DECEMBER

3. decembra

SV. FRANTIŠKA XAVERSKÉHO, KŇAZA

Spomienka

(V Banskobystrickej diecéze sviatok hlavného patróna)

Z_Listov svätého kňaza Františka Xaverského svätému Ignácovi

(E Vita Francisci Xavier presbyteri, auctore H. Tursellini, Romæ, 1956, Lib. 4, epist. 4 [1542] et 5 [1544])

{p}

Beda by mi bolo, keby som nehlásal evanjelium

Navštívili sme dediny novopokrstencov, ktorí pred niekoľkými rokmi prijali kresťanské sviatosti. V_tejto časti krajiny nebývajú Portugalci, lebo je veľmi neúrodná a chudobná. Domorodí kresťania nemajú kňazov a nevedia nič, len to, že sú kresťanmi. Niet nikoho, kto by im konal bohoslužby, nikoho, kto by ich naučil Vyznanie viery, Otčenáš a Zdravas’ a prikázania Božieho zákona.

Ešte som sa nezastavil, odkedy som sem prišiel. Usilovne chodím po dedinách a obmývam svätou vodou všetky deti, ktoré ešte neboli pokrstené. Takto som zachránil veľké množstvo detí, ktoré, ako sa hovorí, nevedeli rozlíšiť pravú ruku od ľavej. Deti ma nenechali ani pomodliť sa breviár, ani najesť sa a odpočinúť si, kým som ich nenaučil nejakú modlitbu. Vtedy som začal chápať, že takým patrí nebeské kráľovstvo{n}{r}Mt 19.14{/r}; {r}Mk 10,14{/r}{/n}.

A pretože som takéto nábožné žiadosti odmietnuť bez hriechu nemohol, začal som so Sláva Otcu i_Synu i_Duchu Svätému a vštepoval som im Apoštolské vyznanie viery, Otčenáš a Zdravas’, Mária. Zbadal som u_nich veľké nadanie. Keby bol niekto, kto by ich naučil kresťanským prikázaniam, nepochybujem, že by z_nich boli vynikajúci kresťania.

Veľmi mnohí v_týchto krajoch nie sú kresťanmi len preto, že niet nikoho, kto by ich kresťanmi urobil. Veľmi často mi napadá, že by som mal pobehať po európskych univerzitách, najmä po parížskej, a všade kričať ako blázon, vyzývať tých, čo majú viac učenosti ako lásky: „Ach, aké nesmierne množstvo duší sa nedostane do neba a budú zatratené!“

Kiežby sa o_toto aspoň toľko starali ako o_svoje štúdiá, aby mohli vydať Bohu počet zo svojich vedomostí a zverených talentov.

Mnohí z_nich by sa pohnutí touto myšlienkou oddali rozjímaniu o_Božích veciach, a tak sa cvičili počúvať, čo v_nich hovorí Pán, zanechali by ľudské túžby a ohľady a celí by sa odovzdali Božej vôli a pokynom. Z_hĺbky duše by volali: „Tu som, Pane; čo chceš, aby som urobil?“{n}porov. {r}Sk 9,6{/r} [Vg.]{/n} Pošli ma, kam sa ti páči, hoc aj do Indie.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Lk 10, 2{/r}; {r}Sk 1, 8{/r}

Žatva je veľká, ale robotníkov málo. {*} Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.

Keď zostúpi na vás Duch Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami až po samý okraj sveta. {*} Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.

4. decembra

SV. JÁNA DAMASCÉNSKEHO, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI

Z_Vyznania viery svätého kňaza Jána Damascénskeho

(Cap. 1: PG 95, 417-419)

{p}

Povolal si ma, Pane, do služby tvojim učeníkom

Ty si ma, Pane, vyviedol z_útrob môjho otca. Ty si ma formoval v_lone mojej matky. Ty si ma vyviedol na svetlo ako nahé dieťa, lebo zákony našej prírody ustavične poslúchajú tvoje príkazy.

Ty si požehnaním Ducha Svätého pripravil moje nové stvorenie a moju existenciu, nie z_vôle muža ani zo žiadosti tela, ale zo svojej nevýslovnej milosti{n}porov. {r}Jn 1,13{/r}{/n}. Moje narodenie si pripravil tak, že to presahuje všetky zákony našej prírody, lebo si ma adoptoval za svojho syna hneď, ako si ma priviedol na svetlo, a zapísal si ma medzi deti tvojej svätej a nepoškvrnenej Cirkvi.

Ty si ma živil duchovným mliekom, mliekom svojich božských výrokov. Ty si ma udržiaval výdatným pokrmom, telom Ježiša Krista, nášho Boha, tvojho najsvätejšieho jednorodeného Syna, a opájal božským kalichom jeho životodarnej krvi, ktorú vylial za spásu celého sveta.

Miloval si nás, Pane, a dal si svojho jediného milovaného Syna, aby nás vykúpil, čo on dobrovoľne prijal a nevzpieral sa; ba sám sa na to ponúkal ako nevinný baránok určený na obetu. Veď hoci bol Boh, stal sa človekom a svojou ľudskou vôľou sa podriadil. Stal sa poslušným tebe, Bohu, svojmu Otcovi, „až na smrť, až na smrť na kríži“{n}{r}Flp 2,8{/r}{/n}.

Takto si sa uponížil, Kriste, môj Boh, aby si mohol mňa, blúdiacu ovcu, vziať na svoje plecia{n}porov. {r}Lk 15,5{/r}{/n}, pásť na zelených pašienkach a napájať vodami zdravej náuky{n}porov. {r}Ž 23,3{/r}{/n} prostredníctvom tvojich pastierov, ktorých si najprv ty sám živil, aby potom oni mohli kŕmiť tvoje vyvolené a vznešené stádo.

A teraz si ma, Pane, rukami svojho veľkňaza povolal do služby tvojim učeníkom. S_akým zámerom si to urobil, neviem: to vieš len ty.

Preto, Pane, uľahči ťažké bremeno mojich hriechov, ktorými som sa veľmi previnil, a očisť moju myseľ i_srdce. Veď ma po správnej ceste ako rozžatá lampa.

Daj mi dar reči, keď otvorím ústa. Nech ma ohnivý jazyk tvojho Ducha obdarí jasným a pohotovým jazykom, aby ma stále prenikala tvoja prítomnosť.

Pane, buď mojím pastierom a pomáhaj mi pásť iných, aby ma moje srdce nezviedlo ani napravo, ani naľavo, ale na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý Duch{n}porov. {r}Ž 143,10{/r}{/n}, aby sa moje skutky zhodovali s_tvojou vôľou a aby zostali také až do konca.

A ty, vznešený vrchol dokonalej čistoty, ty, slávne spoločenstvo Cirkvi, ktoré očakáva pomoc od Boha a v_ktorom sám Boh prebýva, prijmi od nás náuku viery uchránenú od bludu, ktorou sa Cirkev posilňuje, lebo sme ju zdedili po Otcoch.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Mal 2, 6{/r}; {r}Ž 89, 22{/r}

Zákon pravdy bol v_jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť; {*} V_pokoji a úprimnosti chodil so mnou, hovorí Pán.

Pevne ho bude držať moja ruka a posilňovať moje sväté rameno. {*} V_pokoji a úprimnosti chodil so mnou, hovorí Pán.

6. decembra

SV. MIKULÁŠA, BISKUPA

Z_Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium

(Tract. 123, 5: CCL 36, 678-680)

{p}

Sila lásky premáha strach zo smrti

Pán sa pýta na to, čo vedel už predtým, a nie raz, ale dvakrát, ba trikrát, či ho Peter miluje. A práve toľko ráz počuje od Petra, že ho miluje, a toľko ráz prikazuje Petrovi, aby pásol jeho ovce{n}porov. {r}Jn 21,15-17{/r}{/n}.

Trojnásobnému zapretiu zodpovedá trojnásobné vyznanie, aby jazyk neslúžil láske menej než strachu a aby sa nezdalo, že strach zo smrti vyláka viac slov ako život. Nech láska pasie Pánovo stádo, keď strach zaprel pastiera.

Kto pasie Kristove ovce tak, akoby patrili jemu, a nie Kristovi, dokazuje, že miluje seba, a nie Krista.

Pred takýmito varuje Kristov toľko ráz zdôraznený hlas a Apoštol nad nimi narieka, že hľadajú svoje záujmy, a nie záujmy Ježiša Krista{n}porov. {r}Flp 2,21{/r}{/n}.

Veď keď hovorí: „Miluješ ma? Pas moje ovce,“{n}{r}Jn 21,17{/r}{/n} to nemôže znamenať nič iné, ako keby povedal: Ak ma miluješ, nepomýšľaj pásť seba, ale moje ovce. Pas ich ako moje, nie ako svoje ovce. Hľadaj v_nich moju slávu, nie svoju; moju vládu, nie svoju; môj zisk, nie svoj. Aby si sa neocitol medzi tými, čo patria k_„zlým časom“, milujú seba samých a všetko, čo súvisí s_týmto koreňom všetkého zla{n}porov. {r}2Tim 3,1{/r}n.{/n}.

Tí teda, čo pasú Kristove ovce, nesmú milovať seba samých, ani ich nesmú pásť ako svoje, ale ako jeho.

A najväčšia chyba, ktorej sa musia chrániť tí, čo pasú Kristove ovce, je hľadať svoje záujmy a nehľadať záujmy Ježiša Krista a zneužiť pre svoju žiadostivosť tých, za ktorých Kristus vylial svoju krv.

V_tom, kto pasie jeho ovce, musí rásť jeho láska a musí dosiahnuť taký duchovný zápal, že prekoná aj prirodzený strach zo smrti, ktorej sa bránime i_napriek tomu, že chceme žiť s_Kristom.

Nech je hrôza smrti akokoľvek veľká, musí ju premôcť sila lásky, akou milujeme toho, ktorý dobrovoľne podstúpil za nás aj smrť a je naším životom.

Lebo keby smrť vôbec nebudila hrôzu alebo len veľmi malú, nebola by sláva mučeníkov taká veľká. Ale keď si dobrý pastier, ktorý dal život za svoje ovce{n}{r}Jn 10,11{/r}{/n}, z_tých oviec získal toľko mučeníkov, o_čo viac musia až na smrť, až po vyliatie krvi{n}porov. {r}Hebr 12,4{/r}{/n} bojovať za pravdu a proti hriechu tí, ktorým zveril svoje ovce, aby ich pásli, čiže vyučovali a viedli.

Kto by teda pri pohľade na príklad jeho umučenia nevidel, že pastieri ho musia nasledovať a čím užšie prilipnúť k_svojmu pastierovi, keď ho nasledujú aj mnohé ovce!? Veď pod jedným pastierom v_jednom stáde sú aj sami pastieri ovcami. Lebo všetkých, za ktorých trpel, urobil svojimi ovcami. Ba aj on sám sa stal baránkom, aby mohol trpieť za všetkých.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Sir 45, 3{/r}; {r}Ž 78, 70. 71{/r}

Pán ho oslávil pred očami kráľov a dal mu moc nad svojím ľudom. {*} A ukázal mu svoju slávu.

