Január

Túžba po vedomostiach nás viedla do rozdielnych krajín, ako keď sa tok nejakej rieky rozdvojí pri prameni, ale znova sme sa zišli, akoby dohovorení, v_Aténach, v_skutočnosti to však bolo Božie riadenie.

Vtedy som vzdal môjmu veľkému Bazilovi hold, lebo som videl vážnosť v_jeho správaní a zrelosť i_múdrosť v_reči. A nielen ja sám, ale aj iných, ktorí ho ešte nepoznali, som presviedčal, aby urobili to isté. A mnohí si ho hneď veľmi vážili, najmä keď ho už poznali z_počutia.

Čo z_toho vzišlo? On azda jediný zo všetkých, čo prišli do Atén študovať – výnimka zo všeobecne platného poriadku_–, získal si oveľa väčšiu úctu, než aká patrila začiatočníkovi. To bola predohra nášho priateľstva, tu bola prvá iskra našej vzájomnej náklonnosti; takto nás zranila obapolná láska.

Po čase sme sa navzájom priznali k_svojej túžbe, k_filozofii, ktorá nás oboch zaujala. Vtedy sme už boli jeden pre druhého všetkým: bývali sme pod jednou strechou, jedli sme pri jednom stole, spoločne sme pracovali. Mali sme jeden a ten istý cieľ a naša túžba nás spájala zo dňa na deň vrúcnejšie a pevnejšie.

Viedla nás rovnaká nádej na získanie vedomostí, čo ináč budí medzi ľuďmi najväčšiu závisť. Medzi nami však závisť nebola, ale zápolenie sme si cenili. A súperili sme nie v_tom, kto z_nás bude prvý, ale kto dopraje prvenstvo druhému, lebo každý pokladal slávu druhého za svoju.

Zdalo sa, akoby v_oboch bola jedna duša, ktorá oživuje dve telá. Aj keď nemožno vôbec veriť tým, čo tvrdia, že všetko je prítomné vo všetkom, nám možno pokojne veriť, že sme boli každý v_tom druhom a pri druhom.

Obaja sme sa namáhali a usilovali len o_jedno, o_čnosť a život pre budúcu nádej. A tak sme sa pripravovali vysťahovať sa z_tohto sveta prv, ako ho budeme musieť opustiť. Toto sme mali pred očami a podľa toho sme usmerňovali svoj život i_celú svoju činnosť: riadili sme sa Božími prikázaniami a jeden druhého povzbudzovali v_úsilí o_čnostný život. A nech to nik nepokladá za vystatovanie, keď poviem, že sme boli jeden pre druhého normou a pravidlom na rozlišovanie dobra a zla.

A kým iní majú všelijaké prímenia, či už po rodičoch alebo si ich sami získali svojou prácou a úsilím, pre nás existovala len jedna veľká vec a veľké meno: byť a menovať sa kresťanmi.

Pán dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo rozumejú životu. {*} On zjavuje hlboké a skryté veci a svetlo s_ním prebýva.

Toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. {*} On zjavuje hlboké a skryté veci a svetlo s_ním prebýva.

Toto je to najsvätejšie meno, po ktorom tak veľmi túžili dávni otcovia, ktoré sa očakávalo v_toľkých úzkostiach, v_toľkých mdlobách opakované, v_toľkých stonoch vzývané, toľkými slzami žiadané, ale až v_čase milosti bolo darované. Skry, prosím, meno moci, nech nepočuť meno pomsty, nech sa zachová meno spravodlivosti. Daj nám meno milosrdenstva, nech znie Ježišovo meno v_mojich ušiach, lebo vtedy je naozaj tvoj hlas sladký a tvoja tvár pôvabná{n}porov. {r}Pies 2,14{/r}{/n}.

Je teda mocným základom Ježišovo meno, ktoré vytvára Božie deti. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva v_poznaní Ježiša Krista a v_svetle, ktoré je svetlom duše, bránou života, základom večnej spásy. Ak ju niekto nemá alebo ju zanechal, kráča ako bez svetla v_temnotách noci a ide so zavretými očami strmhlav cez nebezpečenstvá. A keby žiaril akoukoľvek vznešenosťou rozumu, sleduje slepého vodcu, keď na pochopenie nebeských tajomstiev nasleduje vlastný rozum, alebo nedbajúc na základy usiluje sa postaviť dom, alebo chce vojsť pod strechu, kde zabudol dať dvere. Týmto základom je teda Ježiš, dvere sú svetlo, ktoré ukáže cestu blúdiacim, svetlo viery poskytuje všetkým možnosť túžiť po Bohu, ktorého nepoznajú, vo vytúženého uveriť a toho, v_ktorého uveria, nájsť. Tento základ udržuje Cirkev vytvorenú v_Ježišovom mene.

Ježišovo meno je svetlom kazateľov, lebo dodáva hlásaniu a počúvaniu jeho slova žiarivú jasnosť. Veď čo myslíš, kde by sa vzalo na celom svete také veľké, neočakávané a prudké svetlo viery, ak nie z_ohlasovania Ježiša? Či nás Boh nepovolal do svojho obdivuhodného svetla aj svetlom a vôňou tohto mena? Apoštol právom hovorí tým, čo sú osvietení a v_tomto svetle vidia svetlo: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v_Pánovi. Žite teda ako deti svetla.“{n}porov. {r}Ef 5,8n{/r}{/n}

Ó, slávne meno, meno obľúbené, meno milované a mocné! Pre toto meno hriechy sa odpúšťajú, pre toto meno sú protivníci premožení, pre toto meno chorí sa uzdravujú, pre toto meno sa trpiaci v_protivenstvách posilňujú a obveseľujú! Tvoje meno je česť veriacich, učiteľ kazateľov, sila pracujúcich, udržiavateľ padajúcich. Ohnivým plameňom a svojím teplom nech sa zapália túžby, nech sa dosiahne žiadaná pomoc, nech sa opoja kontemplujúce duše a skrze toto meno nech sú oslávení všetci, čo sú víťazmi v_nebeskej sláve. A s_nimi nás, najdrahší Ježišu, pre tvoje najsvätejšie meno urob hodnými kraľovať s_tebou.

Nech sa tešia všetci, čo majú v_teba dôveru, Pane, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v_tebe. {*} Čo tvoje meno milujú.

Kráčajú vo svetle tvojej tváre, Pane; deň čo deň sa radujú z_tvojho mena. {*} Čo tvoje meno milujú.

