November

Preslávny neba obyvateľ, Kriste,

ty život, cesta, nádej, spása svätých,

láskavo prijmi obeť chvály, vďaky

od svojich detí.

Anjelské zbory na výsostiach neba

dobrorečia ti; a ich spev je stály;

i_všetci svätí teba zvelebujú

piesňami chvály.

Odpusť nám hriechy, odpusť tresty za ne,

hľaď na zásluhy svätej Matky Panny

i_všetkých svätých, milosrdný Pane,

a zhoj nám rany.

Dožič nám tebe teraz spievať hlasne,

nech v_našom srdci viera, láska rastie,

by sme aj v_nebi mohli spievať šťastne

Trojici krásnej. Amen.

Ant. 1 Vznešené je tvoje meno, Pane, lebo si slávou a cťou ovenčil svojich svätých a ustanovil si ich za vládcov nad dielami tvojich rúk.

Ant. 3 Svojim svätým si ukázal cestu života; naplníš ich, Pane, radosťou.

Ja, Ján, {v}1{/v}videl som v_pravici Sediaceho na tróne knihu popísanú znútra i_zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami. {v}2{/v}A videl som mocného anjela, ktorý ohlasoval mohutným hlasom: „Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ {v}3{/v}Ale nik na nebi ani na zemi, ani pod zemou nemohol otvoriť knihu a nazrieť do nej. {v}4{/v}Ja som veľmi plakal, že sa nenašiel nik, kto by bol hoden otvoriť knihu a nazrieť do nej. {v}5{/v}A jeden zo starcov mi povedal: „Neplač, lebo zvíťazil Lev z_Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.“

{v}6{/v}I_videl som v_strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý. Mal sedem rohov a sedem očí, čo je sedem Božích duchov, poslaných na celú zem. {v}7{/v}On pristúpil a vzal knihu z_pravice Sediaceho na tróne. {v}8{/v}A keď ju vzal, štyri bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom. Každý mal citaru a zlatú čašu plnú kadidla, čo sú modlitby svätých, {v}9{/v}a spievali novú pieseň:

{v}11{/v}Videl som a počul som hlas mnohých anjelov okolo trónu, bytostí a starcov. Boli ich myriady myriád a tisíce tisícov, {v}12{/v}a volali mohutným hlasom:

{v}13{/v}A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i_na mori a všetko, čo je v_nich, počul som volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov.“

Vzdávame ti vďaky, Pane, Bože všemohúci, ktorý si a ktorý si bol, {*} Že si začal kraľovať a prišiel čas odmeniť tvojich služobníkov a svätých.

Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela a tvoji svätí nech ťa velebia. {*} Že si začal kraľovať a prišiel čas odmeniť tvojich služobníkov a svätých.

Načože je svätým naša chvála, načo naša oslava, načo aj táto naša slávnosť? Načo sú pozemské pocty tým, ktorých podľa pravdivého Synovho prísľubu poctil nebeský Otec? Načo sú im naše chválospevy? Svätí nepotrebujú naše pocty, ani z_našej nábožnosti nič nemajú. A že uctievame ich pamiatku, to je v_každom prípade v_našom záujme, nie v_ich. Ja cítim, priznávam sa, že sa pri tejto spomienke rozpaľuje vo mne silná túžba.

A prvá túžba, ktorú v_nás vyvoláva alebo zosilňuje spomienka na svätých, je tešiť sa ich milej spoločnosti a zaslúžiť si byť spoluobčanmi a spoločníkmi blažených duchov, pripojiť sa k_zástupu patriarchov, šíkom prorokov, senátu apoštolov, početnej armáde mučeníkov, zborom vyznávačov a chórom panien a konečne zhromaždiť sa a radovať sa v_spoločenstve všetkých svätých. Ono spoločenstvo prvorodených nás očakáva{n}porov. {r}Hebr 12,23{/r}{/n}, a my nedbáme. Túžia po nás svätí, a my si to nevážime. Čakajú na nás spravodliví, a my si to nevšímame.

Prebuďme sa už, bratia! Vstaňme z_mŕtvych s_Kristom! Hľadajme, čo je hore, myslime na to, čo je hore{n}porov. {r}Kol 3,1-2{/r}{/n}. Túžme po tých, ktorí túžia po nás. Ponáhľajme sa za tými, čo nás očakávajú, so zápalom ducha sa vydajme za tými, čo na nás čakajú. A máme túžiť nielen po spoločenstve svätých, ale aj po ich šťastí. Keď túžime po ich prítomnosti, máme sa horlivým úsilím uchádzať aj o_ich slávu. Lebo táto ctižiadostivosť nie je škodlivá a dychtenie za touto slávou nie je nijako nebezpečné.

A toto je druhá túžba, ktorú v_nás vyvoláva spomienka na svätých, aby sa aj nám zjavil Kristus, náš život, ako im, a aby sme sa aj my zjavili s_ním v_sláve{n}porov. {r}Kol 3,4{/r}{/n}. Lebo nateraz sa nám naša hlava predstavuje nie aká je, ale akou sa pre nás stala; nie ovenčená slávou, ale zovrená tŕňmi našich hriechov. Nech sa úd pod tŕním korunovanou hlavou hanbí žiť v_prepychu, lebo doteraz mu nebol nijaký purpur na slávu, ale na posmech. A keď príde Kristus, keď sa už nebude zvestovať jeho smrť{n}porov. {r}1Kor 11,26{/r}{/n}, aby sme vedeli, že sme aj my zomreli a náš život je ukrytý s_ním{n}porov. {r}Kol 3,3{/r}{/n}. Hlava sa zjaví v_sláve a s_ňou zažiaria oslávené údy; keď totiž pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným slávnej hlave, ktorou je on{n}porov. {r}Flp 3,21{/r}{/n}.

Po tejto sláve teda dychtime celou a spoľahlivou ctižiadosťou. Nuž teda, aby sme v_ňu mohli dúfať a robiť si vyhliadky na toľkú blaženosť, veľmi potrebujeme aj príhovory svätých, aby sme na ich orodovanie dostali to, čo nedosiahneme svojimi schopnosťami.

Chváľte nášho Boha, všetci jeho služobníci, aj vy, čo sa bojíte Boha, malí i_veľkí! {*} Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh.

Plesajte, spravodliví, v_Pánovi; statočným sluší spievať pieseň chvály. {*} Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh.

Vidíme, že aj smrť je zisk a život je trest. Preto aj Pavol hovorí: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“{n}{r}Flp 1,21{/r}{/n} Čo je Kristus, ak nie smrť tela a duch života? A preto s_ním zomrime, aby sme s_ním žili. Denne a s_radosťou by sme si mali navykať v_istom zmysle zomierať, aby sa takýmto odlučovaním od telesných žiadostí učila naša duša oslobodzovať sa a akoby vyzdvihnutá tam, kde sa nedostanú pozemské chúťky a nemôžu si ju podmaniť, prijímala podobu smrti, aby ju nestihol trest smrti. Lebo zákon tela odporuje zákonu mysle a vydáva ju zákonu omylu. No aký je liek? „Kto ma vyslobodí z_tela smrti? Božia milosť skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“{n}porov. {r}Rim 7,24-25{/r}{/n}

Máme lekára, zadovážme si liek. Naším liekom je Kristova milosť a telom smrti je naše telo. Vysťahujme sa teda z_tela, aby sme neboli bez Krista. Aj keď sme v_tele, nehovme žiadostiam tela, pričom nezanedbávajme práva prirodzenosti, ale vždy dávajme prednosť darom milosti.

Čo viac povedať? Svet vykúpila smrť jedného. Kristus nemusel zomrieť, keby nebol chcel. Ale ani si nemyslel, že treba utekať pred smrťou, akoby bola neúčinná. Lepšie ako smrťou nás ani nemohol zachrániť. A tak jeho smrť je životom všetkých. Jeho smrť nás poznačuje: keď sa modlíme, zvestujeme jeho smrť, keď prinášame obetu, ohlasujeme jeho smrť. Jeho smrť je víťazstvo, jeho smrť je tajomstvo, jeho smrť je svetová výročná slávnosť.

A ešte čo máme povedať o_jeho smrti, keď ukážeme na božskom príklade, že iba smrť vydobyla nesmrteľnosť a smrť vykúpila samu seba? Netreba teda žialiť nad smrťou, ktorá sa stala príčinou všeobecnej spásy. Nemáme utekať pred smrťou, keď ňou Boží Syn nepohrdol a neutiekol pred ňou.

A smrť nebola v_prirodzenosti, ale stala sa prirodzenosťou. Veď Boh neustanovil smrť od počiatku, ale dal ju ako liek. Lebo po odsúdení priestupku začal byť život ľudí v_ustavičnej lopote a v_neznesiteľnom vzdychaní veľmi biedny. Bolo treba urobiť koniec zlu, aby smrť nahradila, čo život stratil. Lebo nesmrteľnosť by bola viac na ťarchu ako na osoh bez pomoci milosti.

Duch má možnosť vyjsť z_týchto zákrut života a zmiešaniny pozemského tela, letieť k_nebeským zborom, kam sa však môžu dostať iba svätí, a vzdávať Bohu chválu, akú vzdávajú oní citaristi a dozvedáme sa o_nej pri čítaní proroka: „Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože všemohúci; spravodlivé a správne sú tvoje cesty, Kráľ národov. Kto by sa nebál a neoslavoval tvoje meno?! Veď ty jediný si Svätý; prídu všetky národy a budú sa ti klaňať.“{n}{r}Zjv 15,3-4{/r}{/n} A má možnosť vidieť aj tvoju svadbu, Ježišu, na ktorej za radostného spevu všetkých privádzajú zo zeme do neba nevestu – „k_tebe má prísť každý človek“{n}{r}Ž 65,3{/r}{/n}_–, už nezávislú od sveta, ale zasnúbenú s_duchom.

