August

(Tract. de praxi amandi Iesum Christum, cap. 1, 1-5, edit. latina, Romæ, 1909, pp. 9-14)

Celá svätosť a dokonalosť duše spočíva v_láske k_Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu, nášmu najvyššiemu dobru a nášmu Vykupiteľovi. Úlohou lásky je spájať a chrániť všetky čnosti, ktoré robia človeka dokonalým.

Vari si Boh nezaslúži všetku našu lásku? Miluje nás od večnosti. „Uváž, človeče – tak sa nám prihovára_–, že ja som bol prvý, kto ťa miloval. Ešte si neuzrel svetlo sveta, ba ani svet ešte nejestvoval, a ja som ťa už miloval. Odkedy som, odvtedy ťa milujem.“

Keďže Boh vedel, že dobrodenia priťahujú človeka, chcel si ho svojimi darmi pripútať v_láske: „Aby ma ľudia milovali, chcem ich chytiť do takých sietí, do akých sa chytiť dajú: do pút lásky.“{n}porov. {r}Oz 11,4{/r}{/n} A tak sem smerovali všetky dary, ktorými zahrnul človeka. Keď mu daroval dušu na svoj obraz, obdarenú pamäťou, rozumom a vôľou, keď mu dal telo, vybavené zmyslami, aj keď pre neho stvoril nebo a zem a také množstvo vecí, toto všetko urobil z_lásky k_človeku, aby všetky tieto stvorenia slúžili človeku a aby zasa človek za toľké dobrodenia miloval jeho.

Bol ochotný dať nám nielen tie krásne tvory, ale aby si získal našu lásku, šiel tak ďaleko, že sa nám celý daroval. Večný Otec šiel tak ďaleko, že nám dal svojho jediného Syna. A čo urobil, keď videl, že sme všetci pre hriech mŕtvi a bez jeho milosti? Jeho veľká, ba, ako hovorí Apoštol, jeho nesmierna láska voči nám ho hnala{n}porov. {r}Ef 2,4{/r} [Vg.]{/n} a poslal svojho milovaného Syna, aby za nás zadosťučinil a povolal nás späť k_životu, ktorý sme stratili hriechom.

Tým, že nám daroval Syna, ktorému neodpustil, aby mohol odpustiť nám, daroval nám všetko dobré: milosť, lásku i_raj; lebo toto všetko je určite menšie ako Syn: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s_ním nedaroval všetko!?“{n}{r}Rim 8,32{/r}{/n}

Pán vyplní želanie bohabojných, vyslyší ich modlitbu a zachráni ich. {*} Pán ochraňuje všetkých, čo ho milujú.

Kto sa narodil z_Boha, nepácha hriech, lebo v_ňom ostáva jeho semeno. {*} Pán ochraňuje všetkých, čo ho milujú.

Milovaní bratia, teraz viem, že ste bez úhony, ako som si prial. A pripadá mi to, že som prišiel k_vám akoby náhle uchvátený z_veľmi ďalekej krajiny, ako sa to stalo Habakukovi, keď ho anjel priniesol k_Danielovi{n}porov. {r}Dan 14,32-39{/r}{/n}. Keď som od mnohých z_vás dostal listy a keď som z_riadkov vyčítal vaše sväté zmýšľanie a vašu lásku, miešala sa vo mne radosť so slzami a slzy prekážali duchu v_dychtivom čítaní. A oboje bolo potrebné, aby sa obidva city dopĺňali v_túžbe a usilovne predbiehali v_službách lásky. Keď som sa tým zaoberal viac dní, bolo mi, akoby som sa rozprával s_vami, a zabúdal som na predošlé strasti. A tak ma zo všetkých strán obklopovali radosti, ktoré z_jedného miesta zväčšovala pevná viera, z_druhého láska, z_iného ich ovocie, takže uprostred toľkých a takých veľkých dobier sa mi naraz zdalo, že nie som vo vyhnanstve, ale s_vami.

A tak sa radujem, milovaní bratia, z_vašej viery, radujem sa zo spásy, ktorá vyplýva z_viery, radujem sa z_ovocia, ktoré poskytujete nielen tým, čo sú u_vás, ale aj tým, čo sú ďaleko. Lebo ako roľník ošetruje dobrý strom a pre jeho ovocie nedovolí ho vyťať a spáliť, tak aj my chceme a túžime slúžiť vašej svätosti nielen podľa tela, ale aj svoje životy položiť za vašu spásu.

Ostatne, ledva sme nejako napísali tento list, pričom sme neprestajne prosili Boha, aby na nejakú hodinu zadržal stráže a dovolil, aby vám diakon nemusel priniesť iba správu o_našich útrapách, ale radšej náš pozdravný list, nech je už akýkoľvek. Preto vás veľmi prosím, aby ste si bedlivo chránili vieru, zachovali svornosť, konali modlitby a stále pamätali na nás, aby Pán dobrotivo oslobodil svoju Cirkev, ktorá trpí po celom svete, a aby sme sa aj my, utláčaní, mohli na slobode radovať s_vami.

A ešte vás žiadam a pre Božie milosrdenstvo prosím, aby každý považoval pozdrav v_tomto liste za svoj, lebo pod tlakom okolností nemohol som – ako inokedy – napísať každému osobitne. A tak vás všetkých, bratia i_sväté sestry, synovia a dcéry, každého pohlavia a každého veku týmto listom vyzývam a prosím, aby ste sa uspokojili s_týmto pozdravom a aby ste z_nášho poverenia láskavo pozdravili aj tých, čo sú mimo a majú nás radi.

Bedrá majte opásané a lampy zažaté! {*} Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby.

Bdejte teda, lebo neviete, v_ktorý deň príde váš Pán. {*} Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby.

Eucharistia je životom všetkých národov. Eucharistia im dáva počiatok života. Všetci sa môžu zísť, bez toho, že by im to mohla prekaziť či už národnosť alebo reč, na slávenie posvätných sviatkov Cirkvi. Eucharistia im odovzdáva zákon života, ba aj lásky, ktorej je táto sviatosť prameňom: a preto ona takýmto spôsobom vytvára medzi nimi spoločné puto, akúsi kresťanskú príbuznosť. Všetci jedia ten istý chlieb, všetci stolujú s_Ježišom Kristom, ktorý nadprirodzene tvorí medzi nimi istý súlad, ako je medzi bratmi. Čítajte Skutky apoštolov. Ony potvrdzujú, že množstvo prvých kresťanov pochádzajúcich z_rozličných krajín, obrátených Židov i_pokrstených pohanov, malo „jedno srdce a jednu dušu“{n}{r}Sk 4,32{/r}{/n}. Prečo? Preto, že vytrvalo počúvali učenie apoštolov a zúčastňovali sa na lámaní chleba{n}porov. {r}Sk 2,42{/r}{/n}.