Ak hlásateľ pravdy neklamal a hovoril pravdu, že všetci, čo chcú nábožne žiť v_Kristovi, budú prenasledovaní{n}{r}2Tim 3,12{/r}{/n}, myslím, že z_tohto všeobecného pravidla nik nie je vyňatý, iba ten, kto nechce alebo nevie „na tomto svete žiť triezvo, spravodlivo a nábožne“{n}{r}Tít 2,12{/r}{/n}.

Vy však nepatríte medzi tých, ktorých domy sú bezpečné a pokojné a na ktorých Pánova palica nedolieha, ktorí prežívajú svoje dni v_pohode a v_okamihu zostúpia do hrobu.

Ale vaša čistota a nábožnosť si zasluhujú i_vyžadujú – práve preto, že ste Bohu milí a vzácni_–, aby vaša čistota pod nespočetnými údermi dozrela do úplnej rýdzosti. Ak sa niekedy meč nad vami zdvojnásobuje alebo strojnásobuje, aj to treba prijať s_radosťou ako znak lásky.

Dvojsečný meč, to sú zvonka boje a znútra obavy. Tento meč sa znútra ešte zdvojnásobuje alebo strojnásobuje, keď onen ľstivý duch podvodom a lichotením znepokojuje hlbiny srdca. Tomuto druhu boja ste sa doteraz dosť priúčali, inak by bolo nemožné dosiahnuť toľkú krásu vnútorného pokoja a vyrovnanosti.

Zvonka sa meč zdvojnásobuje a strojnásobuje vtedy, keď sa strhne neopodstatnené prenasledovanie zo strany niektorých členov Cirkvi na duchovnom poli; tu najťažšie rany pochádzajú práve od priateľov.

Toto je ten vytúžený a blahoslavený Kristov kríž, ktorý mužný Ondrej prijal s_radosťou a o_ktorom vyvolená nádoba{n}porov. {r}Sk 9,15{/r}{/n} vyhlasuje, že sa možno iba v_ňom chváliť{n}porov. {r}Gal 6,14{/r}{/n}.

Preto uprite oči na Ježiša, pôvodcu a ochrancu viery{n}porov. {r}Hebr 12,2{/r}{/n}, ktorý v_najväčšej nevinnosti trpel aj od svojich a pripočítaný bol k_hriešnikom{n}porov. {r}Iz 53,12{/r}{/n}. A keď pijete preslávny kalich{n}porov. {r}Ž 23,5{/r} [Vulg.]{/n} Pána Ježiša, vzdávajte vďaky Pánovi, darcovi všetkého dobra.

Sám Boh, darca lásky a pokoja, nech upokojí vaše srdcia a urýchli vašu cestu a nech vás záclonou svojej tváre kryje pred zúrivosťou ľudu, kým vás nevovedie a neusadí do tej plnosti, kde budete naveky prebývať v_blaživom pokoji, v_spoľahlivých stánkoch a na bezpečných miestach.

Lúčmi svojej náuky osvietil tých, čo sedia vo tme; {*} A zápalom svojej lásky vykúpil z_biedy a pút otrokov.

Stratených vyviedol z_cesty neprávosti, chudáka vyslobodil z_rúk mocného. {*} A zápalom svojej lásky vykúpil z_biedy a pút otrokov.

Som si vedomý, Otče, všemohúci Bože, že je mojou povinnosťou a hlavnou úlohou môjho života, aby o_tebe hovorilo každé moje slovo a každá moja veta.

Ani mi sama schopnosť hovoriť, ktorú si mi dal ty, nemôže priniesť nijakú inú väčšiu výhodu, ako tú, že ti bude slúžiť: že bude o_tebe hovoriť a ohlasovať i_svetu, ktorý ťa nepozná, i_bludárovi, ktorý ťa popiera, že si a že si Otec, Otec jednorodeného Boha.

Ale týmto prejavujem iba svoju vôľu a musím prosiť o_dar tvojej pomoci a tvojho milosrdenstva, aby si k_tebe napnuté plachty našej viery a vyznania naplnil dychom svojho Ducha a hnal nás v_smere začatého ohlasovania. Veď nám nie je neverný pôvodca prísľubu: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“{n}{r}Mt 7,7{/r}{/n}

My sme biedni, a preto budeme prosiť o_to, čo nám chýba, vytrvalo budeme študovať výroky tvojich prorokov a apoštolov a budeme klopať na všetky zamknuté brány poznania. Ale iba ty môžeš udeliť, o_čo prosíme, ukázať, čo hľadáme, a otvoriť, keď klopeme.

Ustrnuli sme totiž v_akejsi lenivej otupenosti svojej prirodzenosti a slabosť nášho ducha, spútaná nevedomosťou, nám bráni chápať tvoje tajomstvá. Ale štúdium tvojho učenia nám otvára zmysel pre božské poznanie a poslušnosť viery nás dvíha ponad prirodzené domnienky.

Čakáme teda, že rozhýbeš začiatky tohto nesmelého podujatia, posilníš ich úspešným rastom a dáš nám účasť na duchu prorokov a apoštolov, aby sme ich výroky nechápali v_inom význame, než ako ich povedali oni, i_aby sme výstižnými slovami verne vyjadrovali skutočnosť.

Lebo budeme hovoriť to, čo oni tajomne ohlasovali: že ty si večný Boh, Otec večného jednorodeného Boha; že si jeden, nezrodený, a jeden je Pán Ježiš Kristus, pred vekmi z_teba zrodený, a neslobodno ho uvádzať medzi bohmi, akoby bola rôzna pravda, ani neslobodno hlásať, že sa nezrodil z_teba, jediného Boha, ani vyznávať, že je niečím iným ako pravým Bohom, ktorý sa zrodil z_teba, pravého Boha a Otca.

Daruj nám teda pravý zmysel slova, svetlo rozumu, úctu k_výrokom, vieru v_pravdu a daj, nech aj hovoríme, v_čo veríme; čiže keď od prorokov a apoštolov vieme, že ty si jeden Boh, Otec, a jeden je Pán Ježiš Kristus, nech sa nám darí proti bludárom, ktorí ťa popierajú, aj o_tebe šíriť, že nie si osamelý Boh, aj o_ňom hlásať, že nie je nepravý.

Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v_tele, je z_Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z_Boha. {*} Podľa toho poznávame Ducha pravdy a ducha bludu.

Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn, ostáva v_ňom Boh a on v_Bohu. {*} Podľa toho poznávame Ducha pravdy a ducha bludu.

Po smrti rodičov zostal Anton sám iba s_malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o_dom a o_sestru.

Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v_duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom{n}porov. {r}Mt 4,20{/r}{/n} a ako tí v_Skutkoch apoštolov{n}porov. {r}Sk 4,35{/r}{/n} predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k_nohám, aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v_nebi. Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium. Tu počul, ako Pán vravel onomu boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď a nasleduj ma a budeš mať poklad v_nebi.“{n}porov. {r}Mt 19,21{/r}{/n}

Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z_Pánovho domu a majetok, čo mal po predkoch (mal tristo jutár úrodnej a veľmi peknej pôdy), daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu, ani jeho sestre. Všetok hnuteľný majetok predal a veľa peňazí, čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru.

A keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v_evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o_zajtrajšok.“{n}{r}Mt 6,34{/r}{/n} Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali, a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života.

A tak pracoval vlastnými rukami, lebo počul: „Kto by zaháľal, nech ani neje.“{n}{r}2Sol 3,10{/r}{/n} Z_časti toho, čo zarobil, kupoval si chlieb, druhú časť rozdával bedárom.

Často sa modlil, lebo sa naučil, že sa treba „bez prestania modliť“{n}{r}1Sol 5,17{/r}{/n} v_samote. A čítal tak pozorne, že mu neuniklo nič, a zapamätal si všetko, čo bolo napísané, takže mu neskôr pamäť nahrádzala knihy.

Všetci obyvatelia dediny a dobromyseľní muži, s_ktorými sa stýkal, volali ho Božím priateľom, lebo videli, aký je to človek. Jedni ho milovali ako syna, iní ako brata.

Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v_nebi. {*} Potom príď a nasleduj ma.

Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom. {*} Potom príď a nasleduj ma.

Z_Listov svätého biskupa a mučeníka Cypriána Rímskej cirkvi
o_mučeníctve svätého pápeža Fabiána

Keď sa svätý Cyprián dozvedel o_smrti pápeža Fabiána, poslal rímskym kňazom a diakonom tento list:

„Milovaní bratia, správa o_smrti vynikajúceho muža, môjho brata, bola u_nás ešte neistá a zvesti sa rôznili. Vtedy som dostal od vás list, ktorý ste mi poslali po subdiakonovi Kremenciovi a ktorý ma spoľahlivo informoval o_Fabiánovej slávnej smrti. I_zajasal som, že jeho bezúhonná služba bola tak dôstojne zavŕšená.

A vám veľa ráz blahoželám, že si jeho pamiatku uctievate takým slávnym a žiarivým svedectvom, a my sme sa vaším prostredníctvom dozvedeli, že pre vás je pamiatka na predstaveného slávna a nám dáva príklad viery a statočnosti.

Veď ako je pád predstaveného škodlivý a podlamuje tých, čo ho nasledujú, tak zasa je užitočné a spasiteľné, keď biskup dáva bratom príklad pevnej viery.“

Zdá sa, že skôr, ako dostala Rímska cirkev tento list, vydala kartáginskej cirkvi svedectvo o_svojej vernosti v_prenasledovaní:

„Cirkev stojí pevne vo viere, aj keď niektorí podľahli násiliu a padli, či už preto, že mali význačné postavenie, alebo sa ich zmocnil strach pred ľuďmi. Ale hoci sa od nás odlúčili, my sme ich neopustili: povzbudzovali sme ich a povzbudzujeme, aby robili pokánie, v_nádeji, že dosiahnu odpustenie od toho, ktorý ho môže udeliť, aby sa nestali ešte horšími, keby sme ich opustili.

Vidíte teda, bratia, že aj vy máte takto robiť, aby sa tí, čo padli, pod vplyvom vášho povzbudenia napravili a aby, ak ich znova chytia, vyznali vieru, a tak napravili svoj predošlý poklesok. Aj iné prípady, ktoré na vás doliehajú, ako sme ich aj my riešili; aby tí, čo sa dostali do pokušenia a začali podliehať slabosti, robili pokánie za svoj skutok a túžili po cirkevnom spoločenstve, a tak im treba pomáhať. Aj vdovy a utláčaní, ktorí si nemôžu pomôcť sami, aj väzni a vyhnanci musia mať niekoho, kto by im poslúžil. Ale ani katechumeni, keď sa ich zmocní slabosť, nesmú byť sklamaní, treba im pomôcť.

Pozdravujú vás bratia, ktorí sú v_putách, aj kňazi a celá Cirkev, ktorá sama s_veľkým úsilím bdie nad všetkými, čo vzývajú Pánovo meno. Ale aj my prosíme, aby ste aj vy pamätali na nás.“

Túžim zomrieť a byť s_Kristom; všetko som stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista. {*} Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.

Keby som mal aj svoju krv vyliať na obetu a svätú službu vašej viery, radujem sa a radujem sa s_vami všetkými. {*} Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.

„Do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia.“{n}{r}Sk 14,22{/r}{/n} Ak je veľa prenasledovaní, je aj veľa príležitostí osvedčiť sa v_skúškach. Kde je veľa vencov, tam je aj veľa zápasov. Je ti teda na osoh, že je veľa prenasledovateľov, lebo v_mnohých prenasledovaniach ľahšie získaš víťazný veniec.

Narodil sa v_Miláne. Možno prenasledovateľ už odišiel, alebo ešte do týchto končín neprišiel, alebo bol príliš mierny. Šebastián zbadal, že tu nebude buď nijaký zápas, alebo iba slabý.

Vybral sa do Ríma, kde bola živá viera, a preto tam zúrilo kruté prenasledovanie. A tam bol umučený, čiže tam získal víťazný veniec. A tak tam, kde prišiel ako hosť, postavil si domov večnej nesmrteľnosti. Keby bol býval iba jeden prenasledovateľ, určite by tento mučeník nebol získal víťazný veniec.

Ale čo je horšie, že sú nielen takí prenasledovatelia, ktorých vidno, ale aj takí, ktorých nevidno, a tých je oveľa viac.

Ako totiž jeden prenasledovateľ, kráľ, posiela mnohým podriadeným príkazy na prenasledovanie a po jednotlivých mestách a provinciách boli rôzni prenasledovatelia, tak aj diabol posiela mnoho svojich sluhov, ktorí rozpútavajú prenasledovanie nielen zvonka, ale aj vnútri, v_dušiach jednotlivcov.