Svätý Dávid si predovšetkým želal, aby mohol toto vidieť a na toto hľadieť. Veď hovorí: „O_jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v_dome Pánovom po všetky dni svojho života a pociťovať nehu Pánovu.“{n}{r}Ž 27,4{/r}{/n}

Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v_kráľovstve svojho Otca. {*} Majú pripravenú najkrajšiu odmenu.

Z_homílie svätého pápeža Jána Dvadsiateho tretieho pri svätorečení svätého Martina de Porres

Martin príkladom svojho života dokazuje, že spásu a svätosť môžeme dosiahnuť tou cestou, ktorú ukázal Ježiš Kristus: ak totiž budeme ponajprv milovať Boha „z_celého svojho srdca, celou svojou dušou a celou svojou mysľou; a potom ak budeme milovať svojich blížnych ako seba samých“{n}porov. {r}Mt 22,37.39{/r}{/n}.

Keď pochopil, že Kristus Ježiš „trpel za nás a sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“{n}porov. {r}1Pt 2,21.24{/r}{/n}, zahorel mimoriadnou láskou k_Ukrižovanému, a keď rozjímal o_jeho nepredstaviteľných mukách, nemohol zadržať nával sĺz. Jedinečnou láskou miloval aj najsvätejšiu sviatosť Eucharistie. Veľa ráz sa utiahol vo svätyni kostola a mnoho hodín sa jej klaňal a túžil živiť sa ňou tak často, ako len mohol.

Ďalej svätý Martin, poslušný povzbudeniam Božského Učiteľa, zahrnoval bratov tou najväčšou láskou, vyvierajúcou z_neporušenej viery a poníženého ducha. A ľudí miloval preto, že v_nich úprimne videl Božie deti a svojich bratov. A miloval ich aj viac ako seba samého, lebo v_svojej poníženosti pokladal všetkých za spravodlivejších a lepších od seba.

Chyby iných ospravedlňoval a odpúšťal aj tie najhrubšie krivdy, lebo bol presvedčený, že on si za spáchané hriechy zasluhuje oveľa ťažšie tresty. Hriešnikov sa všemožne usiloval priviesť k_správnemu životu, láskavo sa staral o_chorých, chudobnejším obstarával jedlo, odev a lieky. Koľko bolo v_jeho moci, pomáhal a staral sa o_roľníkov, černochov a miešancov, ktorí v_tom čase konali iba nízke služby, takže ho ľud právom nazýval „láskavým Martinom“.

Tento svätý muž, ktorý svojím slovom, príkladom a čnosťou tak mocne pomáhal iným k_nábožnosti, dokáže ešte aj teraz obdivuhodným spôsobom dvíhať naše mysle k_nebeským veciam. Bohužiaľ, nie všetci chápu tieto nebeské dobrá, ako treba, nemajú ich všetci v_úcte. Ba mnohí si ich v_zajatí hriešnych radostí nevážia alebo nimi pohŕdajú, alebo o_ne vonkoncom nestoja. Kiežby Martinov príklad mnohých spasiteľne poučil, aké príjemné a aké blažené je kráčať po stopách Ježiša Krista a poslúchať jeho božské prikázania!

Blahoslavený je muž, na ktorom niet škvrny, ktorý sa nezháňa za zlatom a neskladá svoju nádej do peňazí a pokladov. {*} A tak je jeho bohatstvo upevnené v_Pánovi.

Kto je to, a budeme ho chváliť? Lebo urobil obdivuhodné veci uprostred svojho ľudu. {*} A tak je jeho bohatstvo upevnené v_Pánovi.

Uznávam, všetci sme slabí. Ale Pán Boh nám dal prostriedky, ktorými si môžeme ľahko pomôcť, ak chceme. Taký kňaz chce žiť bezúhonne, lebo vie, že sa to od neho vyžaduje, chce byť zdržanlivý a viesť anjelský život, ako sa patrí, ale ani mu nenapadne použiť primerané prostriedky: postiť sa, modliť sa a vyhýbať sa zlej spoločnosti a škodlivým, nebezpečným dôvernostiam.

Ponosuje sa, že len čo príde do chóru modliť sa žalmy, len čo začne sláviť omšu, hneď mu napadá tisíc vecí, ktoré ho odvádzajú od Boha. Ale čo robí v_sakristii, kým vyjde do chóru alebo na omšu, ako sa pripravuje, aké prostriedky volí a používa na udržanie pozornosti?

Mám ťa poučiť, ako ti môže stále pribúdať síl, a ak si už bol v_chóre sústredený, ako môžeš byť druhý raz pozornejší a tvoja služba Bohu milšia? Počúvaj, čo poviem. Ak sa už v_tebe zapálil aký-taký ohník božskej lásky, nechci ho hneď ukazovať, nevystavuj ho vetru. Maj ohnisko zatvorené, aby nevychladlo a nestratilo teplo. Čiže utekaj, ako vládzeš, pred roztržitosťou. Zostaň sústredený s_Bohom, vyhýbaj sa márnym rozhovorom.

Máš povinnosť kázať a učiť? Študuj a venuj sa tomu, čo je na správne vykonávanie tejto úlohy potrebné. No predovšetkým konaj, káž životom a mravmi, aby sa neuškŕňali pri tvojich slovách a nekývali z_boka na bok hlavou tí, čo by videli, že iné hovoríš a iné robíš.

Máš na starosti duše? Nezanedbávaj preto starosť o_seba samého, ani sa nerozdávaj iným tak štedro, aby ti nezostalo nič zo seba. Lebo máš pamätať na duše, ktoré vedieš, ale tak, aby si nezabudol na seba.

Pochopte, bratia, že mužovia Cirkvi nepotrebujú nič tak ako vnútornú modlitbu, ktorá predchádza, sprevádza a nasleduje všetky naše skutky. Prorok hovorí: „Chcem zahrať na harfe a múdro kráčať.“{n}porov. {r}Ž 101,1{/r} [Vg.]{/n} Ak vysluhuješ sviatosti, brat môj, rozjímaj o_tom, čo robíš. Ak sláviš omšu, rozjímaj o_tom, čo obetuješ. Ak sa v_chóre modlíš žalmy, rozjímaj nad tým, komu a čo hovoríš. Ak vedieš duše, rozjímaj nad tým, akou krvou sú obmyté, a „nech sa“ takto „všetko medzi vami deje v_láske“{n}{r}1Kor 16,14{/r}{/n}. Takto všetky tie nespočetné ťažkosti, ktoré každý deň nevyhnutne skusujeme (veď je to náš údel), budeme môcť ľahko prekonať. Takto budeme mať silu porodiť Krista aj v_sebe, aj v_iných.

Usiluj sa o_spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť. {*} Toto prikazuj a uč! Buď vzorom veriacim.

Ak toto budeš predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Krista Ježiša. {*} Toto prikazuj a uč! Buď vzorom veriacim.

V_Trnavskej arcidiecéze a v_Banskobystrickej, Nitrianskej a Rožňavskej diecéze

(Scriptores rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianæ gestarum, Budapestini 1938, 449-460)

Všimnime si, ako láskavo a milosrdne sa Boh postaral o_našu slabosť, keď nám nielen slovom určuje smernicu pravého života, ale nám dáva aj svätých mužov ako vzor priamej cesty života. Preto nech sa nik nesťažuje na chudobu, lebo Pán si volí chudobných, o_ktorých hovorí: „Blahoslavení chudobní v_duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“{n}{r}Mt 5,3{/r}{/n} Ale ani bohatých nechce nik vylúčiť z_Božieho kráľovstva, totiž tých, čo bez chamtivosti vlastnia bohatstvo. Preto opisujú Cirkev neohrozene silnú ako dobre usporiadaný vojenský tábor na Pánovu chválu a slávu. Táto Cirkev žiari veľmi veľkým majetkom čností a vyznačuje ju veľmi veľká rozmanitosť veriacich, veď Božie navštívenie nechýba ani u_barbarských národov, lebo už celý svet prijal slovo, ktoré dal Pán pokoleniam tisícim.

Ako sa svätý Imrich vzmáhal vekom, zásluhou čností ustavične zväčšoval počet znakov svojej slávy. Hoci vám ich nemôžeme vymenovať všetky bezo zvyšku, aby nás neobvinili z_neúplnosti, niektoré predsa len uvedieme, ako sa zračia z_jeho skutkov, o_ktorých sme počuli.

Stalo sa, že v_jednu noc šiel tajne iba s_jedným sluhom modliť sa do starobylého kostola, čo dávno postavili v_meste Veszprém na úctu vzácneho Kristovho mučeníka Juraja, aby sa tam ponoril do modlitby a uvažoval o_tom, čo cennejšie môže ešte obetovať Bohu. Tu zaliala celý kostol veľká žiara a zaznel Boží hlas zhora: „Veľmi cenná vec je panenstvo. Žiadam od teba panenstvo duše i_tela. Toto obetuj a v_tomto úmysle vytrvaj!“ On si však nedôveroval, ale utiekal sa k_milosti ako k_svojmu pravému lieku a hovoril: „Pán môj a Boh môj!{n}{r}Jn 20,28{/r}; porov. {r}Ž 35,23{/r}{/n} Ty sa staráš o_celý svet a pomáhaš ľuďom v_slabosti, ty lámeš dušu kniežat a hrozivý vystupuješ pred vládcami sveta; splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“ Takto sa teda svätý Imrich v_tejto hodine posilnil slovom Božej útechy a ustrážil v_sebe toto tajomstvo. Sluhovi však, ktorý bol ako aj inokedy jediný pri tomto rozhovore, s_prosbou prikázal, aby túto vec do smrti nikomu nevyjavil. Táto a veľmi veľa iných známok jeho čností, ktoré uzavrel do tajnej komôrky svojho srdca, boli skryté vo svätom Imrichovi, až kým sa nádoba nerozbila, vôňa oleja nerozšírila a kým ich každý neobjavil.

