Máj

Kde sa táto spomienka koná slávnostnejšie, berú sa časti, ktoré tu nie sú, z_19. marca.

Z_pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu o_Cirkvi v_dnešnom svete

Človek sa vždy svojou prácou a svojím tvorivým nadaním usiloval ďalej rozvíjať svoj život. No dnes predovšetkým prostredníctvom vedy a techniky rozšíril a neprestajne rozširuje svoju vládu takmer na celú prírodu; a ľudská rodina najmä vďaka rozvíjaniu rozmanitých foriem medzinárodných stykov postupne si uvedomuje samu seba a formuje sa ako jedno celosvetové spoločenstvo. Takto si už dnes človek zadováži vlastným pričinením mnohé dobrá, ktoré kedysi očakával predovšetkým od vyšších síl.

Zoči-voči tomuto obrovskému úsiliu, ktoré sa už rozšírilo na celé ľudské pokolenie, vynára sa medzi ľuďmi veľa otázok: Aký je zmysel a hodnota tejto aktivity? Ako všetky tieto veci použiť? Aký cieľ chce dosiahnuť úsilie jednotlivcov a spoločenstiev?

Cirkev stráži zverený poklad Božieho slova, z_ktorého sa čerpajú náboženské a mravné zásady. A hoci nemá vždy naporúdzi pohotovú odpoveď na každú jednotlivú otázku, túži spojiť svetlo zjavenia so skúsenosťou všetkých, aby sa osvetlila cesta, na ktorú ľudstvo nedávno nastúpilo.

Veriaci majú istotu, že ľudská individuálna i_kolektívna činnosť, čiže to nesmierne úsilie, ktorým sa ľudia v_priebehu vekov snažia zlepšiť podmienky svojho života, je samo osebe v_súlade s_Božím úmyslom.

Lebo človek stvorený na Boží obraz dostal príkaz podmaniť si zem i_všetko, čo sa na nej nachádza, usporadúvať svet v_spravodlivosti a svätosti{n}porov. {r}Gn 1,26-27{/r}; {r:Gn}9,3{/r}; {r}Múd 9,2-3{/r}{/n}, a tým, že uzná Boha za Stvoriteľa všetkého, zamerať na neho seba i_celý vesmír, aby sa tak podriadením všetkých vecí človekovi Božie meno stalo vznešeným na celej zemi{n}porov. {r}Ž 8,7.10{/r}{/n}.

To platí aj o_bežných každodenných prácach. Lebo keď si muži a ženy zarábajú na živobytie pre seba a pre rodinu a pritom vykonávajú svoju činnosť tak, aby vhodne slúžili spoločnosti, právom môžu usudzovať, že svojou prácou rozvíjajú Stvoriteľovo dielo, sú na osoh svojim bratom a osobným úsilím prispievajú k_uskutočneniu Božieho plánu v_dejinách.

A preto kresťanom ani len nenapadne, že by diela, ktoré vytvorili ľudia svojím tvorivým nadaním a svojou silou, stáli v_protiklade s_Božou mocou alebo že by rozumový tvor bol súperom Stvoriteľa. Naopak, sú presvedčení, že víťazstvá ľudského pokolenia sú znamením Božej veľkosti a ovocím Božieho tajomného plánu.

Lenže čím viac rastie moc ľudí, tým viac sa rozširuje zodpovednosť jednotlivcov i_kolektívov. Z_tohto vidno, že kresťanské posolstvo neodvracia ľudí od budovania sveta, ani ich nenavádza, aby zanedbávali blaho blížnych, ale skôr ich ešte prísnejšie zaväzuje plniť si pracovnú povinnosť.

Pán, Boh, umiestil človeka, ktorého bol utvoril, do záhrady Edenu. {*} Aby ju obrábal a strážil. Aleluja.

Také bolo postavenie človeka od počiatku. {*} Aby ju obrábal a strážil. Aleluja.

Netelesné, neporušiteľné a nehmotné Božie Slovo prišlo do našich končín, hoci ani predtým nebolo ďaleko – veď nijaká časť sveta nikdy nebola bez neho, ale v_jednote so svojím Otcom napĺňalo všetko a všade.

Prišlo však svojou dobrotou voči nám a tým, že sa nám dalo poznať priamo. Zľutovalo sa nad naším rodom a nad našou slabosťou, dojalo ho naše porušenie a nemohlo zniesť, že nad nami panuje smrť. Aby nezahynulo, čo bolo stvorené, a nevyšlo navnivoč dielo jeho Otca na stvorení človeka, vzalo si telo, nie nepodobné nášmu, lebo nechcelo byť iba v_tele, ani sa nechcelo len zjaviť.

Veď keby sa bolo chcelo iba zjaviť, bolo by si iste mohlo vziať iné, vznešenejšie telo; lež ono si vzalo naše telo.

V_Panne si postavilo chrám, to jest telo, a urobilo si z_neho akoby nástroj, aby sa v_ňom mohlo stať známym a prebývať v_ňom. Takto si teda vzalo telo podobné nášmu, a pretože všetci podliehali smrteľnému porušeniu, vydalo ho na smrť za všetkých a z_vrcholnej lásky ho obetovalo Otcovi. To preto, aby bol pre všetkých, čo v_ňom umierajú, zrušený zákon záhuby, vynesený proti ľuďom, tým, že na Pánovom tele dovŕšil svoju moc, a tak už nemá účinnosť na ľudí, ktorí sú mu podobní. A aj preto, aby ľudí, ktorí sa vrátili do porušenia, znova urobilo neporušiteľnými a povolalo ich zo smrti späť do života, a to tým, že telom, ktoré si vzalo, a milosťou zmŕtvychvstania úplne odstránilo ich smrť, nie inak, ako keď oheň strávi slamu.

Preto si vzalo smrteľné telo, aby ono účasťou na Slove, ktoré je nad všetkým, mohlo zomrieť za všetkých, a pritom pre Slovo, ktoré v_ňom prebýva, ostalo neporušené, a napokon aby boli všetci milosťou zmŕtvychvstania v_budúcnosti uchránení od porušenia.

A tak telo, ktoré si vzalo, vydalo smrti ako obetu a žertvu bez akejkoľvek škvrny a tým, že obetovalo svoje telo za iných, hneď odvrátilo smrť od všetkých, ktorí sú mu podobní.

Takto Božie Slovo, ktoré je nad všetkým, zasvätilo a obetovalo svoj chrám a telesný nástroj, ako povedalo, za všetkých a smrťou zaplatilo dlhy. Tak neporušený Boží Syn, so všetkými spojený podobným telom, urobil prísľubom zmŕtvychvstania všetkých podľa práva i_zásluh neporušenými.

A tak porušenie smrti už nemá nijakú moc nad ľuďmi zásluhou Slova, ktoré v_nich prebýva prostredníctvom jedného tela{n}porov. {r}Jn 1,14{/r}{/n}.

Budeš akoby mojimi ústami. Dám ťa tomuto ľudu ako pevný múr kovový; {*} Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa, lebo s_tebou som ja. Aleluja.

Budú falošní učitelia, ktorí budú vnášať zhubné rozkoly; budú zapierať Pána, ktorý ich vykúpil. {*} Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa, lebo s_tebou som ja. Aleluja.

Teba si, Filip, každý ctí,

zdobí ťa hodnosť najvyššia,

ty s_Petrom, prvým z_Dvanástich,

miluješ vrúcne Ježiša.

On, tvoj Pán, tebe prejavil

oddanosť, lásku, dôveru;

o_Otcovi ti hovoril,

o_Božích pravdách pre vieru.

Aj teba, Jakub, poctil Pán

nie menšou láskou, dôverou,

veď bratom jeho ty si sám

a svätej Cirkvi podperou.

Na Sione si pastierom,

Kristovo stádo tam pasieš;

no aj dnes s_láskou nezmernou

poúčaš v_liste o_spáse.

Vy, šťastní, krvou šľachetnou

ste Pána, Krista, vyznali;

proste, by vierou, nádejou

sme slávu neba získali.

Keď už raz bývať budeme

v_Otcovom dome – to náš cieľ_–,

nech s_vami večne spievame

na slávu Svätej Trojice. Amen.

Kto je Kristus Ježiš, náš Pán, čím bol predtým, ako plnil Otcovu vôľu, aké príkazy dal človeku, to sám zvestoval, kým účinkoval na zemi, či už verejne ľudu, alebo v_súkromí učeníkom, z_ktorých si vybral najschopnejších dvanástich za učiteľov národov.