O_týchto prenasledovaniach sa hovorí: „Všetci, čo chcú žiť nábožne v_Kristovi Ježišovi, sú prenasledovaní.“{n}{r}2Tim 3,12{/r}{/n} Všetci, povedal, nevyňal nikoho. Veď kto môže byť vyňatý, keď sám Pán podstúpil skúšky prenasledovaní?!

Koľko je každý deň skrytých Kristových mučeníkov, ktorí vyznávajú Ježiša Krista! Apoštol pozná toto mučeníctvo, toto verné svedectvo o_Kristovi, veď hovorí: „Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia.“{n}{r}2Kor 1,12{/r}{/n}

Tento svätý bojoval za zákon svojho Boha až na smrť a nebál sa slov bezbožných, {*} Lebo stál na pevnej skale.

On pohrdol pozemským životom a vošiel do nebeského kráľovstva. {*} Lebo stál na pevnej skale.

Agnesa žiari Božou láskou celá,

ňou posilňuje slabosť svojho tela,

cudnosťou drží v_moci telo čisté,

zvíťazí iste.

Jej dušu svätú zbor anjelov zdraví,

Agnesa ide do nebeskej slávy:

Ježiš ťa čaká, panna nežná, čistá,

nevesta Krista.

Maj, panna, súcit s_naším žitím ťažkým,

vypros nám milosť, oheň svätej lásky;

nech nám Pán neba dá čistoty krásu

i_večnú spásu.

Nakloň nám Pána, Vládcu neba, zeme:

ľudu, čo vrúcne prosí o_zmierenie,

nech nám dá pokoj a s_ním večné šťastie

on, dobrý pastier.

Baránka s_láskou všetci ospevujme

s_Agnesou, ktorej Kristus ženíchom je,

nech on je pánom, spasiteľom naším

po všetky časy. Amen.

Sú narodeniny panny, nasledujme jej neporušenosť, sú narodeniny mučenice, prinášajme obety! Dnes má narodeniny svätá Agnesa. Podľa tradície mala dvanásť rokov, keď podstúpila mučeníctvo. Aká to odporná bezcitnosť, ktorá sa nezastavila pred takým útlym vekom! Ale aj veľká sila viery, ktorá sa osvedčila už v_takom veku!

Bolo na tom tielku miesto pre ranu? A tá, ktorá nemala čo nadstaviť meču, mala čím zvíťaziť nad mečom. A devy v_tomto veku neznesú ani prísny pohľad rodičov a keď sa pichnú ihlou, plačú ako pri ťažkom zranení.

A ona sa neľaká krvavých rúk katov, nehybne stojí pod ťarchou rinčiacich reťazí. A potom ponúka celé telo meču zbesilého vojaka. Nevie ešte, čo je smrť, a už je pripravená. A keď ju proti jej vôli vlečú k_pohanským oltárom, medzi ohňami vystrie ruky ku Kristovi a priamo v_modlárskom obetišti znázorní trofej víťazného Pána. A potom vkladá šiju i_obe ruky do železných pút, ale nijaké puto nemohlo zovrieť také útle údy.

Nový druh mučeníctva? Ešte nepodlieha trestu a už je zrelá pre víťazstvo. Neschopná bojovať, schopná zvíťaziť. Stala sa vynikajúcou učiteľkou čností, hoci vek na to ešte nemala. Nevesta sa tak neponáhľa na svadobné lôžko, s_akou radosťou sa táto panna ponáhľala na miesto popravy, s_hlavou ozdobenou nie natočenými vlasmi, ale Kristom, ovenčená nie kvetmi, ale čnosťami.

Všetci plačú, ona neplače. Mnohí sa čudujú, že sa tak ľahko vzdáva svojho života, hoci ho ešte neužila, a dáva ho už ako dožitý. Všetci žasnú, že už vydáva svedectvo Bohu, a ešte pre svoj vek nemôže svedčiť o_sebe. A nakoniec dosiahne, že sa verí o_Bohu tej, ktorej sa ešte neverí o_človeku, lebo čo presahuje prírodu, hovorí o_Pôvodcovi prírody.

Ako jej kat hrozil, aby ju zastrašil! Ako jej lichotil, aby ju presvedčil! Koľkí ju prehovárali, aby sa stala ich manželkou! Ale ona hovorí: „Už to je krivda voči Snúbencovi, čakať, že sa niekomu zapáčim. Chcem patriť tomu, ktorý si ma prvý vyvolil. Na čo čakáš, kat? Nech zahynie telo, ktoré možno milovať očami, čo ja nechcem.“ Tu vstala, pomodlila sa a sklonila šiju.

Mohol si vidieť, ako sa kat chveje, akoby bol odsúdený on; ako sa trasie pravica zabíjača, bledne mu tvár od strachu pred cudzím nebezpečenstvom, kým dievča sa nebojí vlastného. Máte tu teda v_jednej obete dvojaké mučeníctvo: čistoty a viery. Aj pannou ostala, aj mučeníctvo dosiahla.

Slávme sviatok svätej Agnesy a pripomeňme si, ako trpela; {*} Vo svojej mladosti stratila smrť a našla život.

Lebo milovala jedine Pôvodcu života. {*} Vo svojej mladosti stratila smrť a našla život.

„Vy ste dostali milosť nielen v_Krista veriť, ale aj trpieť pre neho.“{n}{r}Flp 1,29{/r}{/n}

Tieto dve veci dostal diakon Vincent, dostal a mal. Keby ich nebol dostal, čo by bol mal{n}porov. {r}1Kor 4,7{/r}{/n}? V_reči mal istotu, v_utrpení mal trpezlivosť.

Nech sa teda nik nevynáša vo svojom srdci, keď hovorí. Nech sa nik nespolieha na svoje sily, keď podstupuje skúšku. Lebo keď rozumne hovoríme o_dobrých veciach, naša múdrosť je od neho, a keď statočne znášame zlé veci, naša trpezlivosť je od neho.