Ale aby nám podstata panenstva zažiarila ešte jasnejšie a aby sme ešte lepšie pochopili, ako vyhovuje Bohu, uvedomme si, že keď si náš Pán a Vykupiteľ pre spásu ľudského pokolenia milostivo vzal telo, nevyvolil si iné ako panenské lono, čím ukázal, ako sa mu táto čnosť veľmi páči. Panna bola jeho matkou a aj on sa rozhodol byť panicom: v_sebe ukázal príklad panenstva pre mužov, vo svojej matke zasa ženskému pokoleniu.

Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté. {*} Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Taký dostane požehnanie od Pána a odmenu od Boha, svojho spasiteľa. {*} Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Milovaní bratia, z_Kristovej milosti dnes s_plesaním a radosťou slávime narodeniny tohto chrámu. Ale pravým a živým Božím chrámom máme byť my. A predsa sa právom kresťanské národy verne zúčastňujú na slávnosti matky Cirkvi, lebo vedia, že skrze ňu sa duchovne znovuzrodili. Veď pri prvom narodení sme boli nádobami Božieho hnevu, až druhým sme si zaslúžili stať sa nádobami milosrdenstva{n}porov. {r}Rim 9,22.23{/r}{/n}. Prvé narodenie nás zrodilo pre smrť, druhé nás vrátilo životu.

Veru, milovaní, my všetci sme pred krstom boli svätyňami diabla, po krste sme si zaslúžili byť Kristovými chrámami. A keby sme pozornejšie premýšľali o_spáse svojej duše, prišli by sme na to, že sme pravým a živým Božím chrámom. Boh „nebýva“ iba „v_domoch zhotovených rukou“{n}porov. {r}Sk 7,48; 17,24{/r}{/n} ani v_dome postavenom z_dreva a kameňa, ale predovšetkým v_duši stvorenej na Boží obraz a vytvorenej rukou samého pôvodcu. Tak hovorí aj svätý apoštol Pavol: „Boží chrám je svätý – a ním ste vy.“{n}{r}1Kor 3,17{/r}{/n}

Veď Kristus prišiel a vyhnal z_našich sŕdc diabla, aby si v_nás pripravil chrám. Preto sa s_jeho pomocou namáhajme, koľko len vládzeme, aby sme na ňom v_sebe nepáchali krivdu svojimi zlými skutkami. Veď každý, kto zle robí, pácha krivdu na Kristovi. Ako som už povedal, kým nás Kristus nevykúpil, boli sme diablovým domom. Potom sme si zaslúžili byť domom Božím: Boh sa totiž láskavo rozhodol urobiť si z_nás dom.

Keď teda chceme, milovaní, s_radosťou sláviť narodeniny chrámu, nesmieme zlými skutkami búrať v_sebe živé Božie chrámy. A čo teraz poviem, môžu pochopiť všetci: aký chceme mať chrám, keď doňho prídeme, tak musíme pripraviť aj svoju dušu.

Chceš mať baziliku nádhernú? Nepoškvrňuj si dušu špinou hriechov. Ak ty chceš, aby bola bazilika svetlá, aj Boh chce, aby tvoja duša nebola temná, ale aby sa stalo to, čo hovorí Pán, aby v_nás svietilo svetlo dobrých skutkov a bol oslávený ten, ktorý je na nebesiach. Ako ty vchádzaš do tamtoho chrámu, tak chce Boh vstúpiť do tvojej duše, ako to sám prisľúbil: „A budem v_nich prebývať a chodiť.“{n}{r}2Kor 6,16{/r}; porov. {r}Lv 26,11-12{/r}{/n}

Videl som vodu vyvierať z_pravej strany chrámu. Aleluja. A všetci, ku ktorým sa táto voda dostala, {*} Ozdraveli a budú volať: Aleluja, aleluja.

Pri posviacke chrámu ľud prespevoval chvály a z_jeho úst zaznieval ľúbezný zvuk. {*} Ozdraveli a budú volať: Aleluja, aleluja.

Hoci je celá Božia Cirkev usporiadaná do rozličných stupňov, aby jednotlivé údy vytvárali celistvosť posvätného tela, predsa však, ako hovorí Apoštol, „všetci sme jedno v_Kristovi“{n}{r}Gal 3,28{/r}{/n}. A nik nie je úlohou tak oddelený od druhého, žeby jeho akokoľvek nepatrný podiel nemal súvis s_hlavou. V_jednote viery a krstu je teda naša spoločnosť, milovaní, nerozdelená a dôstojnosť všeobecná – podľa toho svätého výroku svätého apoštola Petra: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovných domov, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“{n}porov. {r}1Pt 2,5{/r}{/n} A ďalej: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo.“{n}{r}1Pt 2,9{/r}{/n}

Lebo všetkých, čo sa znovuzrodili v_Kristovi, znak kríža robí kráľmi a pomazanie Svätého Ducha svätí za kňazov, aby všetci duchovní a rozumní kresťania spoznali, že popri tomto zvláštnom poslaní našej služby majú účasť na kráľovskom rode a kňazskom úrade. Veď čo je také kráľovské, ako keď je duch podriadený Bohu a vládne nad svojím telom? A čo je také kňazské, ako zasvätiť Pánovi čisté svedomie a na oltári srdca prinášať nepoškvrnené obety nábožnosti? A keďže sa toto z_Božej milosti všetkým stalo spoločným, je pre vás nábožné a chvályhodné, keď sa radujete z_dňa nášho povýšenia ako z_vlastnej pocty; aby sa v_celom tele Cirkvi slávila jedna sviatosť biskupskej vysviacky, ktorá sa s_olejom požehnania hojnejšie vyliala na vyššie stupne, ale nezostúpila skúpo ani na nižšie.

A tak nám je, milovaní, spoluúčasť na tomto úrade veľkým podnetom na spoločnú radosť. Ale pravdivejší a vznešenejší dôvod na radosť budeme mať vtedy, keď neupriamite svoju pozornosť na našu úbohú osobu. Oveľa užitočnejšie a oveľa dôstojnejšie je pozdvihnúť ostrie ducha a hľadieť na slávu svätého apoštola Petra: sláviť tento deň v_prvom rade na počesť toho, ktorý bol zaplavený takými bohatými prúdmi zo samého prameňa všetkých darov. On jediný dostal toľko, že nič neprejde na nikoho bez jeho účasti. Slovo, ktoré sa telom stalo, už prebývalo medzi nami a Kristus sa celý vydal na obnovu ľudského pokolenia.

Ježiš povedal Šimonovi: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev {*} A pekelné brány ju nepremôžu.

Martin vedel dlho vopred o_svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v_Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v_takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v_Cirkvi.

Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v_tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I_zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“

Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v_Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k_Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa.“

Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i_ruky mal ustavične pozdvihnuté k_nebu a jeho nezlomný duch neustával v_modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k_nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k_Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“

S_týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s_radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje bohatý do neba.

Naozaj blažený človek, v_ktorého ústach nebolo lesti, nikoho neodsudzoval, nikoho nezavrhoval! {*} V_jeho ústach nebolo nikdy nič iné, iba Kristus, iba pokoj, iba milosrdenstvo.

Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. {*} V_jeho ústach nebolo nikdy nič iné, iba Kristus, iba pokoj, iba milosrdenstvo.

Vieme, že Cirkev je z_Božieho obdivuhodného rozhodnutia zriadená tak, aby sa v_plnosti čias javila ako nesmierna rodina, ktorá zahrnuje celé ľudské pokolenie, a popri ostatných význačných známkach vynikala aj ekumenickou jednotou.

Lebo Kristus Pán nielenže iba apoštolom zveril úlohu, ktorú on sám dostal od Otca, veď povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i_na zemi; choďte teda, učte všetky národy“{n}{r}Mt 28,18-19{/r}{/n}, ale aj chcel, aby apoštoli boli vrcholne jednotným zborom, dvojnásobne spojeným tým najtesnejším putom. Vnútorne tou istou vierou a láskou, „ktorá je rozliata v_našich srdciach skrze Ducha Svätého“{n}{r}Rim 5,5{/r}{/n}. Navonok vládou jedného nad všetkými, lebo Petrovi odovzdal prvenstvo medzi apoštolmi ako trvalé východisko a viditeľný základ jednoty. Aby však táto jednota a zhoda vytrvala navždy, Boh ju vo svojej prozreteľnosti požehnal svätosťou i_mučeníctvom ako znamením.

Takejto cti sa dostalo práve polockému arcibiskupovi východného slovanského obradu Jozafátovi, ktorého právom považujeme za slávu, ozdobu či stĺp východných Slovanov. Veď sotvakto iný väčšmi preslávil ich meno alebo lepšie poslúžil ich spáse ako tento ich pastier a apoštol, najmä vtedy, keď vylial svoju krv za jednotu svätej Cirkvi. Ba cítil, že ho akési nebeské vnuknutie pobáda do obnovy svätej všeobecnej jednoty. A pochopil, že k_tomu môže najlepšie prispieť tým, že udrží východný slovanský obrad a baziliánsku ustanovizeň rehoľného života v_jednote všeobecnej Cirkvi.

Medzitým sa však staral predovšetkým o_spojenie svojich spoluobčanov s_Petrovou Stolicou. Všade vyhľadával argumenty, ktoré by ho mohli podporiť a upevniť. Najmä študoval liturgické knihy, ktoré bežne podľa predpisov svätých Otcov používali sami oddelení východní kresťania. S_takouto dôkladnou prípravou sa teda pustil do práce na obnove jednoty. A potom pôsobil tak silno, príťažlivo a úspešne, že ho aj protivníci nazývali „uchvatiteľom duší“.