Eucharistia je teda životom duše a ľudskej spoločnosti, ako je slnko životom tela a zemského povrchu. Bez slnka je zem neplodná, ono ju obveseľuje, krášli a obohacuje; slnko dáva telu pôsobnosť, silu a krásu. Zoči-voči takýmto obdivuhodným účinkom sa nečudujme, že pohania ho uctievali ako boha sveta. Hviezda dňa totiž poslúcha a slúži najvyššiemu Slnku, Božiemu Slovu, Ježišovi Kristovi, ktorý osvecuje všetkých ľudí, čo prichádzajú na tento svet{n}porov. {r}Jn 1,9{/r} [Vg.]{/n}, a on sám pôsobí cez Eucharistiu, sviatosť života, v_hlbokých dušiach a takto formuje rodiny a národy; blažená, naozaj veľmi blažená je verná duša, ktorá našla tento skrytý poklad, ktorý zaháňa smäd z_prameňa života, ktorá často požíva tento Chlieb života.

Spoločenstvo kresťanov je okrem iného rodina. Putom medzi členmi tejto rodiny je Ježiš – Eucharistia. On je otec, ktorý pripravuje stôl pre rodinu. Kresťanské bratstvo bolo vyhlásené pri Poslednej večeri naraz s_otcovstvom Ježiša Krista. On svojich apoštolov nazýva „synáčkami,“ totiž svojimi deťmi, a prikazuje im, aby sa milovali navzájom, ako on miloval ich{n}porov. {r}Jn 13,33-34{/r}{/n}.

Pri posvätnom stole sú všetci deťmi, ktoré prijímajú ten istý pokrm. A svätý Pavol z_toho uzatvára, že tvoria rodinu, jedno telo, lebo všetci majú podiel na jednom chlebe, ktorým je Ježiš Kristus{n}porov. {r}1Kor 10,17{/r}{/n}. Eucharistia napokon sprostredkúva kresťanskému spoločenstvu silu zachovať zákon úcty a lásky k_blížnemu. Ježiš Kristus káže ctiť a milovať jeho bratov. Preto sa sám akoby oblieka do ich osoby: „Čokoľvek ste urobili jednému z_týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“{n}{r}Mt 25,40{/r}{/n}; a sám sa dáva každému vo svätom prijímaní.

Je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, všetci, čo máme podiel na jednom chlebe. {*} Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z_neba.

Pán nás kŕmil jadrom pšeničným. {*} Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z_neba.

(Catéchisme sur la prière: A. Monnin, Esprit du Curé d’Ars, Paris 1899, pp. 87-89)

Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v_nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam, kde je náš poklad.

Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi.

Modlitba nie je nič iné ako spojenie s_Bohom. Keď má niekto čisté srdce, spojené s_Bohom, zaplavuje ho akási rozkoš a slasť, ktorá opája, svetlo, ktoré obdivuhodne ožaruje. V_tomto najhlbšom spojení sú Boh a duša ako dve do seba zatavené sviece, ktoré nemôže už nik oddeliť. Toto spojenie Boha s_jeho nepatrným tvorom je tá najkrajšia vec, je to šťastie, ktoré nemožno pochopiť.

Neboli sme hodni modliť sa, ale Boh, pretože je dobrý, dovolil nám rozprávať sa s_ním. Naša modlitba je kadidlo, ktoré sa mu najviac páči.

Deti moje, máte malé srdce, ale modlitba ho rozširuje a robí schopným milovať Boha. Modlitba nám dáva predchuť neba, akoby k_nám zostupovalo niečo z_raja. Ona nás nikdy nenechá bez sladkosti; ona je med, ktorý vteká do duše a robí všetko sladkým. V_správnej modlitbe sa bolesti rozpúšťajú ako sneh na slnku.

Modlitba má aj ten účinok, že čas prejde veľmi rýchlo a tak príjemne pre človeka, že ani nezbadá, aký bol dlhý. Počujte: Keď som bol farárom v_Bresse a keď raz boli skoro všetci moji kolegovia chorí, na dlhých cestách som sa modlil k_dobrému Pánovi a – verte mi, nikdy sa mi čas nezdal dlhý.

Sú aj takí, čo sa úplne ponárajú do modlitby ako ryba do vody, lebo sa celkom oddávajú dobrému Bohu. Ich srdcia nie sú ani trochu rozdelené. Ako len milujem tieto ušľachtilé duše! Svätý František Assiský a svätá Koleta videli nášho Pána a rozprávali sa s_ním tak, ako sa my rozprávame jeden s_druhým.

A keď my prídeme do kostola, koľko ráz nevieme, čo máme robiť alebo o_čo prosiť! Ale keď ideme za nejakým človekom, vieme presne, načo za ním ideme. Ba niektorí akoby chceli dobrému Bohu povedať: „Chcem ti predniesť iba dve slová, aby som mal pokoj od teba...“ Veľa ráz myslím na toto: Keď prichádzame klaňať sa Pánovi, dosiahli by sme všetko, o_čo žiadame, keby sme prosili so živou vierou a s_celkom čistým srdcom.

Naše terajšie ľahké súženie {*} Prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy.

Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. {*} Prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy.

Vidím radostné a nadšené zhromaždenie svätých, ktoré sa sem ochotne zišlo na pozvanie svätej Bohorodičky vždy Panny Márie. Aj keď ma zvieral hlboký zármutok, pohľad na zástup svätých otcov mi spôsoboval radosť. Teraz sa u_nás naplnilo slovo žalmistu Dávida: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“{n}{r}Ž 133,1{/r}{/n}

Preto ťa pozdravujeme, svätá tajomná Trojica, že si nás všetkých zvolala do tohto chrámu svätej Bohorodičky Márie.

Pozdravujeme ťa, Bohorodička Mária, najvzácnejší poklad na celom svete, nezhasiteľná lampa, koruna panenstva, žezlo pravého učenia, nezničiteľný chrám, miesto toho, ktorého nemôže nijaké miesto obsiahnuť, matka a panna! Skrze teba sa vo svätých evanjeliách nazýva „požehnaným“ ten, „ktorý prichádza v_mene Pánovom“{n}porov. {r}Mt 21,9{/r}{/n}.