Keď potom po zmŕtvychvstaní odchádzal k_Otcovi, prikázal ostatným jedenástim, lebo jeden z_nich odpadol, aby šli a učili národy a krstili ich v_mene Otca i_Syna i_Ducha Svätého.

Apoštoli – tento názov ich označuje ako poslaných – si ihneď lósom pribrali dvanásteho, Mateja, namiesto Judáša na základe proroctva, ktoré je v_Dávidovom žalme{n}porov. {r}Ž 109,8{/r}{/n}. Dostali prisľúbenú silu Ducha Svätého konať zázraky a hovoriť jazykmi a najprv v_Judei dosvedčovali vieru v_Ježiša Krista a zakladali cirkvi, a potom sa vydali do celého sveta a ohlasovali národom to isté – učenie tej istej viery.

A takisto v_každom meste zakladali cirkvi, od ktorých potom preberali výhonky viery a semeno učenia ostatné cirkvi a preberajú deň čo deň, aby sa stali cirkvami. Takto sa aj o_nich bude môcť povedať, že sú apoštolské ako dcéry apoštolských cirkví.

Každý rod treba hodnotiť podľa jeho pôvodu. Preto sú toľké a také veľké cirkvi tou jedinou, prvotnou Cirkvou, ktorú založili apoštoli, z_ktorej pochádzajú všetky. Takto sú všetky prvotné a všetky apoštolské, lebo všetky sú jednou Cirkvou. Túto jednotu dokazuje to, že si vymieňajú znak pokoja, že sa oslovujú brat a sestra a preukazujú si pohostinnosť. A tieto prednosti nemajú základ v_ničom inom ako v_odovzdávaní toho istého tajomstva.

Čo hlásali apoštoli, čiže čo im zjavil Kristus, to netreba dokazovať ináč ako z_tých cirkví, ktoré založili sami apoštoli tým, že ich vyučovali, ako sa hovorí, živým hlasom a neskôr listami.

Pán kedysi otvorene vravel: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.“ No pridal: „Keď príde on, Duch pravdy, on vás uvedie do plnej pravdy.“{n}{r}Jn 16,12-13{/r}{/n} Tým ukazuje, že mali všetko vedieť tí, ktorým prisľúbil, že skrze Ducha pravdy dosiahnu „plnú pravdu“. A sľub aj splnil, veď Skutky apoštolov svedčia o_zostúpení Ducha Svätého.

K_Filipovi pristúpili Gréci a prosili ho: Pane, chceli by sme vidieť Ježiša. {*} Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Aleluja.

A na mieste, kde sa im hovorilo: Vy nie ste môj ľud, tam sa budú volať synmi živého Boha. {*} Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Aleluja.

„Moje srdce a moja duša sú plné planúceho nadšenia. Môžem nasledovať vnuknutie, aby som obetovala svoj život alebo svoju smrť za sestry. Predložila som svoju požiadavku predstavenej, duchovnému otcovi a dostala som povolenie! V_prvej eufórii šťastia sa prirodzený strach, ktorý sa doteraz vo mne skrýval, stratil. Rátam s_tým, že sa objaví znova. Nevadí. Už som sformulovala modlitbu sebaobetovania. Teraz mám ešte čakať na sestru Margitu. A potom budem môcť vykonať sebaobetovanie. Vďaka ti, svätá a nekonečná Trojica!“

Ó, Najsvätejšia Trojica! Otče môj najmilostivejší, ktorý si ma stvoril zo svojej nekonečnej lásky a z_dobrotivého milosrdenstva prijal za svoje dieťa. Ó, môj sladký Ježišu Kriste, ktorý si ma svojou svätou krvou vykúpil a zo svojej nekonečnej dobroty vyvolil za svoju snúbenicu. Ó, drahý Duchu Svätý, ktorý ma zaplavuješ hojnosťou svojich milostí a ktorý si mne nehodnej daroval milosť povolania a Spoločnosť. Ó, tajuplná Svätá Trojica, ja sa dnes z_vďačnosti a lásky k_Spoločnosti a sestrám ponúkam ako obeta Spoločnosti pre prípad, ak by nastalo prenasledovanie Cirkvi, Spoločnosti a sestier, a v_pláne tvojej prozreteľnosti podľa tvojho najmúdrejšieho rozhodnutia by nebola moja smrť.

Prijmi moju smrť so všetkou bolesťou, ako výmenu za život sestier, najmä starých, chorých a slabých a za môj hriešny a biedny život. Ušetri ich životy a ušetri ich od mučenia, hrozieb, najmä však od nevernosti voči tebe, Cirkvi, povolaniu a Spoločnosti.

Ak by ale v_pláne tvojej božskej prozreteľnosti bola zahrnutá moja smrť, aj v_tomto prípade prijmi môj život i_smrť ako obetu za ne.

Toto sebaobetovanie robím s_povolením svojho duchovného otca a predstavených, skrze ruky mojej sladkej panenskej Matky, prosiac o_pomoc svätého Jozefa, nášho otca svätého Benedikta, svätú Teréziu z_Avily, svätú Sáru a môjho svätého anjela strážcu, spoliehajúc sa nie na svoje sily, ale na milosť Svätej Trojice. Amen.

Ó, môj sladký Ježišu, teraz už s_pokojom a ochotou prijmem takú smrť, aká sa bude tebe páčiť spolu so všetkými sprievodnými súženiami, bolesťami a mukami.

Chcem poznať Krista, moc jeho zmŕtvychvstania, ale aj účasť na jeho utrpení, {*} Lebo som si zamilovala Krista a pre neho planie moje srdce.

V_smrti sa mu chcem podobať, aby som dosiahla zmŕtvychvstanie, {*} Lebo som si zamilovala Krista a pre neho planie moje srdce.

Ježiš Kristus je jeden človek s_Hlavou a s_telom. Spasiteľ tela a údy tela sú dvaja v_jednom tele, v_jednom hlase a v_jednom utrpení, a keď sa pominie neprávosť, aj v_jednom odpočinku. A tak Kristove utrpenia nie sú iba v_Kristovi, a pritom sú Kristove utrpenia iba v_Kristovi.

Lebo ak chápeš Krista ako Hlavu a telo, sú Kristove utrpenia iba v_Kristovi. Ale ak chápeš Krista iba ako Hlavu, Kristove utrpenia nie sú iba v_Kristovi. Veď keby boli Kristove utrpenia iba v_Kristovi, čiže iba v_Hlave, ako by mohol jeden jeho úd, apoštol Pavol, povedať: „Aby som na vlastnom tele dopĺňal to, čo chýba Kristovmu utrpeniu?“{n}{r}Kol 1,24{/r}{/n}

Ak teda patríš ku Kristovým údom, nech si ktokoľvek, človeče, čo toto počúvaš, aj ty, čo to teraz nepočúvaš (a predsa počúvaš, ak patríš ku Kristovým údom), všetko, čo trpíš od tých, ktorí nepatria ku Kristovým údom, to chýbalo Kristovmu utrpeniu.

Pridáva sa preto, že chýbalo. Dopĺňaš mieru, neprelievaš. Trpíš toľko, koľko bolo treba dodať z_tvojich utrpení k_celému Kristovmu utrpeniu, lebo on trpel ako naša Hlava a trpí vo svojich údoch, totiž v_nás samých.

Do tohto nášho, v_istom zmysle spoločného majetku splácame každý podľa svojej miery to, čo sme povinní, a podľa svojich síl prinášame doň akoby daň svojich utrpení. Celá úhrada všetkých utrpení sa nenaplní, kým sa neskončí svet.

Preto si, bratia, nemyslite, že ku Kristovým údom nepatrili všetci spravodliví, ktorých nespravodlivo trápili, alebo že by tí, čo prišli pred Pánovým príchodom zvestovať Pánov príchod, nepatrili ku Kristovým údom. Nie je možné, aby nepatril ku Kristovým údom ten, kto patrí do obce, ktorej kráľom je Kristus.

Teda celá táto obec hovorí, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša{n}porov. {r}Mt 23,35{/r}{/n}. A potom od krvi Jána Krstiteľa cez krv apoštolov, cez krv mučeníkov, cez krv veriacich v_Krista je to jedna obec, čo hovorí.

Boh zotrie svätým z_očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti. {*} Lebo prvé sa pominulo. Aleluja.

Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť. {*} Lebo prvé sa pominulo. Aleluja.