Ježiš povedal: Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne. {*} Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal.

Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im. {*} Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal.

„Toto robte na moju pamiatku.“{n}{r}Lk 22,19{/r}{/n} Treba si tu všimnúť dve veci. Prvou je príkaz sláviť túto sviatosť, ktorý vyjadruje slovami: „Toto robte.“ Druhou je, že tu ide o_pamiatku Pána, ktorý ide za nás na smrť.

Teda hovorí: „Toto robte.“ Veď nemožno prikázať nič užitočnejšie; nič lahodnejšie, nič hojivejšie, nič milšie, nič podobnejšie večnému životu nemohol prikázať. A teraz si to jednotlivo rozoberieme.

Eucharistia je užitočná na odpustenie hriechov a najužitočnejšia v_živote na dosiahnutie plnej milosti. „On, totiž Otec duchov, karhá nás kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti.“{n}{r}Hebr 12,10{/r}{/n} Ale účasť na jeho svätosti je v_účasti na jeho obete, čiže keď sa vo sviatosti obetoval za nás Otcovi, obetoval sa aj nám na úžitok. „Pre nich sa ja sám posväcujem.“{n}{r}Jn 17,19{/r}{/n} „Kristus, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“{n}{r}Hebr 9,14{/r}{/n}

Ani nemôžeme robiť nič lahodnejšie. Veď čo je lahodnejšie ako to, v_čom nám Boh ukazuje celú svoju lahodnosť? „Z_neba si im dal hotový chlieb bez práce, ktorý mal v_sebe všetku slasť a uspokojil každú chuť. Lebo tvoj dar vyjadroval tvoju nežnú lásku k_deťom; prispôsoboval sa chuti každého a premieňal sa na to, čo kto chcel.“{n}{r}Múd 16,20-21{/r}{/n}

Ani nemohol prikázať nič hojivejšie. Veď táto sviatosť je ovocím Stromu života a keď ho niekto prijíma s_nábožnou a úprimnou vierou, neokúsi smrť naveky{n}porov. {r}Jn 8,52{/r}{/n}. „Je stromom života pre tých, čo po nej siahnu, a blahoslavený je ten, kto sa jej drží.“{n}{r}Prís 3,18{/r} [Vg.]{/n} „Ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“{n}{r}Jn 6,57{/r}{/n}

Nemohol prikázať nič milšie, lebo táto sviatosť spôsobuje lásku a jednotu. Veď najväčším prejavom lásky je dať seba samého za pokrm. „Či nepovedali ľudia z_môjho stanu: Kto nám dá z_jeho mäsa, aby sme sa nasýtili?“{n}{r}Jób 31,31{/r}{/n} Ako keby povedal: Tak som ich miloval a oni mňa, že som túžil byť v_ich vnútri, a oni mňa tak prijať, aby sa vtelili do mňa a stali sa mojimi údmi. Lebo vnútornejšie a prirodzenejšie sa ani nemohli spojiť so mnou a ja s_nimi.

A ani nemohol prikázať nič podobnejšie večnému životu. Lebo trvanie večného života spočíva v_tom, že Boh vo svojej dobrote vlieva seba samého do tých, čo žijú v_blaženosti.

Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, {*} Aby ste jedli a pili pri mojom stole v_mojom kráľovstve.

Ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie. {*} Aby ste jedli a pili pri mojom stole v_mojom kráľovstve.

Z_pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o_Cirkvi v_dnešnom svete

Muž a žena, ktorí na základe manželskej zmluvy „už nie sú dvaja, ale jedno telo“{n}porov. {r}Mt 19,6{/r}{/n}, poskytujú si najdôvernejším spojením osôb a činnosti vzájomnú pomoc a službu, nachádzajú zmysel svojej jednoty a deň čo deň plnšie ju uskutočňujú. Toto dôverné spojenie, ktoré je vzájomným darom dvoch osôb, ale aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a zdôrazňujú ich nerozlučnú jednotu.

Pravá manželská láska sa priberá do Božej lásky, vedie a obohacuje ju Kristova vykupiteľská moc a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia účinne smerovali k_Bohu a mali podporu a posilnenie vo vznešenej otcovskej a materskej úlohe. Preto kresťanských manželov na povinnosti a dôstojnosť ich stavu posilňuje, ba priam vysviaca osobitná sviatosť. Keď v_jej sile plnia svoje manželské a rodinné poslanie, preniknutí Kristovým duchom, ktorý napĺňa celý ich život vierou, nádejou a láskou, čoraz viac napredujú vo svojej vlastnej dokonalosti, vo vzájomnom posväcovaní, a teda v_spoločnej oslave Boha.

Ak budú rodičia predchádzať príkladom a rodinnou modlitbou, potom deti a všetci, čo žijú v_rodinnom spoločenstve, ľahšie nájdu cestu k_ľudskosti, spáse a svätosti. A manželia, vyznačení hodnosťou otcovského a materského poslania, budú svedomite plniť povinnosť výchovy, najmä náboženskej, ktorá patrí v_prvom rade im.

Deti ako živé údy rodiny prispievajú svojím spôsobom k_posväcovaniu rodičov. Vďačnosťou, úctou a dôverou budú rodičom opätovať ich dobrodenia a synovsky sa ich zaujmú v_ťažkostiach a v_samote staroby. Vdovstvo, statočne prijaté ako súčasť manželského povolania, budú mať všetci v_úcte{n}porov. {r}1Tim 5,3{/r}{/n}. Rodina sa bude veľkodušne deliť o_svoje duchovné bohatstvo aj s_inými rodinami. Keďže kresťanská rodina vychádza z_manželstva, ktoré je obrazom a účasťou na zmluve lásky medzi Kristom a Cirkvou{n}porov. {r}Ef 5,32{/r}{/n}, bude všetkým zjavovať živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi tak manželskou láskou, veľkorysou plodnosťou, jednotou a vernosťou, ako aj láskavou spoluprácou všetkých údov.

Len žena, čo sa bojí Pána, zaslúži si chválu. {*} Jej odevom je statočnosť a krása.

Dajte jej z_ovocia jej rúk a nech ju chvália v_bránach mesta jej diela. {*} Jej odevom je statočnosť a krása.

Nech ťa velebí moja duša, Pane, Bože, môj stvoriteľ, nech ťa velebí moja duša a moje najhlbšie vnútro nech ťa oslavuje za tvoje zľutovania, ktorými ma tak nezaslúžene zahrnula tvoja nesmierna láska. Vzdávam vďaky, ako len vládzem, tvojmu nekonečnému milosrdenstvu. A keď sa ním chválim, oslavujem tvoju zhovievavú trpezlivosť, ktorou si prehliadal všetky roky môjho útleho a neskoršieho detstva, dorastania a mladosti až skoro do konca dvadsiateho piateho roku. Prežila som ich v_takej zaslepenej pomätenosti, že som myšlienkami, slovami, skutkami bez výčitiek svedomia, ako sa mi teraz vidí, robila všetko, čo sa mi zachcelo, všade, kde som mohla. Keby si ma nebol ty chránil, či už cez vrodený odpor proti zlu a záľubu v_dobre, alebo cez vonkajšie upozornenia blížnych, bola by som žila ako pohanka medzi pohanmi a nikdy by som si nebola uvedomila, že ty, môj Boh, odmeňuješ dobro a trestáš zlo. Pritom si ma od detstva, totiž od piateho roku, vyvolil medzi svojich najoddanejších priateľov a trpíš ma pri stole svätej rehole.

Preto ti, milovaný Otče, obetujem na zadosťučinenie všetky utrpenia tvojho najmilšieho Syna od tej hodiny, keď zaplakal uložený v_jasliach na sene, cez tie, ktoré znášal v_dôsledku svojich detských potrieb, chlapčenských nedostatkov, protivenstiev dospievajúcich a mladíckych vášní, až po tú hodinu, keď na kríži naklonil hlavu, mocne vykríkol a vydýchol dušu. A tiež ti na vynáhradu za všetky svoje nedbalosti obetujem, milovaný Otče, celý presvätý život tvojho Jednorodeného, ktorý bol vrcholne dokonalý vo všetkých myšlienkach, slovách a skutkoch od tej hodiny, keď zoslaný z_vysokého trónu vstúpil na našu zem, až po tú hodinu, keď tvojej otcovskej tvári predstavil slávu víťazného tela.

Na znak vďaky sa ponáram do najhlbšej priepasti svojej úbohosti a popri tvojom preslávnom milosrdenstve chválim a ctím si tú najdojemnejšiu dobrotu, pre ktorú tvoj zámer so mnou, Otče milosrdenstva, sú myšlienky pokoja, a nie súženia{n}porov. {r}Jer 29,11{/r}{/n}, hoci som žila tak pomýlene, totiž akoby si ma vyvýšil takým množstvom a veľkosťou svojich dobrodení. A k_nim si mi pridal neoceniteľnú priateľskú dôvernosť tým, že si mi daroval tú po každej stránke najvznešenejšiu schránku božstva, svoje božské Srdce, ako vrchol všetkých mojich radostí.

Okrem toho si si získal moju dušu takými spoľahlivými prísľubmi, ako mi chceš preukázať dobro pri smrti i_po smrti, že aj keby som nemala od teba nijaký iný dar, už pre toto jediné by ustavične so živou nádejou vzdychalo za tebou moje srdce.

Láskou odvekou miluje Pán Gertrúdu, preto si ju pritiahol od detstva, zaviedol ju na púšť {*} A prihováral sa jej srdcu.

Urobil ju svojou nevestou navždy vo vernosti a v_milosrdenstve. {*} A prihováral sa jej srdcu.