Pozdravujeme teba, čo si vo svojom panenskom lone obsiahla toho, ktorý je nekonečný a neobsiahnuteľný. Veď skrze teba je oslávená a zvelebená svätá Trojica, skrze teba je po celom svete oslávený a zvelebený drahocenný kríž, skrze teba plesá nebo, skrze teba sa radujú anjeli a archanjeli, skrze teba utekajú zlí duchovia, skrze teba padol z_neba pokušiteľ diabol, skrze teba je padnuté stvorenie prijaté do neba, skrze teba všetko tvorstvo, ktoré strhol ošiaľ modloslužby, prichádza k_poznaniu pravdy, skrze teba získavajú veriaci svätý krst, skrze teba máme olej plesania, skrze teba sa po celom svete zakladajú cirkvi, skrze teba sa pohania dostávajú k_pokániu.

A čo ešte povedať? Skrze teba jednorodený Boží Syn zažiaril ako svetlo tým, „čo sedeli vo tme a v_tôni smrti“{n}porov. {r}Lk 1,79{/r}{/n}, skrze teba prorokovali proroci, skrze teba apoštoli hlásali pohanom spásu, skrze teba sa prebúdzajú mŕtvi, skrze teba panujú králi v_mene svätej Trojice.

Kto z_ľudí je schopný osláviť chvály najhodnejšiu Máriu, ako si ona zaslúži? Ona je matka i_panna. Aké obdivuhodné! Tento zázrak ma privádza do úžasu. Kto kedy počul, že by staviteľ nemohol bývať v_chráme, ktorý sám postavil?! Kto by sa mal hanbiť za to, že si svoju slúžku vyvolil za matku?!

Preto sa teda všetko raduje. A nám nech sa podarí vzdávať hold a klaňať sa jednote, mať bázeň a úctu pred nerozdielnou Trojicou i_chváliť a oslavovať Máriu, vždy Pannu, ako svätý chrám Boží, i_jej Syna a čistého ženícha. Lebo jeho je sláva na veky vekov. Amen.

Radujte sa so mnou všetci, čo milujete Pána; lebo ako maličká zapáčila som sa Najvyššiemu. {*} A zo svojho lona porodila som Boha i_človeka.

Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo Pán zhliadol na poníženú služobnicu. {*} A zo svojho lona porodila som Boha i_človeka.

Úchvatnú žiaru veleby,

ktorú Boh Cirkvi dá v_nebi,

odhalil Kristus na hore,

keď jasom slnka zahorel.

Pamätihodná udalosť:

pred troma žiakmi tajov dosť,

Eliáš spolu s_Mojžišom

sa rozprávajú s_Ježišom.

Sú tu svedkovia milosti,

zákona, veštcov novostí;

v_oblaku Otec hovorí,

svedčí o_svojom Synovi.

Tvár Kristova, jej žiara, jas,

dnes presvedčuje všetkých nás,

akou sa slávou budú skvieť

verní, až budú Boha zrieť.

Tajomstvo tohto videnia

nech je nám zdrojom nadšenia

a plní svätej radosti

prosme pri dnešnej slávnosti:

Nebeský Otče, so Synom

i_s_Duchom Utešiteľom,

daruj nám túto slávu, jas,

nech sme vždy s_tebou v_raji krás. Amen.

Ant. 2 Vychádza svetlo spravodlivému a radosť tým, čo majú srdcia úprimné. Aleluja.

Bratia, {v}3,7{/v}keď už služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa, bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný, {v}8{/v}ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia? {v}9{/v}Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba ospravedlnenia je oveľa slávnejšia. {v}10{/v}Lebo nie je slávne, čo takto zažiarilo pre vznešenejšiu slávu. {v}11{/v}Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa slávnejšie.

{v}12{/v}Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene, {v}13{/v}a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nevideli koniec toho pominuteľného. {v}14{/v}Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje. {v}15{/v}A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša. {v}16{/v}Keď sa však obráti k_Pánovi, závoj spadne. {v}17{/v}Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. {v}18{/v}A my všetci s_odhalenou tvárou hľadíme ako v_zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.

{v}4,1{/v}Preto keď máme túto službu z_milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme. {v}2{/v}Zriekli sme sa tajnej nehanebnosti; nepočíname si úskočne, ani nefalšujeme Božie slovo, ale zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu všetkých ľudí.

{v}3{/v}A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. {v}4{/v}Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o_Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha. {v}5{/v}Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. {v}6{/v}Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z_temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril aj v_našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v_tvári Ježiša Krista.

Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec; {*} Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme.

Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. {*} Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme.

Ježiš zjavil svojim učeníkom na vrchu Tábor tajomstvo. Keď s_nimi chodil, rozprával im o_kráľovstve a o_svojom druhom príchode v_sláve. Ale asi neboli dosť presvedčení o_tom, čo hlásal o_kráľovstve, preto sa nakoniec rozhodol dať im v_hĺbke srdca nezvratnú istotu. Aby z_prítomných vecí uverili budúce, na vrchu Tábor im obdivuhodne ponúkol božské zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Akoby im chcel povedať: „Aby časový odstup nezapríčinil vo vás neveru, hneď teraz vám hovorím: Niektorí z_tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v_sláve svojho Otca.“{n}porov. {r}Mt 16,28{/r}{/n}

A aby evanjelista ukázal, že Kristus má aj moc urobiť, čo chce, dodáva: „O_šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev zbelel ako sneh. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s_ním.“{n}{r}Mt 17,1-3{/r} [Vg.]{/n}

Toto sú divy dnešnej slávnosti, toto je naše spasiteľné tajomstvo, ktoré sa teraz naplnilo na vrchu. To nás teraz zhromažďuje Kristova smrť i_sviatok. Aby sme teda spolu s_vyvolenými, Bohom inšpirovanými učeníkmi prenikli do hĺbky týchto nevýslovných svätých tajomstiev, počúvajme božský, svätý hlas, ktorý nás z_výšin, z_temena vrchu naliehavo zvoláva.

Tam sa máme ponáhľať – odvážim sa povedať – ako Ježiš, ktorý je teraz v_nebi naším vodcom a predchodcom. S_ním sa budeme skvieť pred duchovným zrakom istým spôsobom obnovenými črtami našej duše, pripodobnení jeho obrazu, a ako on sám trvalo premenení, účastní na božskej prirodzenosti a pripravení na vyššie veci.