„Budem pri ňom v_súžení“{n}porov. {r}Ž 91,15{/r}{/n}, hovorí Boh – a ja by som mal zatiaľ hľadať niečo iné ako súženie? „Pre mňa je slasťou byť v_Božej blízkosti“{n}{r}Ž 73,28{/r}{/n}, a nielen to, ale aj „v_Pánu Bohu svoju nádej mať“{n}{r}Ž 73,28{/r}{/n}, lebo „ho zachránim i_oslávim“{n}{r}Ž 91,15{/r}{/n}, hovorí.

„Budem pri ňom v_súžení. Mojou radosťou,“ hovorí, „je bývať s_ľuďmi.“{n}{r}Prís 8,31{/r}{/n} Emanuel, „Boh s_nami“{n}{r}Mt 1,23{/r}{/n}. Zostúpil, aby bol blízko pri tých, čo majú srdce skrúšené{n}porov. {r}Ž 35,19{/r}{/n}, aby bol s_nami v_našom súžení. Ale príde deň, keď „budeme v_oblakoch uchvátení do vzduchu v_ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s_Pánom“{n}{r}1Sol 4,17{/r}{/n}, pravda, ak sa budeme dovtedy usilovať mať pri sebe za sprievodcu na ceste toho, ktorý nám dá vlasť, ba ten, ktorý bude vlasťou, má teraz byť cestou.

Pane, je pre mňa lepšie byť v_súžení, ak si ty so mnou, ako bez teba kraľovať, bez teba hodovať, bez teba požívať slávu. Pane, je pre mňa lepšie objímať čoraz viac teba v_súžení, mať ťa pri sebe v_rozpálenej peci, ako byť bez teba hoci aj v_nebi. „Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.“{n}{r}Ž 73,25{/r}{/n} „Zlato sa skúša v_peci a spravodliví ľudia v_skúške súženia.“{n}porov. {r}Prís 17,3{/r}; {r}Sir 27,6{/r}; {r}1Pt 1,7{/r}{/n} Tam, tam si s_nimi, Pane. Tam si uprostred tých, čo sú zhromaždení v_tvojom mene, ako si bol kedysi s_troma mládencami.

Prečo sa chvejeme, prečo váhame, prečo utekáme od tejto rozpálenej pece? Oheň besnie, ale Pán je s_nami v_súžení. „Ak je Boh s_nami, kto je proti nám?“{n}{r}Rim 8,31{/r}{/n} A naozaj – ak sa on niekoho ujme, kto mu ho vytrhne z_ruky? Veď kto môže z_jeho ruky vytrhnúť{n}porov. {r}Iz 43,13{/r}; {r}Jn 10,29{/r}{/n}? A konečne – ak on oslávi, kto iný urobí neslávnym? Veď ak on oslávi, kto môže ponížiť?

„Obdarím ho dlhým životom.“{n}{r}Ž 91,16{/r}{/n} Akoby chcel jasnejšie povedať: Viem, po čom túži, viem, po čom žízni, viem, čo mu chutí. Nechutí mu zlato či striebro ani rozkoš, ani zvedavosť, ani nejaká svetská hodnosť. Všetko pokladá za stratu, všetkým pohŕda a považuje za odpadky{n}porov. {r}Flp 3,8{/r}{/n}. Úplne sa zriekol seba samého{n}porov. {r}Flp 2,7{/r}{/n} a nestrpí, aby ho zamestnávalo niečo, o_čom vie, že ho to nemôže naplniť. Vie dobre, na čí obraz je stvorený, akej veľkosti je schopný, a neznesie, aby rástol v_niečom nepatrnom a v_tom najväčšom aby sa zmenšoval.

A tak „obdarím ho dlhým životom“, lebo jeho môže osviežiť iba pravé svetlo, a iné ako to večné ho nemôže naplniť. Lebo tento dlhý život nepozná koniec, tento jas nepozná západ a toto nasýtenie nepozná presýtenosť.

Tento svätý bojoval za zákon svojho Boha až na smrť a nebál sa slov bezbožných. {*} Lebo stál na pevnej skale. Aleluja.

On pohrdol pozemským životom a vošiel do nebeského kráľovstva. {*} Lebo stál na pevnej skale. Aleluja.

Mária sa naozaj stala nebom pre nás, lebo nosila Božstvo, ktoré Kristus bez toho, žeby sa vzdal Otcovej slávy, uzavrel do úzkych hraníc lona, aby vyzdvihol ľudí na vyššiu dôstojnosť. Ju jedinú vyvolil z_celého zástupu panien, aby bola nástrojom našej spásy.

V_nej mali cieľ proroctvá všetkých spravodlivých a prorokov. Z_nej vzišla ona žiarivá hviezda, ktorá priviedla ľud, čo kráčal v_temnotách, k_tomu, že uvidel veľké svetlo{n}porov. {r}Mt 4,16{/r}{/n}.

Rozličnými menami možno veľmi vhodne nazvať Máriu. Ona je totiž chrámom Božieho Syna, ktorý z_nej celkom iným spôsobom vyšiel, než bol do nej vošiel; kým totiž vošiel do lona bez tela, do tela oblečený vyšiel.

Ona je tým tajomným nebom, v_ktorom Kráľ kráľov prebýval ako v_svojom sídle, z_ktorého sa zniesol na zem a mal určitý pozemský výzor a podobu.

Ona je vinič prinášajúci príjemnú vôňu, a pretože jeho plod sa nadmieru líšil od povahy stromu, bolo potrebné, aby svoju podobnosť od stromu zmenil.

Ona je prameň, vychádzajúci z_Pánovho domu, z_ktorého pre smädných vytekali živé vody, z_ktorých ak niekto len čo perami ochutnal, nebude smädný naveky{n}porov. {r}Jn 4,13{/r}{/n}.

Mýli sa však každý, kto by si myslel, že môže porovnať deň nápravy Máriou s_iným dňom stvorenia. Na počiatku totiž zem bola stvorená, skrze Máriu zasa obnovená. Na počiatku bola pre Adamov zločin v_jeho diele prekliata{n}porov. {r}Gn 3,17{/r}{/n}, skrze Máriu jej však boli pokoj a istota uvedené do pôvodného stavu. Na počiatku previnením prarodičov prešla smrť na všetkých ľudí{n}porov. {r}Rim 5,12{/r}{/n}, teraz však sme prenesení zo smrti do života{n}porov. {r}1Jn 3,14{/r}{/n}. Na počiatku had zaujal uši Evy a tak sa jed rozšíril na celé telo, teraz Mária sluchom prijala ohlasovateľa večnej blaženosti. Čo bolo teda nástrojom smrti, stalo sa zároveň nástrojom života{n}porov. {r}Rim 5,18{/r}{/n}.

Hľa, toho, čo sedí nad cherubmi, vo výške držia ramená ženy; toho, ktorého nemôže obsiahnuť celý svet, Mária sama objíma; pred kým sa chvejú tróny a panstvá, opatruje deva; ten, ktorého kreslo je na veky vekov, hľa, sedí na kolenách panny; ten, ktorého zem je podnožkou jeho nôh, tlačí ju detskými krokmi.

Pevné je srdce Panny: na zvesť anjela počala božské tajomstvo; vtedy v_svojom čistom lone prijala najkrajšieho z_ľudských synov. {*} A požehnaná naveky dala nám Boha, ktorý sa stal človekom. Aleluja.

Miesto čistého lona hneď sa stáva Božím chrámom: pomocou slova počala nedotknutá Panna Syna. {*} A požehnaná naveky dala nám Boha, ktorý sa stal človekom. Aleluja.

Matej, ty si bol zvolený

do zboru apoštolského;

obdivuhodne poctený

z_ustanovenia Božieho.

Učeník-zradca odišiel,

zriekol sa lásky Kristovej;

nešťastník život skončil zle,

keď zradil sväté poslanie.

Na teba láska Kristova

apoštolský jas prenáša,

keď doznieva reč Petrova

a Duch ťa lósom vynáša.

K_dôstojnej službe určený

zjavuješ svetlo národom

a ako viery mučeník

vyznávaš Krista horlivo.

Vypros nám, svätý apoštol,

radostne kráčať za Kristom,

nech nás Duch vedie cestou tou,

ktorá nás spasí naisto.

Buď sláva svätej Trojici!

Vystúpiť k_výškam nadzemským

cez teba nech nám dožičí

a spievať hymnus naveky. Amen.