(Ad pontificem anno 1232: A. Wyss, Hessisches Urkundenbuch I, Leipzig 1879, 31-35)

Alžbeta hneď vynikala v_čnostiach. Lebo ako bola v_celom svojom živote tešiteľkou chudobných, tak vtedy začala byť naplno živiteľkou hladných. Pri ktoromsi svojom zámku dala postaviť útulok a pozbierala doň veľa chorých a slabých. Všetkým, čo si tam prišli pýtať almužnu, štedro rozdávala dobrodenie lásky. A nielen tam, ale na celom území, ktoré patrilo pod právomoc jej manžela. Až tak vyčerpala všetky svoje príjmy zo štyroch kniežatstiev svojho manžela, že dala predať všetky odevy a všetko cenné šatstvo v_prospech chudobných.

Spravidla dva razy za deň, ráno a večer, osobne navštívila všetkých chorých a sama ošetrovala tých, čo boli medzi nimi zvlášť odpudzujúci. Jedných nakŕmila, druhým popravila lôžko, iných vzala na ramená a preukázala im mnohé iné služby ľudskosti. A tým všetkým nevzbudila nevôľu ani u_svojho manžela, blahej pamäti. A keď manžel zomrel, v_túžbe po najvyššej dokonalosti s_mnohými slzami ma prosila, aby som jej dovolil žobrať po domoch.

Raz na Veľký piatok, keď boli obnažené oltáre, položila v_ktorejsi kaplnke svojho mesta, kde usadila františkánov, ruky na oltár a v_prítomnosti niekoľkých zriekla sa vlastnej vôle, všetkej slávy sveta a všetkého, čo Spasiteľ v_evanjeliu odporúčal zanechať. Keď to urobila a videla, že by ju ruch sveta a svetská sláva kraja, kde bola za života svojho manžela obklopená poctami, mohla zvábiť, proti mojej vôli prišla za mnou do Marburgu. Tam v_meste zriadila akýsi útulok, zhromažďovala chorých a nevládnych a tých najúbohejších a najopovrhovanejších usádzala k_svojmu stolu.

A hoci bola taká činná, hovorím pred Bohom, že zriedka som videl ženu takú vnútornú. Niektoré rehoľníčky i_rehoľníci častejšie videli, ako jej obdivuhodne žiari tvár a z_očí akoby jej boli vychádzali slnečným podobné lúče, keď prichádzala z_ústrania modlitby.

Pred smrťou som ju vyspovedal a keď som sa pýtal, čo treba urobiť s_jej majetkom a nábytkom, odpovedala, že všetko, čo už dávno iba zdanlivo vlastní, patrí chudobným. Prosila ma, aby som im rozdal všetko okrem chatrných šiat, ktoré mala oblečené a v_ktorých chcela byť pochovaná. Potom prijala Pánovo telo a až do večera hovorila o_tom najlepšom, čo počula v_kázni. Nakoniec v_hlbokej nábožnosti odporúčala Bohu všetkých, čo boli pri nej, a ako keby sladko zaspala, vydýchla.

Konala si mužne a tvoje srdce bolo statočné, lebo si milovala čistotu. {*} A preto si požehnaná naveky.

Tvoje modlitby a tvoje almužny vystúpili pred Božiu tvár a on si na ne spomenul. {*} A preto si požehnaná naveky.

„V_Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých.“{n}{r}Ž 116,15{/r}{/n} A nijaká ukrutnosť nemôže zničiť náboženstvo založené na tajomstve Kristovho kríža. Prenasledovania nezmenšujú Cirkev, ale podporujú. A Pánovo pole sa odieva do čoraz bohatšej siatiny, keď zrná, ktoré padajú po jednom, schádzajú rozmnožené{n}porov. {r}Jn 12,24{/r}{/n}.

Aké veľké potomstvo na ňom vyrástlo z_tých dvoch slávnych výhonkov Božieho semena, dosvedčujú tisíce blahoslavených mučeníkov, ktorí podľa príkladu víťazných apoštolov obklopili naše Mesto do purpuru odetými a široko-ďaleko do červena žiariacimi ľuďmi a ovenčili ho akoby jedným diadémom, zloženým z_mnohých vzácnych drahokamov.

Milovaní, vždy, pri spomienke na všetkých svätých sa máme radovať z_ochrany, ktorú nám Boh pripravil ako príklad trpezlivosti a na posilnenie viery. Ale výšku týchto otcov právom treba oslavovať oveľa jasavejšie. Veď Božia milosť ich vyniesla na taký vrchol medzi všetkými údmi Cirkvi, že ich v_tele, ktorého hlavou je Kristus, urobila akoby dvojitým svetlom očí.

V_ich zásluhách a čnostiach, ktoré presahujú všetko, čo možno vysloviť, nesmieme vidieť nič rozdielne, nič odlišné, lebo vyvolenie ich urobilo rovnakými, práca podobnými a koniec rovnými.

Ako sme aj my skúsili a naši predkovia potvrdzujú, veríme a dúfame, že nám v_tomto živote pri všetkých úsiliach dosiahnuť Božie milosrdenstvo stále pomáhajú modlitby zvláštnych patrónov, že tak, ako nás ubíjajú vlastné hriechy, zásluhy apoštolov nás dvíhajú.

Svätí apoštoli horlivo slúžili Kristovi a svojou krvou zavlažili Cirkev. {*} Pili z_Pánovho kalicha a stali sa Božími priateľmi.

Ako sa milovali v_živote, tak ich ani smrť nerozdelila. {*} Pili z_Pánovho kalicha a stali sa Božími priateľmi.

Každý človek v_sebe nesie nevýslovnú hodnotu. Túto hodnotu dostáva od Boha, ktorý sa sám stal človekom, zjavil svoje božstvo v_istom zmysle dané človeku a stvoril nový poriadok medziľudských vzťahov. V_novom poriadku je človek oveľa viac oným jediným tvorom na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého, a zároveň je osobou podobnou Bohu, ktorá sa môže plne nájsť len v_úprimnom sebadarovaní.

Vykúpenie je teda otvorenie ľudských očí pre celý nový poriadok sveta vybudovaný na úprimnom dare. Je to poriadok hlboko osobný a zároveň sviatostný. Vykúpenie totiž potvrdzuje sacrum celého stvorenia, potvrdzuje sacrum človeka stvoreného ako muža a ženu. Prameň tohto sacrum je vo svätosti samého Boha, ktorý sa stal človekom. On, keď bol sviatosťou Boha prítomného vo svete, zmenil tento svet na sviatosť pre Boha.

V_kontexte vykúpenia, ktoré sa udialo skrze obetu Kristovho tela a krvi, sa stáva viac zreteľná posvätnosť ľudského tela, dokonca aj vtedy, keď je toto telo najviac zúbožené či zdeptané – podobne ako Kristus bol zúbožený počas svojho mučenia. Ľudské telo má svoju dôstojnosť plynúcu tiež z_tohto sacrum. Platí to tak pre telo muža, ako aj pre telo ženy.

Vykúpenie uskutočnené v_tele dáva akoby zvláštny rozmer posvätnosti ľudského tela. Táto posvätnosť priamo vylučuje, že by sa telo mohlo stať akýmsi predmetom na použitie. Každý človek, predovšetkým každý muž, je strážcom tejto posvätnosti a tejto dôstojnosti.

„Čo som ja strážca svojho brata?“ – pýtal sa Kain, keď stál na počiatku nešťastnej civilizácie smrti v_dejinách ľudstva. Kristus stojí uprostred tejto civilizácie, stojí uprostred Kainovej otázky a odpovedá: Áno, si strážcom – si strážcom posvätnosti, si strážcom ľudskej dôstojnosti v_každej žene a v_každom mužovi. Si strážcom posvätnosti jej tela, ktoré pre teba má byť predmetom úcty.

Vtedy budeš poznávať tú krásu, akou Boh obdaril ženu od začiatku a ona bude spoznávať teba, bude sa cítiť bezpečne pred pohľadom svojho brata, bude sa radovať z_daru svojho ženstva, ktorým ju obdaroval Stvoriteľ. Vtedy bude ono večné ženstvo znovu nenarušeným darom ľudskej civilizácie, inšpiráciou pre tvorbu a zdrojom krásy, ktorá existuje preto, aby sme vstávali z_mŕtvych.

Vari sa práve preto nestala zdrojom toľkých ľudských zmŕtvychvstaní krása ženy, krása matky, sestry, nevesty – tá krása, ktorá nachádza svoj osobitný vrchol v_Božej Matke?

Som azda strážcom svojho brata? {*} Si strážcom posvätnosti, si strážcom ľudskej dôstojnosti.

Miluj skutkom a pravdou. {*} Si strážcom posvätnosti, si strážcom ľudskej dôstojnosti.

Zdravas’, matka milosrdná z_čnosti,

matka nádeje a nábožnosti,

matka Božia a matka milosti,

Matka lásky a čistých radostí.

(Ó, Mária.)

Tys’ údolie, plné kvetov čností,

kade zurčí riava blaženosti;

matka svätá, matka nevinnosti,

ujmi sa nás v_našej úbohosti.

(Ó, Mária.)

Nezrodený Otec život ti dal,

zatônil ťa Jednorodený, Kráľ,

Svätý Duch ťa materstvom požehnal;

osobám trom nech znie vždy pieseň chvál.

(Ó, Mária.) Amen.

Alebo:

Salve, mater misericórdiæ,

mater spei et mater véniæ,

mater Dei et mater grátiæ,

mater plena sanctæ lætítiæ.

(O_María.)

Vallis vernans virtútum líliis,

tota fluens summis delíciis,

mater sancta, tuis suffrágiis

condescénde nostris misériis.

(O_María.)

Te creávit Pater ingénitus,

obumbrávit te Unigénitus,

fecundávit te Sanctus Spíritus;

ipsis honor ex corde pénitus.

(O_María.) Amen.