Bežme ta s_nadšením a radosťou a vojdime do vnútra oblaku ako Mojžiš a Eliáš alebo Jakub a Ján. Buď ako Peter uchvátený božským videním a zjavením, premenený týmto krásnym Premenením, povznesený nad svet, odpútaný od zeme. Opusť telo, zanechaj stvorenia a obráť sa k_Stvoriteľovi, ktorému Peter vo vytržení povedal: „Pane, dobre je nám tu.“{n}{r}Mt 17,4{/r}{/n}

A naozaj, Peter, „dobre je nám tu“ s_Ježišom a naveky tu zostať. Čo je šťastnejšie, čo vznešenejšie, čo lepšie, ako byť s_Bohom, stať sa mu podobným a byť vo svetle? Určite každý z_nás, keď v_sebe bude mať Boha a premení sa podľa jeho božského obrazu, s_radosťou zvolá: „Dobre je nám tu,“ kde je všetko žiarivé, kde je radosť, blaženosť a lahodnosť, kde je v_srdci všetko pokojné, jasné a príjemné, kde možno vidieť Boha (Ježiša Krista), kde si sám robí s_Otcom príbytok{n}porov. {r}Jn 14,23{/r}{/n}, a keď doň vchádza, hovorí: „Dnes prišla spása do tohto domu“{n}{r}Lk 19,9{/r}{/n}, kde sa s_Kristom zjavujú a hromadia poklady večných dobier, kde sa ako v_zrkadle črtajú prvotiny a obrazy budúcich vekov.

Ježišovi zažiarila tvár sťa slnko. {*} A keď učeníci videli jeho slávu, divili sa a zmocnil sa ich strach.

Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s_ním. {*} A keď učeníci videli jeho slávu, divili sa a zmocnil sa ich strach.

Milovaný brat, že som vám hneď nenapísal, bolo spôsobené tým, že všetci klerici mali pred sebou zápas a nik nemohol odísť; všetci boli z_hĺbky svojej duše pripravení na Božiu, nebeskú slávu. Aby ste vedeli, prišli tí, ktorých som poslal do Ríma, aby nám priniesli spoľahlivú pravdu, nech sa o_nás rozhodlo akokoľvek. Lebo sa šíri veľa všelijakých neistých dohadov.

Pravda je taká, že Valerián nariadil senátu, že biskupov, kňazov a diakonov treba hneď popraviť. Senátori, významní muži a rímski rytieri majú byť zbavení hodností a majetkov a ak aj po odňatí vlastníctva vytrvajú v_kresťanstve, majú byť sťatí. Ženy majú byť po odňatí majetku poslané do vyhnanstva. Cisárski úradníci, aj tí, čo už prv zložili vyznanie, aj tí, čo by ho zložili teraz, majú byť vyvlastnení a s_prípisom v_putách odoslaní na cisárske majetky.

Cisár Valerián pripojil k_svojej reči aj odpis listu, ktorý o_nás poslal vladárom provincií. Tento list čakáme každý deň. Stojíme pevní vo viere, pripravení znášať utrpenie a s_pomocou Pánovej milosti očakávame veniec večného života. Vedzte, že 6. augusta v_cintoríne zabili Sixta a jeho štyroch diakonov. A rímski prefekti denne v_tomto prenasledovaní pokračujú, takže keď sa im niekto dostane do rúk, popravia ho a jeho majetok zhabú do štátnej pokladnice.

Prosím, aby sa to cez vás dozvedeli aj ostatní naši bratia, aby sa všade ich povzbudzovaním utužovalo bratstvo a pripravovalo na duchovný zápas, aby nik z_našich nemyslel na smrť viac ako na nesmrteľnosť a aby sa s_úplnou vierou a z_celej sily odovzdali Pánovi a viac sa radovali, ako báli v_tomto vyznaní, v_ktorom vedia, že Boží a Kristovi vojaci nehynú, ale získavajú veniec.

Vydávame sa na smrť pre Ježiša, {*} Aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele.

Pane, pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. {*} Aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele.

(Epist. ad Elisabeth Porto: Studi e Testi 177, Città del Vaticano 1954, pp. 50-51)

Som hriešnik a nemyslím si veľa o_sebe. Ale sa utiekam k_najlepším Pánovým služobníkom, aby za teba prosili požehnaného Krista a jeho Matku. Nezabúdaj však, že všetci svätí nie sú schopní urobiť ťa takou milou v_Kristovi, ako to môžeš urobiť ty sama. To je tvoja úloha. A ak chceš, aby ťa Kristus miloval a pomáhal ti, miluj ty jeho a usmerňuj svoju vôľu tak, aby sa mu vždy páčila, a buď istá, že aj keby ťa opustili všetci svätí i_stvorenia, on bude vždy pri tebe v_tvojich potrebách.

Buď presvedčená, že tu na zemi sme pútnikmi a cestujúcimi. Našou vlasťou je nebo. Kto sa pyšne nadúva, schádza z_cesty a beží v_ústrety smrti. Kým tu žijeme, musíme získať večný život. No sami to nedokážeme, lebo sme ho hriechmi stratili. Ale Ježiš Kristus nám ho znova vydobyl. Preto mu máme ustavične vzdávať vďaky, milovať ho, poslúchať ho a byť s_ním, nakoľko je to len možné.

Sám sa nám dal za pokrm. Nešťastník, kto takým darom pohŕda. Dostali sme možnosť vlastniť Krista, Syna Panny Márie, a nechceme. Beda tomu, kto sa neusiluje prijímať ho. Dcéra, dobro, ktoré želám sebe, vyprosujem aj tebe. Ale na jeho získanie niet inej cesty, ako často vzývať Pannu Máriu, aby ťa navštívila so svojím slávnym Synom, ba odváž sa prosiť ju, aby ti darovala svojho Syna, ktorý je pravým pokrmom duše v_Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Ona ti ho dá s_radosťou a on s_ešte väčšou radosťou príde ťa posilniť, aby si bezpečne mohla kráčať týmto tmavým lesom, v_ktorom na nás číha veľa nepriateľov. Zostávajú však ďaleko, ak vidia, že sa opierame o_takú pomoc.

Dcéra, neprijímaj Ježiša Krista preto, aby si ho použila pre svoje zámery, ale chcem, aby si sa ty jemu odovzdala a aby ťa on prijal, aby on, tvoj Boh a Spasiteľ, urobil tebe a v_tebe, čo on chce. Po tomto túžim, o_toto ťa prosím a nakoľko vládzem, aj povzbudzujem.

Svätou kázňou blahoslaveného muža bola nepredstaviteľná sila jeho lásky. {*} Pohrdol svetskou slávou a dosiahol účasť na večnom živote.

Pre neho žiť bol Kristus a zomrieť zisk. {*} Pohrdol svetskou slávou a dosiahol účasť na večnom živote.

(Libellus de principiis O.P.: Acta canonizationis sancti Dominici: Monumenta O.P. Hist. 16, Romæ 1935, pp. 30 ss., 146-147)

Dominik žil tak dôstojne a pobádala ho taká sila svätého nadšenia, že bolo nad všetku pochybnosť jasné, že je nádobou úcty a milosti. Duševne bol veľmi vyrovnaný a rozrušiť ho dokázal jedine súcit a milosrdenstvo. A keďže radosť v_srdci žiari na tvári, pokojnú vyrovnanosť vnútorného človeka viditeľne prejavoval navonok láskavosťou a veselým výzorom.

