom splnila tvoja svätá vôľa, vtedy v_zjednotení s_tebou, Spasiteľ môj, odovzdám svoju dušu do rúk Nebeského Otca, plná dôvery v_tvoje nepochopiteľné milosrdenstvo, a keď budem stáť pri tvojom tróne, zanôtim prvý chválospev tvojmu milosrdenstvu. Nezabudnem na teba, úbohá zem, aj keď cítim, že hneď celá utoniem v_Bohu ako v_oceáne šťastia, ale to mi nebude prekážať, aby som sa vrátila na zem, dodávala odvahu dušiam a povzbudzovala ich k_dôvere v_Božie milosrdenstvo. Samozrejme, že spočinutie v_Bohu mi umožní neobmedzene konať.

Cítim dobre, že moje poslanie sa neskončí smrťou, ale sa iba začne. Ó, pochybujúce duše, poodhalím vám závoj neba, aby som vás presvedčila o_Božej dobrote, aby ste už viac nezraňovali nedôverou najsladšie Ježišovo Srdce. Boh je láska a milosrdenstvo.

Keď som sa z_podrobnej a milej správy nášho blahoslaveného brata Landowina dozvedel o_neoblomnej prísnosti vášho rozumného a ozaj chvályhodného spôsobu života a dopočul sa o_vašej svätej láske a ustavičnom úsilí o_to, čo je čestné a dôstojné, môj duch jasá v_Pánovi. Naozaj jasám a núti ma to vzdávať vďaky a chvály Pánovi; a predsa trpko vzdychám. Jasám totiž, ako je spravodlivé, pre vzrast ovocia vašich čností, ale bolí ma a hanbím sa, že nečinne a ľahostajne ležím v_špine svojich hriechov.

Radujte sa teda, bratia moji milovaní, zo svojho blaženého údelu a zo štedrej ruky Božej milosti voči vám. Radujte sa, že ste unikli mnohorakým nebezpečenstvám a stroskotaniam zmietajúceho sa sveta. Radujte sa, že ste dostali pokojné a bezpečné miesto v_krytom prístave, do ktorého mnohí túžia dôjsť, mnohí sa aj veľmi usilujú, a predsa sa doň nedostanú. A mnohí, čo ho aj dosiahli, boli vylúčení, lebo to nedostali zhora.

Preto, moji bratia, majte za isté a dokázané, že ak niekto už mal toto žiaduce dobro a nejakým spôsobom ho stratil, bude to až do konca ľutovať, ak si váži alebo má starosť o_spásu svojej duše.

O_vás, moji milovaní bratia laici, hovorím: „Velebí moja duša Pána“{n}{r}Lk 1,46{/r}{/n}, lebo na vás vidím veľkosť jeho milosrdenstva podľa správy vášho priora a milovaného otca, ktorý sa vami veľmi chváli a má z_vás radosť. Radujme sa aj my, lebo aj keď nemáte vedecké vzdelanie, mocný Boh svojím prstom vpisuje do vašich sŕdc nielen lásku, ale aj poznanie svojho svätého zákona. Veď ste skutkami ukázali, čo milujete a čo poznáte. Lebo keď so všetkou opatrnosťou a horlivosťou zachovávate pravú poslušnosť, je zjavné, že múdro čítate to najlahodnejšie, životodarné ovocie Božieho písma.

Ktože mi dá holubičie krídla, aby som mohol odletieť a odpočinúť si? {*} Aby som mohol utiecť do diaľav a pobudnúť v_samote?

Svet sa pominie aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. {*} Aby som mohol utiecť do diaľav a pobudnúť v_samote.

„Dieťa sa bude volať svätým, bude to Boží Syn.“{n}{r}Lk 1,35{/r}{/n} Prameň múdrosti, Otcovo Slovo na výsostiach! Toto Slovo sa cez teba, svätá Panna, stane telom, aby ten, ktorý hovorí: „Ja som v_Otcovi a Otec vo mne“{n}{r}Jn 14,10{/r}; porov. {r:Jn}10,38{/r}{/n}, mohol povedať aj: „Lebo ja som od Boha vyšiel a od neho prichádzam.“{n}{r}Jn 8,42{/r}; porov. {r:Jn}16,28{/r}{/n}

„Na počiatku,“ hovorí, „bolo Slovo.“{n}{r}Jn 1,1{/r}{/n} Už vrie prameň, ale zatiaľ iba sám v_sebe. Veď „Slovo bolo u_Boha“{n}{r}Jn 1,1{/r}{/n}, a preto prebývalo v_neprístupnom svetle{n}porov. {r}1Tim 6,16{/r}{/n}; a Pán hovoril od počiatku: „Ja mám myšlienky pokoja, a nie súženia.“{n}porov. {r}Jer 29,11{/r}{/n} Ale tvoja myšlienka je u_teba a my nevieme, čo myslíš; veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom?{n}porov. {r}Rim 11,34{/r}{/n}

Zostúpila teda myšlienka pokoja do diela pokoja: „Slovo sa telom stalo a“{n}{r}Jn 1,14{/r}{/n} už „prebýva medzi nami.“{n}porov. {r}Jn 1,14{/r}{/n} Skrze vieru naozaj prebýva v_našich srdciach{n}porov. {r}Ef 3,17{/r}{/n}, prebýva v_našej pamäti, prebýva v_mysli, ba zostupuje až do samej predstavy. Lebo čo si aj mohol človek predtým myslieť o_Bohu, iba že si v_srdci vytvoril modlu? Veď bol vonkoncom nepochopiteľný a neprístupný, neviditeľný a nevymysliteľný; ale teraz chce, aby sme ho chápali, chce, aby sme ho videli, chce, aby sme o_ňom premýšľali.

Pýtaš sa, ako? Nuž tak, že ležal v_jasliach, odpočíval v_panenskom lone, kázal na vrchu, strávil celú noc v_modlitbe; že visel na kríži, zbledol v_smrti, bol slobodný medzi mŕtvymi a mal moc nad podsvetím, aj že tretieho dňa vstal z_mŕtvych a ukázal apoštolom na znak víťazstva miesta po klincoch a napokon, že pred ich očami vystúpil do tajomného neba.

O_čom z_tohto by sa nedalo pravdivo, nábožne a sväto rozmýšľať? O_čomkoľvek z_tohto rozmýšľam, rozmýšľam o_Bohu a v_tomto všetkom je môj Boh. O_tomto rozjímať nazývam múdrosťou a vyhlasujem za rozumnosť, keď pamäť preteká sladkosťou, ktorú z_takýchto jadier v_hojnosti vyvádza kňazská palica{n}porov. {r}Nm 17,2-8{/r} [Vg.]{/n} a Mária ju čerpá v_nebi a bohato vylieva na nás.

Mária, Panna, niet ani jedinej medzi dcérami Jeruzalema, ktorá by ti bola podobná: ty si matka Kráľa kráľov, ty si pani anjelov, ty si nebeská kráľovná. {*} Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.

Zdravas’, milosti plná, Pán s_tebou. {*} Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.