Spomeňte si, ako Kristus Pán v_evanjeliu napomína svojich učeníkov. Spomeňte si, ako Kráľ mučeníkov vyzbrojuje svoje vojsko duchovnými zbraňami, pripravuje na boj, poskytuje pomoc, sľubuje odmeny. Keď povedal svojim učeníkom: „V_tomto svete budete mať súženie,“ oni sa naľakali; aby ich potešil, hneď dodáva: „Ale dúfajte, ja som premohol svet.“{n}{r}Jn 16,33{/r}{/n}

Prečo sa teda čudujeme, milovaní, ak Vincent zvíťazil v_tom, ktorý premohol svet? Hovorí: „V_tomto svete budete mať súženie,“ aby ich nepremohlo, keď bude doliehať, aby ich nezlomilo, keď bude útočiť. Svet stavia proti Kristovým vojakom dvojaké šíky. Láka, aby oklamal, hrozí, aby zlomil. Nech nás neovládne vlastná požívačnosť, nech nás nezastraší cudzia surovosť – a svet je premožený.

Pri oboch útokoch prichádza na pomoc Kristus a kresťana nemožno poraziť. Ak sa v_tomto utrpení berie do úvahy ľudská trpezlivosť, začína byť neuveriteľné. Ak sa uzná Božia moc, prestáva byť obdivuhodné.

Tak surovo zaobchodili s_telom mučeníka, a pritom taký pokoj vyžaroval z_jeho hlasu, tak kruto útočili na jeho údy, a pritom v_jeho slovách zaznievala taká vyrovnanosť, že sme si mohli pri Vincentovom mučení myslieť, že nejakým zvláštnym spôsobom iný trpí a iný hovorí.

A naozaj, bratia, aj to tak bolo. Celkom tak to bolo. Iný hovoril. Lebo Kristus v_evanjeliu aj toto svojim svedkom prisľúbil, keď ich pripravoval na takéto zápasy. Veď hovorí: „Nestarajte sa dopredu, ako a čo budete hovoriť. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“{n}{r}Mt 10,19-20{/r}{/n}

Telo teda trpelo a Duch hovoril. A keď hovoril Duch, nielenže bezbožnosť prehrávala, ale aj slabosť zosilnievala.

Pán ma vyskúšal ako zlato, ktoré prechádza cez oheň. Moja noha kráčala po jeho stopách. {*} Pridŕžal som sa jeho cesty a neodbočil som z_nej.

Všetko som stratil, aby som poznal Krista a účasť na jeho utrpení. {*} Pridŕžal som sa jeho cesty a neodbočil som z_nej.

Deti zámožných rodičov nosia na krku náhrdelníky. Nikdy ich neodkladajú, ale nosia ich ako znak svojho vznešeného pôvodu. Podobne sa máme, milovaní bratia, aj my stále ozdobovať almužnou a tým ukazovať, že sme deťmi milosrdného Otca, ktorý dáva tomuto slnku vychádzať nad dobrých i_zlých{n}porov. {r}Mt 5,45{/r}{/n}. Že daktorí neveria? Iba potom uveria, keď budeme takto robiť. Keď uvidia, že sa nad každým zľutúvame a nosíme tento znak Učiteľa, spoznajú, že to robíme ako jeho nasledovníci.

Almužna je veľký dar alebo — lepšie — veľké dobro. Ak sa naučíme pohŕdať peniazmi, priučíme sa aj ostatnému. Len pozri, koľko dobra z_nej plynie. Kto dáva almužnu, ako treba dávať, učí sa opovrhovať bohatstvom. Kto sa naučí opovrhovať peniazmi, preťal koreň nejedného zla{n}porov. {r}1Tim 6,10{/r}{/n}. A tak získa väčšie dobrodenie, ako dáva. Veď v_almužne sa nielen spláca dlh a získava odmena, ale aj duša sa stáva múdrou, ušľachtilou a bohatou.

Kto teda dáva almužnu, nebude obdivovať peniaze ani zlato. A takto zameranou mysľou zaistí si najlepšie prístup do nebeskej blaženosti a prekoná nespočetné príležitosti napätí, sporov, závisti a smútku. Veď viete, aj vy dobre viete, že toto všetko je pre peniaze, aj nespočetné vojny sú pre peniaze. Kto sa teda učí pohŕdať nimi, zaisťuje si trvalý pokoj.

Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma. {*} Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z_týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

Požičiava na úrok Pánovi, kto sa zľutúva nad chudobným. {*} Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z_týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

Boh, Stvoriteľ, pri stvorení prikázal rastlinám, aby každá z_nich prinášala semeno podľa svojho druhu{n}porov. {r}Gn 1,11.12{/r}{/n}. Tak rozkázal aj kresťanom, ktorí sú živými rastlinami jeho Cirkvi, aby každý prinášal ovocie nábožnosti podľa svojej povahy, stavu a povolania.

Chcem povedať, že šľachtic má praktizovať nábožnosť inak ako remeselník, sluha inak ako knieža, vdova inak ako slobodná deva alebo manželka. Ba ešte ani to nestačí, ale nábožnosť treba jednotlivo prispôsobiť silám, úlohám a povinnostiam každého človeka.

Povedz mi, prosím ťa, moja Filotea, či by to bolo správne, keby biskupi vyhľadávali samotu ako kartuziáni, keby sa manželia nestarali o_zveľadenie svojho majetku viac ako kapucíni, keby remeselník trávil celé dni v_kostole ako rehoľník a rehoľník by bol zasa stále naporúdzi ako biskup, aby pomáhal vo všetkých prípadoch a okolnostiach, aké vytvorí núdza blížneho? Nebola by takáto nábožnosť smiešna, nezriadená a neznesiteľná?

A predsa ako často sa s_týmto omylom a nezmyslom stretávame! Nie, nie, Filotea moja; veď nábožnosť, ak je pravá a úprimná, vonkoncom nič neničí, ale všetko zdokonaľuje a završuje. A keby niekedy naozaj odporovala a prekážala niekomu v_povolaní a postavení, je bezpochyby falošná.

Včela zbiera svoj med z_kvetov tak, že ich ani najmenej nepoškodí, ani neporuší; zanecháva ich také nedotknuté, nepoškvrnené a svieže, ako ich našla. A pravá nábožnosť to robí ešte lepšie, lebo ona nielenže neničí nijaké povolanie alebo zamestnanie, ale robí ho milším a krajším.

Lebo ako všetky drahokamy ponorené do medu sú jasnejšie a žiarivejšie, každý podľa svojej farby, tak sa aj človek vo svojom povolaní stáva lepším a dokonalejším, ak ho spája s_nábožnosťou. Prostredníctvom nej sa aj tvoja starosť o_rodinu stáva pokojnejšou, vzájomná láska medzi manželom a manželkou úprimnejšou, povinná poslušnosť vladárovi vernejšou a každé zamestnanie príjemnejším a lepším.