Slovom i_skutkom všade pôsobil ako muž evanjelia. Keď bol cez deň so svojimi bratmi a spoločníkmi, nik nebol spoločenskejší, nik nebol prívetivejší. V_nočných hodinách zasa nik nedokázal vytrvalejšie bdieť a modliť sa. Hovoril málo a keď, tak iba s_Bohom, čiže modlil sa, alebo o_Bohu, a k_tomuto viedol aj svojich bratov.

Veľmi často a vrúcne prosil Boha, aby mu milostivo daroval pravú lásku, aby sa účinne staral a pomáhal ľuďom k_spáse v_presvedčení, že až vtedy bude pravým Kristovým údom, keď sa vydá celý podľa svojich síl za získanie duší, ako sa Spasiteľ všetkých, Pán Ježiš, celý obetoval za našu spásu. A na toto dielo, na ktoré ho už dávno pripravovala Božia prozreteľnosť, založil rehoľu bratov dominikánov.

Slovami i_listami často povzbudzoval bratov tejto rehole, aby stále študovali Nový i_Starý zákon. On vždy nosil so sebou Matúšovo evanjelium a Pavlove listy a horlivo ich študoval, takže ich vedel skoro naspamäť.

Dva či tri razy ho vyvolili za biskupa, ale on to vždy odmietol. Radšej chcel žiť so svojimi bratmi v_chudobe, ako mať nejaké biskupstvo. Ozdobu panenstva si zachoval neporušenú až do konca. Túžil, aby ho bičovali, bez príčiny napádali a zabili pre vieru v_Krista. Gregor Deviaty o_ňom povedal: „Poznám muža, ktorý žil celkom podľa apoštolského pravidla a niet pochybností, že bol v_nebi pripojený k_sláve samých apoštolov.“

Zákon pravdy bol v_jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť. {*} A jeho slovo horelo ako fakľa.

Z_diela „Scientia Crucis“ svätej Terézie Benedikty od Kríža (Edity Steinovej)

Kristus prijal jarmo zákona, zákon plne zachoval a pre zákon a skrze zákon zomrel{n}porov. {r}Gal 2,19{/r}{/n}. Tým spôsobom oslobodil tých, čo skrze neho chcú prijať život. Nemôžu ho však prijať, ak neobetujú vlastný život. Lebo „všetci, čo sú pokrstení v_Kristovi Ježišovi, v_jeho smrť sú pokrstení“{n}porov. {r}Rim 6,3-4{/r}{/n}. Vnárajú sa do jeho života, aby sa stali údmi jeho tela a ako jeho údy s_ním trpeli a umreli. Tento život nastane hojnejšie v_deň slávy; ale už teraz, keď sme v_tele, máme na ňom účasť, ak veríme; ak veríme, že Kristus pre nás zomrel, aby nám dal život. Touto vierou sa s_ním spájame ako údy s_hlavou; táto viera nám odkrýva prameň jeho života. Preto viera, ktorá je v_Ukrižovanom, čiže živá viera spojená s_oddanou láskou, je pre nás bránou života a začiatkom budúcej slávy; preto je kríž naša jediná chvála: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“{n}{r}Gal 6,14{/r}{/n} Kto si vyvolil Krista, zomrel pre svet a svet preňho. Nosí „na svojom tele“ Kristove „znaky“{n}porov. {r}Gal 6,17{/r}{/n}, je slabý a ľuďmi opovrhovaný, ale stále platí, že Božia „sila sa prejavuje v_slabosti“{n}porov. {r}2Kor 12,9{/r}{/n}. Týmto poznaním Ježišov učeník nielen prijíma daný kríž, ale aj sám seba križuje: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s_vášňami a žiadosťami.“{n}{r}Gal 5,24{/r}{/n} Tvrdo bojovali proti svojej prirodzenosti, aby v_nich umrel život hriechu a otvoril sa priestor pre život Ducha. V_tomto zápase sa vyžaduje najvyššia odvaha. Kríž však nie je koniec; kríž je vyzdvihnutý, aby ukázal nebo. Nie je len znamením, ale aj nepremožiteľnou Kristovou výzbrojou; palicou pastiera, ktorou Boží Dávid bojuje proti ničomnému Goliášovi a ktorou Kristus mocne búcha na bránu neba a otvára ju. Keď sa to deje, Božie svetlo sa vylieva a napĺňa všetkých, čo nasledujú Krista.

S_Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. {*} Ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.

Život, ktorý teraz žijem v_tele, žijem vo viere v_Božieho Syna. {*} Ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.

{v}6,1{/v}V_tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy. {v}2{/v}Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. {v}3{/v}Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. {v}4{/v}My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ {v}5{/v}Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z_Antiochie. {v}6{/v}Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky.

{v}8,1b{/v}Začalo sa veľké prenasledovanie cirkvi v_Jeruzaleme a všetci sa okrem apoštolov rozpŕchli po krajoch Judey a Samárie.

{v}4{/v}Tí, čo sa rozpŕchli, chodili a hlásali slovo. {v}5{/v}Filip prišiel do mesta Samárie a zvestoval im Krista. {v}6{/v}Zástupy pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli i_videli, že robí znamenia. {v}7{/v}Lebo z_mnohých posadnutých vychádzali s_veľkým krikom nečistí duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli. {v}8{/v}A v_meste nastala veľká radosť.

Kto mňa vyzná pred ľuďmi, hovorí Pán, {*} Aj ja ho vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.

Kto mi slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. {*} Aj ja ho vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.

Rímska cirkev nám dnes pripomína víťazný deň svätého Vavrinca, keď pohrdol zúrivým svetom a opovrhol lichotivým a v_oboch premohol prenasledovateľa, diabla. V_tejto cirkvi, ako počúvate, zastával úrad diakona. V_nej podával svätú Kristovu krv; v_nej vylial pre Kristovo meno svoju krv. Svätý apoštol Ján jasne vyslovil tajomstvo Pánovej večere, keď povedal: „Ako Kristus položil za nás svoj život, tak sme aj my povinní dávať život za bratov.“{n}porov. {r}1Jn 3,16{/r}{/n} Bratia, svätý Vavrinec to pochopil. Pochopil a uskutočnil. A čo prijal z_tohto stola, to isté aj pripravil. Miloval Krista vo svojom živote, nasledoval ho vo svojej smrti.