Pán si vyvolil svojho sluhu, aby pásol vyvolený ľud, jeho dedičstvo. {*} A ukázal mu svoju slávu.

7. decembra

SV. AMBRÓZA, BISKUPA A UČITEĽA CIRKVI

Spomienka

Z_Listov svätého biskupa Ambróza

(Epist 2, 1-2. 4-5. 7: PL 16 [edit. 1845], 847-881)

{p}

Milotou svojich slov si získaš ľud

Prijal si kňazskú úlohu a stojíš na palube Cirkvi a vedieš loď proti vlnobitiu. Drž pevne kormidlo viery, aby ťa silné búrky tohto sveta nepomýlili. More je veľké a rozsiahle, ale neboj sa, veď „on sám položil jej základy na moriach a upevnil ju na vodách“{n}{r}Ž 24,2{/r}{/n}.

Preto nie náhodou stojí Pánova Cirkev uprostred toľkých vĺn sveta nepohnutá ako budova postavená na apoštolskej skale a na neotrasiteľnom základe odoláva náporom zúriaceho mora. Vlny ju obmývajú, ale ňou nepohnú. A hoci na ňu narážajú živly tohto sveta a odrážajú sa s_veľkým rachotom, ona má bezpečný prístav spásy, do ktorého prijíma vyčerpaných. A hoci brázdi vody mora, plaví sa aj po riekach a zdá sa, že hlavne po tých riekach, o_ktorých hovorí Písmo: „Pozdvihujú rieky svoj hlas.“{n}{r}Ž 93,3{/r}{/n} Lebo sú rieky, ktoré prúdia znútra toho, kto dostal Kristov nápoj a prijal z_Božieho Ducha{n}porov. {r}Jn 7,38-39{/r}{/n}. To sú rieky, ktoré pozdvihujú svoj hlas, keď pretekajú duchovnou milosťou.

Jestvuje aj rieka, ktorá steká na jeho svätých ako bystrina. A je aj mocnejší prúd rieky, ktorý obveseľuje pokojnú a tichú dušu{n}porov. {r}Ž 46,5{/r}{/n}. Každý, kto prijme z_tohto bohatého prúdu, ako Ján evanjelista, ako Peter a Pavol, pozdvihne svoj hlas. A ako apoštoli hlásali evanjelium a ich zvučný hlas sa rozšíril až po hranice sveta, tak začne aj on ohlasovať Pána Ježiša.

Prijmi teda od Krista milosť, aby sa ozýval aj tvoj hlas. Zbieraj Kristovu vodu, ktorá chváli Pána{n}porov. {r}Dan 3,60.77-78{/r}{/n}. Zbieraj z_mnohých miest vodu, ktorú vylievajú mraky prorokov.

Kto zbiera vodu z_vrchov a privádza ju k_sebe alebo ju čerpá z_prameňov, bude aj sám vydávať vodu ako mrak. Naplň teda hĺbky svojej duše, aby tvoja pôda zvlhla a bola zvlažená vlastnými prameňmi.

Napĺňa sa ten, kto veľa číta a premýšľa. A kto je naplnený, zavlažuje iných. Preto hovorí Písmo: „Keď sa oblaky naplnia, dážď vylievajú na zem.“{n}{r}Kaz 11,3{/r}{/n}

Nech sú teda tvoje reči plynné, nech sú čisté a jasné. Tak budú tvoje mravné napomenutia lahodne znieť v_ušiach ľudí, milotou svojich slov si získaš ľud a on pôjde dobrovoľne ta, kam ho povedieš.

Tvoje príhovory nech sú rozumné. Lebo aj Šalamún hovorí: „Rozumné pery sú zbraňou múdreho.“ A inde: „Nech sa tvoje pery držia myšlienky.“{n}porov. {r}Prís 16,23{/r}{/n} To znamená: nech je tvoja reč jasná, tvoje pojmy výrazné. Nech tvoj príhovor alebo výklad nepotrebuje nijaké iné potvrdenie. Tvoja reč nech sa bráni akoby sama svojou vlastnou zbraňou a nech z_teba nevyjde ani jedno márne alebo nezmyselné slovo.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}2 Tim 4, 2{/r}; {r}Sir 48, 4. 8{/r}

Hlásaj slovo! Naliehaj vhod i_nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj {*} So všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.

Kto sa môže chváliť, že sa ti podobá? Ty si pomazal kráľov a priviedol si ich k_pokániu. {*} So všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.

8. decembra

NEPOŠKVRNENÉ POČATIE PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE

Slávnosť

HYMNUS

Rodička Božia, o_tebe

spievame, že si prečistá;

láskavo prijmi tento spev

a vypros milosť od Krista.

Nás, Adamových potomkov,

sprevádza vina na ten svet;

na strome ľudstva len ty si

panenský, nedotknutý kvet.

Drakovi šliapeš na hlavu,

otcovi lží a podvodu;

len teba samu zdobí česť

neskaleného pôvodu.

Ozdoba ľudskej rodiny,

ty z_Evy snímaš potupu;

pozdvihni nás a ujmi sa

modliaceho sa zástupu.

Zneškodni útok Satana,

čo stále chystá nástrahy;

v_nebi nám život zaisti

so Synom svojím predrahým.

Nech Otcu, Duchu Svätému

znie: „Sláva“ celou večnosťou

i_tvojmu Synu, ktorý ťa

naplnil Božou milosťou. Amen.

Ant. 1 Vo svojom počatí Mária dostala požehnanie od Pána a odmenu od Boha, svojho spasiteľa.

Ant. 2 Už na úsvite jej Boh pomohol: posvätil svoj stánok Najvyšší.

Ant. 3 Slávne veci sa hovoria o_tebe, mesto Božie: Pán položil na posvätných vrchoch tvoje základy.

Všemohúci Boh ma opásal udatnosťou.

A moju cestu urobil nepoškvrnenou.

Z_Listu svätého apoštola Pavla Rimanom

{r:Rim}5, 12-21{/r}

{p}

Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť

Bratia, {v}12{/v}ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. {v}13{/v}Hriech bol síce vo svete už pred zákonom, lenže hriech sa nepočíta, keď nieto zákona. {v}14{/v}No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovmu: on je predobrazom toho, ktorý mal prísť.

{v}15{/v}Ale s_darom to nie je tak ako s_previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v_mnohých rozhojnila Božia milosť a dar. {v}16{/v}A s_darom to nie je tak ako s_tým, čo prišlo skrze jedného, ktorý zhrešil. {v}17{/v}Lebo súd pre jedno previnenie priniesol odsúdenie, milosť však prináša ospravedlnenie z_mnohých previnení. Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v_živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti.

{v}18{/v}Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. {v}19{/v}Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými.

{v}20{/v}A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie. Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, {v}21{/v}aby tak, ako hriech vládol v_smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Rim 5, 12{/r}; {r}Lk 1, 30{/r}; porov. {r}Ž 116, 8; 18, 19{/r}

Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech, lebo všetci zhrešili. {*} Neboj sa, Mária, našla si milosť u_Boha.

Pán zachránil tvoj život od smrti a bol ti oporou proti nepriateľovi. {*} Neboj sa, Mária, našla si milosť u_Boha.

Z_Rečí svätého biskupa Anzelma

(Oratio 52: PL 158, 955-956)

{p}

V_tvojom požehnaní, Panna, je požehnaná celá príroda

Nebo a hviezdy, zem a rieky, deň a noc, všetko, čo podlieha moci človeka a je mu na úžitok, si blahoželá, Pani, že tvojím prostredníctvom opäť získalo stratenú krásu a ešte nadobudlo novú, nevýslovnú milosť. Všetko bolo stvorené, aby bolo podriadené a slúžilo človeku, ktorý má oslavovať Boha. Ale všetko stratilo svoju pôvodnú dôstojnosť a bolo akoby mŕtve. Na celé stvorenie zaľahla poroba a bolo poškvrnené tými, čo ho zneužívali na modloslužbu, lebo na to nebolo nič stvorené. Ale teraz sa všetko ako znovuzrodené teší tej istej dôstojnosti, lebo opäť je všetko podriadené vláde ľudí, ktorí oslavujú Boha, a znova im môže slúžiť.

Všetko plesá akoby nad novou, neoceniteľnou milosťou, lebo nielenže cíti, že sám Boh, sám Stvoriteľ neviditeľne riadi celé stvorenie zhora, ale ho aj vidí medzi sebou, ako si ním poslúži, a tým ho posväcuje. A táto veľká milosť vzišla z_požehnaného plodu požehnaného života požehnanej Márie.

Skrze plnosť tvojej milosti sa teší z_oslobodenia všetko, čo bolo v_podsvetí, a raduje sa z_obnovenia všetko, čo je na zemi. Veď skrze slávneho Syna tvojho slávneho panenstva jasajú všetci spravodliví, čo zomreli pred jeho oživujúcou smrťou, lebo on rozláme ich okovy, a anjeli sa tešia z_obnovy svojho polozboreného mesta.

Žena plná, ba preplnená milosťou! Ako ožíva všetko stvorenie pokropené z_tvojej pretekajúcej plnosti! Požehnaná, ba viac než požehnaná Panna! V_tvojom požehnaní je požehnaná celá príroda; a nielen ona, stvorená Stvoriteľom, ale aj Stvoriteľ je zvelebovaný svojím stvorením.

Boh dal Márii svojho Syna, ktorého jediného splodil zo svojho srdca ako seberovného a miloval ako seba samého, a z_Márie si utvoril Syna, ale nie iného, lež toho istého, takže bol prirodzene jedným a tým istým Synom Božím i_Máriiným. Celú prírodu stvoril Boh – a Boh sa narodil z_Márie. Boh stvoril všetko – a Mária porodila Boha. Boh, ktorý urobil všetko, seba utvoril z_Márie, a tak obnovil všetko, čo stvoril. Ten, ktorý má moc urobiť všetko z_ničoho, nechcel porušené stvorenie obnoviť bez Márie.

Boh je teda otcom všetkých stvorených vecí a Mária je matkou znovustvorených. Boh je Otcom základov všetkého, Mária je matkou obnovenia všetkého. Lebo Boh splodil toho, skrze ktorého všetko je stvorené{n}porov. {r}Jn 1,3{/r}{/n}. Mária porodila toho, skrze ktorého všetko je spasené. Boh splodil toho, bez ktorého nie je vôbec nič, Mária porodila toho, bez ktorého nič nie je dobré.

Naozaj Pán s_tebou{n}{r}Lk 1,28{/r}{/n}, veď Pán urobil celú prírodu aj seba tvojím dlžníkom.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Ž 34, 4; 86, 13{/r}; {r}Lk 1, 48{/r}

Velebte so mnou Pána, {*} Veď Pán bol ku mne veľmi milostivý.

Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia. {*} Veď Pán bol ku mne veľmi milostivý.

NA VIGÍLIU: Ant. Zdravas’, rajská ruža, kvitnúca z_Božej milosti; zdravas’, nevesta, ozdobená zlatými šperkami; zdravas’, Mária, lebo sa páčiš Bohu viac ako všetci anjeli.
Evanjelium je zo spoločnej časti na sviatky Panny Márie z_omšového lekcionára.

9. decembra

SV. JÁNA DIEGA CUAUHTLATOATZINA

E lítteris decretálibus Papa Ioánnis Pauli Secúndi

(Mexicopoli, die 31 iulii 2002 datis)

{p}

Virgo Maria Ioannem Didacum solamine affecit

«Exaltávit húmiles»{n}{r}Lk 1,52{/r}{/n}: Dei Patris contúitus ad húmilem indígenam Mexicánum se convértit, nempe Ioánnem Dídacum, quem dono ditávit in Christo renascéndi, beáta María Vírginis vultum contemplándi et sociátam prastándi óperam pro Americána Continéntis evangelizatióne. Ex quo apérte erúitur quam vera sint verba, quibus Apóstolus Paulus divínam edócet méthodum salútem peragéndi.

«Ignobília mundi et contemptibília elégit Deus, qua non sunt, ut ea, qua sunt, destrúeret, ut non gloriétur omnis caro in conspéctu Dei»{n}{r}1Kor 1,28-29{/r}{/n}. Hic beátus, cui tráditum nomen est Cuauhtlatoatzin, quod «áquila loquens» sibi vult, anno círciter 1474 in loco Cuauhtitlan natus est, apud regnum vulgo Texcoco. Adúltus cum sit et matrimónio iunctus, ampléxus est Evangélium et una cum uxóre baptismáli aqua est ablútus, sibi propónens vívere sub lúmine fídei et secúndum obligatiónes coram Deo et Ecclésia assúmptas.

Mense Decémbri anno 1531, cum iter fáceret ad locum Tlatelolco, in colle, qui Tepeyac appellátur, apparéntem sibi vidit veram Dei Matrem, qua mandávit illi, ut ab epíscopo Mexicáno péteret templum in loco apparitiónis adificári. Sacer Prasul, atténtis indígena instántiis, evidéntem miri evéntus probatiónem ab illo requisívit. Die 12 mensis Decémbris beatíssima Virgo María Ioánni Dídaco conspiciéndam rursus se dedit, eum solámine affécit et iussit, ut in fastígium collis Tepeyac se conférret, ibi flores collígeret et reférret. Licet hiemále frigus et aríditas loci obversaréntur, beátus pulchérrimos répperit flores, quos in panula pósuit Virginíque tulit. Hac autem prascrípsit illi, ut eos tamquam veritátis indícium Epíscopo tráderet. Stans coram illo, Ioánnes Dídacus panulam apéruit florésque cádere sivit; tunc in textúra panula appáruit, mirabíliter impréssa, imágo Vírginis Guadalupénsis, qua ab illo inde témpore facta est spiritále natiónis centrum.

Constrúcto templo in «Dómina calórum» honórem, beátus, summa compúlsus pietáte, ómnia relíquit et vitam impéndit in parvum illud sacéllum custodiéndum et peregrínos excipiéndos. Sanctitátis viam in oratióne et in caritáte percúrrit, vim háuriens ex eucharístico Redemptóris nostri convívio, ex cultu in Matrem Redemptóris, ex communióne cum Sancta Ecclésia necnon ex obodiéntia sacris Pastóribus. Omnes qui novérunt eum splendórem virtútum, prasértim fídei, spei, caritátis, humilitátis et contémptus rerum terrenárum sunt miráti.

Ioánnes Dídacus in simplicitáte cotidiána vita fidéliter servávit Evangélium, quin respúeret suam indígenam condiciónem, prorsus cónscius Deum díscrimen stírpium vel cultúra pratermíttere et omnes invitáre, ut fílii sui efficiántur. Hoc modo beátus faciliórem réddidit viam, qua indígena gentes Mexicána et Novi Orbis congressiónem cum Christo suscíperent et cum Ecclésia. Usque ad suprémum vita diem cum Deo ambulávit, qui anno 1548 ad se vocávit eum. Eius recordátio, qua ad apparitiónem Dómina Nostra a Guadalúpe semper refértur, sacula transcéndit diversásque orbis regiónes áttigit.

{p}

RESPONZÓRIUM

Cf. {r}1 Cor 1, 27-29{/r}; {r}Lc 1, 51. 52{/r}

Infírma mundi elégit Deus, ut confúndat fórtia; qua non sunt, {*} ut non gloriétur omnis caro in conspéctu Dei.

Fecit poténtiam in bráchio suo et exaltávit húmiles; {*} ut non gloriétur omnis caro in conspéctu Dei.

10. decembra

PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE LORETÁNSKEJ

Pracovný preklad:

Z_listu svätého pápeža Jána Pavla Druhého pri 700. výročí Svätého domu v_Lorete

(List Mons. P. Macchimu, 15. augusta 1993: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XVI/2, 526-537)

{p}

Mária je telesným a duchovným miestom vtelenia

Svätý dom v_Lorete nie je iba relikviou, ale aj vzácnou a hmatateľnou ikonou. Táto ikona nezjavuje abstraktnú pravdu, ale konkrétnu udalosť a tajomstvo: vtelenie Slova.

Vtelenie, ktoré nám tieto posvätné múry pripomínajú, naraz nadobúda svoj originálny biblický význam. Nejde o_doktrínu božsko-ľudskej jednoty, ale skôr o_udalosť, ktorá sa odohrala v_konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, ako to nádherne objasňujú slová apoštola: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy“{n}{r}Gal 4,4{/r}{/n}.

Tou ženou je Mária. Ona je, takpovediac, telesným a súčasne i_duchovným „miestom“, v_ktorom sa odohralo vtelenie. Hmatateľným odkazom na skutočnosť vtelenia je aj samotný dom, v_ktorom Mária žila.

Spomienka na skrytý život v_Nazarete vyvoláva veľmi konkrétne otázky, blízke skúsenosti každého muža a každej ženy. Táto spomienka obnovuje záujem o_svätosť rodiny, keď v_jednom okamihu odkrýva celý svet hodnôt, ktoré sú dnes tak napádané. Ide o_vernosť, ochranu života, výchovu detí, modlitbu. Kresťanské rodiny ich môžu nanovo objaviť vo vnútri tohto svätého domu, tejto vzorovej a historicky prvej „domácej cirkvi“.

Tento svätý dom však zároveň pripomína aj význam povolania k_zasvätenému životu a k_panenstvu pre nebeské kráľovstvo, ktoré tu má svoj počiatok v_osobe Márie, Panny a Matky.

Napokon aj nespočetným mladým, ktorí putujú do Matkinho domu, chcem zopakovať slová, ktoré som im adresoval pri inej príležitosti: „Kráčajte k_Márii, kráčajte s_Máriou... Nechajte zaznieť vo vašich srdciach jej: ,Fiat!‘ (Nech sa stane).“ Kiež by mladí dokázali podľa príkladu z_Nazaretského domu lepšie napĺňať úlohu zverenú katolíckym laikom – znovu priniesť Krista do sŕdc, do rodín, do kultúry a do spoločnosti.

Dnešný oprávnený zápas o_uznanie dôstojného postavenia ženy v_Cirkvi a v_spoločnosti práve tu nachádza najvhodnejší priestor na prehĺbenie. Keďže Boh „poslal svojho Syna narodeného zo ženy“{n}{r}Gal 4,4{/r}{/n}, každá žena je v_Márii povýšená na tak vysokú hodnosť, od akej vyššej niet.

Žiadna teoretická úvaha taktiež nemôže povýšiť dôstojnosť ľudskej práce väčšmi, než jednoduchá skutočnosť, že Boží Syn v_Nazarete pracoval a nechal sa volať „synom tesára“{n}porov. {r}Mt 13,55{/r}{/n}.

Napokon nemožno nespomenúť rozhodnutie pre chudobu a jednoduchosť, ktoré Cirkev vykonala na koncile{fnr}1{/fnr} a následne ho stále jasnejšie zdôrazňovala. Jednoduché a skromné steny svätého domu nám názorne pripomínajú, že to sám Boh vnukol rovnaké rozhodnutie Márii, ktorá, ako to hovorí jeden koncilový text, „vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s_dôverou očakávajú a prijímajú spásu“{fnr}2{/fnr}.

Pokiaľ ide o_otázku chudoby a utrpenia, v_histórii tejto svätyne mali vždy osobitné miesto chorí, ktorí sa ako prví vydávali na púť k_svätému domu a rozšírili jeho slávu medzi ľuďmi. Veď kde inde by boli prijatí viac, než v_dome tej, ktorú v_samotných „loretánskych litániách“ vzývame ako „uzdravenie chorých“ a „útechu zarmútených“?

Ako povedal Ján XXIII.: „Nech sa táto svätyňa v_Lorete stane pre svet vždy otvoreným oknom, cez ktoré nech znie tajomný hlas ohlasujúci posvätenie duší, rodín a národov.“

{fn:1}Porov. Lumen gentium, 8.{/fn} {fn:2}Lumen gentium, 55.{/fn}

{p}

RESPONZÓRIUM

Naozaj si požehnaná medzi ženami, lebo v_tebe sa Boh rozhodol prebývať. {*} Zasvätíš Pánovi mnohé národy.

Do svojho lona si prijala toho, ktorého nebesia nemôžu obsiahnuť. {*} Zasvätíš Pánovi mnohé národy.

11. decembra

SV. DAMAZA I., PÁPEŽA

Z_Traktátu svätého biskupa Augustína proti Faustovi

(Lib. 20, 21; CSEL 25, 562-563)

{p}

Mučeníkov si uctievame láskou a spoločenstvom

Kresťanský ľud uctieva pamiatku mučeníkov posvätnou slávnosťou, aby sa povzbudil k_ich nasledovaniu, aby mal účasť na ich zásluhách a podporu ich modlitby. Ale nijakému mučeníkovi nestaviame oltáre, iba na pamiatku mučeníkov.

Kedy ktorý kňaz pri oltári, v_ktorom sú telesné pozostatky svätých, povedal: Obetujem ti, Peter alebo Pavol, alebo Cyprián? Čo sa obetuje, obetuje sa Bohu, ktorý korunoval mučeníkov, na miestach, kde sa koná spomienka na tých, ktorých korunoval. A tieto miesta nás napomínajú a povzbudzujú k_vrúcnejšej láske aj k_tým, ktorých môžeme nasledovať, aj k_tomu, s_pomocou ktorého ich môžeme nasledovať.