„V_tých dňoch vstal Peter uprostred učeníkov a povedal.“{n}porov. {r}Sk 1,15{/r}{/n} Ako horlivý apoštol, ktorému Kristus zveril stádo, a ako prvý v_zbore vždy sa prvý ujíma reči: „Bratia, treba z_nás vyvoliť.“{n}porov. {r}Sk 1,21-22{/r}{/n} Rozhodnutie prenecháva zástupu. Tým zároveň vzbudzuje úctu k_tým, čo mali byť vybraní, a seba chráni od závisti, ktorá tu mohla vzniknúť. Veď takéto veci narobia často veľa zla.

Čo teda? Vari Peter sám nesmel vyberať? Isteže smel. Ale aby sa nezdalo, že uprednostňuje niekoho, zrieka sa toho. Ostatne ešte ani nedostal Ducha Svätého. Ďalej sa hovorí: „A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s_prímením Justus, a Mateja.“{n}{r}Sk 1,23{/r}{/n} Nepostavil ich sám Peter, ale všetci. On však vyslovil návrh a ukázal, že nie je od neho, ale už dávno sa o_ňom hovorí v_proroctve. A tak len tlmočil, neprikazoval.

„Treba teda,“ hovorí, „aby sa vybralo z_týchto mužov, čo boli s_nami.“{n}{r}Sk 1,21{/r}{/n} Pozri, ako chce, aby to boli očití svedkovia; veľmi mu na tom záležalo, hoci mal ešte prísť Duch Svätý.

„Z_mužov,“ hovorí, „čo boli s_nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš.“{n}{r}Sk 1,21{/r}{/n} Poukazuje na to, že s_ním bývali a neboli iba jednoducho učeníkmi. Veď od začiatku ho nasledovali mnohí. Len si všimni, ako to hovorí Ján: „Jeden z_tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša...“{n}porov. {r}Jn 1,40{/r}{/n}

Hovorí: „Celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom.“{n}{r}Sk 1,21-22{/r}{/n} Veď čo sa predtým stalo, nik správne nepoznal, ale Duch Svätý ich poučil.

„Až do dňa,“ hovorí, „keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z_nich stal s_nami svedkom jeho zmŕtvychvstania.“{n}{r}Sk 1,22{/r}{/n} Nehovorí: svedkom ostatných vecí, ale iba: „svedkom zmŕtvychvstania“. Lebo bol vierohodnejší ten, kto mohol povedať: Ten, čo jedol, pil a bol ukrižovaný, ten istý vstal z_mŕtvych. A tak nebolo potrebné, aby bol svedkom minulého ani budúceho času, ani znamení, ale iba zmŕtvychvstania. Veď tamtie udalosti boli zrejmé a známe, ale zmŕtvychvstanie sa odohralo v_skrytosti a bolo známe len im samým.

A všetci sa spoločne modlia: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž...“{n}{r}Sk 1,24{/r}{/n} Ty, nie my. Veľmi správne ho vzývajú ako toho, ktorý pozná srdcia, lebo on mal vyvoliť, a nik iný. A hovorili s_takou dôverou, lebo bolo potrebné vyvoliť len jedného. Ani nehovorili: Vyvoľ, ale „ukáž“ vyvoleného, toho, „ktorého si si vyvolil“{n}{r}Sk 1,24{/r}{/n}. Vedeli, že Boh všetko vopred určil. „Potom im dali lósy.“{n}{r}Sk 1,26{/r}{/n} Ešte sa nepokladali za hodných, aby sami od seba rozhodli. Preto chcú, aby dostali nejaké znamenie.

Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí. {*} Ukáž, ktorého si si vyvolil, aby zaujal miesto v_tejto službe a apoštoláte. Aleluja.

Dali im lósy a lós padol na Mateja. I_pripočítali ho k_jedenástim apoštolom. {*} Ukáž, ktorého si si vyvolil, aby zaujal miesto v_tejto službe a apoštoláte. Aleluja.

{v}4,12{/v}Milovaní, nečudujte sa, keď ste v_ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! {v}13{/v}Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. {v}14{/v}Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy a Boží na vás spočíva. {v}15{/v}Len nech nik z_vás netrpí ako vrah alebo zlodej, alebo zločinec, alebo sliedič. {v}16{/v}Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom.

{v}17{/v}Lebo je čas, aby sa začal súd od Božieho domu. Ale ak sa začne od nás, aký bude koniec tých, čo neveria Božiemu evanjeliu?!

{v}19{/v}Preto aj tí, čo trpia podľa Božej vôle, nech dobrými skutkami odporúčajú svoje duše vernému Stvoriteľovi.

{v}5,1{/v}Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v_budúcnosti zjaviť: {v}2{/v}Paste Božie stádo, ktoré je u_vás; starajte sa oň nie z_prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne, {v}3{/v}nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. {v}4{/v}A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.

{v}5{/v}Podobne vy, mladší, podriaďujte sa starším. Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo

{v}6{/v}Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v_určenom čase. {v}7{/v}Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o_vás stará. {v}8{/v}Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. {v}9{/v}Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.

{v}10{/v}A Boh všetkej milosti, ktorý vás v_Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní. {v}11{/v}Jemu vláda na veky vekov. Amen.

Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, {*} Ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú. Aleluja.

Buď verný až do smrti a dám ti veniec života. {*} Ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú. Aleluja.

Na nasledujúci deň mi určili termín, keď sa malo prostredníctvom kráľovskej rady rokovať o_urovnaní a zmierení s_kráľom, moravským markgrófom a kráľovským komorníkom. S_mojimi radcami ma predviedli pred kráľa na uzavretie konečného mieru. Ako som tam bol so svojimi vikármi a s_inými, kráľ zrušil dohodu, ktorej uzavretie zveril svojej rade, a povedal, že s_onou pokonávkou a zmierením nie je spokojný. A vravel toto: „Ty, arcibiskup, vylučuješ z_Cirkvi mojich úradníkov bez môjho vedomia a potvrdil si kladrubského opáta!“ A mnoho iných vyhrážok povedal majstrovi mojej kúrie: „Odstúp odo mňa, lebo ti zaraz dám zraziť hlavu!“ Potom sa pozrel na tých, čo ma sprevádzali, a povedal: „Týchto štyroch zatknite“ – totiž môjho oficiála Mikuláša Puchníka, doktora cirkevného práva môjho vikára Jána, míšenského prepošta môjho kanonika Václava a mňa – „a obozretne odveďte!“ A iným pohrozil: „Teba a teba utopím!“ Keď som pred ním niekoľko ráz pokľakol, usilujúc sa zmierniť jeho hnev, aj on posmešne kľakol predo mňa na obe kolená.

A keď bol v_kapitule, hneď udrel rukoväťou svojho meča po hlave doktora práv dekana môjho pražského kostola Bohuslava, už vetchého starca, tak silno, že mu vytryskol prúd krvi, a s_rukami zviazanými za chrbtom rozkázal ho odviesť do domu pražského kastelána.

Navečer ich dal – zviazaných na rukách i_nohách – pred očami všetkých svojmu katovi mučiť a on sám priložil ruku i_fakľu k_bokom vikára a oficiála i_na iné miesta. A kázal ich utopiť. A boli by už bývali všetci utopení, keby neboli – ako vravia ľudia – v_prítomnosti verejného notára sľúbili a odprisahali, že nikdy nepovedia, že boli zajatí alebo mučení; a ako som sa dozvedel, chcel tiež, aby mu prisahali, že sa postavia proti mne, biskupovi. Oni však, celí prestrašení, radšej žiadali vyhotovenie verejnej listiny, ako by sa mali dať utopiť, a – ako hovoria ľudia – potvrdili ju svojimi prísahami. Potom ich prepustili.

Iba ctihodného Jána, doktora a môjho vikára, po strašnom mučení a prepálení boku, takže už ani nemohol zostať nažive, viedli verejne ulicami a námestiami mesta utopiť. Asi o_tretej hodine v_noci ho z_pražského mosta so zviazanými rukami a s_hlavou priviazanou k_nohám v_podobe kolesa hodili do rieky a utopili.

Kráľ sa Jána bál. {*} Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý. Aleluja.

Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval. {*} Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý. Aleluja.