Dobre si všimnite, prosím vás, čo povedal Kristus Pán, keď vystrel ruku nad svojich učeníkov: „Toto je moja matka a moji bratia.“ A: „Kto plní vôľu môjho Otca, ktorý ma poslal, je môj brat i_sestra, i_matka.“{n}{r}Mt 12,49-50{/r}{/n} Či azda neplnila Otcovu vôľu Panna Mária, ktorá vierou uverila a vierou počala, ktorá bola vyvolená, aby sa nám z_nej narodila medzi ľuďmi spása, a Kristus ju stvoril skôr, ako bol v_nej Kristus utvorený? Plnila, svätá Mária určite plnila Otcovu vôľu; a preto je pre Máriu viac, že bola Kristovou učeníčkou, ako to, že bola Kristovou matkou, a je pre ňu väčším šťastím to, že bola Kristovou učeníčkou, ako to, že bola Kristovou matkou. Mária bola blahoslavená preto, že nosila Učiteľa v_lone skôr, ako ho porodila.

Pozri sa, či nie je tak, ako hovorím. Keď Pán chodil so zástupmi, ktoré ho sprevádzali, a konal zázraky, povedala akási žena: „Šťastný život, ktorý ťa nosil. Blahoslavený život, ktorý ťa nosil.“{n}{r}Lk 11,27{/r}{/n} A čo odvetil Pán, aby azda niekto nehľadal šťastie v_tele? „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“{n}{r}Lk 11,28{/r}{/n} Aj Mária je teda blahoslavená preto, že počúvala Božie slovo a zachovávala ho; že väčšmi si chránila v_mysli pravdu ako v_lone telo. Kristus je pravda, Kristus je telo. V_Máriinej mysli je Kristus pravda, v_Máriinom lone je Kristus telo. A čo je v_mysli, to je viac ako to, čo sa nosí v_lone.

Mária je svätá, Mária je blahoslavená, ale Cirkev je šťastnejšia ako Panna Mária. Prečo? Lebo Mária je časťou Cirkvi, svätým údom, vynikajúcim údom, jedinečným údom, ale predsa len údom tela. Ak celého tela, tak je telo viac ako úd. Pán je hlavou a celý Kristus je hlava a telo. Čo mám povedať? Máme božskú hlavu, máme Boha za hlavu.

Teda, milovaní, dobre si všimnite: aj vy ste Kristovými údmi, aj vy ste Kristovým telom. Pozrite, akým spôsobom ste tým, čo hovorí: „Hľa, moja matka a moji bratia.“{n}{r}Mt 12,49{/r}{/n} Ako budete Kristovou matkou? „Každý, kto počúva, a každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i_sestra, i_matka.“{n}porov. {r}Mt 12,50{/r}{/n} Čiže: pokladám ich za bratov, pokladám ich za sestry. A pretože je len jedno dedičstvo a Kristus, hoci bol jediný, nechcel byť sám, vo svojom milosrdenstve chcel, aby sme boli Otcovými dedičmi a jeho spoludedičmi.

Radosťou jasám v_Pánovi, duša mi plesá v_mojom Bohu, {*} Pretože ma zaodial rúchom spásy, ako nevestu okrášlenú šperkami.

Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v_Bohu, mojom spasiteľovi. {*} Pretože ma zaodial rúchom spásy, ako nevestu okrášlenú šperkami.

„Oslavujte Pána citarou, hrajte mu na desaťstrunovej lutne. Spievajte mu novú pieseň.“{n}{r}Ž 33,2-3{/r}{/n} Zoblečte starobu, poznáte novú pieseň. Nový človek, nový zákon, nová pieseň. Nová pieseň nepristane starým ľuďom. Naučia sa ju iba noví ľudia, ktorých milosť obnovila zo stariny a patria už do nového zákona, ktorým je nebeské kráľovstvo. Za ním vzdychá každá naša láska a spieva novú pieseň. Nech spieva novú pieseň nie jazykom, ale životom.

„Spievajte mu novú pieseň, dobre mu spievajte.“{n}porov. {r}Ž 33,3{/r} [Vg.]{/n} Každý sa pýta, ako má spievať Bohu. Spievaj mu, ale nie zle. Nechce, aby si urážal jeho sluch. Dobre spievajte, bratia. Keby ti pred nejakým dobrým hudobníkom povedali: Spievaj tak, aby si sa mu páčil, bál by si sa spievať bez nejakého hudobného vzdelania, aby si sa umelcovi neznepáčil. Lebo to, čo neodborník na tebe nezbadá, umelec vytkne. Kto by sa ponúkol, že dobre zaspieva Bohu, ktorý tak posudzuje speváka, tak všetko hodnotí a tak všetko počuje?! Kedy môžeš predviesť také dokonalé spevácke umenie, aby si sa v_ničom neznepáčil takému dokonalému sluchu?!

Pozri, ako keby ti on radil, ako máš spievať: Nehľadaj slová, akoby si mohol vysloviť niečo, čo by potešilo Boha. Spievaj s_jasotom. Lebo dobre spievať Bohu znamená spievať s_jasotom. Čo znamená spievať s_jasotom? Zbadať, že nemožno slovami vyjadriť, čo spieva srdce. Veď tí, čo spievajú v_žatve alebo vo vinici, alebo pri nejakej inej usilovnej práci, začnú veselo plesať slovami piesní, ale potom akoby ich naplnila taká radosť, že ju už nemôžu vyjadriť slovami a nechajú slabiky a slová a prechádzajú na zvuky jasotu.

Jasot je nejaký zvuk, ktorý prezrádza, že sa v_srdci rodí niečo, čo nemožno vysloviť. A komu viac patrí taký jasot ako nevýslovnému Bohu? Veď koho nemôžeš vysloviť, je nevýslovný. A keď ho nemôžeš vysloviť, a mlčať nesmieš, čo iné ti ostáva, iba jasať? Aby sa srdce radovalo bez slov a nesmiernu šírku radosti neobmedzovali slabiky: „Dobre mu spievajte s_jasotom.“{n}porov. {r}Ž 33,3{/r}{/n}

Nech sa mi ústa naplnia tvojou oslavou a nech ťa velebím deň čo deň. {*} Jasať budú moje pery, keď ti zaspievam.

V_tebe sa budem tešiť a radovať, ospevovať budem tvoje meno, Najvyšší. {*} Jasať budú moje pery, keď ti zaspievam.

Milovaní, aké veľké a obdivuhodné sú Božie dary! Život v_nesmrteľnosti, vážnosť v_spravodlivosti, pravda v_slobode, viera v_dôvere, vyrovnanosť v_svätosti. A toto všetko je v_oblasti nášho poznania. Aké sú potom dary, ktoré pripravuje tým, čo ho očakávajú? Iba najsvätejší Stvoriteľ a Otec vekov pozná ich veľkosť a krásu. Ak teda chceme mať účasť na prisľúbených daroch, usilujme sa urobiť všetko, aby sme patrili do počtu tých, čo ho očakávajú.

Ale ako to dosiahnuť, milovaní? Tak, že bude naše zmýšľanie vierou zakotvené v_Bohu, že budeme usilovne hľadať to, čo je milé a príjemné jemu, že budeme robiť to, čo zodpovedá jeho svätej vôli, že pôjdeme cestou pravdy a odhodíme od seba akúkoľvek nespravodlivosť, neprávosť, chamtivosť, zvady, zlobu a podvody{n}porov. {r}Rim 1,29{/r}{/n}.

Milovaní, toto je cesta, na ktorej nachádzame svoju spásu, Ježiša Krista, veľkňaza našich obiet, ochrancu a pomocníka v_našej slabosti. Skrze neho upierame zrak na nebeské výšiny; skrze neho hľadíme do nepoškvrnenej a vznešenej Božej tváre; skrze neho sa otvoria oči nášho srdca; skrze neho sa naša nemúdra a zatemnená myseľ dostala na svetlo; skrze neho nám Pán chcel dať okúsiť nesmrteľné poznanie, že „on je odblesk Božej veleby a stal sa o_toľko vyšším od anjelov, o_koľko vznešenejšie meno zdedil“{n}porov. {r}Hebr 1,3-4{/r}{/n}.

Bojujme teda, bratia, zo všetkých síl podľa jeho svätých príkazov. Veľkí nemôžu byť bez malých, malí bez veľkých; všetci sú navzájom pomiešaní – a to je užitočné. Nech nám slúži za príklad naše telo. Hlava bez nôh nie je ničím, a takisto ani nohy bez hlavy. Aj tie najmenšie údy nášho tela sú nevyhnutne potrebné a užitočné pre celé telo{n}porov. {r}1Kor 12,12{/r}n.{/n}. Dokonca sú v_súlade a navzájom sa podriaďujú, aby bolo celé telo zdravé.

Nech sa teda zachováva celé naše telo v_Kristovi Ježišovi; a každý osve nech sa podriaďuje svojmu blížnemu podľa toho, aký dar milosti dostal. Silný nech sa stará o_slabého, slabý nech si ctí silného. Bohatý nech dá chudobnému, chudobný nech chváli Boha, že mu dal niekoho, kto mu v_núdzi pomohol. Múdry nech dokazuje svoju múdrosť dobrými skutkami, a nie slovami. Pokorný nech nevydáva svedectvo o_sebe sám, ale nech nechá, aby o_ňom svedčil iný.

Keď teda toto všetko máme od neho, musíme za všetko vzdávať vďaky tomu, ktorému sláva na veky vekov. Amen.

Porov. {r}Mt 7, 24{/r}; porov. {r}1 Pt 2, 22{/r}; porov. {r}1 Sam 2, 28{/r}; porov. {r}Sir 44, 16. 17{/r}

Hľa, múdry muž, ktorý si postavil dom na skale a v_ktorého ústach nebola lesť; {*} Lebo si ho Boh vyvolil za kňaza.