Ako je veľa prenasledovaní, tak veľa je aj mučeníctiev. Denne si Kristovým svedkom. Pokúša ťa duch smilstva, ale ty sa z_obavy pred budúcim Kristovým súdom neodvážiš porušiť čistotu mysle a tela: si Kristov mučeník. Pokúša ťa duch chamtivosti, aby si sa zmocnil majetku slabšieho, znesvätil práva bezbrannej vdovy, ale ty si uvažovaním nad Božími prikázaniami pochopil, že treba pomáhať, a nie škodiť: si Kristov svedok. Veď Kristus chce mať pri sebe takých svedkov, ako je napísané: „Vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu a príďte, budeme sa prieť, hovorí Pán.“{n}porov. {r}Iz 1,17{/r}{/n} Pokúša ťa duch pýchy, ale keď vidíš bedára a chudáka, v_duchu nábožnosti máš s_ním súcit a miluješ viac pokoru ako spupnosť: si Kristov svedok. A čo viac, vydal si svedectvo nielen slovami, ale aj skutkom.

Veď kto je hodnovernejší svedok ako ten, čo „vyznáva, že Pán Ježiš prišiel v_tele“{n}{r}1Jn 4,2{/r}{/n}, tým, že zachováva prikázania evanjelia?! Lebo ten, čo počúva a nekoná, zapiera Krista. Hoci slovom vyznáva, skutkami popiera. Koľkým, čo budú hovoriť: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v_tvojom mene? Nevyháňali sme zlých duchov a neurobili sme veľa zázrakov?“, odpovie v_onen deň: „Odíďte odo mňa všetci, čo páchate neprávosť!“{n}{r}Mt 7,22-23{/r}{/n} Svedkom je teda ten, kto súhlasnými skutkami dosvedčuje prikázania Pána Ježiša.

Koľko skrytých mučeníkov má teda každý deň Kristus, ktorí vyznávajú, že Ježiš je Pán! Toto mučeníctvo a verné svedectvo o_Kristovi pozná aj Apoštol. Hovorí: „Toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia.“{n}{r}2Kor 1,12{/r}{/n} Koľkí navonok vyznávali, a vnútri zapreli! „Neverte každému duchu“{n}{r}1Jn 4,1{/r}{/n}, hovorí Písmo, „ale po ich ovocí“{n}{r}Mt 7,16{/r}{/n} poznávajte tých, ktorým máte veriť. Teda vo vnútorných prenasledovaniach buď verný a statočný, aby si sa osvedčil aj v_tých vonkajších prenasledovaniach. Aj v_najvnútornejších prenasledovaniach sú králi a vladári, sudcovia hrozní svojou mocou. Príklad máš v_pokušení, ktoré podstúpil náš Pán.

A na inom mieste čítame: „Nech nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele.“{n}{r}Rim 6,12{/r}{/n} Vidíš, človeče, pred akými kráľmi stojíš, pred akými vladármi hriechov, ak vládne hriech?! Koľko je hriechov, koľko nerestí, toľko je kráľov. A pred nich nás vláčia, pred nimi stojíme. Aj títo králi majú súdnu stolicu v_mysliach mnohých ľudí. Ale kto vyzná Krista, hneď urobí tamtoho kráľa zajatcom a zvrhne ho z_trónu svojej mysle. Veď ako by ešte mohla zostať diablova súdna stolica v_tom, v_kom sa týči Kristov tribunál?!

Boží svätí vybojovali veľký boj, prešli ohňom a vodou a zachránili sa. {*} A dostali veniec od Pána, svojho Boha.

Svätí vydali svoje telá na svedectvo Bohu. {*} A dostali veniec od Pána, svojho Boha.

(Epist. Pro universali totius Ecclesiæ reformatione: in archivo Ordinis Clericorum Regularium Matris Dei)

Tí, čo chcú dosiahnuť mravnú obrodu ľudí, musia hľadať predovšetkým Božiu slávu a pritom očakávať a vyprosovať si na takú užitočnú a namáhavú prácu pomoc od toho, od ktorého pochádza každé dobro. Potom nech sa postavia pred zrak tých, ktorých treba napraviť, ako zrkadlá všetkých čností a ako lampy postavené na svietnik, aby neporušeným životom a čistými mravmi svietili všetkým, čo sú v_Božom dome{n}porov. {r}Mt 5,15{/r}{/n}, a tak skôr lahodne získavali pre obnovu, ako by mali do nej nútiť, aby sa podľa Tridentského koncilu nevyžadovalo od tela to, čoho niet v_hlave, a nerozvrátila sa tak stabilnosť a poriadok celej Pánovej rodiny. Okrem toho sa budú na spôsob múdreho lekára bedlivo usilovať presne určiť všetky choroby, ktoré trápia Cirkev a vyžadujú si liečenie, aby mohli ktorejkoľvek z_nich čeliť vhodnými prostriedkami.

Už čo sa týka liekov, ktoré sú spoločné pre celú Cirkev, lebo jej obnova má vychádzať tak od najvyšších ako od najnižších, čiže od hláv i_od najmenších, najprv treba obrátiť zrak na všetkých tých, čo sú iným predstavení, aby sa obnova začala tam, odkiaľ sa má šíriť na ostatných.

Predovšetkým treba podniknúť všetko, aby kardináli, patriarchovia, arcibiskupi, biskupi a farári, ktorí majú bezprostrednú zodpovednosť za duše, boli takí, že im možno bez obáv zveriť spravovanie Pánovho stáda. Ale od najvyšších zostúpme aj k_najnižším, čiže od hláv k_maličkým: neslobodno totiž zabudnúť ani na tých, od ktorých obnovu Cirkvi treba začať. A neslobodno nevyskúšať vonkoncom nič, čo by mohlo živiť rýdzu kresťanskú vieru a sväté mravy detí už od útleho veku. K_dosiahnutiu tohto cieľa nevedie nič tak spoľahlivo ako posvätný inštitút na vyučovanie kresťanskej náuky a to, že sa deti zveria na výchovu iba dobrým a bohabojným mužom.

Toto mi vskutku, svätý Otče, nateraz v_tejto veľmi vážnej veci dobrotivo vnukol Pán. A keby sa vyskytli na prvý pohľad aj väčšie ťažkosti, ak ich porovnáme s_veľkosťou veci, budú sa zdať až veľmi malé. Veď veľké veci nevznikajú bez veľkých obetí a veľkým mužom sluší konať veľké veci.

Tento človek urobil všetko, čo mu prikázal Boh; a on mu povedal: {*} Vojdi do môjho pokoja, lebo som videl, že si spravodlivý predo mnou uprostred všetkých národov.

On pohrdol pozemským životom a vošiel do nebeského kráľovstva. {*} Vojdi do môjho pokoja, lebo som videl, že si spravodlivý predo mnou uprostred všetkých národov.