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v_každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v_akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v_nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha.“{n}{r}2Kor 1,3-5{/r}{/n}

Sú to slová svätého apoštola Pavla. Tri razy ho bičovali, päť ráz palicovali, raz kameňovali, nechali ho už ako mŕtveho, všelijakí ľudia ho prenasledovali, mučili ho všetky trápenia a námahy{n}porov. {r}2Kor 11,23-27{/r}{/n}, a to nie raz alebo dva razy, ale ako on sám na inom mieste hovorí: „Ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na nás.“{n}{r}2Kor 4,11{/r}{/n}

A vo všetkých týchto strastiach nielenže nešomre, ale ani sa nevypytuje Boha, ako to robia slabosi. Ani nesmúti, ako to robia milovníci svojej slávy a rozkoše. Ani nenalieha na Boha, aby ho od nich oslobodil, ako tí, čo nepoznajú ich hodnotu, a preto nechcú mať s_nimi nič spoločné. Ani ich nepodceňuje ako tí, čo ich znevažujú. Ale povznáša sa nad všetku nevedomosť a slabosť a práve v_strastiach zvelebuje Boha a vzdáva vďaky Darcovi ako za mimoriadne dobrodenie a pokladá sa za šťastného, že môže trpieť niečo pre česť toho, ktorý obdivuhodne strpel toľké potupy, aby nás vyslobodil z_potupy, do ktorej sme sa hriechom zaplietli, a aby nás vyznačil a poctil svojím duchom a Božím adoptívnym synovstvom. V_sebe a skrze seba dal závdavok a pečať nebeskej radosti.

Bratia moji milovaní! Nech vám Boh otvorí oči, aby ste videli, koľko dobrodení nám udeľuje v_tom, čo svet pokladá za potupné, akou cťou nás vyznačuje v_zneuctení, keď hľadáme Božiu slávu, akú slávu natrvalo získavame z_terajších súžení a akú mäkkú, akú priateľskú a akú slastnú náruč nám Boh otvára, aby v_nej zovrel ranených v_jeho bojoch! A to nám bezpochyby poskytne väčšiu slasť ako med; a ona prevyšuje všetky tunajšie námahy. Ak to pochopíme, veľmi zatúžime za touto náručou. Veď kto by netúžil za tým, ktorý je celý hoden lásky a túžby, iba ak ten, kto vôbec nevie túžiť?!

Ak vás teda lákajú tieto radosti a žiada sa vám vidieť ich a prežívať, vedzte, že niet inej, lepšej cesty ako trpieť. To je tá cesta, po ktorej šiel Kristus a všetci, čo sú jeho. Nazýva ju úzkou, ale ona vedie priamo do života. A učí, že ak sme sa rozhodli prísť k_nemu, musíme ísť cestou, ktorou aj on kráčal. Nesluší sa predsa, aby ľudskí synovia hľadali cestu slávy, keď Boží Syn kráčal po ceste potupy, lebo „žiak nie je nad učiteľa, ani sluha nad svojho pána“{n}{r}Mt 10,24{/r}{/n}.

Kiež dá Boh, aby náš duch na tomto svete nikde inde nenašiel pokoja, ani nehľadal iný spôsob života ako v_námahách, ktoré smerujú k_Pánovmu krížu.

Kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša. {*} Aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. Aleluja.

Hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. {*} Aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. Aleluja.

Ježišovo meno je svetlom kazateľov, lebo dodáva hlásaniu a počúvaniu jeho slova žiarivú jasnosť. Veď čo myslíš, kde by sa vzalo na celom svete také veľké, neočakávané a prudké svetlo viery, ak nie z_ohlasovania Ježiša? Či nás Boh nepovolal „do svojho obdivuhodného svetla“{n}{r}1Pt 2,9{/r}{/n} aj svetlom a vôňou tohto mena? Apoštol právom hovorí tým, čo sú osvietení a v_tomto svetle vidia svetlo{n}porov. {r}Ž 36,10{/r}{/n}: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v_Pánovi. Žite ako deti svetla!“{n}{r}Ef 5,8{/r}{/n}

Preto treba toto meno ohlasovať, aby svietilo, a nie zamlčovať. A pri hlásaní nemá vychádzať zo špinavého srdca alebo z_poškvrnených perí, ale treba ho uložiť do vyvolenej nádoby a z_nej vynášať.

Preto hovorí Pán o_Apoštolovi: „Jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i_synom Izraela.“{n}porov. {r}Sk 9,15{/r}{/n} Hovorí: „Vyvolil za nádobu,“ v_ktorej sa vystavuje na predaj ten najlepší nápoj, aby lákal na pitie, a to tým, že žiari a skvie sa vo vyvolených nádobách: „aby zaniesol moje meno“.

Lebo ako keď sa po zbere úrody rozloží na poli oheň a páli sa suché a nepotrebné krovie a tŕnie, ako keď prvé slnečné lúče zaháňajú temnoty a zlodeji, noční tuláci a podkopávači domov sa skrývajú, tak aj vtedy, keď Pavol kázal národom, bolo to ako burácajúci hrom, ako silný spaľujúci oheň, ako jasné vychádzajúce slnko: nevera mizla, faloš sa tratila, pravda sa rozžarovala, ako keď sa vosk topí v_páľave silného ohňa.

Veď slovami, listami, zázrakmi a príkladom rozširoval Ježišovo meno. „Neprestajne“ chválil Ježišovo „meno“ a oslavoval „ho svojím vyznaním“{n}porov. {r}Sir 51,15{/r} [Vg.]{/n}.

Apoštol niesol toto meno „aj kráľom, pohanom i_synom Izraela“{n}porov. {r}Sk 9,15{/r}{/n} ako svetlo. Osvecoval krajiny a všade volal: „Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne.“{n}{r}Rim 13,12-13{/r}{/n} A všetkým ukazoval lampu, ktorá horí a svieti na svietniku, tým, že na každom mieste zvestoval „Ježiša, a to ukrižovaného“{n}{r}1Kor 2,2{/r}{/n}.

Preto Cirkev, Kristova nevesta, stále podopieraná jeho svedectvom, s_prorokom jasá: „Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné,“{n}{r}Ž 71,17{/r}{/n} čiže stále. Aj prorok povzbudzuje na to: „Spievajte Pánovi, velebte jeho meno. Zvestujte jeho spásu deň čo deň“{n}{r}Ž 96,2{/r}{/n}, čiže Ježiša, jeho Spasiteľa.

Neprestajne budem chváliť tvoje meno. {*} Oslavovať ho budem svojím vyznaním. Aleluja.

V_tebe sa budem tešiť a radovať, ospevovať budem tvoje meno, Najvyšší. {*} Oslavovať ho budem svojím vyznaním. Aleluja.

Vždy, keď slávime slávnosti mučeníkov, drahí bratia, musíme myslieť na to, že bojujeme pod vedením samého Kráľa, pod ktorým si zaslúžili aj oni bojovať alebo víťaziť: musíme myslieť na to, že ten istý krst nás zachránil, ktorý zachránil aj ich; že tými istými sviatosťami sme živení alebo posilňovaní, ktoré si zaslúžili prijať aj oni; že nosíme na čele znak samého Vladára, ktorého znak nosili šťastlivo aj oni.

A preto vždy, keď túžime sláviť narodeniny svätých mučeníkov, musia v_nás spoznať blažení mučeníci niečo zo svojich čností, aby ich tešilo, že pre nás vyprosujú Božie milosrdenstvo. Každá duša totiž miluje podobnú sebe. Ak sa teda podobný s_podobným združuje, nepodobný sa veľmi odďaľuje. Hľa, náš osobitný blahoslavený, ktorého sviatok chceme s_radosťou osláviť, bol triezvy: ako by sa mohol k_nemu pripojiť opilec? Aké spoločenstvo by mohol mať pokorný s_pyšným, dobrotivec so závistníkom, štedrý s_lakomcom a hnevlivý s_pokojným?{n}porov. {r}2 Kor 6,14{/r}{/n} Blahoslavený mučeník bol bezpochyby čistý: ako by sa mohol k_nemu pripojiť cudzoložník? A keď, drahí bratia, slávni mučeníci chudobným vydali aj svoje vlastníctvo, ako by mohli byť priateľmi tí, ktorí uchvacujú cudzie? Svätí mučeníci usilovali sa milovať aj nepriateľov: ako by mohli mať podiel s_nimi tí, čo niekedy nechcú ani priateľom vzájomne sa odplácať láskou? Nech nás teda, drahí bratia, nemrzí napodobňovať, nakoľko len môžeme, svätých mučeníkov, aby sme boli pre ich zásluhy a na ich orodovanie oslobodení od všetkých hriechov.