A preto je omylom, ba bludom chcieť vylúčiť nábožnosť z_vojenských družín, z_dielne remeselníkov, z_kniežacích dvorov, z_domácnosti manželov. Uznávam, drahá Filotea, že v_týchto úradoch a postaveniach nijako nemožno praktizovať čisto kontemplatívnu, kláštornú a rehoľnú nábožnosť. Lenže okrem týchto troch druhov nábožnosti je ešte mnoho iných, veľmi vhodných na zdokonalenie tých, ktorí žijú vo svetských stavoch.

Buďte k_sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v_Kristovi! {*} Napodobňujte Boha ako milované deti.

Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. {*} Napodobňujte Boha ako milované deti.

Tlačí nás ťarcha biedy, zla;

by duša z_toho vyviazla,

hľadíme, Pavol, na teba:

ukáž nám cestu do neba.

Z_milosti bleskom zrazený

ohlášaš Krista na zemi;

tých, čo si predtým sužoval,

láskou si potom zahŕňal.

Pamätaj na svoj vrúcny vzťah

k_tým, čo sa chveli v_úzkostiach;

vyveď nás z_temnej vlažnosti

do svetla Božej milosti.

Vypros nám silu v_láske rásť,

v_láske, čo vždy vie odpúšťať,

v_láske, čo hádky nepozná,

v_ktorej niet bludu ani zla.

Obetou bol si vznešenou,

apoštol smelý národov;

prosíme, Pavol, sudca náš,

zastávaj sa nás v_každý čas.

Nech zneje chvála, vďaky spev

Trojici slávnej, presvätej;

dobrý boj chceme bojovať

a v_nebi veniec slávy mať. Amen.

Ant. 1 Kto si, Pane? Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ; ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.

Ant. 2 Ananiáš, choď a vyhľadaj Šavla; práve sa modlí. Lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i_synom Izraela.

Ant. 3 Pavol chodil po synagógach a ohlasoval Židom Ježiša: dokazoval, že toto je Mesiáš.

{v}11{/v}Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, {v}12{/v}lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista. {v}13{/v}Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v_židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. {v}14{/v}V_židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. {v}15{/v}Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v_lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo {v}16{/v}zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s_telom a krvou, {v}17{/v}ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku.

{v}18{/v}Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. {v}19{/v}Iného z_apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. {v}20{/v}A čo vám píšem, hovorím pred Bohom, že neklamem. {v}21{/v}Potom som išiel do končín Sýrie a Cilície. {v}22{/v}Ale Kristovým cirkvám v_Judei som bol osobne neznámy, {v}23{/v}ibaže počuli: „Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil,“ {v}24{/v}a oslavovali Boha za mňa.

Evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, {*} Lebo ja som ho neprijal od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.

Ako je vo mne Kristova pravda, tak som vám zadarmo hlásal Božie evanjelium. {*} Lebo ja som ho neprijal od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.

Čo je človek, aká vznešená je naša prirodzenosť a akej čnosti je schopný tento živý tvor, to vari najlepšie zo všetkých ukazuje Pavol. Každý deň vystupoval vyššie, každý deň vstával horlivejší a keď sa ocitol zoči-voči nebezpečenstvám, bojoval vždy s_novou odhodlanosťou. Prezrádza to, keď hovorí: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“{n}{r}Flp 3,13{/r}{/n} A keď sa mu zdá, že mu už hrozí smrť, vyzýva iných k_veselej účasti na svojej radosti: „Radujte sa a blahoželajte mi!“{n}{r}Flp 2,18{/r}{/n} A vystavený nebezpečenstvám, krivdám a potupám, opäť jasá a Korinťanom píše: „Mám záľubu v_slabostiach, v_potupe, v_prenasledovaní.“{n}{r}2Kor 12,10{/r}{/n} Veď predsa povedal, že práve toto sú zbrane spravodlivosti, a vyhlásil, že z_nich má najväčší úžitok{n}porov. {r}2 Kor 6,4-10{/r}{/n}.

A tak aj keď sa ocitol uprostred nepriateľských nástrah, s_jasotom víťazil nad každým ich útokom. A keď ho všade bičovali, urážali a preklínali, on sa tým chválil, akoby žal triumfálne oslavy a hromadil bohaté trofeje, a vzdával Bohu vďaky: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo.“{n}{r}2 Kor 2,14{/r}{/n} A tak sa pre zahanbenie a krivdy, ktoré znášal za horlivé kázanie, ponáhľal viac ako my pre lákavé pocty, vrúcnejšie si žiadal smrť ako my život, chudobu viac ako bohatstvo a oveľa viac túžil namáhať sa ako iní odpočívať po práci. Len jedného sa hrozil a bál: uraziť Boha. Inak vôbec ničoho. Teda ani po ničom inom netúžil viac, ako páčiť sa vždy Bohu.

Ale čo presahovalo všetko, radoval sa z_Kristovej lásky. S_ňou sa pokladal za najšťastnejšieho človeka, bez nej si nežiadal byť spoločníkom ani panstiev, ani kniežatstiev. Radšej chcel byť s_touto láskou posledný, ba hoci aj trestanec, ako bez nej patriť medzi najvyšších a najváženejších.

Pre neho bolo najväčším a najstrašnejším utrpením odlúčiť sa od tejto lásky; to bolo preňho peklo, to bol jediný trest, to boli nekonečné a neznesiteľné muky.

A zasa požívať Kristovu lásku, to bol jeho život, jeho svet, jeho anjel, jeho prítomnosť, jeho budúcnosť, jeho kráľovstvo, jeho prisľúbenie a nespočetné dobrá. Okrem toho, čo súviselo s_ňou, nič nepokladal ani za smutné, ani za veselé. Lebo z_toho, čo tu máme, nič sa mu nezdalo ani tvrdé, ani príjemné.

A tak pohŕdal všetkým, čo vidíme, ako pohŕdame hnilou zelinou. Aj na tyranov a rozzúrené davy hľadel iba ako na nejaké komáre.

A smrť, mučenie a tisíce trápení pokladal iba za detskú hru, len nech mohol niečo znášať pre Krista.

Dosiahol som Božie milosrdenstvo, lebo som to robil z_nevedomosti v_nevere. {*} Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s_vierou a láskou, ktoré sú v_Kristovi Ježišovi.

Nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu Cirkev. {*} Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s_vierou a láskou, ktoré sú v_Kristovi Ježišovi.

Pavol bol sputnaný v_žalári, ale bol ako v_nebi. S_väčšou radosťou prijímal údery a rany, ako iní berú čestné ceny. A bolesti nemiloval menej ako odmeny, ba samy bolesti pokladal za odmeny, a preto ich nazýval milosťou{n}porov. {r}Flp 1,7{/r}{/n}. Uváž do dôsledkov toto zmýšľanie. Určite bolo odmenou „zomrieť a byť s_Kristom“{n}{r}Flp 1,23{/r}{/n}, kým zostať v_tele znamenalo boj. Ale z_túžby po Kristovi odďaľoval odmeny a dychtil po boji, lebo ho pokladal za potrebnejší.

Už byť odlúčený od Krista bol boj a bolesť a horší ako akýkoľvek iný boj a ako akákoľvek iná bolesť. A zasa byť s_Kristom bola tá najlepšia odmena. Pavol si kvôli Kristovi vyvolil radšej tamto ako toto.

Iste tu niekto povie, že toto všetko vyhlasoval za príjemné vzhľadom na Krista. To rozhodne uznávam aj ja, lebo to, čo je nám príčinou smútku, jemu pôsobilo najväčšiu slasť. A čo ja hovorím o_nebezpečenstvách a útrapách?! Veď on žil vo veľmi veľkom zármutku, a preto hovoril: „Kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“{n}{r}2Kor 11,29{/r}{/n}

Vás však prosím, aby ste nielen obdivovali, ale aj napodobňovali tento skvelý príklad čnosti; veď iba tak budeme môcť mať účasť aj na jeho víťazných vencoch.

Ak sa niekto čuduje, že sme povedali, že každý, kto bude mať Pavlove zásluhy, dostane aj takú istú odmenu, nech počúva, čo on sám hovorí: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v_onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“{n}{r}2Tim 4,7-8{/r}{/n} Nevidíš jasne, ako volá všetkých do spoločenstva tej istej slávy?

Keď sa teda všetkým ponúka ten istý veniec slávy, usilujme sa všetci zaslúžiť si tieto prisľúbené dobrá.

Nemáme vidieť iba veľkosť a vznešenosť jeho čností a onú pohotovú a silnú rozhodnosť ducha, ktorou si zaslúžil dosiahnuť takú veľkú milosť, ale aj spoločenstvo prirodzenosti, cez ktoré má s_nami podiel vo všetkom. Potom aj to, čo je veľmi ťažké, bude sa nám zdať ľahké a uskutočniteľné, budeme sa v_tomto krátkom čase namáhať a odnesieme si onen neporušiteľný a nesmrteľný veniec{n}porov. {r}1Kor 9,25{/r}{/n} z_milosti a milosrdenstva nášho Pána Ježiša Krista; jemu patrí sláva a moc teraz i_vždycky i_na veky vekov. Amen.

Ty, Boží človek, usiluj sa o_spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť. {*} Bojuj dobrý boj viery a zmocni sa večného života.

Hovor, čo zodpovedá zdravému učeniu. {*} Bojuj dobrý boj viery a zmocni sa večného života.

Moje najmilšie matky a sestry v_Kristovi Ježišovi, predovšetkým sa zo všetkých síl a schopností usilujte vzbudiť si s_Božou pomocou taký dobrý úmysel: že sa na vedenie spoločnosti podujmete jedine z_lásky k_Bohu a z_horlivosti o_záchranu duší.

Lebo vaša starostlivosť a vedenie prinesú len vtedy dobré a spásonosné ovocie, keď budú zakorenené a upevnené v_tejto dvojitej láske. Veď náš Spasiteľ povedal: „Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie.“{n}{r}Mt 7,18{/r}{/n}

Hovorí: Dobrý strom, čiže dobré srdce a duch zanietený láskou nemôžu konať iné iba dobré a sväté skutky. Preto hovoril svätý Augustín: „Miluj a rob, čo chceš,“ čiže maj pravú lásku a potom rob, čo chceš. To ako keby priamo povedal: „Láska nemôže hrešiť.“

Aj vás prosím, aby ste mali jednotlivo v_pozornosti každú svoju dcéru, aby ste ich nosili akoby vryté do srdca, a nielen ich mená, ale aj všetky ich okolnosti a položenie. Nebude vám to ťažké, ak ich budete objímať živou láskou.

Veď prirodzené matky, hoci by mali aj tisíc detí, každé z_nich nosia trvalo v_srdci a nikdy nezabudnú ani na jedno z_nich, čo v_nich spôsobuje tá najopravdivejšia láska. Ba zdá sa, že čím majú detí viac, tým väčšmi rastie ich láska a starostlivosť o_každé z_nich. Preto tým viac si môžu a majú takto počínať duchovné matky, lebo duchovná láska je silnejšia ako tá, čo vyviera zo spoločnej krvi.

Preto, moje milované matky, ak budete milovať tieto svoje dcéry živou a úprimnou láskou, bude nemožné, aby ste ich nemali všetky a každú zvlášť vrytú do pamäti a do srdca.

A ešte vás prosím, aby ste sa usilovali priťahovať ich láskou, skromnosťou a dobrotou, nie pýchou a drsnosťou, aby ste boli z_hĺbky srdca milé ku všetkým, ako to má byť podľa toho, čo povedal náš Pán: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“{n}{r}Mt 11,29{/r}{/n} a aby ste napodobňovali Boha, o_ktorom čítame: „Všetko riadi lahodne.“{n}{r}Múd 8,1{/r} [Vulg.]{/n} A Ježiš znova hovorí: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“{n}{r}Mt 11,30{/r}{/n}

Podobne aj vy zaobchádzajte so všetkými veľmi láskavo a nadovšetko sa chráňte vymáhať násilím, čo prikazujete. Veď Boh každému udelil slobodu, a preto nikoho nenúti, ale iba naznačuje, volá, vyzýva. Isteže niekedy treba rozkázať aj prísnejšie, no vždy primerane a podľa postoja a potreby jednotlivých osôb. Ale aj vtedy nás musí poháňať iba láska a horlivosť za duše.

Ste svetlom v_Pánovi. Žite ako deti svetla! {*} Ovocie svetla je v_každej dobrote, spravodlivosti a pravde.