(In sollemnem Concilii Oecumenici Vaticani II inaugurationem, die 11 octobris 1962: AAS 54 [1962], 786-787. 792-793)

Gaudet Mater Ecclésia quod, singulári Divínæ Providéntiæ múnere, optatíssimus iam dies illúxit, quo, áuspice Deípara Vírgine, cuius matérna dígnitas hódie festo ritu recólitur, hic ad Beáti Petri sepúlcrum Concílium Oecuménicum Vaticánum Secúndum sollémniter inítium capit.

Gravíssimæ sane res et quæstiónes ab humáno génere dissolvéndæ, post vigínti fere saécula non mutántur; étenim Christus Iesus semper médium quasi locum tenet históriæ et vitæ: hómines aut ipsi ipsiúsque Ecclésiæ adhaérent, atque ádeo lucis, suavitátis, recti órdinis pacísque bonis fruúntur; aut sine ipso vivunt vel contra ipsum agunt et consúlto extra Ecclésiam commorántur, quo fit ut confúsio inter eos habeátur, mútuæ ratiónes ásperæ efficiántur, cruentórum bellórum impéndeat perículum.

Ineúnte Concílio Oecuménico Vaticáno Secúndo, manifésto ut álias numquam patet, veritátem Dómini in ætérnum manére. Síquidem, dum ætas ætáti succédit, incértas cérnimus hóminum opinatiónes álias álias excípere atque enascéntes erróres sæpe cito velut nébulam sole depúlsam evanéscere.

Quibus erróribus Ecclésia nullo non témpore óbstitit, eos sæpe etiam damnávit, et quidem severitáte firmíssima. Ad præsens tempus quod áttinet, Christi Sponsæ placet misericórdiæ medicínam adhibére, pótius quam severitátis arma suscípere; magis quam damnándo, suæ doctrínæ vim ubérius explicándo putat hodiérnis necessitátibus esse consuléndum. Non quod desint falláces doctrínæ, opinatiónes, perícula præcavénda atque dissipánda; sed quia hæc ómnia tam apérte pugnant cum rectis honestátis princípiis, ac tam exitiáles peperére fructus, ut hódie hómines per se ipsi ea damnáre incípere videántur, ac nominátim illas vivéndi formas, quæ Deum eiúsque leges posthábeant, nímiam in téchnicæ artis progréssibus pósitam confidéntiam, prosperitátem únice vitæ cómmodis inníxam. Ipsi magis magísque norunt, humánæ persónæ dignitátem eiúsque cóngruam perfectiónem negótium esse magni moménti et ad expediéndum perárduum. Quod autem máxime ínterest, íidem experiéndo tandem didicérunt, extérnam vim áliis impósitam, armórum poténtiam, políticum dominátum mínime satis esse, ad gravíssimas, quæ eos angunt, quæstiónes felíciter dissolvéndas.

Hisce in rerum adiúnctis, Cathólica Ecclésia, dum per Oecuménicum hoc Concílium religiósæ veritátis facem attóllit, amantíssimam ómnium matrem se vult præbére, benígnam, patiéntem, atque erga fílios a se seiúnctos misericórdia ac bonitáte permótam humáno géneri, tot difficultátibus laboránti, ipsa, ut olim Petrus mísero illi qui ab eo stipem rogáverat, dicit: Argéntum et aurum non est mihi: quod autem hábeo hoc tibi do; in nómine Iesu Christi Nazaréni surge et ámbula. Scílicet nostrórum témporum homínibus Ecclésia non cadúcas pórrigit divítias, neque beatitátem dumtáxat terrénam pollicétur; sed supérnæ grátiæ bona impértit, quæ cum hómines ad filiórum Dei dignitátem érigant, tam válido præsídio et adiuménto sunt ad humaniórem efficiéndam eórum vitam; uberióris doctrínæ suæ fontes áperit, qua hómines luce Christi collustráti pénitus intellígere valent, quid ipsi revéra sint, qua dignitáte excéllant, quem finem prósequi débeant; per fílios dénique suos ubíque christiánæ caritátis spátia dilátat, qua ad dissensiónum sémina evellénda nihil est áptius et ad provehéndam concórdiam, iustam pacem fraternámque ómnium unitátem nihil est efficácius.

Dixit Iesus Simóni: Dico tibi quia tu es Petrus, et super hanc petram ædificábo Ecclésiam meam, {*} Et portæ ínferi non prævalébunt advérsus eam.

Deus fundávit eam in ætérnum. {*} Et portæ ínferi non prævalébunt advérsus eam.

„Utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s_budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“{n}{r}Rim 8,18{/r}{/n} Kto by sa teda neusiloval všetkými spôsobmi dosiahnuť takú slávu, že sa stane Božím priateľom, že sa bude hneď radovať s_Kristom, že po pozemských mukách a trápeniach dostane večné odmeny? Ak je pre svetských vojakov slávou, keď sa po premožení nepriateľa vracajú do vlasti ako víťazi, o_koľko mohutnejšia a väčšia sláva je vrátiť sa po premožení diabla ako víťaz do raja a tam, odkiaľ bol vyhnaný hriešnik Adam, zaniesť po porážke toho, ktorý ho predtým oklamal, víťazné trofeje, priniesť Pánovi ako najmilší obetný dar neporušenú vieru, čnosť bezúhonnej mysle a žiarivú chválu nábožnosti; sprevádzať ho, keď príde pomstiť sa na nepriateľoch, stáť po jeho boku, keď si sadne a bude súdiť, stať sa Kristovým spoludedičom, vyrovnať sa anjelom a tešiť sa podielu na nebeskom kráľovstve s_patriarchami, apoštolmi a prorokmi! Aké prenasledovanie môže zdolať tieto myšlienky, ktoré dokážu prekonať aj muky?!

Myseľ založená na nábožných rozjímaniach zostáva statočná a pevná a duch neochvejne odoláva všetkým hrôzam diabla a hrozbám sveta, keď ho posilňuje istá a pevná viera v_budúce veci. V_prenasledovaní sa zatvára zem, ale otvára sa nebo, antikrist sa vyhráža, ale Kristus chráni, nastáva smrť, ale nasleduje nesmrteľnosť. Aká je to česť a aká istota odísť odtiaľto s_radosťou, odísť uprostred bied a súžení slávne, zatvoriť na okamih oči, ktoré videli ľudí a svet, a ihneď ich otvoriť, aby hľadeli na Boha a na Krista. Aký rýchly je taký šťastný prechod! Náhle si vzatý zo zeme, aby si bol umiestený v_nebeskom kráľovstve.

Tomuto treba myseľ i_myšlienky venovať, o_tomto vo dne v_noci rozjímať. Ak potom prenasledovanie zastihne takéhoto Božieho vojaka, nebude môcť zlomiť silu ochotnú bojovať. Alebo keby bol odvolaný skôr, viera, ktorá bola pripravená na mučeníctvo, nezostane bez odmeny. Veď Boh sudca odmieňa bez meškania. V_prenasledovaní získava korunu zápas, v_pokoji svedomie.

Dávajte pozor na celé stádo, v_ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, {*} Aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si Boh získal krvou svojho Syna.