Nasledujme teda aj my, bratia, ak naozaj milujeme. Veď nemôžeme vydať lepšie ovocie lásky, ako keď nasledujeme príklad. „Lebo Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v_jeho šľapajach.“{n}{r}1Pt 2,21{/r}{/n} Podľa tohto výroku sa zdá, akoby apoštol Peter chcel povedať, že Kristus trpel iba za tých, čo kráčajú v_jeho šľapajach, a že Kristovo utrpenie nám nepomôže vôbec, ak nebudeme kráčať v_jeho šľapajach. Svätí mučeníci ho nasledovali až po vyliatie krvi, až po podobnosť v_utrpení. Mučeníci ho nasledovali, ale nie sami. Lebo keď oni prešli, most sa nezrútil, a prameň, z_ktorého pili, nevyschol.

V_Pánovej záhrade, bratia, nie sú iba ruže mučeníkov, ale aj ľalie panien, brečtany manželov a fialky vdov. Nijaká skupina ľudí si teda nemá, milovaní, zúfať nad svojím povolaním. Kristus trpel za všetkých. Pravdivo sa o_ňom píše: „On chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“{n}{r}1Tim 2,4{/r}{/n}

Poznávajme teda, ako má kresťan nasledovať Krista, aj keď nepreleje krv, aj keď mu nehrozí mučenie. Apoštol hovorí o_Kristovi, Pánovi: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s_Bohom.“{n}{r}Flp 2,6{/r}{/n} Aká zvrchovanosť! „Ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“{n}{r}Flp 2,7{/r}{/n} Aká poníženosť!

Kristus sa uponížil: kresťan, máš sa čoho držať. „Kristus sa stal poslušným“{n}{r}Flp 2,8{/r}{/n}: prečo sa vypínaš? Kristus po tomto uponížení a po víťazstve nad smrťou vystúpil do neba: nasledujme ho! Počujme, čo hovorí Apoštol: „Ak ste s_Kristom vstali z_mŕtvych, myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha.“{n}{r}Kol 3,1{/r}{/n}

Blahoslavený Vavrinec zvolal: Svojho Boha si ctím a jemu jedinému slúžim. {*} Preto sa nebojím tvojho mučenia.

Nepochybne šťastný je ten, kto dostáva možnosť zúčastniť sa na posvätnej hostine a celým srdcom sa primknúť k_tomu, ktorého krásu bez prestania obdivujú všetky blahoslavené nebeské zástupy. Veď jeho náklonnosť dojíma, uvažovanie o_ňom posilňuje, jeho dobrota nasycuje, jeho lahodnosť napĺňa, spomienka na neho je ako príjemné brieždenie, na jeho vôňu ožijú mŕtvi a videnie jeho slávy bude oblažovať všetkých obyvateľov nebeského Jeruzalema. Tento Jeruzalem je odblesk večnej slávy{n}porov. {r}Hebr 1,3{/r}{/n}, „odblesk večného svetla a zrkadlo bez škvrny“{n}porov. {r}Múd 7,26{/r} [Vg.]{/n}; preto sa denne dívaj do tohto zrkadla, kráľovná, nevesta Ježiša Krista, a stále v_ňom skúmaj svoju tvár, aby si sa celá znútra i_navonok obliekla do pestrého rúcha, prikrášlila sa kvetmi a oblekmi všetkých čností, ako sa patrí na dcéru a celkom čistú nevestu najvyššieho Kráľa. V_tomto zrkadle sa skveje blahoslavená chudoba, svätá poníženosť a nevýslovná láska, ako to môžeš s_Božou milosťou vidieť po celom zrkadle.

Pozorne sleduj začiatok tohto zrkadla, totiž chudobu uloženého v_jasliach a zavinutého do plienok{n}porov. {r}Lk 2,12{/r}{/n}. Obdivuhodná poníženosť, úžasná chudoba! Kráľ anjelov, Pán neba i_zeme{n}porov. {r}Mt 11,25{/r}{/n} leží v_jasliach. Uprostred zrkadla si všimni poníženosť alebo aspoň blahoslavenú chudobu, nespočitateľné námahy a bolesti, ktoré znášal pre vykúpenie ľudského pokolenia. A na konci toho istého zrkadla pozoruj nevýslovnú lásku, pre ktorú sa rozhodol trpieť na dreve kríža a zomrieť na ňom tou najpotupnejšou smrťou. Preto samo zrkadlo, pribité na dreve kríža, pripomínalo okoloidúcim, čo by im nemalo uniknúť: „Vy všetci, čo idete po ceste, pozrite sa a hľaďte, či je bolesť ako bolesť moja.“{n}{r}Nár 1,12{/r}{/n} On volá a kvíli a my mu odpovedzme jednohlasne a jednomyseľne: „Moja duša na to stále myslí a chradne vo mne.“{n}{r}Nár 3,20{/r}{/n} Tu sa teda čoraz viac rozpaľuj žiarom lásky, kráľovná nebeského kráľa.

Keď okrem toho hľadíš na jeho neopísateľný pôvab, bohatstvo a večnú úctu a zavzdycháš od nesmiernej túžby a lásky srdca, zvolaj: „Tiahni ma a pobežíme za tebou, za vôňou tvojich olejov“{n}{r}Pies 1,3{/r} [Vg.]{/n}, nebeský ženích. Budem bežať a nezastanem, kým ma nevovedieš do vínnej komôrky{n}porov. {r}Pies 2,4{/r}{/n}, dokiaľ nebude tvoja ľavica pod mojou hlavou a tvoja pravica ma nebude šťastne objímať{n}porov. {r}Pies 2,6{/r}{/n} a nepobozkáš ma najslastnejším bozkom svojich úst{n}porov. {r}Pies 1,1{/r}{/n}. Keď budeš o_tom uvažovať, spomeň si na svoju úbohú matku a vedz, že som si milú spomienku na teba nezmazateľne vpísala do tabúľ svojho srdca{n}porov. {r}Prís 3,3{/r}; {r}2Kor 3,3{/r}{/n} a že si mi zo všetkých najdrahšia.