Vy ste svetlo sveta. Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi. {*} Ovocie svetla je v_každej dobrote, spravodlivosti a pravde.

Prečo musel Boží Syn za nás trpieť? Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť.

Liek preto, lebo v_Kristovom utrpení nachádzame liek proti všetkým zlám, do ktorých upadáme pre svoje hriechy.

Ale úžitok nie je menší ani vtedy, keď ide o_príklad. Veď Kristovo utrpenie stačí, aby od základu stvárnilo náš život. Lebo kto chce žiť dokonale, nemusí robiť nič iné, ako pohŕdať tým, čím pohrdol Kristus na kríži, a túžiť po tom, po čom túžil Kristus. Veď na kríži nechýba nijaký príklad čnosti.

Ak hľadáš príklad lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“{n}{r}Jn 15,13{/r}{/n} To urobil Kristus na kríži. A keď dal za nás svoj život, nemá byť ťažké prijať pre neho akékoľvek zlo.

Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tú najvynikajúcejšiu. Trpezlivosť môže byť veľká z_dvoch hľadísk: buď tým, že niekto trpezlivo znáša niečo ťažké, alebo tým, že znáša niečo, čomu by sa mohol vyhnúť, a nevyhýba sa. A Kristus toho zniesol na kríži veľa a trpezlivo, lebo „keď trpel, nevyhrážal sa“{n}{r}1Pt 2,23{/r}{/n}; „viedli ho ako ovcu na obetu a on neotvoril ústa“{n}porov. {r}Sk 8,32{/r}; porov. {r}Iz 53,7{/r}{/n}. Kristova trpezlivosť na kríži je teda veľká: „Vytrvalo bežme v_závode, ktorý máme pred sebou, s_očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž a pohrdol potupou.“{n}{r}Hebr 12,1-2{/r}{/n}

Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného: veď Boh sa dal súdiť za vlády Poncia Piláta a zabiť.

Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného,“ to jest Adama, „mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými.“{n}{r}Rim 5,19{/r}{/n}

Ak hľadáš príklad, ako pohŕdať pozemskými vecami, nasleduj toho, ktorý je „Kráľ kráľov a Pán pánov“{n}{r}Zjv 19,16{/r}{/n}, „v_ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania,“{n}{r}Kol 2,3{/r}{/n} a na kríži bol nahý, posmievaný, opľutý, zbičovaný, tŕním korunovaný a nakoniec octom a žlčou napájaný.

Nepachti teda za šatmi a bohatstvom, veď „delia si moje šaty“{n}{r}Jn 19,24{/r}{/n}; ani za poctami, veď ja som zakúsil posmech a týranie; ani za hodnosťami, veď „z_tŕnia uplietli korunu a položili mi ju na hlavu“{n}{r}Mt 27,29{/r}{/n}; ani za rozkošami, lebo „keď som bol smädný, napojili ma octom“{n}{r}Ž 69,22{/r}{/n}.

Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti. {*} Dal som jej prednosť pred žezlami a trónmi a bohatstvo v_porovnaní s_ňou som nepokladal za nič.

Kto by poznal, Pane, tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z_výšin svojho Ducha Svätého? {*} Dal som jej prednosť pred žezlami a trónmi a bohatstvo v_porovnaní s_ňou som nepokladal za nič.

Predovšetkým ak chceme, aby bolo vidieť, že sa staráme o_pravé blaho našich zverencov a chceme im pomôcť plniť si povinnosti, nesmiete nikdy zabudnúť na to, že zastupujete rodičov milovaným mladíkom, pre ktorých som vždy s_láskou pracoval, študoval a konal kňazskú službu, a nielen ja, ale celá saleziánska spoločnosť.

Koľko ráz som sa už, moji milí synovia, vo svojom nie krátkom živote presvedčil o_tejto veľkej pravde! Ľahšie je vzplanúť hnevom ako niečo zniesť, ľahšie je chlapcovi pohroziť ako presvedčiť ho. Ba poviem, že je pre našu netrpezlivosť a pýchu pohodlnejšie zanovitých trestať ako ich statočne a láskavo znášať, a tak ich naprávať.

Odporúčam vám lásku, s_akou sa Pavol správal k_novoobrátencom, ktorá ho často privádzala k_slzám a k_úpenlivým prosbám, keď videl, že sú málo učenliví a že sa vzpierajú jeho láske.

Dávajte si pozor, aby vám nik nemohol vyčítať, že konáte v_návale vášne. Je ťažké zachovať si pri trestaní ten pokoj mysle, aký je potrebný, aby nevzniklo podozrenie, že konáme preto, aby sme ukázali svoju autoritu alebo aby sme si vyliali zlosť.

Na tých, voči ktorým máme uplatniť nejakú moc, pozerajme ako na synov. Buďme akoby ich sluhami, tak ako Ježiš, ktorý prišiel poslúchať, a nie rozkazovať{n}porov. {r}Mk 10,45{/r}{/n}. Hanbime sa čo aj za náznak panovačnosti. A ak nad nimi panujeme, tak iba preto, aby sme im lepšie slúžili.

Takto zaobchádzal Ježiš s_apoštolmi. Boli nevedomí a neobratní, ba aj vieru mali slabú, a on ich znášal. A voči hriešnikom sa správal tak láskavo, priateľsky a dôverne, že niektorí nad tým žasli, iní sa pohoršovali a ďalší začali dúfať, že dosiahnu od Boha odpustenie. Preto aj nám prikázal, aby sme boli tichí a pokorní srdcom{n}porov. {r}Mt 11,29{/r}{/n}.

Sú to naši synovia. Preto keď odstraňujeme ich chyby, odložme všetok hnev alebo ho aspoň tak miernime, akoby ho už vôbec nebolo.

V_mysli nech niet rozčúlenia, v_očiach nech niet pohŕdania, v_ústach nech niet potupy. Nech je tu milosrdenstvo pre prítomnosť, nádej pre budúcnosť, ako sa sluší na ozajstných otcov, ktorí sa usilujú o_opravdivé polepšenie a nápravu.

Vo veľmi ťažkých okolnostiach je lepšie úpenlivo a pokorne prosiť Boha ako vychrliť prúd slov, ktoré poslucháčov urazia a vinníkom nijako nepomôžu.

Ježišovi prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, povedal im: {*} Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.

Kto prijme jedno takéto dieťa v_mojom mene, mňa prijíma. {*} Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.