Od správcov sa vyžaduje, aby bol každý verný. {*} Aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si Boh získal krvou svojho Syna.

Kto má pri sebe Krista Ježiša, priateľa a takého šľachetného vodcu, bude schopný všetko zniesť. Veď on nás podporuje, posilňuje, nikoho neopúšťa a je pravým a úprimným priateľom. Jasne totiž vidím, že ak sa chceme páčiť Bohu a dostať od neho veľké milosti, on chce, aby sme to dostávali cez ruky jeho najsvätejšej ľudskej prirodzenosti, o_ktorej hovorí, že jeho velebnosť má v_nej zaľúbenie.

Veľmi veľa ráz som to zakúsila a aj sám Pán mi to povedal. Na vlastné oči som videla, že musíme vojsť cez túto bránu, ak chceme, aby nám najvyššia velebnosť odhalila nejaké tajomstvá a tajnosti. Inú cestu netreba hľadať ani po dosiahnutí vrcholu kontemplácie, lebo po tejto ceste sa kráča isto a bezpečne. Tu je naším Pánom ten, od ktorého a skrze ktorého dostávame všetko dobré. On nás bude učiť. Ak budeme mať pred očami jeho život, lepší a dokonalejší príklad na nasledovanie nenájdeme.

Čo chceme viac, ako mať po svojom boku takého verného priateľa, ktorý nás neopustí v_námahách a ťažkostiach, ako to robia svetskí priatelia?! Blahoslavený ten, kto ho bude úprimne a opravdivo milovať a vždy sa bude držať popri ňom. Pozrime sa na slávneho apoštola Pavla, ktorý, ako sa zdalo, nemohol nemať Ježiša v_ústach, lebo on ho mal vpísaného a vtlačeného do svojho srdca. Keď som toto pochopila, usilovne som hľadala a zistila som, že po inej ceste ako po tejto nešli ani niektorí mimoriadne kontemplatívni svätci, ako František, Anton Paduánsky, Bernard, Katarína Sienská. S_veľkou slobodou treba kráčať po tejto ceste, úplne sa odovzdať do Božích rúk a ak nás bude chcieť zaradiť a povýšiť medzi svojich komorníkov a tajomníkov, ochotne poslúchnime.

Kedykoľvek uvažujeme o_Kristovi, pamätajme vždy, aká láska ho podnecovala, že nám preukázal také veľké milosti a dobrodenia, a akú veľkú lásku nám prejavil Boh, keď nám dal takú záruku svojej lásky, ktorou nás sprevádza. Láska totiž vyžaduje lásku. Preto sa usilujme, aby sme to mali vždy pred očami, a tak sa povzbudzovali k_láske. Lebo ak nám Boh raz dá tú milosť, že sa táto láska hlboko vtlačí do nášho srdca, bude nám všetko veľmi ľahké a za krátky čas a s_malou námahou dokážeme veľmi veľa.

Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba, Pane. {*} Pre mňa je slasťou byť v_Božej blízkosti a v_Pánu Bohu svoju nádej mať.

Kto sa spája s_Pánom, je s_ním jeden Duch. {*} Pre mňa je slasťou byť v_Božej blízkosti a v_Pánu Bohu svoju nádej mať.

Božia služobníčka vedela, že živé kamene, ktoré majú byť včlenené do budovy nebeského Jeruzalema, treba na tomto svete vyhladiť údermi a tlakom a že do nebeskej slávy a slávnej vlasti máme vojsť cez mnohé súženia{n}porov. {r}Sk 14,22{/r}{/n}, a preto sa celá vystavila vodám utrpenia a svoje telo stále bez ľútosti morila mnohými bičmi umŕtvovania. Každý deň sa vysilovala takými pôstmi a odriekaním, že sa mnohí divili, ako mohla taká slabá a jemná žena vydržať takéto trýznenie.

Čím pozornejšie dbala, aby vytrvalou prísnosťou umŕtvovala svoje telo, ale po predchádzajúcom uvážení, tým väčšmi rástla v_sile ducha a v_milosti a tým silnejšie sa v_nej rozhorieval oheň nábožnosti a božskej lásky. Lebo častejšie ju unášala hore taká vrúcna túžba a hnalo ju to k_Bohu, že bola mimo zmyslov a nevnímala, čo sa okolo nej dialo.

Ale ako nábožnou mysľou smerovala ustavične k_Bohu, tak sa dobročinnou láskou skláňala k_blížnemu a štedro rozdávala almužnu chudobným. Podporovala aj spoločenstvá a rehoľné osoby žijúce v_kláštore i_mimo neho, vdovy a siroty, chorých a slabých, malomocných a väzňov v_okovách i_v_žalároch, pocestných i_chudobné ženy, čo živili deti, a vôbec nikomu, kto prišiel za ňou o_pomoc, nedovolila odísť bez potechy.

A keďže táto Božia služobníčka nezanedbala nijaký dobrý čin, ktorý mohla urobiť, Boh jej udelil aj tú milosť, že tam, kde jej chýbala pri konaní ľudská schopnosť a nemala dostatok vlastných síl na skutky, mohla s_Božou pomocou a silou Kristovho utrpenia urobiť, čo od nej vyžadovali túžby blížnych v_núdzi. A tak tým, čo sa k_nej utiekali o_odstránenie tak telesného, ako aj duchovného nešťastia, bola schopná pomôcť podľa dobrotivého rozhodnutia Božej vôle.

Opasuje si bedrá silou a otužuje svoje ramená; {*} Preto jej lampa nikdy nezhasne.

Skusuje a vidí, že podnikanie Božej múdrosti je dobré. {*} Preto jej lampa nikdy nezhasne.

Zdá sa mi, že tá veľká túžba nášho Pána po osobitnej úcte jeho presvätého Srdca smeruje k_tomu, aby sa v_našich srdciach obnovili účinky vykúpenia. Veď najsvätejšie Srdce je nevyčerpateľný prameň, ktorý po ničom inom netúži tak, ako rozliať sa do pokorných sŕdc, aby boli slobodné a ochotné usporiadať svoj život podľa jeho vôle.

Z_tohto Božského Srdca však bez prestania vytekajú tri potôčky. Prvý je milosrdenstvo voči hriešnikom, ktorým prináša ducha ľútosti a pokánia. Druhý je láska na pomoc všetkým, čo zápasia s_problémami, a najmä tým, čo sa usilujú o_dokonalosť, aby našli silu na prekonávanie ťažkostí. A z_tretieho potôčka prúdi láska a svetlo pre jeho dokonalých priateľov, ktorých chce pripojiť k_sebe, aby mali účasť na jeho poznaní a na jeho prikázaniach, aby sa aj oni, každý svojím spôsobom, celkom zasvätili šíreniu jeho slávy.

Toto Božské Srdce je priepasťou všetkých dobier, do ktorej majú úbožiaci ponoriť všetky svoje trápenia. Je priepasťou radosti, do ktorej máme ponoriť všetky svoje žiale, je priepasťou pokory proti našej hlúposti, je priepasťou milosrdenstva pre nešťastníkov, priepasťou lásky, do ktorej máme ponoriť všetku svoju biedu.