Všetko som stratil, aby som získal Krista a našiel sa v_ňom. {*} No Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

(Françoise-Madeleine de Chaugy, Mémoires sur la vie et les vertus de Sainte J.-F. de Chantal, III, 3: 3^e édit., Paris 1853, pp. 306-307)

Jedného dňa povedala blahoslavená Jana tieto ohnivé slová, ktoré boli hneď verne zachytené:

„Milované dcéry, mnohí z_našich svätých Otcov a stĺpov Cirkvi nepodstúpili mučenícku smrť. Čo myslíte, prečo?“ Keď každá vyjavila svoj názor, naša blahoslavená matka povedala: „Ja si myslím, že sa to stalo preto, že jestvuje aj iné mučeníctvo, mučeníctvo lásky. Pri ňom Boh udržuje život svojich služobníkov a služobníc, aby pracovali na jeho slávu, a tak z_nich robí naraz aj mučeníkov, aj vyznávačov. A viem – dodala_–, že na takéto mučeníctvo sú povolané aj Dcéry Navštívenia. Dosiahnu ho podľa Božieho rozhodnutia tie šťastnejšie, ktoré oň prosia.“

Istá sestra sa pýtala, v_čom takéto mučeníctvo spočíva. Ona odpovedala: „Úplne sa oddajte Bohu a budete vidieť. Lebo Božia láska vráža svoj meč do najhlbších a najtajnejších záhybov našej duše a oddeľuje nás od nás samých{n}porov. {r}Lk 2,35{/r}{/n}. Poznala som istú dušu, ktorú láska odlúčila tak rázne od najmilších vecí, ako keby kat úderom meča oddelil jej dušu od tela.“

A my sme pochopili, že to hovorí sama o_sebe. Keď sa jej iná sestra spýtala, ako dlho môže trvať takéto mučeníctvo, odpovedala: „Od chvíle, keď sme sa bezvýhradne odovzdali Bohu, až do samého konca života. Ale to platí o_veľkodušných ľuďoch, ktorí si nenechávajú nič pre seba a zostávajú verní láske. Lebo náš Pán nechce slabým a chudobným na lásku a vytrvalosť mučeníctvo vnútiť. Necháva ich viesť priemerný život, len aby od neho neodpadli. On nikdy neznásilňuje slobodnú vôľu.“

Keď sa jej napokon pýtali, či možno toto mučeníctvo lásky porovnať s_telesným mučeníctvom, odpovedala: „Neporovnávajme ich. Myslím si, že jedno nezaostáva za druhým, lebo ‚láska je mocná ako smrť‘{n}{r}Pies 8,6{/r}{/n}. A mučeníci lásky tisíc ráz viac trpia, ak ostávajú nažive, aby mohli plniť Božiu vôľu, ako keby mali dať tisíc životov, aby vydali svedectvo viere, láske a vernosti.“

Robte všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, {*} A Boh pokoja bude s_vami.

Myslite na všetko, čo je cnostné a chválitebné. {*} A Boh pokoja bude s_vami.

Akými chválami vás zahrnúť, statoční bratia?! Akým chválospevom zvelebiť pevnosť vášho srdca a vytrvalosť vo viere?! Vydržali ste to najtvrdšie mučenie až po dosiahnutie slávy a neustúpili ste pred mukami, ale muky ustúpili pred vami. Bolestiam neurobili koniec mučidlá, ale víťazné vence. Krvavé masakry trvali tak dlho nie preto, aby otriasli pevnou vierou, ale aby rýchlejšie poslali Božích ľudí{n}porov. {r}1Tim 6,11{/r}{/n} k_Pánovi.

Množstvo prítomných hľadelo s_úžasom na nebeský zápas za Boha a duchovný boj za Krista, ako pevne stoja jeho služobníci a hovoria slobodne, s_nenarušenou mysľou a božskou silou, zbavení síce svetských zbraní, ale vo viere ozbrojení zbraňami viery. Pri mučení boli statočnejší ako ich mučitelia a dobité a dotrhané údy zvíťazili nad bijúcimi a trhajúcimi pazúrmi.

Neochvejnú vieru nemohlo zlomiť ani dlhé a opakované zúrivé mučenie, hoci im vytŕhali vnútornosti a Božích služobníkov už nemučili údy, lež rany po nich. Tiekla krv, ktorá uhášala požiar prenasledovania a svojím slávnym prúdom udúšala pekelný plameň a oheň. Aké to bolo Pánovo divadlo, aké vznešené, aké veľkolepé, aká vzácna bola v_Božích očiach prísaha a oddanosť jeho vojaka, ako sa píše v_žalmoch, kde nám Duch Svätý hovorí a zároveň nás napomína: „V_Božích očiach má veľkú cenu smrť jeho spravodlivých.“{n}porov. {r}Ž 116,15{/r}{/n} Veľkú cenu má smrť, ktorá si za cenu svojej krvi kupuje nesmrteľnosť, ktorá dostáva za dokonalú čnosť Boží víťazný veniec.

Akú radosť tam mal Kristus, ako rád aj bojoval, aj zvíťazil v_takých svojich služobníkoch. On, ochranca viery, ktorý dáva veriacim toľko, koľko sa kto odhodlá prijať. Bol pri svojom zápase a bojovníkov a obrancov svojho mena vzpružoval, posilňoval a nadchýnal. A ten, ktorý raz premohol smrť za nás, víťazí stále v_nás.

Aká blahoslavená je naša Cirkev, keď ju takto osvecuje sláva Božej velebnosti, keď ju v_našich časoch ožaruje slávna krv mučeníkov. Predtým bola v_skutkoch bratov snehobiela, teraz sčervenala v_krvi mučeníkov. Medzi jej kvetmi nechýbajú ani ľalie, ani ruže. Teraz nech všetci bojujú o_najvyššiu hodnosť oboch vyznačení a prijmú buď bielu korunu za skutky, alebo purpurovú za utrpenie.

Keď v_sile viery zápasíme, díva sa na nás Boh, dívajú sa anjeli, díva sa Kristus. {*} Aká to sláva a aké šťastie zápasiť v_prítomnosti Boha a od Krista dostať víťaznú korunu.

Napnime všetky svoje sily a bojujme statočne až do konca s_čistým srdcom, s_pevnou vierou a vytrvalou láskou. {*} Aká to sláva a aké šťastie zápasiť v_prítomnosti Boha a od Krista dostať víťaznú korunu.

(O. Joachim Roman Bar, O.F.M. Conv., ed., Wybór Pism, Warszawa 1973, 41-42. 226)

Mám veľkú radosť, milovaný brat, z_horlivého nadšenia, ktoré ťa pobáda šíriť Božiu slávu. Veď v_našich časoch pozorujeme, a nie bez zármutku, akúsi nákazlivú chorobu, ktorá sa volá indiferentizmus a šíri sa v_rozličných podobách nielen medzi svetskými, ale aj medzi rehoľnými bratmi. Pritom Boh je hoden nekonečnej slávy. Preto je našou prvou a najdôležitejšou povinnosťou vzdávať mu, podľa našich skromných možností, tú najväčšiu slávu, aj keď mu takú, akú si od nás zasluhuje, nebudeme môcť nikdy vzdať, lebo sme iba slabučké stvorenia.