No niekto povie: A kto je taký, že by mohol napodobňovať svätých mučeníkov? Aj keď nie vo všetkom, no predsa v_mnohých veciach ich s_Božou pomocou môžeme a musíme.

Nemôžeš znášať plameň? Môžeš sa chrániť hýrivosti. Nemôžeš znášať paznecht, ktorý ťa trhá? Pohrdni lakomosťou, ktorá ťa zvádza na nečestné obchody a bezbožné zisky. Lebo keď ťa mäkké veci premôžu, ako by ťa nezlomili tvrdé veci? Aj pokoj má svojich mučeníkov: lebo premáhať hnev, odmietnuť ako hadí jed závisť, odrážať pýchu, vyhnať zo srdca nenávisť, držať na uzde pretekajúce túžby po maškrtnosti, neoddať sa opilstvu, to je veľká časť mučeníctva.

A kedykoľvek alebo kdekoľvek vidíš, že máš pracovať za spravodlivú vec, ak vydáš pre ňu svedectvo, budeš mučeníkom. A pretože Kristus je spravodlivosť a pravda, kdekoľvek, ak ide o_spravodlivosť alebo pravdu, alebo čistotu a ty, nakoľko máš síl, ich brániš, dostaneš odmenu mučeníkov. A pretože slovo mučeník sa v_latinčine prekladá ako „svedok“, ktorý by vydal svedectvo za pravdu, bezpochyby bude mučeník Krista, ktorý je pravda.

Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. {*} Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista. Aleluja.

Cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. {*} Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista. Aleluja.

„Ak ostanete vo mne – hovorí – a moje slová ostanú vo vás, proste, o_čo chcete, a splní sa vám to.“{n}{r}Jn 15,7{/r}{/n} Ostávajúc, pravda, v_Kristovi, čo môžeme chcieť než to, čo je primerané Kristovi? Čo môžeme chcieť, ostávajúc v_Spasiteľovi, než to, čo nie je cudzie spáse? Iné totiž chceme, pretože sme v_Kristovi, a iné chceme, pretože sme doteraz v_tomto svete. Lebo zo zotrvávania v_tomto svete sa nám niekedy vkradne, aby sme si žiadali to, o_čom nevieme, že nám neosoží. Ale nech je ďaleko od nás, aby sa nám stalo, ak ostávame v_Kristovi, ktorý, keď ho prosíme, urobí iba to, čo nám osoží.

Ostávame teda v_ňom, keď jeho slová ostávajú v_nás. Čokoľvek budeme chcieť, prosme a splní sa nám. Lebo ak prosíme a nesplní sa, nie to prosíme, čo má zotrvávanie v_ňom, ani to, čo obsahujú slová, ktoré ostávajú v_nás, ale to, čo má v_sebe žiadostivosť a slabosť tela, čo nie je v_ňom a v_čom neostávajú jeho slová. Lebo naozaj k_jeho slovám patrí tá modlitba, ktorú nás naučil, kde hovoríme: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“{n}{r}Mt 6,9{/r}{/n} Od slov a zmyslov tejto modlitby neustúpme kvôli našim žiadostiam, a potom čokoľvek budeme prosiť, splní sa nám.

Vtedy totiž treba povedať, že jeho slová ostávajú v_nás, keď robíme, čo prikázal, a milujeme, čo prisľúbil; keď však jeho slová ostávajú len v_pamäti a nenachádzajú sa v_živote, nepočíta sa, že ratolesť je na viniči, pretože neberie život z_koreňa. Pre túto rozdielnosť platí, ako je napísané: Sú v_pamäti tí, čo zachovávajú jeho príkazy, aby ich plnili{n}porov. {r}Nm 15,40{/r}{/n}. Mnohí totiž ich majú v_pamäti, aby nimi pohrdli alebo sa im vysmiali a napádali ich. V_tých, ktorí ich určitým spôsobom vnímajú, ale sa ich nedržia, neostávajú Kristove slová; a preto im nebudú na dobrodenie, ale svedčiť budú proti nim. A pretože nie sú v_nich tak, aby ostávali v_nich, budú ich držať v_tom, aby nimi boli súdení.

Daj pozor na svoje kroky, keď ideš do domu Božieho. {*} A pristúp bližšie, aby si počul. Aleluja.

Lepšia je poslušnosť ako obety pochabých. {*} A pristúp bližšie, aby si počul. Aleluja.

Keď prišiel utorok pred Nanebovstúpením Pána, začal mať Béda vážnejšie ťažkosti s_dýchaním a nohy mu trocha opuchli. Ale on celý deň vyučoval a bodro diktoval a iba občas mimochodom prehodil: „Ponáhľajte sa s_učením, neviem, ako dlho tu ešte budem, či si ma môj Stvoriteľ zakrátko nevezme.“ Nám sa však zdalo, že dobre vie o_konci svojho života. A tak bdel celú noc a vzdával vďaky.

Keď sa rozvidnelo, to jest v_stredu, prikázal, aby sme pozorne písali ďalej, čo sme začali. A robili sme to až do deviatej hodiny. O_deviatej hodine sme konali procesiu s_pozostatkami svätých, ako to vyžadoval zvyk toho dňa. Jeden z_nás však zostal pri ňom a povedal mu: „Učiteľ milovaný, ešte chýba jedna kapitola z_knihy, ktorú si nám diktoval. Nezaťažilo by ťa, keby sme ti ešte dávali otázky?“ On odpovedal: „Ale nie. Vezmi si pero, namoč ho a rýchlo píš!“ A on to urobil.

O_tretej hodine popoludní mi povedal: „Mám vo svojej skrinke nejaké cennosti: korenie, ručníčky a kadidlo. Bež rýchlo a priveď ku mne kňazov nášho kláštora, lebo im chcem rozdať darčeky, ktoré mi dal Boh.“ A keď sa zišli, prehovoril k_nim. Každého napomínal a prosil, aby zaňho slúžili omše a horlivo sa zaňho modlili, čo mu oni radi sľúbili.

Všetci zosmutneli a plakali; najviac vtedy, keď povedal, že už asi neuvidia dlho jeho tvár na tomto svete{n}porov. {r}Sk 20,38{/r}{/n}. No tešili sa, keď im povedal: „Je čas (ak sa to bude môjmu Stvoriteľovi páčiť), aby som sa vrátil k_tomu, ktorý ma uspôsobil, ktorý ma stvoril, ktorý ma urobil z_ničoho, keď ma ešte nebolo. Dlho som žil, láskavý Sudca mi pripravil dobrý život: nastáva čas môjho odchodu{n}porov. {r}2Tim 4,6{/r}{/n}, lebo túžim zomrieť a byť s_Kristom{n}porov. {r}Flp 1,23{/r}{/n}; veď moja duša túži vidieť Krista, môjho Kráľa, v_jeho velebe.“ A ešte všeličo iné povedal na naše povzbudenie a prežil deň v_radosti až do večera.

Spomínaný chlapec Wiberth ešte vravel: „Učiteľ milovaný, ešte jedna veta nie je prepísaná.“ On odvetil: „Píš rýchlo!“ O_chvíľku chlapec hlásil: „Teraz je už veta dopísaná.“ A on: „Dobre, pravdu si povedal: ‚Je dokonané.‘{n}porov. {r}Jn 19,30{/r}{/n} Vezmi moju hlavu do svojich rúk, lebo mi spôsobuje veľkú radosť sedieť oproti môjmu svätému miestu, kde som sa modlieval; aby som sa mohol aj ja sediačky modliť k_svojmu Otcovi.“

A tak spieval na podlahe svojej cely: „Sláva Otcu i_Synu i_Duchu Svätému.“ Keď vyslovil meno Ducha Svätého, naposledy vydýchol. A tak za to, že sa tu stále s_najväčšou oddanosťou namáhal pre Božiu slávu, odobral sa (čo treba bez pochybností veriť) do vytúžených nebeských radostí.

Celý život som strávil v_kláštore a celkom som sa venoval rozjímaniu o_Svätom písme. A popri vernom zachovávaní rehoľných pravidiel a každodennom speve v_spoločenstve {*} Vždy bolo mojou radosťou študovať, vyučovať i_písať. Aleluja.

Kto zachová prikázania a tak bude aj učiť, bude v_nebeskom kráľovstve veľký. {*} Vždy bolo mojou radosťou študovať, vyučovať i_písať. Aleluja.