Preto sa musíte spojiť so Srdcom nášho Pána Ježiša Krista na začiatku obrátenia, aby ste našli správny smer, na konci, aby ste zadosťurobili. Vonkoncom sa vám nedarí modlitba? Vtedy stačí, keď prinesiete Bohu modlitby, ktoré za nás vysiela Spasiteľ v_Oltárnej sviatosti a ponúknete mu jeho horlivosť na vynáhradu za svoju ochabnutosť. A kedykoľvek niečo robíte, proste takto: „Bože môj, toto robím alebo toto znášam v_Srdci tvojho Syna a podľa jeho svätých úmyslov, ktoré ti obetujem na vynáhradu za všetko, čo je v_mojich skutkoch zlé alebo nedokonalé.“ A tak podobne vo všetkom, čo život prináša. A keď sa vám prihodí niečo boľavé alebo skľučujúce či nespravodlivé, povedzte si vždy takto: „Prijmi, čo ti posiela presväté Srdce Ježiša Krista, aby ťa spojilo so sebou.“

Ale nadovšetko si zachovajte pokoj srdca, ktorý prevyšuje všetky poklady a na zachovanie ktorého nie je nič užitočnejšie ako zrieknuť sa svojej vôle a namiesto svojej vôle postaviť vôľu Božského Srdca tak, aby ona robila namiesto nás všetko, čo zväčšuje jeho slávu, aby sme sa mu s_radosťou podriaďovali a bezvýhradne mu dôverovali.

Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i_zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. {*} Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.

Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. {*} Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.

Píšem všetkým cirkvám a všetkých uisťujem, že rád zomriem za Boha, ak mi to vy neprekazíte. Prosím vás, nepreukazujte mi nevhodnú láskavosť. Nechajte, aby som bol pokrmom divej zveri, pomocou ktorej možno dosiahnuť Boha. Som Božou pšenicou, nech ma teda rozomelú zuby divej zveri, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. Modlite sa za mňa ku Kristovi, aby som sa pomocou týchto nástrojov stal obetným darom pre Boha.

Nič mi nepomôžu svetské radosti ani kráľovstvá tohto sveta. Pre mňa je výhodnejšie zomrieť v_Kristovi Ježišovi, ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z_mŕtvych. Už sa blíži chvíľa môjho narodenia. Odpusťte mi, bratia! Nezabráňte mi žiť, nechcite, aby som zomrel. Túžim byť Boží, nevydávajte ma svetu, ani ma nezvádzajte hmotou. Nechajte ma vnímať čisté svetlo. Keď sa ta dostanem, budem človekom. Dovoľte mi nasledovať utrpenie môjho Boha. Kto má jeho v_sebe, pochopí, čo chcem, a zľutuje sa nado mnou, lebo vie, čo ma zviera.

Knieža tohto sveta ma chce uchvátiť a zničiť moju túžbu po Bohu. Nech mu teda nepomáha nik z_vás, čo ste tu. Radšej pomáhajte mne, čiže Bohu. Nehovorte o_Ježišovi Kristovi, kým dychtíte po svete. Nech vo vás neprebýva závisť. Neverili by ste mi, keby som vás o_to prosil osobne, tým viac verte tomu, čo vám píšem. Veď vám píšem živý, hoci túžim zomrieť. Moja láska je ukrižovaná, už vo mne nehorí oheň lásky k_hmote. Je vo mne živá voda, ktorá mi vnútri hovorí: „Poď k_Otcovi.“ Nemám záľubu v_porušiteľnom pokrme ani v_radostiach tohto sveta. Túžim po Božom chlebe; je ním telo Ježiša Krista, ktorý pochádza z_Dávidovho rodu, a za nápoj chcem krv toho, ktorý je neporušiteľnou láskou.

Už nechcem žiť, ako žijú ľudia. A splní sa mi to, ak budete vy chcieť. Prosím, aby ste chceli, aby ste aj vy našli priazeň. Niekoľkými riadkami vás prosím: verte mi. Ježiš Kristus vám ukáže, že hovorím pravdu. On má pravdivé ústa, ktorými naozaj hovoril Otec. Proste za mňa, aby som to dosiahol. Nepísal som vám podľa tela, ale podľa Božieho zmýšľania. Ak budem trpieť, bude to znamenať, že ste mi chceli dobre. Ak budem odmietnutý, bude to znamenie, že ste ma nenávideli.

Nič vám nebude neznáme, ak budete dokonale veriť v_Ježiša Krista a milovať ho, čo je začiatkom i_vrcholom života. {*} Viera je začiatkom a láska vrcholom.

Preto si oblečte miernosť a obnovte sa vo viere, ktorá je Pánovým telom, a v_láske, ktorá je krvou Ježiša Krista. {*} Viera je začiatkom a láska vrcholom.

Blažený muž a sprievodca,

pomocník apoštolov, hľaď:

chceme ťa prosiť o_pomoc

a na chválu ti zaspievať.

Skrz svätých poslov Kristových

nastal čas spásy, milosti,

vek pravdy, šťastia, pokoja

a opravdivej radosti.

Na apoštolskú úlohu

aj teba vybral Boh, náš Pán,

Kristus ťa mocou obdaril

a milosť zdvihla k_výšinám.

Ty šťastný svetla rozsievač,

vypros, nech v_Slnku-Kristovi

obilie zrie už vzklíčené,

a bude v_sýpkach Pánových.

Už s_apoštolmi v_nebi si,

v_sudcovskej skvieš sa hodnosti;

pomôž nám hriechov zbaviť sa,

nech hreje nás jas milosti.

Sláva buď Svätej Trojici,

čo slávne tróni v_nebesiach;

nech naša duša teší sa

a v_sláve neba zaplesá. Amen.

{v}9,27{/v}Barnabáš sa ujal Šavla, zaviedol ho k_apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s_ním hovoril a ako smelo si v_Damasku počínal v_Ježišovom mene. {v}28{/v}A žil s_nimi v_Jeruzaleme a smelo si počínal v_Pánovom mene. {v}29{/v}Rozprával a prel sa aj s_Helenistami a oni ho chceli zabiť. {v}30{/v}Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu.

{v}31{/v}A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v_bázni pred Pánom a rástla v_úteche Svätého Ducha.

{v}11,19{/v}Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana, došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom. {v}20{/v}No niektorí z_nich boli Cyperčania a Cyrénčania. A keď prišli do Antiochie, hovorili aj Helenistom a zvestovali im Pána Ježiša. {v}21{/v}Pánova ruka bola s_nimi a veľa ich uverilo a obrátilo sa k_Pánovi.

{v}22{/v}Zvesť o_tom sa dostala aj do uší jeruzalemskej cirkvi; a vyslali do Antiochie Barnabáša. {v}23{/v}Keď ta prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v_Pánovi, ako si zaumienili v_srdci, {v}24{/v}lebo on bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery. A k_Pánovi sa pridal veľký zástup. {v}25{/v}Preto odišiel do Tarzu vyhľadať Šavla. {v}26{/v}Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie. Celý rok pobudli v_tamojšej cirkvi a učili početný zástup. V_Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi.