Preto si mučeníkov uctievame takou láskou a spoločenstvom, akým uctievame za živa svätých Božích ľudí, u_ktorých cítime, že majú srdce ochotné podstúpiť aj muky za pravdu evanjelia. Ale mučeníkov si ctíme o_to vrúcnejšie, že majú všetky zápasy bezpečne a víťazne za sebou. Veď víťazov v_blaženom živote môžeme oslavovať oveľa smelšie než tých, čo ešte zápasia v_tomto živote.

No neuctievame ich, ani ich neprikazujeme uctievať klaňaním (po grécky „latria“), lebo to je povinná služba vyhradená výlučne Božstvu, a takto si uctievame jedine Boha.

A pretože k_tejto úcte patrí prinášanie obety, hovoríme o_idololatrii, ak niekto prináša obetu idolom. A my v_nijakom prípade nič také neprinášame, ani prinášať neprikazujeme ani jednému mučeníkovi, ani jednej svätej duši, ani anjelovi. A keby niekto upadol do tohto bludu, podľa zdravej náuky ho pokarháme, buď aby sa napravil, alebo aby sa toho chránil.

Veď ani sami svätí ako ľudia nechcú, aby im niekto prejavoval takú úctu, aká prináleží iba Bohu. Toto zjavne vidno na Pavlovi a Barnabášovi, keď im chceli Lykaončania obetovať ako bohom, pohnutí zázrakmi, ktoré u_nich urobili. Roztrhli si šaty, pričom vyhlasovali a presviedčali ich, že nie sú bohmi, a zakazovali im to robiť{n}porov. {r}Sk 14,11-18{/r}{/n}.

Lenže iné je, čo učíme, a iné, čo musíme strpieť. Iné je, čo sme povinní hlásať, a iné, čo treba napraviť, ale dokiaľ to nenapravíme, musíme to trpieť.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Ž 116, 15; 34, 21{/r}; porov. {r}Jdt 10, 3{/r}

V_Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých. {*} Všetky kosti im ochraňuje, ani jedna sa im nezlomí.

Pán ich obliekol do rúcha radosti. {*} Všetky kosti im ochraňuje, ani jedna sa im nezlomí.

12. decembra

PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE GUADALUPSKEJ

Spomienka

Pracovný preklad:

Zo spisu Nican Mopohua zo 16. storočia

(Archív mexickej arcidiecézy)

{p}

Svätá Mária, vždy Panna, Matka pravého Boha

V_prvých dňoch decembra 1531 istý chudobný a šľachetný Indián, menom Ján Didak, pochádzajúci, ako vravia, z_Cuauhtitlan, ktoré sa nachádzalo pod duchovnou správou rehoľníkov pôsobiacich v_Tlatelolco, v_istú sobotu skoro ráno šiel do Tlatelolco, aby sa venoval Božím veciam. Keď sa približoval k_vŕšku menom Tepeyac, začalo svitať. Vtedy počul spev prichádzajúci sponad pahorka. Keď spev prestal a on nemohol vystúpiť vyššie, počul, že je volaný z_vyššej, nedostupnej časti pahorku hlasom, ktorý mu povedal: „Drahý Ján Didak“. Vtedy si dodal odvahy a vyliezol na miesto, odkiaľ prichádzalo volanie.

Keď došiel na vrchol pahorku, uvidel stojacu ženu, ktorá ho prosila, aby pristúpil bližšie. Keď už stál pred ňou, naplnil ho obdiv z_jej krásy, jej šaty žiarili ako slnko. Na tom mieste mu povedala: „Vedz, najdrahší synu, že ja som svätá Mária, prečistá vždy Panna, Matka pravého Boha, Stvoriteľa života, ktorý všetko stvoril a všetko udržuje, Pána neba i_zeme. Veľmi chcem, vrúcne túžim, aby mi bola na tomto mieste postavená svätyňa, v_ktorej ho budem vyvyšovať, zjavím ho a preukážem svoju lásku a dobrotu, budem ponúkať pomoc a ochranu, pretože som skutočne vašou láskavou Matkou, ako tvojou, tak aj všetkých ďalších pokolení a všetkých, ktorí ma milujú, ktorí ma hľadajú, ktorí ma budú zbožne a s_dôverou vzývať. Tu vypočujem ich bolesti a slzy, v_ťažkostiach im preukážem pomoc a v_každom protivenstve záchranu. Aby sa toto moje prianie mohlo splniť, choď do Mexika k_biskupovi. Povieš mu, že som ťa poslala, aby som mu zjavila, že veľmi chcem, aby mi tu vybudoval dom, aby na tomto pahorku vybudoval chrám.“

Keď sa dostal do mesta, hneď šiel do domu biskupa, ktorý sa volal Ján de Zumarraga z_rehole sv. Františka. Keď teda biskup vypočul Jána Didaka, ako keby neveril, že je to pravda, povedal: „Synu, príď tu ešte raz a znova ťa vypočujem. Dovtedy pouvažujem, čo treba urobiť s_tvojím zámerom a túžbou.“

V_iný deň znova uvidel Kráľovnú, ako zostupuje z_vrchu a hľadí na neho. Vyšla mu oproti, zastavila ho a povedala: „Počúvaj, milovaný syn, nech ťa nič nezarmucuje, nech ťa nič neznepokojuje, netráp sa kvôli chorobe svojho strýka ani kvôli akejkoľvek inej ťažkosti. Nie som s_tebou ja, tvoja Matka? Či sa nenachádzaš pod mojím plášťom a ochranou? Či nie som zdrojom tvojej radosti? Či nespočívaš v_mojom lone a v_mojom náručí? Vari potrebuješ ešte niečo iné? Nech ťa nič netrápi a neľaká. Choď, drahý synu, na vrchol pahorku, tam kde si ma videl a kde som ti povedala, čo máš urobiť. Uvidíš tam niekoľko druhov kvetov. Natrhaj ich a prines mi ich.“

Ján teda šiel a priniesol Kráľovnej neba kvety, ktoré natrhal. A keď ich uvidela, vzala ich svojimi ctihodnými rukami. Potom ich vrátila Jánovi a vložila ich do jeho plášťa, vraviac mu: „Najmilší synu, tie kvety sú znamením, ktoré zanesieš biskupovi. A ty, ktorý si mojím poslom, tvojej vernosti to všetko zverujem. Prísne ti nakazujem, aby si len ty sám v_prítomnosti biskupa rozvinul svoj plášť a ukázal mu, čo nesieš. Povieš mu, že som ti kázala vyliezť na vrchol vrchu, nazbierať kvety, a povieš všetko, čo si videl a obdivoval, aby tak uveril a vybudoval svätyňu, po ktorej túžim.“

A len čo Kráľovná neba odovzdala svoje posolstvo, vydal sa smerom k_Mexiku. Kráčal radostný, pretože dúfal, že všetko sa úspešne vydarí. Keď dorazil na miesto, padol na tvár pred biskupom a opäť povedal o všetkom, čo videl, čo obdivoval a povedal mu svoje posolstvo. Vravel mu: „Pane, splnil som všetko, čo mi bolo prikázané. Šiel som povedať svojej Panej, Kráľovnej neba, svätej Márii, Božej Rodičke, že prosíte o znamenie, aby ste mi uverili a postavili jej posvätný domček tam, kde vás o to požiadala. Povedal som jej, že som vám dal svoje slovo, že prídem a prinesiem vám znamenie, dôkaz jej vôle. Všetko to vypočula, láskavo prijala vašu prosbu o znamenie a dnes skoro ráno ma poslala opäť k_vám.“

Zbehlo sa vtedy celé mesto: všetci s_údivom sledovali ctihodný obraz, obdivovali ho ako Božie dielo a modlili sa. A toho dňa strýko Jána Didaka vyrozprával, aká je veľká starostlivosť Panny a že jej obraz sa má nazývať: Svätej Márie vždy Panny z_Guadalupe.

{p}

RESPONZÓRIUM

Porov. {r}Zjv 12, 1{/r}

Na nebi sa ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac, {*} a na jej hlave veniec z_dvanástich hviezd.

Z_Panny Márie sa radujú anjeli, plesajú archanjeli, {*} a na jej hlave veniec z_dvanástich hviezd.

LA:

Ex trádita relátione, quæ «Nican Mopohua» nuncupátur

(sæc. XVI, ex archivo Archidiocesis Mexicopolitanæ)

{p}

Numquid hic non adsum ego Mater tua?

Anno 1531, post dies áliquot mensis decémbris, cum esset quidam indus pauper et affábilis, cui nomen Ioánnes Dídacus, ut fertur, ex Cuauhtitlan, cuius cura, quoad spirituálem administratiónem, ad religiósos in Tlatilolco residéntes pertinébat, die sábbato, valde mane, Tlatilolco rem divínam ille adíbat. Ut autem ad collem Tepeyac dictum advénit, iam illucescébat. Cantum ergo supra collem audívit. Ut vero cantus cessávit, nec iam fuit ámplius áditus, vocátum se audívit e superióre parte collis: «Dilécte, Ioánnes Dídace», dictum est ei. Statim illuc ausus est ascéndere, unde se vocári cognóvit.

Ut autem supra collem advénit, dóminam vidit stantem, quæ illum, ut ipse adíret, vocávit. Cum ante illam pervénit, valde mirátus est quantum esset décora: vestis eius sicut sol effulgébat. Illico voluntátem suam illi Virgo declarávit. Ait illi: «Scito, dilectíssime fili, Sanctam Maríam me esse, perféctam semper Vírginem, Matrem veríssimi Dei, vitæ Auctóris, qui ómnia creávit et sústinet, Dómini cæli et terræ. Magnópere volo, ardénter desídero, ut isto in loco templum meum ædificétur, ubi eum osténdam, eum maniféstans laudábo, meum amórem ac pietátem, auxílium et defensiónem impértiam, quóniam revéra ego clemens Mater vestra sum, et tua et ómnium qui hac in terra in unum consistétis et aliórum quorumcúmque qui díligunt me, qui me quærunt, qui devóte et confidénter me invocáverint. Ibi lácrimas ac mostítiam eórum exáudiam, in angústiis benefáciam et in omni tribulatióne remédium áfferam. Ut autem meum desidérium adimpleátur, Mexicópolim adi in palátium epíscopi. Te a me missum dices illi, ut ipsum scire fácias quómodo mihi domum hic volo ædificári, templum hic in valle mihi érigi».

Ut pervénit intra civitátem, statim domum adívit epíscopi, cui nomen Ioánnes de Zumarrága, Ordinis Sancti Francísci. Ut autem antístes Ioánnem Dídacum audívit, quasi non omníno credens, illis respóndit: «Fili, íterum vénies et adhuc áudiam te. Ego autem mihi cogitábo quid fácere opórteat de tua voluntáte et desidério».