Prosíme vás a zaprisahávame v_Pánu Ježišovi, ktorý nás svojou smrťou vykúpil, aby ste pozorne skúmali a chápali, prečo a ako máme znášať súženia a úzkosti, ktoré zakusujeme od nepriateľov kresťanského náboženstva.

Odvtedy, ako matka Cirkev z_Božieho riadenia postavila mňa veľmi nehodného, a Boh mi je svedok, že proti mojej vôli, na apoštolský trón, veľmi som sa staral o_to, aby sa svätá Cirkev, Božia nevesta, naša pani a matka, vrátila k_svojej vlastnej kráse a zachovala sa slobodná, čistá a katolícka. No starému nepriateľovi sa to vonkoncom nepáči a vyzbrojil proti nám svoje údy, aby obrátil všetko naopak.

Preto toho podnikol proti nám, ba priamo proti Apoštolskej Stolici toľko, koľko nedokázal urobiť od čias cisára Konštantína Veľkého. A nie je to ani veľmi divné: lebo čím viac sa blíži čas, tým zúrivejšie sa pokúša udusiť kresťanské náboženstvo.

A teraz, moji milovaní bratia, pozorne počúvajte, čo vám poviem. Všetci, čo sa kdekoľvek na svete hlásia k_menu kresťan a naozaj poznajú kresťanskú vieru, vedia a veria, že apoštolské knieža svätý Peter je otcom všetkých kresťanov a prvým pastierom po Kristovi a svätá Rímska cirkev je matkou a učiteľkou všetkých cirkví.

Ak teda toto veríte a neochvejne sa toho držíte, prosím vás a prikazujem vám ja, váš pokorný brat a nehodný učiteľ: pre všemohúceho Boha pomáhajte svojmu spomenutému otcovi a matke a podporujte ich, ak chcete skrze nich dosiahnuť odpustenie všetkých hriechov, požehnanie a milosť v_tomto veku i_v_budúcom.

Všemohúci Boh, od ktorého pochádza všetko dobré, nech stále osvecuje vašu myseľ a nech ju zúrodňuje láskou k_nemu a k_blížnemu, aby ste si úprimnou oddanosťou zaviazali svojho spomenutého otca i_matku a bez obáv sa dostali do ich spoločenstva. Amen.

Pán ho oslávil pred očami kráľov a dal mu moc nad svojím ľudom. {*} A ukázal mu svoju slávu. Aleluja.

Pán si vyvolil svojho sluhu, aby pásol vyvolený ľud, jeho dedičstvo. {*} A ukázal mu svoju slávu. Aleluja.

(Mss. III, 186. 264; IV, 716: Opere di S. M. Maddalena de’ Pazzi, Firenze, 1965, 4, pp. 200. 269; 6, p. 194)

Naozaj si obdivuhodné, Božie Slovo, v_Duchu Svätom, keď spôsobuješ, že ťa on tak vlieva do duše, aby sa celkom spojila s_Bohom, počala Boha, poznala Boha a okrem Boha v_ničom nehľadala záľubu.

A Duch Svätý prichádza do duše označený drahocennou pečaťou krvi Slova, čiže zabitého Baránka. Ba viac, táto krv ho pobáda, aby prišiel, hoci aj sám Duch sa hýbe a túži prísť.

Tento pohýnajúci Duch je sám v_sebe podstatou Otca i_Slova, vychádza z_bytnosti Otca a zo zaľúbenia Slova a prichádza do duše ako prameň a ona sa do neho ponára. Ako keď sa dve rieky stekajú tak, že menšia stráca svoje meno a preberá meno väčšej; priam tak pôsobí aj tento Boží Duch, keď prichádza do duše, aby sa s_ňou spojil. Treba však, aby duša, ktorá je menšia, stratila svoje meno a prenechala ho Duchu. To urobí, ak sa tak otvorí Duchu, že sa s_ním stane jedno.

A tento Duch, správca pokladov, čo sú v_Otcovom lone, a strážca rozhodnutí, ktoré vznikajú medzi Otcom a Synom, vlieva sa do duše tak lahodne, že to ona ani nepostrehne. A len málokto vie odhadnúť jeho veľkosť.

Svojou váhou i_svojou ľahkosťou sa pohybuje na každé miesto, ktoré je schopné a pripravené prijať ho. A všetci ho počujú, či už v_jeho častom slove, alebo v_jeho hlbokom mlčaní. On, nehybný a pritom najpohyblivejší, preniká všetko silou lásky.

Svätý Duch, nezostávaš v_nehybnom Otcovi ani v_Slove, a predsa si stále v_Otcovi a v_Slove i_v_sebe samom, ako aj vo všetkých blahoslavených duchoch a stvoreniach. Stvorenie ťa potrebuje pre krv vyliatu jednorodeným Slovom, ktoré sa z_veľkej lásky stalo nevyhnutne potrebným pre svoje stvorenie. Spočívaš v_tvoroch, ktoré sa prispôsobia tak, že účasťou na tvojich daroch v_čistote prijímajú do seba tvoju vlastnú podobu. Spočívaš v_tých, čo prijímajú do seba účinok krvi Slova a stávajú sa príbytkami hodnými teba.

Príď, Duchu Svätý! Nech príde jednota Otca a zaľúbenie Slova. Ty, Duch pravdy, si odmenou svätých, občerstvením duší, svetlom v_temnotách, bohatstvom chudobných, pokladom milujúcich, nasýtením hladných, útechou cudzincov; ty si napokon ten, v_ktorom sú všetky poklady{n}porov. {r}Kol 2,3{/r}{/n}.

Ty si zostúpil na Máriu a spôsobil si, že Slovo si vzalo telo. Príď a urob v_nás prostredníctvom milosti, čo si v_nej urobil prostredníctvom milosti a prirodzenosti.

Príď, ty pokrm každej čistej myšlienky, žriedlo všetkej láskavosti, vrchol akejkoľvek čistoty! Príď a stráv v_nás všetko, čo nám bráni, aby sme sa strávili v_tebe!

Oko nevidelo ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo. {*} Čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Aleluja.

Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha. {*} Čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Aleluja.

Apoštol nám prikazuje, aby sme sa radovali, ale v_Pánovi, nie vo svete. Veď Písmo hovorí: „Kto chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“{n}porov. {r}Jak 4,4{/r}{/n} Lebo ako človek nemôže slúžiť dvom pánom{n}porov. {r}Mt 6,24{/r}{/n}, tak sa nik nemôže radovať aj vo svete, aj v_Pánovi.

Preto nech víťazí radosť v_Pánovi, kým sa neskončí radosť vo svete. Nech stále rastie radosť v_Pánovi a radosť vo svete nech sa stále zmenšuje, až kým sa neskončí. Tým sa nechce povedať, že by sme sa nemali radovať, kým sme tu, na tomto svete, ale aby sme sa už teraz na tomto svete radovali v_Pánovi.

No niekto povie: Som vo svete. A teda keď sa radujem, radujem sa tam, kde som. Nuž ako? Si teda vo svete, a v_Pánovi nie si? Počuj, čo ten istý Apoštol hovorí v_Skutkoch apoštolov Aténčanom o_Bohu, našom Pánovi a Stvoriteľovi: „V_ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“{n}{r}Sk 17,28{/r}{/n} Veď kde nie je ten, ktorý je všade? A neupozornil aj nás na to? „Pán je blízko. O_nič nebuďte ustarostení.“{n}{r}Flp 4,5-6{/r}{/n}

Je veľkým tajomstvom, že vystúpil ponad všetky nebesia a blízky je tým, čo žijú na zemi. Kto je to ten vzdialený a pritom blízky, ak nie ten, ktorý sa nám z_milosrdenstva stal blízkym{n}porov. {r}Ef 2,13.17{/r}{/n}?!

Lebo celé ľudské pokolenie je oným človekom, ktorého zbojníci nechali polomŕtveho ležať na ceste, kňaz i_levita ho ľahostajne obišli a okoloidúci Samaritán pristúpil k_nemu, aby sa oň postaral a pomohol mu{n}porov. {r}Lk 10,25-37{/r}{/n}. Hoci teda Nesmrteľný a Spravodlivý bol ďaleko od nás smrteľníkov a hriešnikov, zostúpil k_nám, aby sa nám, on vzdialený, stal blízkym.