Božie slovo sa šírilo a rozmáhalo. {*} A uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život.

Učeníci boli naplnení radosťou a Duchom Svätým. {*} A uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život.

Náš Pán a Spasiteľ nás, milovaní bratia, niekedy napomína slovami, inokedy skutkami. Veď i_jeho činy sú príkazmi, lebo aj keď robí niečo mlčky, ukazuje nám, čo máme robiť. Vidíme, ako posiela učeníkov po dvoch kázať, lebo sú dve prikázania lásky, totiž láska k_Bohu a k_blížnemu.

Pán posiela učeníkov kázať po dvoch, aby nám mlčky naznačil, že kto nemá lásku k_druhému, vôbec nemá prijať kazateľský úrad.

A dobre sa hovorí, že „ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť“{n}{r}Lk 10,1{/r}{/n}. Pán nasleduje svojich hlásateľov, lebo hlásanie ide pred ním. Pán iba vtedy prichádza do príbytku našej mysle, keď ho predišli slová povzbudenia a prostredníctvom nich sa v_mysli ujala pravda. Preto hovorí Izaiáš týmto hlásateľom: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu.“{n}{r}Iz 40,3{/r}{/n} A preto aj žalmista hovorí: „Urobte cestu tomu, čo vystupuje nad západom.“{n}{r}Ž 68,5{/r} [Vg.]{/n} Pán totiž vystupuje nad západom, lebo kde bol umučený, tam zmŕtvychvstaním zjavil svoju tým väčšiu slávu. Áno, vystupuje nad západom, lebo zmŕtvychvstaním pošliapal smrť, ktorú podstúpil. Putujeme teda k_tomu, čo vystupuje nad západom, keď vašim mysliam hlásame jeho slávu, aby ich on, keď po nás príde, osvietil prítomnosťou svojej lásky.

Počujme, čo hovorí pri vysielaní hlásateľov: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“{n}{r}Lk 10,2{/r}; {r}Mt 9,37-38{/r}{/n} Do veľkej žatvy je málo robotníkov. A nemôžeme to vysloviť bez hlbokého zármutku, lebo je dosť tých, čo by počúvali dobré veci, ale tých, čo by ich hovorili, niet. Hľa, svet je plný kňazov, a v_Božej žatve možno sotva nájsť pracovníka, lebo sme síce prijali kňazský úrad, ale úlohu svojho úradu neplníme.

Počúvajte však, milovaní bratia, počúvajte, čo hovorí: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Proste za nás, aby sme vládali pracovať pre vás, ako treba, aby sme nemali stŕpnutý jazyk, keď treba hovoriť, a keď sme už zaujali kazateľské miesto, aby naša nemota nežalovala na nás pred spravodlivým sudcom.

Všetko od počiatku dôkladne preskúmal a verne rad-radom opísal v_evanjeliu; {*} Aby sme poznali spoľahlivosť učenia, do ktorého nás zasvätili.

Rozprával o_všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku. {*} Aby sme poznali spoľahlivosť učenia, do ktorého nás zasvätili.

SV. JÁNA DE BRÉBEUF A IZÁKA JOGUES, KŇAZOV, A ICH SPOLOČNÍKOV, MUČENÍKOV

(The Jesuit Relations and Allied Documents, The Burrow Brothers C°, Cleveland, 1898, 164. 166)

Dva dni som nepretržite pociťoval veľkú túžbu po mučeníctve a žiadal som si znášať všetky muky, ktoré vytrpeli mučeníci.

Čím sa ti môžem odplatiť, Ježišu, môj Pán a môj Spasiteľ, za všetky dobrodenia, ktorými si ma predišiel? „Vezmem“ z_tvojej ruky „kalich“ tvojich bolestí „a budem vzývať tvoje meno“{n}porov. {r}Ž 116,13{/r}{/n}. Sľubujem pred tvojím večným Otcom a Duchom Svätým, pred tvojou presvätou Matkou a jej prečistým ženíchom, pred anjelmi, apoštolmi a mučeníkmi, pred mojím svätým otcom Ignácom a svätým Františkom Xaverským, opravdivo ti, Ježišu, môj Spasiteľ, sľubujem, že sa nikdy, nakoľko to bude závisieť odo mňa, neodtiahnem od milosti mučeníctva, ak ju niekedy zo svojho nekonečného milosrdenstva ponúkneš mne, svojmu najnehodnejšiemu sluhovi.

Zaväzujem sa tak, že na celý život, čo mi ešte zostáva, odmietam možnosť a slobodu vyhnúť sa príležitostiam zomrieť a vyliať krv pre teba, iba ak by som bol niekedy presvedčený, že v_danej chvíli bude väčšmi vyhovovať tvojej sláve, aby som konal inak. Zaväzujem sa aj k_tomu, že keď bude mať prísť smrteľný úder, prijmem ho z_tvojich rúk s_najväčšou duchovnou rozkošou a radosťou. A preto, môj milovaný Ježišu, keďže ma ovláda ohromná radosť, už teraz ti obetujem svoju krv, telo i_život, aby som zomrel iba za teba, ak mi dáš tú milosť, lebo ty si zomrel za mňa. Daj, nech ja žijem tak, aby si mi ty udelil dar tak šťastne zomrieť. Tak, môj Boh a môj Spasiteľ, „vezmem“ z_tvojej ruky „kalich“ tvojich utrpení „a budem vzývať tvoje meno“: Ježiš, Ježiš, Ježiš!

Môj Bože, ako ma bolí, že ťa nepoznajú, že sa táto barbarská krajina ešte neobrátila celá k_tebe, že odtiaľto ešte nie je vykorenený hriech! Nech na mňa, môj Bože, padnú všetky muky, ktoré sú krutejšie ako smrť a majú ich niesť zajatci v_tejto krajine. Ochotne sa za nich ponúkam, nech ich ja sám vytrpím.

Svätí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia a mužneli v_boji; {*} Všetci sa osvedčili vo viere.

Boh ich skúšal a zistil, že sú ho hodni. {*} Všetci sa osvedčili vo viere.

Najlepšie a najsvätejšie je premýšľať o_Pánovom utrpení a rozjímať o_ňom, lebo touto cestou sa prichádza k_svätému spojeniu s_Bohom. V_tejto najsvätejšej škole sa učí pravej múdrosti: všetci svätí sa jej tam naučili. Keď však drahý kríž nášho Ježiša zapustí vo vašom srdci hlbšie korene, potom budete spievať: „Trpieť a nezomrieť“ alebo: „Buď trpieť, alebo zomrieť,“ alebo ešte lepšie: „Ani trpieť, ani zomrieť, ale iba dokonale sa obrátiť podľa Božej vôle.“

Láska je zjednocujúca sila a osvojuje si muky milovaného Dobra. Tento oheň preniká až do špiku a mení milujúceho na milovaného. Láska sa vyšším spôsobom primiešava do bolesti a bolesť do lásky, vzniká akási zmes lásky a bolesti, taká jednotná, že už nemožno oddeliť lásku od bolesti ani bolesť od lásky. Preto sa milujúca duša raduje vo svojej bolesti a vo svojej bolestivej láske plesá.