Altera die, vidit ergo Regínam de colle descendéntem unde ipsum aspiciébat. Quæ venit óbviam illi prope collem, eum detínuit dixítque: «Audi, dilécte fili: Nullátenus tímeas neque corde dóleas, nec áliquid fácias tui avúnculi infirmitátem aut quámlibet angústiam. Numquid hic non adsum ego Mater tua? Numquid non sub umbra et protectióne mea tu es constitútus? Numquid ego non sum fons tua vitæ et felicitátis? Numquid tu non in meo grémio, in bráchiis meis subsístis? Numquid áliud quodcúmque tibi necésse est? Nihil dóleas, nec turbéris. Ascénde, inquit, dilécte fili, supra collem atque in eo loco, ubi me vidísti et tibi locúta sum, flores ibi divérsas vidébis. Accipe et cóllige illas atque inde descéndens affer illas coram me».

Descéndit ergo Ioánnes atque Cæli Regínæ détulit, quas collégerat flores. Illa autem, ut eos vidit, suis venerabílibus mánibus illos accépit rursúmque in Ioánnis pallíolo collocávit dixítque illi: «Fili dilectíssime, hi flores signum, quod déferes ad epíscopum, sunt. Eh, tu meus núntius es, cuius fidelitáti hæc commítto. Te rigoróse præcípio: cáveas ne pallíolum tuum, nisi coram epíscopo, éxplices et, quæ defers, illi osténdas. Narrábis quoque quómodo, ut collem ascénderes et inde flores accípere, tibi præcépi et quidquid vidísti et admirátus es, ut credat et agat de templo erigéndo quod volo».

Ut ergo hæc præcépit Cæli Regína, iter arrípuit Mexicópolim versus. Lætus ibat, quia ómnia próspere fient. Ingréssus autem Ioánnes, coram epíscopo se prostrávit atque illi narrávit quæcúmque víderat et ad quid ad ipsum missus erat. Dixit illi: «Dómine, mihi quæ præcepísti adimplévi. Dictúrus adívi Dóminam meam, Cæli Regínam, Sanctam Maríam Dei Genitrícem, te signum pétere ad mihi credéndum atque ut templum ibi éxstruas ubi ipsa Virgo desíderat. Dixi ergo illi me signum áliquod eius voluntátis ad te afférre promisísse. Audívit ergo quæ tu expéteres: benígne tulit te signum pétere ad impléndam voluntátem eius atque hódie, valde mane, me rursus ad te veníre præcépit».

Occúrrit ergo univérsa cívitas: venerábilem imáginem vidébant, mirabántur, ut opus divínum eam mirábant, deprecabántur. Et die ella dixit avúnculus Ioánnis Dídaci necnon quæ sit Vírginis advocátio et quod eius imágo nuncupétur Sanctæ Maríæ semper Vírginis de Guadalúpe.

{p}

RESPONZÓRIUM

Cf. {r}Ap 12, 1{/r}

Signum magnum appáruit in cælo: múlier amícta sole, et luna sub pédibus eius; {*} Et in cápite eius coróna stellárum duódecim.

Gaudent ángeli, exsúltent archángeli in Vírgine María. {*} Et in cápite eius coróna stellárum duódecim.

13. decembra

SV. LUCIE, PANNY A MUČENICE

Spomienka

Z_Knihy svätého biskupa Ambróza O_panenstve

(Cap. 12, 68. 74-75; 13, 77-78: PL 16 [edit. 1845], 281. 283. 285-286)

{p}

Jasom duše prežaruješ krásu svojho tela

Ty, jedna z_národa, jedna z_obyčajného ľudu a isto jedna z_panien, jasom duše prežaruješ krásu svojho tela. Skoro ťa možno prirovnať k_Cirkvi. Neprestávaj ani za noci na svojom lôžku rozjímať o_Kristovi a čakaj ho, lebo môže prísť v_každej chvíli.

Takúto ťa Kristus túži mať, takúto si ťa Kristus vyvolil. On vstúpi ta, kde mu otvoria, a ten, ktorý sľúbil, že príde, sklamať nemôže. Preto objím toho, ktorého si hľadala{n}porov. {r}Pies 2,1{/r}{/n}. Pristúp k_nemu, a zažiariš{n}porov. {r}Ž 34,6{/r}{/n}. Chyť ho a popros, aby hneď neodišiel. Zaprisahaj ho, aby sa nevzdialil. Lebo Božie Slovo beží; namyslený ho nezachytí, nedbalý neudrží. Nech vyjde tvoja duša v_ústrety jeho slovu. Vydaj sa po stopách nebeskej reči, lebo rýchlo unikne.

Napokon – čo hovorí panna? „Hľadala som ho, ale nenašla; volala som ho, a on ma nepočul.“{n}{r}Pies 5,6{/r}{/n} No nemysli si, že si sa mu znepáčila, keď tak rýchlo odišiel, hoci si ho volala a prosila a hoci si mu otvorila. On nás často podrobuje skúške. Veď čo hovorí v_evanjeliu zástupom, keď ho prosili, aby neodchádzal? „Aj iným mestám musím zvestovať Božie slovo, lebo na to som poslaný.“{n}{r}Lk 4,43{/r}{/n} Ale aj keď sa ti zdá, že odišiel, vyjdi a hľadaj ho znova.

A kto iný ťa má poučiť, ako si udržíš Krista, ak nie svätá Cirkev? Už ťa to aj naučila, ak rozumieš, čo čítaš. Hovorí: „A keď som trochu od nich poodišla, našla som, koho moja duša miluje; chytila som ho a už ho nepustím.“{n}porov. {r}Pies 3,4{/r}{/n}

A čím si možno Krista udržať? Nie lanami násilia ani uzlami z_povrazu; jeho možno zviazať len putami lásky, silou ducha, chytiť roztúženou dušou.

Ak chceš aj ty chytiť Krista, hľadaj ho a neboj sa utrpenia. Krista možno najčastejšie a najľahšie nájsť uprostred telesných múk, v_rukách prenasledovateľov.

Hovorí: „A keď som trochu od nich poodišla.“{n}{r}Pies 3,4{/r}{/n} Áno, keď trochu unikneš z_rúk prenasledovateľov a nepodľahneš mocnostiam sveta, o_chvíľočku ti vyjde v_ústrety Kristus. On ťa nedovolí dlho skúšať.

Tá, čo takto hľadá Krista, tá, čo takto Krista nájde, môže povedať: „Chytila som ho a už ho nepustím, kým ho nevovediem do domu svojej matky, do izby tej, čo ma počala.“{n}{r}Pies 3,4{/r}{/n} Čo iné je dom tvojej matky a jej izba, ak nie vnútorná svätyňa tvojej bytosti?

Chráň si tento dom, čisti vnútro tohto domu, lebo len keď bude tento dom čistý, bude duchovným domom, svätým kňazstvom spojeným s_uholným kameňom a bude v_ňom bývať Duch Svätý{n}porov. {r}1Pt 2,5{/r}; {r}Ef 2,20-22{/r}{/n}.

Tá, čo takto hľadá Krista, tá, čo takto Krista prosí, tú on neopustí, ale naopak, často ju navštívi; veď on je s_nami až do skončenia sveta{n}porov. {r}Mt 28,20{/r}{/n}.

{p}

RESPONZÓRIUM

Pán ju v_zápase obdaril pôvabom. Je slávna pred Bohom aj pred ľuďmi, lebo múdro hovorila pred tvárou mocných. {*} A Pán ju miluje.

Toto je tá panna, čo vo svojom srdci pripravila Bohu príjemný príbytok. {*} A Pán ju miluje.

14. decembra

SV. JÁNA OD KRÍŽA, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI

Spomienka

Z_Duchovného spevu svätého kňaza Jána od Kríža

(Red. B, strofy 36-37)

{p}

Poznanie tajomstva skrytého v_Kristovi Ježišovi

Hoci svätí učitelia odkryli už mnohé tajomstvá a divy a nábožné duše ich poznali už v_tomto živote, ostáva ešte oveľa viac toho, čo nevyslovili, ba vôbec nepochopili.

Preto treba hlboko kopať v_Kristovi, ktorý je ako bohatá baňa s_nesmiernymi ložiskami pokladov. A možno v_nej kopať akokoľvek hlboko, nikdy nenájdeme koniec ani hranicu a v_každej novej vrstve sa zjavia nové žily s_novým bohatstvom.

Preto hovorí apoštol Pavol o_Kristovi: „V_ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania Boha.“{n}{r}Kol 2,3{/r}{/n} K_týmto pokladom sa nemôže dostať nik, nikomu sa nemôže podariť dosiahnuť ich, kým neprekoná množstvo útrap a neprejde vonkajším i_vnútorným utrpením, kým nedostane od Boha rozumové a citové dary a kým neprejde dlhým duchovným cvičením.

Ale toto všetko sú len predpoklady na poznanie vznešených Kristových tajomstiev, čo je najväčšia múdrosť, akú možno v_tomto živote nadobudnúť.

Kiež by už ľudia konečne pochopili, že je úplne nemožné dosiahnuť nesmierne Božie bohatstvo a múdrosť, ak sa neodhodláme na úpornú námahu a mnohoraké utrpenia, pričom duša odkladá svoje útechy a svoje túžby. Teda duša, ktorá dychtí po Božej múdrosti, najprv opravdivo túži vstúpiť do tmy kríža.

Preto svätý Pavol povzbudzuje Efezanov, „aby neochabovali v_súžení“{n}porov. {r}Ef 3,13{/r}{/n}, ale aby boli silní a „zakorenení a upevnení v_láske. Tak budú môcť so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, spoznajú Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, a naplní ich plnosť Božia celá.“{n}porov. {r}Ef 3,17-19{/r}{/n}

Brána, ktorou sa môžeme dostať k_bohatstvu Božej múdrosti, je kríž. Je to úzka brána. Preto hoci mnohí túžia po šťastí, ku ktorému sa možno cez túto bránu dostať, veľmi málo je tých, čo chcú cez ňu prejsť.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}1 Kor 2, 9-10{/r}

Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, {*} Čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

Nám to Boh zjavil skrze svojho Ducha. {*} Čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

21. decembra

SV. PETRA KANÍZIA, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI

Na spomienku

Zo Spisov svätého kňaza Petra Kanízia

(Edit. O. Braunsberger, Petri Canisii Epistulæ et Acta, I, Friburgi Brisgoviæ, 1896, pp. 53-55)

{p}

V_Kristovom srdci je prameň apoštolskej misie

Svätý Peter Kanízius sa právom volá druhým apoštolom Nemecka. Keď odchádzal do Nemecka, dostal od pápeža Pavla III. apoštolské požehnanie, pričom mal hlboký duchovný zážitok. On sám ho opisuje takto{fnr}1{/fnr}:

„Večný Veľkňaz, z_tvojej nesmiernej dobroty sa smiem tvojim apoštolom vo Vatikáne, ktorí pod tvojím vedením konajú také obdivuhodné veci, úprimne zdôveriť s_poznaním účinku a sily apoštolského požehnania. Keď som ho prijal, pocítil som veľkú útechu a pôsobenie tvojej milosti, ktorú som dostal prostredníctvom takých veľkých orodovníkov. Keď ma žehnali a potvrdzovali moju misiu do Nemecka, zdalo sa mi, že mi ako apoštolovi Nemecka sľubovali svoju priazeň. Pane, ty vieš, ako a koľko ráz si mi v_ten deň zveril Nemecko, o_ktoré som sa potom stále viac staral, pre ktoré som túžil žiť aj umrieť.