Hľa, veľkňaz, ktorý sa v_svojom čase ľúbil Bohu a ukázalo sa, že je spravodlivý. {*} Lebo si ho Boh vyvolil za kňaza.

Mojžiš v_Zákone napísal: „Boh urobil človeka na svoj obraz a na svoju podobu.“{n}{r}Gn 1,27.26{/r}{/n} Všimnite si, prosím, dosah tohto výroku. Všemohúci, neviditeľný, nepochopiteľný, nevýslovný, neoceniteľný Boh vytvoril z_hliny človeka a poctil ho hodnosťou svojho obrazu. Čože má človek spoločné s_Bohom? Čo má zem s_duchom? Veď „Boh je duch“{n}{r}Jn 4,24{/r}{/n}. Je veľké vyznačenie, že Boh vložil do človeka obraz svojej večnosti a podobu svojho života. V_podobnosti s_Bohom je veľká dôstojnosť človeka, ak si ju zachová.

Ak bude správne používať schopnosti vložené do duše, bude podobný Bohu. Boh nás teda prikázaniami poučuje, že mu musíme vrátiť všetky schopnosti, ktoré do nás zasial na samom začiatku nášho života. Toto je prvé: „Milovať nášho Pána z_celého srdca,“{n}{r}Mt 22,37{/r}{/n} „lebo on prvý“ od počiatku, prv, ako sme boli, „miloval nás“{n}{r}1Jn 4,10{/r}{/n}. Veď láska k_Bohu je obnovenie jeho obrazu. A Boha miluje ten, kto zachováva jeho prikázania. Povedal totiž: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania.“{n}{r}Jn 14,15{/r}{/n} A jeho prikázanie je vzájomná láska, podľa toho: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“{n}{r}Jn 15,12{/r}{/n}

Lenže pravá láska „nemiluje len slovom, ale skutkom a pravdou“{n}{r}1Jn 3,18{/r}{/n}. Vráťme teda nášmu Bohu, nášmu Otcovi, jeho obraz neporušený, v_svätosti, lebo on je svätý podľa toho: „Buďte svätí, lebo ja som svätý;“{n}porov. {r}Lv 11,14{/r}{/n} v_láske, lebo je láskou podľa toho Jánovho: „Boh je láska;“{n}{r}1Jn 4,8{/r}{/n} v_dobrote a pravde, lebo on je dobrý a pravdivý. Nemaľujme obraz nepriateľa. Kto je surový, kto je hnevlivý, kto je pyšný, maľuje obraz tyrana.

Aby sa teda v_nás neformoval tyranský obraz, nech v_nás Kristus maľuje svoj obraz, lebo on hovorí: „Svoj pokoj vám dávam, svoj pokoj vám zanechávam.“{n}{r}Jn 14,27{/r}{/n} Ale čo nám pomôže, keď budeme vedieť, že pokoj je dobrý, ak ho dobre nezachováme? Veď to najlepšie býva najkrehkejšie a čím je niečo cennejšie, tým väčšiu pozornosť a bedlivejšiu opateru si to vyžaduje. A je veľmi krehké to, čo sa stráca ľahkomyseľnou rečou a zaniká aj najmenšou urážkou brata. Lebo ľuďom nepôsobí nič taký pôžitok, ako hovoriť o_cudzích veciach a miešať sa do cudzích vecí, kdekade viesť plané reči a ohovárať neprítomných. A preto tí, čo nemôžu povedať: „Pán mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného,“{n}{r}Iz 50,4{/r}{/n} nech mlčia, a ak niečo povedia, nech to šíri pokoj.

Ukážem vám, komu sa podobá každý, kto prichádza ku mne, počúva moje slová a uskutočňuje ich. {*} Podobá sa človekovi, ktorý staval dom. Hlboko kopal a základy položil na skalu.

Bázeň pred Bohom prevyšuje všetko. Ku komu prirovnať toho, kto ju má? {*} Podobá sa človekovi, ktorý staval dom. Hlboko kopal a základy položil na skalu.

Z_listu svätého Pavla Le Bao Tinha, ktorý poslal roku 1843 chovancom seminára v_Ke Vinhu

(Launay A.: Le clergé tonkinois et ses prêtres martyrs, MEP, Paris 1925, 80-83)

Ja, Pavol, väzeň pre Kristovo meno{n}porov. {r}Ef 3,1{/r}{/n}, chcem vám porozprávať o_svojich súženiach, v_ktorých som deň čo deň pohrúžený, aby ste mohli, zapálení láskou k_Bohu, spolu so mnou chváliť Boha, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“{n}{r}Ž 136,1{/r}{/n}. Toto väzenie je naozaj obrazom večného pekla. Popri hroznom týraní každého druhu, ako sú klady, železné reťaze a okovy, je tu nenávisť, pomsta, úklady, neprístojné slová, vyšetrovanie, zlé činy, krivé prísahy, kliatby a potom úzkosti a smútok. Ale Boh, ktorý kedysi vyslobodil troch mladíkov z_ohnivej pece, je stále so mnou a vyslobodil ma z_týchto súžení a premenil ich na slasť, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.

Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z_Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s_Kristom.

On, náš Učiteľ, nesie celú ťarchu kríža; na mňa položil iba tú najmenšiu a poslednú čiastku. Veď on nie je len pozorovateľ môjho zápasu, ale je bojovník i_víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj jeho údy.

Ale ako mám hľadieť na toto divadlo, keď vidím, ako sa každý deň velitelia, mandaríni a ich pomáhači rúhajú tvojmu svätému menu, Pane, „čo tróniš nad Cherubmi“{n}{r}Ž 80,2{/r}{/n} a Serafmi?! Pozri, po tvojom kríži šliapu nohy pohanov! Kdeže je tvoja sláva? Keď to všetko vidím, najradšej by som zapálený láskou k_tebe s_odseknutými údmi zomrel na svedectvo tvojej lásky.

Ukáž, Pane, svoju moc, zachráň ma a posilňuj ma, aby sa v_mojej slabosti ukázala a oslávila pred pohanmi sila{n}porov. {r}2Kor 12,9{/r}{/n}, aby tvoji nepriatelia nemohli pyšne dvíhať hlavu, keby som sa azda zapotácal na ceste.

Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v_radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte so mnou Pána, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Nech moja duša velebí Pána a môj duch nech jasá v_mojom Bohu, „lebo zhliadol na poníženosť“ svojho služobníka a od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky budúce pokolenia{n}porov. {r}Lk 1,46-48{/r}{/n}: „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.

„Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia,“{n}{r}Ž 117,1{/r}{/n} lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných, a čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh“{n}{r}1Kor 1,27-28{/r}{/n}, aby zahanbil urodzených. Cez moje ústa a cez môj rozum zahanbil filozofov, ktorí sú žiakmi múdrych tohto sveta, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.

Toto všetko vám píšem, aby sa vaša a moja viera zjednotili. Uprostred tejto búrky vyhadzujem kotvu až k_Božiemu trónu; živú nádej, ktorá je v_mojom srdci.

Vy však, milovaní bratia, „bežte tak, aby ste sa zmocnili venca“{n}porov. {r}1Kor 9,24{/r}{/n}, oblečte si „pancier viery“{n}porov. {r}1Sol 5,8{/r}{/n} a vezmite si Kristove „zbrane do pravej i_ľavej ruky“{n}porov. {r}2Kor 6,7{/r}{/n}, ako učil môj patrón svätý Pavol. „Je pre vás lepšie, keď vojdete do života s_jedným okom alebo zmrzačení“{n}porov. {r}Mt 18,8-9{/r}; {r}Mk 9,43-47{/r}{/n}, ako keby ste mali všetky údy a vyhodili by vás von.

Pomáhajte mi svojimi modlitbami, aby som dokázal bojovať podľa zákona, čiže „bojovať dobrý boj“{n}porov. {r}2Tim 4,7{/r}{/n} a bojovať až do konca, aby som šťastlivo dokončil svoj beh. A keď sa už v_tomto živote neuvidíme, naša blaženosť bude v_budúcom veku, keď budeme stáť pri tróne nepoškvrneného Baránka a keď mu budeme jednomyseľne v_jasavej radosti naveky spievať chvály víťazstva. Amen.

Vytrvalo bežme v_závode, ktorý máme pred sebou. {*} S_očami upretými na Ježiša, vodcu a zavŕšiteľa viery.

Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu. {*} S_očami upretými na Ježiša, vodcu a zavŕšiteľa viery.

Naša duchovná matka, svätá katolícka Cirkev, ktorá s_láskou objíma všetky svoje deti, pestuje a veľmi odporúča panenstvo, ten vznešený spôsob života, o_ktorom sám Spasiteľ hovorí: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.“{n}{r}Mt 19,11{/r}{/n} Pannami sú všetky tie osoby, ktoré sa vážne rozhodli alebo aj sľubom zaviazali zrieknuť sa z_lásky k_Bohu manželstva, chrániť si telo i_dušu pred každým hriechom nečistoty, či už myšlienkou, slovom alebo skutkom, a celú lásku svojho srdca darovať jedine Bohu, čiže v_smrteľnom tele viesť anjelský život.