Preto sa vytrvalo cvičte vo všetkých čnostiach, najmä v_nasledovaní milého trpiaceho Ježiša, lebo toto je vrchol čistej lásky. Žite tak, aby bolo všetkým známe, že nielen vnútri, ale aj navonok nosíte obraz ukrižovaného Krista, vzoru každej dobroty a miernosti. Lebo kto je vnútorne spojený so Synom živého Boha, nosí aj navonok jeho obraz tým, že sa vytrvalo cvičí v_hrdinskej čnosti, najmä v_silnej trpezlivosti, ktorá sa nežaluje ani tajne, ani verejne. Skryte sa teda v_ukrižovanom Ježišovi a neželajte si nič iné, len aby sa všetci vo všetkom obrátili podľa jeho vôle.

Keď sa tak stanete pravými milovníkmi Ukrižovaného, budete v_chráme svojho vnútra ustavične sláviť sviatok kríža, mlčky trpieť, a nebudete sa spoliehať na nijaké stvorenie. A pretože sviatky treba sláviť s_radosťou, tí, čo milujú Ukrižovaného, budú sláviť sviatok kríža tichým utrpením s_veselou a jasnou tvárou tak, aby to zostalo skryté pred ľuďmi a známe iba najvyššiemu Dobru. Na takýto sviatok bývajú vždy slávnostné hody, kde za pokrm slúži Božia vôľa podľa príkladu našej ukrižovanej lásky{n}porov. {r}Jn 4,34{/r}{/n}.

Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, {*} Cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Ja sa budem tešiť v_Pánovi, jasať budem v_Bohu, svojej spáse. {*} Cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Peter prišiel do Ríma! Čo ho viedlo a smerovalo do tohto mesta, do srdca Rímskeho impéria, ak nie poslušnosť vnuknutiu, ktoré mu dal Pán? Možno tento rybár z_Galiley nechcel prísť až sem. Možno chcel zostať radšej so svojím člnom a sieťami na brehoch Genezaretského jazera. Ale vedený Pánom a poslušný jeho vnuknutiu, prišiel sem!

Podľa starej tradície chcel Peter počas prenasledovania kresťanov cisárom Nerónom zanechať Rím. Ale Pán zasiahol: išiel mu v_ústrety. Peter sa obrátil na neho a opýtal sa ho: „Quo vadis, Domine?“ (Kam ideš, Pane?) A Pán mu hneď odpovedal: „Idem do Ríma, aby som sa dal druhýkrát ukrižovať.“ Peter sa po tejto udalosti vrátil do Ríma a zostal tu až do svojho ukrižovania.

Tento náš čas nás vyzýva, pobáda a zaväzuje pozerať sa na Pána a ponoriť sa do pokornej a zbožnej meditácie tajomstva najvyššej moci samého Krista.

Ten, ktorý sa narodil z_Panny Márie, syn stolára – ako sa myslelo_–, Syn živého Boha, ako vyznal Peter{n}porov. {r}Mt 16,16{/r}{/n}, prišiel, aby z_nás všetkých urobil „kráľovstvo kňazov“{n}porov. {r}Ex 19,6{/r}; {r}1Pt 2,9{/r}; {r}Zjv 1,6; 5,10{/r}{/n}.

Druhý vatikánsky koncil nám pripomenul nielen tajomstvo tejto moci, ale aj skutočnosť, že poslanie Krista – Kňaza, Proroka-Učiteľa a Kráľa – ďalej pokračuje v_Cirkvi. Všetci, celý Boží ľud, je účastný tohto trojitého poslania. V_minulosti sa na hlavu pápeža kládla tiara – trojitá koruna, aby sa prostredníctvom tohto symbolu vyjadrilo, že celé hierarchické usporiadanie Kristovej Cirkvi, celá jeho „svätá moc“, ktorá sa v_Cirkvi uskutočňuje, nie je nič iné ako služba. Služba, ktorá má jediný cieľ: aby celý Boží ľud bol účastný tohto Kristovho trojitého poslania a aby vždy zostal v_moci Pána, veď jej pôvod nepramení zo síl tohto sveta, ale z_nebeského Otca a z_tajomstva kríža a zmŕtvychvstania.

Pánova moc, ktorá je najvyššia a zároveň jemná a príjemná, odpovedá na najhlbšie zákutia človeka, ako i_na jeho najvyššie túžby intelektu, vôle a srdca. Pánova moc nehovorí rečou sily, ale vyjadruje sa v_láske a v_pravde.

Nový nástupca svätého Petra na rímskom prestole dnes pozdvihuje svoj hlas, aby predniesol vrúcnu, pokornú a dôvernú modlitbu: „Ó, Kriste! Daj, nech sa môžem stať služobníkom tvojej jedinej moci! Služobníkom tvojej jemnej moci! Služobníkom tvojej moci, ktorá nepozná oslabenie! Daj, nech sa môžem stať sluhom! Daj, nech sa môžem stať sluhom tvojich sluhov.“

Bratia a sestry! Nebojte sa prijať Krista a akceptovať jeho moc! Pomáhajte pápežovi a všetkým, ktorí chcú slúžiť Kristovi a Kristovou mocou človeku a celému ľudstvu.

Nebojte sa! Otvorte, ba dokorán otvorte brány Kristovi! Otvorte jeho spásnej moci hranice štátov, ekonomických a politických systémov, široké polia kultúry, civilizácie a rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, „čo je vo vnútri človeka“{n}porov. {r}Jn 2,25{/r}{/n}. Iba on to vie!

Dnes tak často človek nevie, čo si nosí vo svojom vnútri, v_hĺbke svojho ducha, v_hĺbke svojho srdca. Tak často pochybuje o_zmysle svojho života na tejto zemi. Je zasiahnutý pochybnosťou, ktorá sa premieňa v_beznádej. Dovoľte teda – prosím vás, úpenlivo vás prosím, s_pokorou a dôverou_–, dovoľte Kristovi prehovoriť k_človeku. Áno, iba on má slová života! Večného života.

Nebojte sa: Vykupiteľ človeka zjavil moc kríža a obetoval za nás svoj život! {*} Otvorte, dokorán otvorte brány Kristovi.

V_Cirkvi sme povolaní mať účasť na jeho moci. {*} Otvorte, dokorán otvorte brány Kristovi.