Napokon si mi akoby otvoril Srdce svojho najsvätejšieho tela – bolo mi, akoby som ho videl pred sebou – a rozkázal si mi, aby som pil z_tohto prameňa. Vyzýval si ma, aby som čerpal vodu svojej spásy z_tvojich prameňov{n}porov. {r}Iz 12,3{/r}; {r}Zjv 21,6{/r}{/n}, môj Spasiteľ. A ja som veľmi túžil, aby sa z_nich do mňa rinuli prúdy viery, nádeje a lásky. Prahol som po chudobe, čistote a poslušnosti. Žiadal som si, aby si ma celého umyl, obliekol a vystrojil. A keď som sa potom odvážil siahnuť po tvojom najdrahšom Srdci a v_ňom uhasil svoj smäd, sľúbil si mi šaty utkané z_troch častí, ktoré môžu zahaliť nahú dušu a sú veľmi potrebné pre toto poslanie: je to pokoj, láska a vytrvalosť. Oblečený do tohto spasiteľného rúcha bol som si istý, že mi nebude nič chýbať a že sa všetko bude diať na tvoju slávu.“

{fn:1}Zapísané v_jeho duchovnom denníku 2._9. a 4._9. (v_deň rehoľných sľubov) 1549.{/fn}

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Mt 13, 52{/r}; {r}Prís 14, 33{/r}

Každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, {*} Podobá sa hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i_staré.

V_srdci rozumného prebýva múdrosť a vychováva aj nevedomých. {*} Podobá sa hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i_staré.

23. decembra

SV. JÁNA KENTSKÉHO, KŇAZA

Na spomienku

Z_Listu pápeža Klementa Trinásteho

(2. febr. 1767: Bullarii romani continuatio, IV, pars II, Pratis 1843, pp. 1314-1316)

{p}

Vždy mal v_srdci a na jazyku jedine Boha

Medzi slávnych mužov, ktorí vynikali učenosťou a svätosťou, ktorí aj konali, čo učili, a bránili pravú vieru proti útokom protivníkov, možno plným právom – ako málokoho – zaradiť svätého Jána Kentského. O_tom nemôže pochybovať nik, kto ho poznal, ako na Krakovskej akadémii podával učenie, ktoré čerpal z_najčistejšieho prameňa, kým v_iných nie veľmi vzdialených krajinách zúrili herézy a schizmy, a ako sa usiloval vysvetľovať ľudu potrebu svätejšieho života, o_ktorom hovoril z_kazateľnice a potvrdzoval ho vlastnou pokorou, čistotou, milosrdenstvom, umŕtvovaním tela a ostatnými čnosťami bezúhonného kňaza a neúnavného pracovníka.

Takto nielenže mimoriadne prispel k_povesti a sláve profesorského zboru spomínanej akadémie, ale aj do budúcnosti zanechal obdivuhodný príklad všetkým, ktorí zastávajú podobný úrad, aby usilovne plnili úlohu dobrého učiteľa a zo všetkých schopností a síl podávali učenie svätých aj ostatné disciplíny na chválu a slávu jediného Boha.

Svedomitosť, s_akou učil Božie pravdy, bola poznačená pokorou. Tak si ju osvojil, že sa nikdy nad nikým nevyvyšoval, hoci vo vedomostiach hravo prevyšoval všetkých, ba túžil, aby ním všetci pohŕdali a aby ho nemali za nič. Vôbec ho nevyviedlo z_rovnováhy, keď ho niekto očerňoval alebo podceňoval.

Pokoru sprevádzala priamo detská jednoduchosť. Preto v_jeho skutkoch a slovách nebolo nič ľstivé ani pokrytecké. Čo mal v_srdci, to mal aj na jazyku. Keď sa mu zdalo, že niekoho náhodou urazil slovami, hoci hovoril len pravdu, prv, než pristúpil k_oltáru, prosil o_odpustenie nie tak svojho ako cudzieho omylu. Každý deň, keď si splnil povinnosť, z_akadémie išiel rovno do kostola, kde dlho zotrvával v_rozjímaní a na modlitbách pred Kristom skrytým v_Eucharistii. A tak mal vždy v_srdci a na jazyku jedine Boha.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Iz 58, 7-8{/r}

Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu. {*} Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť.

Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj. {*} Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť.

26. decembra

SV. ŠTEFANA, PRVÉHO MUČENÍKA

Sviatok

HYMNUS

Dôstojne slávme v_dnešný deň

slávne víťazstvo Štefana;

on ako prvý mučeník

odmenu dostal od Pána.

Mučeník verný odstaví

falošných svedkov reči zlé

a vidí v_nebi Ježiša

stáť po pravici Otcovej.

Mučeník slávny, vznešený,

na tvoje prosby nech nás Pán

ochráni v_každom súžení,

otvorí nebo dokorán.

Obmytý krvou svojich rán

skvieš sa jak hviezda na nebi;

pros za nás, aby sme aj my

uzreli Boha veleby.

Nežný Syn Panny Márie

nech nám tú milosť udelí;

on s_Otcom, Duchom Presvätým

kraľuje, vládne naveky. Amen.

Ant. 1 Štefan, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Otca.

Ant. 2 Štefan si kľakol a zvolal veľkým hlasom: Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.

Ant. 3 Nik nebol schopný čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.

Keď ma postihne úzkosť a súženie,

Potešenie nájdem v_tvojich príkazoch.

Z_knihy Skutky apoštolov

{r:Sk}6, 8 – 7, 2a. 44-60; 8, 1a{/r}

{p}

Štefanovo mučeníctvo

{v}6,8{/v}Štefan, plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. {v}9{/v}Tu vstali niektorí z_takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z_tých, čo boli z_Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom. {v}10{/v}Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril. {v}11{/v}Podstrčili teda mužov, ktorí hovorili: „Počuli sme, že hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu.“ {v}12{/v}Pobúrili ľud, starších a zákonníkov, zbehli sa, zdrapli ho a zaviedli pred veľradu. {v}13{/v}Tu postavili falošných svedkov, ktorí hovorili: „Tento človek neprestáva hovoriť proti svätému miestu a proti Zákonu. {v}14{/v}Počuli sme, ako hovoril, že Ježiš, ten Nazaretský, zborí toto miesto a zmení obyčaje, ktoré nám odovzdal Mojžiš.“

{v}15{/v}Všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela.

{v}7,1{/v}Veľkňaz sa opýtal: „Je to naozaj tak?“ {v}2a{/v}On vravel: „Bratia a otcovia, počúvajte! {v}44{/v}Naši otcovia mali na púšti stánok zmluvy, ako im nariadil ten, čo povedal Mojžišovi, aby ho zhotovil podľa vzoru, ktorý videl. {v}45{/v}Naši otcovia ho prevzali a za Jozueho priniesli na územie pohanov, ktorých Boh vyhnal spred našich otcov, až do dní Dávida. {v}46{/v}On našiel milosť u_Boha a prosil, aby smel nájsť stánok Jakubovmu domu. {v}47{/v}Ale až Šalamún mu postavil dom. {v}48{/v}Lenže Najvyšší nebýva v_domoch, zhotovených rukou, ako hovorí prorok:

{v}49{/v}‚Nebo je mojím trónom

a zem podnožkou mojich nôh.

Akýže mi postavíte dom, hovorí Pán,

alebo aké je miesto môjho odpočinku?

{v}50{/v}A neurobila moja ruka toto všetko?‘

{v}51{/v}Vy, tvrdošijní s_neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia. {v}52{/v}Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi; {v}53{/v}vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali zákon, no nezachovávali ste ho.“

{v}54{/v}Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. {v}55{/v}Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha {v}56{/v}a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ {v}57{/v}Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. {v}58{/v}Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k_nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. {v}59{/v}Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ {v}60{/v}Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.

{v}8,1a{/v}Šavol schvaľoval, že ho zabili.

{p}

RESPONZÓRIUM

Štefan, Boží služobník; keď ho Židia kameňovali, videl otvorené nebo: videl a vošiel doň. {*} Blažený človek, ktorému sa otvorilo nebo.

Keď sa naň spustila búrka dopadajúcich skál, z_neba naňho zažiarila Božia veleba. {*} Blažený človek, ktorému sa otvorilo nebo.

Z_Rečí svätého biskupa Fulgencia Ruspenského

(Sermo 3, 1-3. 5-6: CCL 91 A, 905-909)

{p}

Zbraň lásky

Včera sme oslávili narodenie nášho večného Kráľa v_čase, dnes oslavujeme víťazné umučenie jeho vojaka.

Včera náš Kráľ vyšiel z_panenského lona oblečený v_rúchu ľudského tela a milostivo navštívil svet, dnes jeho vojak vyšiel zo stánku tela a ako víťaz odišiel do neba.

Náš Kráľ, hoci je najvyšší, prišiel kvôli nám ponížený; ale s_prázdnymi rukami prísť nemohol. Priniesol svojim bojovníkom veľký dar, ktorým ich nielen bohato obdaril, ale ich aj vystrojil nezdolateľnou silou do boja. Priniesol totiž dar lásky, ktorá privádza ľudí do spoločenstva s_Bohom.

A čo priniesol, to rozdal. Pritom jemu nič neubudlo. Obdivuhodne obohatil chudobu svojich veriacich, a jemu zostala plnosť nevyčerpateľného bohatstva.

Teda láska stiahla Krista z_neba na zem a Štefana zdvihla zo zeme do neba. Tá láska, ktorá sa najprv zjavila v_Kráľovi a potom zažiarila vo vojakovi.

Štefan, aby si zaslúžil veniec, ako naznačuje jeho meno, chopil sa lásky ako zbrane a ňou všade víťazil. Pre lásku k_Bohu necúvol pred zúrivými Židmi. Pre lásku k_blížnemu prosil za tých, čo ho kameňovali. Z_lásky napomínal hriešnikov, aby sa napravili, a s_láskou sa modlil za tých, čo ho kameňovali, aby ich Boh netrestal.

Mocou lásky premohol ukrutne zúriaceho Šavla a ten, čo ho na zemi prenasledoval, môže byť v_nebi jeho bratom. Jeho svätá a neúnavná láska chcela modlitbou získať tých, ktorých nemohla obrátiť slovami.

Teraz sa Pavol raduje so Štefanom, teraz požíva so Štefanom Kristovu slávu, so Štefanom plesá a so Štefanom kraľuje. Lebo kam išiel Štefan ako prvý, zabitý Pavlovými kameňmi{n}porov. {r}Sk 8,1a{/r}{/n}, tam ho nasledoval Pavol, podporený Štefanovými modlitbami.