Mučeník Justín v_liste rímskemu cisárovi spomína množstvo kresťanov, ktorí sa v_prvom a druhom storočí Cirkvi zasvätili v_panenstve: „Možno vidieť veľa šesťdesiatročných a sedemdesiatročných kresťanov, ktorí od svojej najútlejšej mladosti neprestajne nasledovali učenie Ježiša Krista a pritom žili v_neporušenej svätej čistote.“ Svätý Cyprián, kartáginský biskup a mučeník, píše: „Svet je plný kresťanov, ktorí oslavujú panenskú čistotu.“ Ten istý svätec píše: „Panny sú najkrajšie a najmilšie kvety v_záhrade Cirkvi, najvyvolenejšie ovečky Kristovho stáda, najutešenejšia podoba jeho svätosti, najdokonalejšie majstrovské dielo jeho božskej milosti.“ Svätý Hieronym chváli panenstvo takto: „Boží Syn sa zjavil na tejto zemi a založil novú rodinu, aby mal aj na zemi anjelov, ktorí by sa mu klaňali, ako sa mu klaňajú anjeli v_nebi. Panenstvo si tak získalo Božieho Syna, že sa chcel narodiť iba z_Panny. On sám je panenský, celá jeho rodina je panenská.“

Panenstvo je stav, ktorý si v_prvých a všetkých storočiach Cirkvi vyvolili tisíce a tisíce kresťanov obojeho pohlavia, hoci pre jeho vznešenosť možno ho voliť a zachovať len s_osobitnou Božou milosťou.

Aj keď je pozemská láska čistá, je iba temným, slabým plamienkom oproti nebeskej žiare, ktorú zapaľuje Kristus v_čistých, jemu zasvätených dušiach. Telesné radosti sa ľahko zakalia, bolesť a utrpenie ich ničia. Ale duchovné radosti panenskej duše, útechy, ktoré zakusuje, obetovania, ktorými sa odovzdáva, plnosť nedelenej lásky, ktorou sa zasväcuje nebu, všetky tieto milosti a výsady panenského života vyvierajú z_nadzemských prameňov, ktoré nemôže nič pozemské zakaliť. Láska k_Spasiteľovi je ohniskom všetkých želaní, žriedlom všetkých radostí, cieľom všetkého úsilia, posilou vo všetkých prácach a útechou v_každom utrpení.

Kto je bez ženy, stará sa o_Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. {*} Panna rozmýšľa o_Pánových veciach, aby bola svätá telom i_duchom.

Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. {*} Panna rozmýšľa o_Pánových veciach, aby bola svätá telom i_duchom.

Alebo iné (nové čítanie po doplnení sv. Kataríny do všeobecného kalendára):

Vidí sa tvrdé, drahí bratia, a akoby za ťažké sa pokladá to, čo Pán prikázal v_evanjeliu, keď povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba.“{n}{r}Mt 16,24{/r}{/n} No nie je tvrdé, čo prikazuje ten, ktorý pomáha, aby sa stalo, čo prikazuje.

Treba sa zaprieť, vziať svoj kríž a nasledovať Krista. V_čom treba nasledovať Krista, ak nie v_tom, kam odišiel? Vieme totiž, že vstal z_mŕtvych, vystúpil do neba: tam ho treba nasledovať. Rozhodne netreba zúfať, pretože on prisľúbil, nie preto, že človek niečo môže. Ďaleko od nás bolo nebo predtým, než naša hlava by bola išla do neba. Prečo teda nedúfame, že budeme tam, ak sme údmi jeho hlavy? Prečo teda? Pretože sa na zemi trápime mnohými obavami a bolesťami: nasledujme Krista tam, kde je najvyššie šťastie, zvrchovaný pokoj a ustavičná bezpečnosť.

Ale kto túži nasledovať Krista, nech počúva, čo hovorí Apoštol: „Kto hovorí, že ostáva v_Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on.“{n}porov. {r}1Jn 2,6{/r}{/n} Chceš nasledovať Krista? Buď ponížený, v_čom on bol ponížený. Nepohŕdaj jeho poníženosťou, ak chceš dôjsť k_jeho výške.

Tvrdou sa stala teda cesta, keď človek zhrešil; ale je rovná, lebo ju Kristus zmŕtvychvstaním ušliapal a z_veľmi úzkeho chodníka urobil kráľovskú cestu. Po tejto ceste sa beží dvoma nohami: čiže nohou poníženosti a lásky. V_tomto všetkých potešuje výška: ale poníženosť je prvým stupňom. Čo naťahuješ nohu mimo seba? Chceš padnúť, nie vystúpiť. Začni od prvého stupňa, čiže od poníženosti, a vystúpil si.

A preto náš Pán a Spasiteľ nepovedal len: nech zaprie sám seba, ale dodal: nech vezme svoj kríž a nasleduje ma{n}porov. {r}Mt 16,24{/r}{/n}. Čo znamená „nech vezme svoj kríž?“ Nech znáša všetko, čo je ťažké: tak nech ma nasleduje. Keď ma začne mravmi a mojimi prikázaniami nasledovať, bude mať mnoho protivníkov, bude mať mnohých, čo mu to budú zabraňovať, bude mať mnohých nielen posmievačov, ale aj prenasledovateľov. A to nielen z_pohanov, ktorí sú mimo Cirkvi, ale aj z_tých, ktorí sa vo vnútri vidia, že sú jej telom, ale vonku sú zvrátení skutkami a keď sa hrdia len menom kresťana, dobrých kresťanov však stále prenasledujú. Oni sú takí medzi údmi Cirkvi, ako sú zlé šťavy v_tele človeka. Ty teda, ak chceš Krista nasledovať, neodďaľuj niesť jeho kríž: strp zlých, nepadni.

A tak ak chceme naplniť to, čo Pán povedal: Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma{n}porov. {r}Mt 16,24{/r}{/n}, ako to hovorí apoštol, usilujme sa to s_Božou pomocou naplniť: aby sme boli spokojní, keď máme pokrm a šat, buďme spokojní, ak by sme azda viac hľadali pozemské veci, ako treba, a chceli sa stať bohatými, – neupadli do pokušenia a diablovho osídla, a do mnohých neužitočných a škodlivých túžob, ktoré vrhajú človeka do skazy a záhuby. Nech nás Pán milostivo oslobodí od takého pokušenia svojou ochranou!

Za ňou ti privádzajú ku kráľovi panny, jej družice. {*} Sprevádza ich jasot radostný.

Pripáš si svoju velebu a dôstojnosť, šťastne vytiahni a kraľuj. {*} Sprevádza ich jasot radostný.

Bratia, {v}1,18{/v}slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. {v}19{/v}Veď je napísané:

{v}20{/v}Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? {v}21{/v}Lebo keď svet v_Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. {v}22{/v}Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, {v}23{/v}my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, {v}24{/v}ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. {v}25{/v}Lebo čo je u_Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u_Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.

{v}26{/v}Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených, {v}27{/v}ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; {v}28{/v}čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, {v}29{/v}aby sa pred Bohom nik nevystatoval. {v}30{/v}Vy ste z_neho v_Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha i_spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, {v}31{/v}aby, ako je napísané: „Kto sa chváli, nech sa chváli v_Pánovi.“

{v}2,1{/v}Ani ja, keď som prišiel k_vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. {v}2{/v}Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. {v}3{/v}A bol som u_vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. {v}4{/v}Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v_presvedčivých a múdrych slovách, ale v_prejavoch Ducha a moci, {v}5{/v}aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.

Keď Pán prechádzal popri Galilejskom mori, videl Petra a Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora, a povolal ich: {*} Poďte za mnou a urobím z_vás rybárov ľudí.

Boli totiž rybármi. I_povedal im: {*} Poďte za mnou a urobím z_vás rybárov ľudí.

Keď Ondrej zostal u_Ježiša{n}porov. {r}Jn 1,39{/r}{/n} a mnoho sa tam naučil, neutajil tento poklad v_sebe, ale behom sa ponáhľal k_svojmu bratovi, aby urobil na ňom účastným aj jeho. Všimni si, čo povedal svojmu bratovi: „Našli sme Mesiáša, čo v_preklade znamená Kristus.“{n}{r}Jn 1,41{/r}{/n} Vidíš, ako tu ohlasuje, čo sám za krátky čas pochopil? A prezrádza schopnosť Učiteľa, ktorý ich vedel o_tom presvedčiť, ale aj ich nadšenie a svedomitosť, s_akou sa hneď od začiatku usilovali poznať ho. Toto Ondrejovo slovo vychádza zo srdca, ktoré úprimne túži po Kristovom príchode, očakáva, že príde z_neba, a keď sa už zjavil, plesá radosťou a ponáhľa sa zvestovať túto veľkú udalosť aj ostatným. Je prejavom bratskej dobroprajnosti, pekného rodinného vzťahu a úprimnej lásky pomáhať si navzájom v_duchovných veciach.

A všimni si Petrovu povahu. Aký je od začiatku ochotný a rýchly! Neotáľa, ale hneď uteká. Písmo hovorí: „Priviedol ho k_Ježišovi.“{n}{r}Jn 1,42{/r}{/n} Ale nech nik neodsudzuje Petra, že je ľahkoverný, keď prijíma slovo bez veľkého skúmania. Pravdepodobne mu brat presne a obšírne všetko porozprával. Ale evanjelisti všelikde všeličo hovoria v_skratke, lebo sa usilujú byť struční. Napokon ani sa nehovorí, že Peter hneď uveril, ale: „Priviedol ho k_Ježišovi.“ Odovzdal mu ho, aby sa všetko naučil od neho. A bol tam aj iný učeník, ktorý sa usiloval o_to isté.

Ak Ján Krstiteľ povedal: „Hľa, Baránok“{n}porov. {r}Jn 1,29{/r}{/n} a „On krstí Duchom“{n}porov. {r}Jn 1,33{/r}{/n} a naznačil každému, že ho o_tejto veci môže najlepšie poučiť Kristus, tak Ondrej to urobil oveľa lepšie. Preto, že sa necíti schopný vysvetliť celé učenie, privádza svojho brata k_samému prameňu svetla, a ten sa tak ponáhľa a teší, že neváha ani chvíľočku.

Len čo počul svätý Ondrej Pánov hlas, nechal siete, ktoré ho živili, {*} A nasledoval toho, ktorý dáva večný život za odmenu.

On z_lásky ku Kristovi a k_jeho zákonu podstúpil smrť. {*} A nasledoval toho, ktorý dáva večný život za odmenu.