„Nezaobchodí s_nami podľa našich hriechov.“{n}{r}Ž 103,10{/r}{/n} Veď sme synovia. Ako to dokážeme? Zomrel za nás Jediný, aby nezostal sám. Nechcel byť sám ten, ktorý sám zomrel. Jediný Boží Syn urobil totiž mnohých Božími synmi. Svojou krvou si kúpil bratov, zavrhnutý ich odporúčal, predaný vykúpil, zneuctený povýšil, zabitý oživil.

Preto, bratia, „radujte sa v_Pánovi“{n}{r}Flp 4,4{/r}{/n}, nie vo svete. To znamená: Radujte sa v_pravde, nie v_neprávosti, radujte sa v_nádeji na večnosť, nie v_kvete márnosti. Tak sa radujte. A kdekoľvek a akokoľvek dlho tu budete: „Pán je blízko. O_nič nebuďte ustarostení.“{n}{r}Flp 4,5-6{/r}{/n}

Bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v_pokoji. {*} A Boh lásky a pokoja bude s_vami. Aleluja.

Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere. {*} A Boh lásky a pokoja bude s_vami. Aleluja.

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“{n}porov. {r}Lk 2,14{/r}{/n}, lebo pšeničné zrno padlo do zeme a odumrelo, aby nekraľovalo v_nebi samo{n}porov. {r}Jn 12,24{/r}{/n}. Jeho smrť nám dáva život, jeho slabosť nás posilňuje, jeho utrpenie nás vyslobodzuje z_utrpenia, z_lásky k_nemu hľadáme v_Británii bratov, ktorých nepoznáme, a z_jeho milosti sme našli tých, ktorých sme hľadali, hoci sme ich nepoznali.

Kto by bol schopný opísať, akú radosť vyvolalo v_srdciach všetkých veriacich to, že pôsobením milosti všemohúceho Boha a tvojím úsilím, milý brat, boli rozohnané temnoty bludov a anglický národ zaplavilo svetlo svätej viery, že tento ľud už s_pokojnou mysľou šliape po modlách, ktorým sa predtým v_bezhlavom strachu koril, že sa s_čistým srdcom klania všemohúcemu Bohu, že sa dá zväzovať pravidlami svätej blahozvesti, aby neupadal do zla, že sa z_duše podriaďuje Božím prikázaniam a že rastie jeho poznanie, že sa v_modlitbe pokoruje až po zem, aby jeho duch neležal na zemi. Čie je to dielo, ak nie toho, ktorý hovorí: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“{n}{r}Jn 5,17{/r}{/n}?!

A aby ukázal, že svet neobráti ľudská múdrosť, ale jeho sila, vyvolil si za kazateľov neučených ľudí a tých poslal do sveta. A robí to aj teraz: veď v_anglickom národe láskavo vykonal veľké veci prostredníctvom slabých. Ale v_tomto nebeskom dare je, milý brat, čosi, čo nás popri veľkej radosti musí plniť ešte väčšou bázňou.

Veď dobre viem, že všemohúci Boh cez tvoju lásku vykonal v_národe, ktorý si vyvolil, veľké zázraky. Preto treba, aby si sa z_tohto nebeského daru s_obavou radoval a v_radosti sa obával. Raduj sa, že vonkajšie znamenia vedú duše Angličanov k_vnútornej milosti. Ale obávaj sa, aby sa slabý duch uprostred znamení, ktoré sa dejú, v_svojej domýšľavosti nevyvyšoval, aby mu to, čo navonok zväčšuje úctu, nespôsobilo v_márnej sláve vnútorný pád.

Lebo nesmieme zabudnúť, že keď sa učeníci natešení vracali z_apoštolskej cesty a hovorili nebeskému Učiteľovi: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v_tvojom mene“{n}{r}Lk 10,17{/r}{/n}, ihneď počuli: „Neradujte sa z_toho, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v_nebi.“{n}{r}Lk 10,20{/r}{/n}

Bratia, spoločne ma napodobňujte a všímajte si tých, čo žijú podľa vzoru, aký máte v_nás. {*} Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne. A Boh pokoja bude s_vami. Aleluja.

Prosím vás pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté. {*} Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne. A Boh pokoja bude s_vami. Aleluja.

(Na záverečnom verejnom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu, 7. decembra 1965: AAS 58 [1966], s. 53. 55-56. 58-59)

Teocentrický a teologický koncept človeka a sveta čelí v_dnešnej dobe obvineniu zo zastaranosti a nepotrebnosti. Koncil však zdôraznil jeho dôležitosť prostredníctvom tvrdení, ktoré svet možno najprv odsúdi ako hlúpe, ale dúfame, že ich neskôr uzná za skutočne ľudské, múdre a ozdravné. Sú to tvrdenia, že Boh je – ba viac, že je pravdivý, že žije, že je osobný, prozreteľnostný, nekonečne dobrý; a je nielen dobrý sám v_sebe, ale je nesmierne dobrý aj voči nám. Je náš Stvoriteľ, naša pravda, naše šťastie; až tak, že snaha upriamiť na neho svoju myseľ a srdce, čo nazývame kontempláciou, sa stáva najvyšším a najdokonalejším činom ducha, činom, ktorý aj dnes môže a musí byť vrcholom všetkých ľudských aktivít.

Je pravdou, že Cirkev zhromaždená na koncile sa nezastavila len pri úvahách o_svojej prirodzenosti a o_tom, čo ju spája s_Bohom, ale koncil sa do značnej miery zaoberal človekom dnešnej doby – človekom živým, človekom úplne zaujatým sebou, človekom, ktorý sa nielen stavia do centra všetkého, čo ho zaujíma, ale ktorý sa odvažuje nárokovať si právo byť vnímaný ako princíp a posledný základ jestvovania každej reality.

Úplne fenomenálny človek, človek so svojimi nespočetnými prejavmi predstúpil pred zhromaždenie koncilových otcov – rovnako ľudských bytostí, pastierov a bratov, citlivých a milujúcich. Predstúpil pred nich človek tragický ako obeť vlastnej drámy, človek, ktorý sa neustále snaží vynášať sa nad všetkých, a pritom je krehký, falošný, sebecký a krutý; človek nespokojný sám so sebou, ktorý sa smeje a plače; nestály človek pripravený hrať každú úlohu; človek striktne uznávajúci len vedeckú realitu; človek taký, aký je, ktorý myslí, miluje, pracuje, neustále v_očakávaní. Človek posvätný pre svoju nevinnosť v_detstve, pre tajomstvo svojej biedy a utrpenia; človek individualista a človek spoločenský; človek chváliaci minulosť a človek skladajúci svoje nádeje do budúcnosti; človek poznačený hriechom i_svätosťou a podobne.

Laický a bezbožný humanizmus, ktorý sa objavuje v_obrovskej miere, bol v_určitom zmysle výzvou pre koncil. Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s_náboženstvom (lebo ho tak možno nazvať) človeka, ktorý sa chce stať Bohom.

Aké sú dôsledky tohto stretnutia? Konflikt, boj, anatéma? Mohlo to tak byť, ale nestalo sa tak. Starý príbeh dobrého Samaritána sa stal vzorom koncilovej duchovnosti. Neobmedzený súcit k_človeku úplne ovládol koncil. Objavovanie ľudských potrieb (ktoré sú o_to väčšie, o_koľko sa rozrástlo potomstvo na zemi) bolo v_strede pozornosti našej synody. Zástancovia dnešného moderného humanizmu, ktorí odmietate nadzmyslovosť vyšších vecí, uvedomte si to a uznajte náš nový humanizmus: aj my, viac než ktokoľvek iný, máme úctu k_človeku.

Katolícke náboženstvo a život človeka tak znova dosvedčujú svoje puto, svoje nasmerovanie k_jedinému ľudskému dobru: katolicizmus je pre ľudstvo a v_určitom zmysle je životom ľudstva.

Ak si my všetci tu prítomní uvedomíme, že v_tvári každého človeka, najmä cez jeho slzy a utrpenie, môžeme a musíme uvidieť tvár Krista{n}porov. {r}Mt 25,40{/r}{/n}, Syna človeka, a v_Kristovej tvári môžeme a musíme vidieť tvár nebeského Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca“{n}{r}Jn 14,9{/r}{/n}, náš humanizmus sa stane kresťanstvom a naše kresťanstvo sa stane teocentrickým natoľko, že môžeme prehlásiť: na to, aby sme poznali Boha, musíme spoznať človeka.

Milovať človeka, vravíme, nie ako nástroj, ale ako prvý krok na ceste stúpajúcej smerom k_najvyššiemu a transcendentnému cieľu.

Čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, {*} na to myslite. Aleluja.