To je, bratia moji, opravdivý život, kde Pavol nie je zahanbený, že zabil Štefana, a Štefan ďakuje za spoločenstvo s_Pavlom, lebo v_oboch triumfuje láska. V_Štefanovi láska zvíťazila nad zúrivosťou Židov, v_Pavlovi láska zakryla množstvo hriechov{n}porov. {r}Prís 10,12{/r}{/n} a obom rovnako láska zaslúžila nebeské kráľovstvo.

Láska je teda prameň a zdroj každého dobra, vynikajúca ochrana, cesta, čo vedie do neba. Kto žije v_láske, nemôže sa pomýliť a nemusí sa báť. Ona riadi, ona chráni, ona vedie k_cieľu.

Preto, bratia, keď nám Kristus dal lásku, ako rebrík, po ktorom môže každý kresťan vystúpiť do neba, držte sa pevne čistej lásky, navzájom si ju prejavujte a napredovaním v_nej duchovne vzrastajte.

{p}

RESPONZÓRIUM

Včera sa na zemi narodil Pán, aby sa Štefan mohol narodiť pre nebo. Prišiel na svet, {*} Aby Štefan mohol prísť do neba.

Včera náš Kráľ vyšiel z_panenského lona oblečený v_rúchu ľudského tela a milostivo navštívil svet. {*} Aby Štefan mohol prísť do neba.

27. decembra

SV. JÁNA, APOŠTOLA A EVANJELISTU

Sviatok

HYMNUS

Ochranca Panny úctivý a čistý,

hlásateľ Slova horlivý a verný,

obmy nám srdce hriechmi poškvrnené:

čistí byť chceme.

Z_večného zdroja vyrážaš jak rieka,

vyschnutú pôdu večnou vlahou sýtiš;

z_plného Srdca lásku srdcom čerpáš

a do nás vlievaš.

Ozdoba sveta, jas a žiara neba,

vypros nám, hriešnym, milosť odpustenia,

pomôž nám chápať Kristov príkaz lásky,

veď nie je ťažký.

Tajomstvo Slova s_vierou, úctou skúmaš

a milosť viery seješ v_celom svete;

priveď nás všetkých ako dobrý pastier

ta, kde je šťastie.

Kristovi, ktorý narodil sa z_Panny,

nech sa vždy vzdáva úcta, česť a sláva,

lebo on s_Otcom spolu s_Duchom Svätým

vládne a svieti. Amen.

Ant. 1 Ján dosvedčil Božie Slovo a svedectvo Ježiša Krista, všetko, čo videl.

Ant. 2 Toto je ten učeník, ktorého Ježiš miloval.

Ant. 3 Toto je Ján, ktorý sa pri večeri naklonil k_Pánovej hrudi. Blahoslavený apoštol, ktorému boli zjavené nebeské tajomstvá.

Z_Prvého listu svätého apoštola Jána

{r:1Jn}1, 1 – 2, 3{/r}

{p}

Slovo života a Božie svetlo

{v}1,1{/v}Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. {v}2{/v}Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u_Otca a zjavil sa nám. {v}3{/v}Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s_nami. Veď my máme spoločenstvo s_Otcom a s_jeho Synom Ježišom Kristom. {v}4{/v}A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná. {v}5{/v}A toto je zvesť, ktorú sme od neho počuli a vám zvestujeme: Boh je svetlo a niet v_ňom nijakej tmy.

{v}6{/v}Ak hovoríme, že máme s_ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. {v}7{/v}Ale ak chodíme vo svetle, ako je on vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.

{v}8{/v}Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v_nás pravda. {v}9{/v}Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. {v}10{/v}Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v_nás jeho slovo.

{v}2,1{/v}Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme u_Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. {v}2{/v}On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.

{v}3{/v}Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}1 Jn 1, 2. 4{/r}; {r}Jn 20, 31{/r}

Zvestujeme vám večný život, ktorý bol u_Otca a zjavil sa nám. A toto píšeme, {*} Aby naša radosť bola úplná.

Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v_jeho mene. {*} Aby naša radosť bola úplná.

Z_Traktátov svätého biskupa Augustína o_Prvom Jánovom liste

(Tract. 1, 1. 3: PL 35, 1978. 1980)

{p}

Sám Život sa zjavil v_tele

„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“{n}{r}1Jn 1,1{/r}{/n} Ale kto by sa mohol rukami dotknúť Slova, keby „sa Slovo“ nebolo „telom stalo a prebývalo medzi nami“{n}porov. {r}Jn 1,14{/r}{/n}?

A toto Slovo, ktoré sa telom stalo, aby sme sa ho mohli rukami dotýkať, začalo byť telom z_Panny Márie. Ale Slovom vtedy byť nezačalo, lebo apoštol hovorí: „Ktoré bolo na počiatku.“{n}{r}1Jn 1,1{/r}{/n} Povedzte, či tu nepotvrdzuje svojím listom svoje evanjelium, skadiaľ ste práve počuli: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u_Boha“{n}{r}Jn 1,1{/r}{/n}?

Niekto by hádam mohol pod Slovom života rozumieť slovo o_Kristovi, a nie samo Kristovo telo, ktorého sa možno dotknúť rukami. Pozrite, čo nasleduje: „Áno, zjavil sa sám život.“{n}{r}1Jn 1,2{/r}{/n} Kristus je teda Slovo života.

Akože sa zjavil? Hoci bol od počiatku, ešte sa ľuďom nezjavil. Zjavil sa však anjelom. Oni ho videli a živili sa ním ako svojím chlebom. Veď čo hovorí Písmo? „Človek jedol chlieb anjelský.“{n}{r}Ž 78,25{/r} [Vg.]{/n}

Teda sám Život sa zjavil v_tele, lebo v_povahe zjavenia je, že vidíme aj očami, čo je viditeľné len srdcom, aby sa srdce uzdravilo. Slovo možno vidieť len srdcom, ale telo aj telesnými očami. A tak tu bola možnosť, ako uvidieť Slovo: Slovo sa telom stalo a môžeme ho vidieť. Tak sa v_nás uzdraví aj srdce, ktorým môžeme hľadieť na Slovo.

Hovorí: „My sme svedkami a vám zvestujeme večný život, ktorý bol u_Otca a zjavil sa v_nás“{n}porov. {r}1Jn 1,1-2{/r}{/n}, čiže medzi nami sa zjavil, čo by sa dalo ešte jasnejšie povedať: nám sa zjavil.

„Čo sme teda videli a počuli, zvestujeme aj vám.“{n}{r}1Jn 1,3{/r}{/n} Všimnite si, moji milí: „Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám.“ Oni videli samého Pána prítomného v_tele a z_Pánových úst počuli slová, ktoré nám zvestovali. A tak my sme len počuli, ale nevideli.

Sme preto menej šťastní ako tí, čo videli a počuli? Ako by potom mohol hovoriť ďalej: „Aby ste aj vy mali spoločenstvo s_nami“{n}{r}1Jn 1,3{/r}{/n}? Oni videli, my sme nevideli, a predsa máme s_nimi spoločenstvo, lebo máme spoločnú vieru.

„My máme spoločenstvo s_Bohom Otcom a s_jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme,“ hovorí, „aby naša radosť bola úplná.“{n}{r}1Jn 1,3-4{/r}{/n} Chce povedať, že úplná radosť je v_tomto spoločenstve, v_tejto láske, v_tejto jednote.

{p}

RESPONZÓRIUM

Toto je Ján, ktorý sa pri večeri naklonil k_Pánovej hrudi. {*} Blahoslavený apoštol, ktorému boli zjavené nebeské tajomstvá.

Pil zo svätého prameňa Pánovho srdca prúdy evanjelia. {*} Blahoslavený apoštol, ktorému boli zjavené nebeské tajomstvá.

28. decembra

SV. NEVINIATOK, MUČENÍKOV

Sviatok

HYMNUS

Uctime deti nevinné,

ktoré krv ronia pod hnevom.

Zem sprevádza ich s_nárekom,

nebo ich víta so spevom.

Ukrutný kráľ ich roztína,

Boh s_láskou zbiera do dlaní,

aby ich nebo blažilo,

kde kat nikoho nezraní.

Predbehli Krista do hrobu,

hoc sú mu blízke vo veku,

anjelov teší spoločnosť

a hrôza hniezdi v_človeku.

Ó, šťastné Božie rodisko,

slávnejšie teraz ako prv,

veď tvoja pôda vpíjala

aj prvú mučenícku krv.

Pri Božom tróne skvie sa mlaď

sťa sneh a hľadí na Krista,

lebo si v_krvi Baránka

oprala rúcho dočista.

Ježišu, z_Panny zrodený,

sláva ti, Bože útechy;

Otcovi, Duchu Svätému

nech sa česť vzdáva naveky. Amen.

Ant. 1 Tvoji najmenší plesali ako baránky a velebili ťa, Pane, že si ich vyslobodil.

Ant. 2 Oni sú vykúpení z_ľudí ako prvotiny Bohu a Baránkovi; sú nepoškvrnení pred Božím trónom.

Ant. 3 Večná radosť ovenčí im hlavy, zaplaví ich radosť a veselosť, zmizne bôľ a vzdychanie.

Svätí spievali novú pieseň pred Božím a Baránkovým trónom.

A ich hlas sa ozýval po celej zemi.

Z_Knihy Exodus

{r:Ex}1, 8-16. 22{/r}

{p}

Vraždenie hebrejských detí v_Egypte

{v}8{/v}V_Egypte nastúpil nový kráľ, ktorý Jozefa nepoznal. {v}9{/v}Ten povedal svojmu ľudu: „Pozrite, izraelský ľud je veľký a mocnejší ako my. {v}10{/v}Poďte, obozretne s_ním niečo urobíme, aby sa nerozmnožoval; lebo keby sa proti nám strhla vojna, pridal by sa k_našim nepriateľom a po našej porážke by odišiel z_krajiny.“

{v}11{/v}A ustanovil nad nimi pracovných dozorcov, aby ich týrali ťažkými robotami; stavali faraónovi zásobovacie mestá Pitom a Rameses. {v}12{/v}No čím viac ich utláčali, tým väčšmi sa množili a vzrastali. {v}13{/v}Egypťania sa priam desili Izraelitov, preto ich zotročili {v}14{/v}a ich život urobili neznesiteľným: ťažkou robotou s_hlinou a tehlami a všetkými druhmi služobných prác na poli, do ktorých ich násilne nútili.

{v}15{/v}A egyptský kráľ rozkázal hebrejským babiciam — jedna z_nich sa volala Sefra, druhá Fua —: {v}16{/v}„Keď budete pomáhať Hebrejkám pri pôrode a nadíde čas pôrodu: ak to bude chlapec, zabite ho, ak dievča, nechajte ho nažive.“

{v}22{/v}A faraón rozkázal všetkému svojmu ľudu: „Každého novonarodeného chlapca hoďte do rieky, dievča ponechajte.“

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Iz 65, 19{/r}; {r}Zjv 21, 4. 5{/r}

Tešiť sa budem zo svojho ľudu; {*} Už tam nebude počuť plač ani bolestné volanie.