Tí, čo sú povolaní k_Pánovmu stolu, majú odstrániť akúkoľvek špinu či nečistotu chýb a žiariť plným príkladom chvályhodného mravného života. Majú žiť v_čestnom spoločenstve, aby boli ako soľ zeme pre seba i_pre iných a jasným rozlišovaním osvecovali ako svetlo sveta ostatných. Majú pochopiť, že ich vynikajúci učiteľ Kristus Ježiš nielen apoštolom a učeníkom, ale aj všetkým nástupcom, kňazom a klerikom prízvukoval: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.“{n}{r}Mt 5,13{/r}{/n}

Ľudia naozaj pošliapu ako bezcenné blato nečistý a špinavý klérus, slizký od špiny nerestí a zapletený do pút hriechov, v_presvedčení, že už nie je na nič ani pre seba, ani pre iných, lebo ako hovorí Gregor: „Ak sa opovrhuje životom niekoho, nechýba veľa, aby sa pohrdlo aj jeho kázaním.“

„Ale starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní.“{n}{r}1Tim 5,17{/r}{/n} Áno, dobrí kňazi požívajú dvojnásobnú úctu, vecnú totiž a osobnú, alebo časnú a zároveň duchovnú, alebo konečne prechodnú i_večnú. Lebo aj keď bývajú na zemi a sú zviazaní prirodzenými putami so smrteľnými tvormi, oni sa svedomite usilujú prebývať s_anjelmi v_nebi, aby boli milí Kráľovi ako rozumní služobníci. Preto ako slnko, čo vychádza svetu na Božej oblohe, „nech tak svieti svetlo“ kléru „pred ľuďmi, aby videli“ ich „dobré skutky a oslavovali Otca, ktorý je na nebesiach“{n}porov. {r}Mt 5,16{/r}{/n}.

„Vy ste svetlo sveta.“{n}{r}Mt 5,14{/r}{/n} Lebo ako ani svetlo nesvieti samo sebe, ale rozlieva svoje lúče navôkol a prežaruje všetko, na čo dopadá, tak vynikajúci život čistých a spravodlivých klerikov osvecuje a rozjasňuje žiarou svätosti tých, čo na nich hľadia. Preto ten, kto je poverený starosťou o_iných, musí na sebe ukázať, ako si majú iní počínať v_Pánovom dome.

Nezadrž slovo v_jeho čase a neskrývaj svoju múdrosť za jej krásu, {*} Lebo múdrosť poznať podľa slova a rozumnosť z_odpovedí jazyka.

Hlásaj slovo, naliehaj vhod i_nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. {*} Lebo múdrosť poznať podľa slova a rozumnosť z_odpovedí jazyka.

Svätí apoštoli hnaní ohňom Svätého Ducha pochodili celý svet. Tým istým ohňom zapálení apoštolskí misionári išli, idú a pôjdu až na kraj sveta, od jedného pólu zeme po druhý ohlasovať Božie slovo, takže môžu právom o_sebe použiť slová apoštola Pavla: „Ženie nás Kristova láska.“{n}porov. {r}2Kor 5,14{/r}{/n}

Kristova láska nás pobáda, burcuje, aby sme bežali, ba leteli akoby na krídlach svätej horlivosti. Kto naozaj miluje Boha, miluje aj blížneho. Kto je horlivý, ten aj miluje, ale na vyššom stupni podľa stupňa lásky, takže čím väčšou láskou horí, tým ho ženie väčšia horlivosť. Ak niekto nemá horlivosti, je to dôkaz, že v_jeho srdci vyhasla láska. Kto má horlivosť, túži a aj robí všetko, čo sa dá, a usiluje sa, aby ľudia čoraz viac poznali a milovali Boha a aby mu slúžili v_tomto i_v_druhom živote, lebo táto svätá láska nemá nijaké hranice. A to robí aj s_blížnym. Želá si a namáha sa, aby boli všetci tu na zemi spokojní a šťastní a v_nebeskej vlasti blažení; aby boli všetci spasení; aby nik nezahynul naveky, ani neurážal Boha a neostával ani na okamih v_hriechu, ako to vidíme na svätých apoštoloch a na všetkých, ktorých ženie apoštolský duch.

Ja si hovorím: Synom Máriinho nepoškvrneného Srdca je muž, ktorý horí láskou a kade prejde, zapaľuje; ktorý účinne túži a zo všetkých síl sa usiluje zapáliť všetkých ľudí ohňom božskej lásky. Ničím sa nedá odradiť, teší sa, ak niečo stráca, vrhá sa do práce, ochotne prijíma ťažkosti, usmieva sa, keď ho potupujú, raduje sa v_mukách. Nemyslí na nič iné, len ako nasledovať Ježiša Krista a napodobňovať ho v_modlitbe, v_práci, v_utrpení a v_ustavičnej a výlučnej starosti o_Božiu slávu a spásu duší.

Najradšej by sme vám boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život. {*} Takými drahými ste sa nám stali.

Deti moje, znovu vás v_bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. {*} Takými drahými ste sa nám stali.

Toto výročie sa slávi v_chrámoch, ktorých deň posviacky (konsekrácie) nie je známy.

Náš Pán Ježiš Kristus ustanovil vodcov a učiteľov sveta a správcov svojich božských tajomstiev a prikazuje im, aby už svietili ako svetlá a osvecovali nielen judejskú, ale každú krajinu pod slnkom, všetkých ľudí na svete, všetkých obyvateľov zeme. Je teda pravdovravný ten, ktorý hovorí: „Túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh.“{n}{r}Hebr 5,4{/r}{/n} Veď náš Pán Ježiš Kristus povolal na slávny apoštolát pred všetkými ostatnými svojich učeníkov.

Svätí učeníci boli stĺpmi a oporou pravdy{n}porov. {r}1Tim 3,15{/r}{/n}. Veď hovorí, že ich posiela tak, ako jeho poslal Otec, a tým im ukázal aj veľkosť apoštolátu a neporovnateľnú slávu moci, ktorú dostali, a zdá sa, že im naznačil aj cestu apoštolskej služby.

Veď ak bol presvedčený, že musí svojich učeníkov poslať tak, ako jeho poslal Otec, ako by nebolo nevyhnutne potrebné, aby videli, načo poslal Otec Syna, tí, ktorí ho mali v_tom napodobňovať? Preto nám mnohorako približoval povahu svojho poslania. Raz hovoril: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“{n}{r}Mt 9,13{/r}{/n} Inokedy: „Nezostúpil som z_neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“{n}{r}Jn 6,38{/r}{/n} Lebo „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“{n}{r}Jn 3,17{/r}{/n}

Takto niekoľkými slovami vystihol základné zásady apoštolátu. Hovorí, že ich posiela tak, ako Otec jeho, z_čoho môžu vedieť, že ich povinnosťou je volať hriešnikov, aby sa kajali, uzdravovať telesne i_duchovne chorých, pri vykonávaní úradu rozhodne nehľadať svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ich poslal, a svojím učením, ktoré je jeho, zachraňovať svet. Poznať, ako veľmi sa svätí apoštoli usilovali vynikať v_tomto všetkom, nebude ťažké, ak si prečítaš aspoň Skutky apoštolov a spisy svätého Pavla.

Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie {*} A aby vaše ovocie zostalo.

Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia. {*} A aby vaše ovocie zostalo.