Už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti. Hľa, všetko robím nové. {*} Už tam nebude počuť plač ani bolestné volanie.

Z_Rečí svätého biskupa Quodvultdea

(Sermo 2 de Symbolo: PL 40, 655)

{p}

Ešte ani nerozprávajú, a už vyznávajú Krista

Narodilo sa malé dieťa, a predsa veľký Kráľ. Hviezda privádza mudrcov zďaleka; prichádzajú sa pokloniť dieťaťu, čo leží v_jasliach, a pritom kraľuje na nebi i_na zemi. Keď mudrci zvestovali, že sa narodil Kráľ, Herodes bol zmätený a aby nestratil kráľovstvo, chce ho zabiť. Keby však bol v_neho uveril, mohol tu spokojne a v_onom živote bez konca kraľovať.

Čoho sa bojíš, Herodes, keď počuješ, že sa narodil Kráľ? On ťa neprišiel zosadiť, on prišiel poraziť diabla. Ale ty tomu nerozumieš a desíš sa a zúriš. A aby si zabil jedného, ktorého hľadáš, povraždíš toľké deti a si ukrutný.

Nezadrží ťa ani láska plačúcich matiek, ani žiaľ otcov nad mŕtvolkami synov, ba ani krik a nárek detí. Zabíjaš telá malých, lebo teba zabíja strach v_srdci. Chceš zabiť sám Život a myslíš si, že budeš dlho žiť, keď sa ti to podarí.

Ale on, prameň milosti, taký malý a pritom veľký, leží v_jasliach a otriasa tvojím trónom. Prostredníctvom teba, hoci o_tom nevieš, uskutočňuje svoje plány a vyslobodzuje duše z_diablovej poroby. Deti nepriateľov prijíma za adoptovaných synov.

Deti zomierajú za Krista bez toho, že by o_tom vedeli, a rodičia oplakávajú zomierajúcich mučeníkov. On tých, čo ešte nevedia hovoriť, robí svojimi svedkami. Hľa, ako kraľuje ten, čo prišiel takto kraľovať. Hľa, osloboditeľ už oslobodzuje a spasiteľ prináša spásu.

Lenže ty, Herodes, o_tom nevieš. Vzrušuješ sa a zúriš. A kým zúriš proti dieťaťu, nevedomky mu slúžiš.

Aký veľký dar milosti! Čím si deti zaslúžili, že dosiahli takéto víťazstvo? Ešte nevedia rozprávať, a už vyznávajú Krista. Ešte nie sú schopné svojimi údmi bojovať, a už nesú palmu víťazstva.

{p}

RESPONZÓRIUM

Porov. {r}Zjv 4, 10; 7, 11{/r}

Klaňali sa Bohu, Žijúcemu na veky vekov. {*} A hádzali svoje vence pred trón Pána, svojho Boha.

Padli na tvár pred trónom a velebili Boha, Žijúceho na veky vekov. {*} A hádzali svoje vence pred trón Pána, svojho Boha.

29. decembra

SV. TOMÁŠA BECKETA, BISKUPA A MUČENÍKA

Na spomienku

Z_Listov svätého biskupa Tomáša Becketa

(Epist. 74: PL 190, 533-536)

{p}

Veniec dostane iba ten, kto zápasí podľa pravidiel

Ak sa usilujeme byť tým, čím nás volajú, a ak chceme poznať význam svojho mena, keď nás nazývajú biskupmi a veľkňazmi{fnr}1{/fnr}, musíme ustavične a starostlivo pozorovať a nasledovať príklad toho, ktorého Boh ustanovil za večného veľkňaza a ktorý seba samého obetoval za nás Otcovi na oltári kríža. On z_výšin nebies nepretržite sleduje skutky a úmysly každého človeka, aby raz odplatil každému podľa jeho skutkov.

Veď sme prijali úlohu jeho zástupcov na zemi, získali sme slávne meno, vážnosť a úctu a v_tomto čase vlastníme ovocie duchovných námah. Nastúpili sme po apoštoloch a apoštolských mužoch na čelo Cirkvi, aby naša služba ničila vládu hriechu a smrti a aby Kristova stavba, pospájaná vierou a napredovaním v_čnostiach, rástla v_Pánovi ako svätý chrám{n}porov. {r}Ef 2,20-21{/r}{/n}.

Isteže je veľa biskupov. A pri biskupskej vysviacke sme sľúbili, že budeme bedlivo a usilovne učiť a pásť, a denne sa k_tomu slovami hlásime. Kiež by sme vernosť tomuto sľubu potvrdzovali svedectvom skutkov! Lebo žatva je veľká{n}porov. {r}Mt 3,37{/r}{/n} a na jej zobratie a zhromaždenie do Pánovej stodoly nestačí jeden človek, alebo len niekoľkí.

Ale kto pritom zapochybuje, že Rímska cirkev je hlavou všetkých cirkví a prameňom katolíckej náuky? Kto nevie, že Peter dostal kľúče od nebeského kráľovstva{n}porov. {r}Mt 16,18-19{/r}{/n}? A nestojí na Petrovej viere a Petrovom učení budova celej Cirkvi, kým sa všetci nestretneme s_Kristom ako zrelí muži v_jednej viere a v_poznaní Božieho Syna{n}{r}Ef 4,12-13{/r}{/n}?

Treba, aby bolo veľa tých, čo sadia, a veľa tých, čo polievajú. Vyžaduje si to šírenie slova a množstvo národov. Keď už starozákonný ľud, ktorému stačil jeden oltár, nevyhnutne potreboval viacerých učiteľov, o_čo viac ich treba teraz, keď sa zhromažďujú toľké národy, že by im Libanon nestačil na podpálenie a zver nielen z_Libanonu, ale ani z_celej Judey by nestačila na zápalnú obetu{n}porov. {r}Iz 40-16{/r}{/n}?!

Ale nech ktokoľvek polieva a sadí, Boh dáva vzrast{n}porov. {r}1Kor 3,5{/r}{/n} iba tomu, kto sadil v_Petrovej viere a prilipol k_jeho učeniu.

Veď k_nemu sa obracajú národy s_najťažšími spormi, aby ich rozriešil rímsky Veľkňaz alebo ním ustanovené úrady matky Cirkvi, nakoľko nesú časť starostí a vykonávajú zverenú právomoc.

A napokon si spomeňte, ako sa zachránili naši otcovia, ako a uprostred akých súžení rástla a šírila sa Cirkev, z_akých búrok vyviazla Petrova loďka, pretože jej kormidelníkom je Kristus, ako dosiahli víťazný veniec tí, ktorých viera v_súženiach zažiarila ešte jasnejšie.

Takto konal zástup všetkých svätých, aby navždy bolo jasné, že veniec dostane iba ten, kto zápasí podľa pravidiel{n}{r}2Tim 2,5{/r}{/n}.

{fn:1}List bol napísaný Gilbertovi Foliotovi, jednomu z_anglických biskupov, ktorého nechal kráľ na jar 1163 preložiť do Londýna, aby ho mal blízko ako svojho poradcu proti arcibiskupovi.{/fn}

{p}

RESPONZÓRIUM

Pán ťa korunoval korunou spravodlivosti: {*} Obliekol ťa do svojho slávnostného rúcha a prebýva v_tebe Boh, Svätý Izraela.

Dobrý boj si bojoval, beh si dokončil; teraz ťa čaká veniec spravodlivosti. {*} Obliekol ťa do svojho slávnostného rúcha a prebýva v_tebe Boh, Svätý Izraela.

31. decembra

SV. SILVESTRA I., PÁPEŽA

Na spomienku

Z_Cirkevných dejín od biskupa Euzébia Cézarejského

(Lib. 10, 1-3: PG 20, 842-847)

{p}

Konštantínov mier

Za všetko nech je sláva všemohúcemu Bohu a kráľovi vesmíru. Vďaka aj záchrancovi a vykupiteľovi našich duší Ježišovi Kristovi, skrze ktorého prosíme, aby sa nám navždy zachoval stály a bezpečný pokoj bez vonkajších zásahov a bez akýchkoľvek vnútorných ťažkostí a zmätkov.

Už zasvitol jasný a čistý deň, nezastretý nijakým mrakom, a jasom nebeského svetla zalial Kristove cirkvi, rozšírené po celom svete. Ešte aj tí, čo nepatria do nášho náboženského spoločenstva, mohli isto požívať, aj keď nie naplno s_nami, ale ako pretekajúci nadbytok, určitú časť dobier, ktoré nám doprial Boh.

No predovšetkým nás, čo všetku nádej vkladáme do Krista, naplnila akási neuveriteľná radosť a z_každej tváre žiarila akoby božská blaženosť, keď sme videli, že všetky miesta, ktoré len nedávno ničili bezcitní tyrani, ožívajú akoby z_dlhej morovej rany. Znova sa zo zeme do nesmiernych výšok zdvihli chrámy a zaskveli sa oveľa väčšou krásou a nádherou ako tie, čo boli predtým zničené.

A nám sa ponúkalo vyprosené a vytúžené divadlo: slávnosti zasvätenia chrámu po jednotlivých mestách a posviacky novopostavených kaplniek.

K_tomu ešte: biskupské snemy, množstvá pútnikov z_cudzích i_vzdialených krajín a vzájomná láska i_dobrota ľudí, ktorou ako údy Kristovho tela splynuli do jedného celku.

Tak sa splnil prorocký výrok, ktorý akýmsi tajomným obrazom predpovedal, čo sa stane v_budúcnosti: „Kosť sa pripojila ku kosti a stavec k_stavcu,“{n}porov. {r}Ez 37,7{/r}{/n} aj všetko ostatné, čo pravdivo oznámila tá istá prorocká reč v_obale tajomných slov.

Vo všetkých údoch prúdila jediná sila, sila Božieho Ducha. Všetci mali jednu dušu a rovnaké nadšenie. Všetci jedným hlasom oslavovali Boha hymnami.

Biskupi už konali dokonalé obrady, kňazi prinášali dôkladné obety. V_Cirkvi sa slávili vznešené, priam božské obrady: tu spievali žalmy a počúvali iné slová, ktoré sme dostali od Boha, tamto vykonávali tajuplnú službu Bohu. Vysvetľovali aj mystické symboly spasiteľného umučenia.

A napokon množstvo veriacich každého veku a bez rozdielu pohlavia sa z_celého srdca modlilo a vzdávalo vďaky, a tak s_tou najväčšou radosťou v_duši uctievalo Boha, pôvodcu každého dobra.

{p}

RESPONZÓRIUM

{r}Kol 3, 15{/r}; {r}Gal 3, 28{/r}; {r}Ž 149, 1{/r}

Vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v_jednom tele. A buďte vďační. {*} Vy všetci ste jeden v_Kristovi.

Spievajte Pánovi pieseň novú; jeho chvála nech znie v_zhromaždení svätých. {*} Vy všetci ste jeden v_Kristovi.