Lenže Božia sláva sa najviac odráža na spáse duší, ktoré Kristus vykúpil svojou krvou. Preto najvyššou a najdôležitejšou snahou apoštolského života musí byť pomôcť čím viacerým dušiam k_spáse, ba aj k_vyššiemu stupňu svätosti. V_krátkosti poviem, ktorá cesta je najvhodnejšia na dosiahnutie tohto cieľa, čiže na šírenie Božej slávy a posvätenie mnohých duší. Boh, ktorý je nekonečná vedomosť a múdrosť, vie najlepšie, čo máme stále robiť, aby sa zväčšovala jeho sláva, a svoju vôľu nám väčšinou vyjavuje prostredníctvom svojich zástupcov na zemi.

A tak je to poslušnosť – a ona jediná_–, ktorá nám spoľahlivo zjavuje Božiu vôľu. Pričom sa môže stať, že sa predstavený pomýli, ale nemôže sa stať, aby sme sa dostali do omylu my, ak poslúchneme. Z_poslušnosti jestvuje len vtedy výnimka, keby predstavený prikazoval niečo, čo by nepochybne znamenalo porušenie Božieho zákona, aj keď v_najmenšom; v_tom prípade by nebol verným tlmočníkom Božej vôle.

Boh a iba on je nekonečný, najmúdrejší, najsvätejší a najláskavejší Pán, Stvoriteľ a náš Otec, počiatok a koniec, múdrosť, moc i_láska; toto všetko je jedine Boh. Čokoľvek je mimo Boha, má hodnotu podľa toho, aký vzťah má k_tomu, ktorý je Pôvodcom všetkého a Vykupiteľom ľudí, posledným cieľom celého stvorenia. To on nám vyjavuje svoju božskú vôľu prostredníctvom svojich zástupcov na zemi a priťahuje nás k_sebe a cez nás chce pritiahnuť k_sebe aj iné duše a pripútať si ich dokonalejšou láskou.

Uvedom si, brat môj, aké dôstojné je – vďaka Božiemu milosrdenstvu – naše povolanie. Veď poslušnosťou istým spôsobom prekračujeme hranice svojej malosti a prispôsobujeme sa Božej vôli, ktorá nás svojou nekonečnou múdrosťou a rozumnosťou vedie k_správnemu konaniu. Ba celkom splývame s_Božou vôľou, ktorej nemôže nijaká stvorená vec odporovať, a stávame sa silnejšími nad všetkých.

Toto je chodník múdrosti a rozumnosti, toto je jediná cesta, ktorou môžeme vzdať Bohu najvyššiu slávu. Keby jestvovala iná a vhodnejšia cesta, Kristus by nám ju bol určite svojím slovom a príkladom zjavil. Ale celý jeho život v_Nazarete zhrňuje Sväté písmo do slov: „A bol im poslušný“{n}{r}Lk 2,51{/r}{/n} a jeho ďalší život nám načrtáva akoby v_znamení poslušnosti. A často ukazuje, že zostúpil na zem preto, aby plnil Otcovu vôľu.

Preto milujme, nadovšetko milujme milovaného nebeského Otca. A znakom tejto dokonalej lásky nech je naša poslušnosť, ktorú treba prejaviť zvlášť vtedy, keď sa od nás požaduje obeta vlastnej vôle. Veď nepoznáme vznešenejšiu knihu ako ukrižovaného Ježiša Krista, aby sme mohli napredovať v_Božej láske.

Toto všetko ľahšie dosiahneme skrze Nepoškvrnenú Pannu, ktorej dobrotivý Boh zveril úlohu rozdeľovať jeho milosrdenstvo. Niet nijakej pochybnosti o_tom, že Máriina vôľa je pre nás vôľou samého Boha. Keď sa jej zasväcujeme, stávame sa v_jej rukách nástrojmi Božieho milosrdenstva, ako je aj ona v_Božích rukách. Dajme sa jej teda viesť, podajme jej ruku, buďme pod jej vedením pokojní a istí. Ona nám všetko zadováži, o_všetko sa postará, ochotne pomôže v_telesných i_duševných potrebách, ona odstráni ťažkosti a tiesne.

Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v_láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás {*} Ako dar a obetu ľúbeznej vône.

Ako Kristovi služobníci, ktorí z_tej duše plnia Božiu vôľu. {*} Ako dar a obetu ľúbeznej vône.

Jak jasná, krásna zornica,

sťa slnko v_plnej nádhere,

jak luna stúpa Mária

do neba v_láske nezmernej.

Dnes na trón slávy zasadla

vznešená sveta Kráľovná,

tá, ktorá toho zrodila,

čo pred zornicou jestvoval.

V_nebi nad zbormi anjelov

a svätých vládnuť začína;

ich lesk a slávu pospolu

prečnieva ona jediná.

Ten, čo jej rástol pod srdcom

a v_jasliach ležal na sene,

má všetku moc a kraľuje

v_Otcovej sláve vznešene.

Ó, Panna panien, pros za nás

Syna, čo ťa dnes oslávil

a poctil ľudskú prírodu

tým, že ju božskou obdaril.

Buď chvála Otcu, Synovi

i_Duchu Tešiteľovi,

že ťa nad všetky stvorenia

poctili slávou obnovy. Amen.

Ant. 1 Vstaň, Panna a Kráľovná, hodna večnej slávy, a vstúp do skvelého paláca večného Kráľa.

Ant. 2 Boh si ju vyvolil a dal jej prednosť pred všetkými, do svojho stánku ju voviedol.

Bratia, {v}1,16{/v}neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách. {v}17{/v}Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. {v}18{/v}Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z_jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z_jeho dedičstva vo svätých {v}19{/v}a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, {v}20{/v}ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z_mŕtvych a v_nebi posadil po svojej pravici {v}21{/v}nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v_tomto veku, ale aj v_budúcom. {v}22{/v}Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, {v}23{/v}ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.

{v}2,1{/v}Aj vás, hoci ste boli mŕtvi pre svoje poklesky a hriechy, {v}2{/v}v_ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohto sveta, podľa kniežaťa vzdušnej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v_neposlušných synoch. {v}3{/v}Medzi nimi sme kedysi žili aj my všetci, keď sme podľa žiadostí svojho tela robili, čo chcelo telo a myseľ, a tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní. {v}4{/v}Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, {v}5{/v}hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s_Kristom – milosťou ste spasení – {v}6{/v}a s_ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v_nebi v_Kristovi Ježišovi, {v}7{/v}aby ukázal v_budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v_Kristovi Ježišovi.

{v}8{/v}Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z_vás, je to Boží dar: {v}9{/v}nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. {v}10{/v}Veď sme jeho dielo, stvorení v_Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.

Aká krásna a pôvabná je Mária Panna, ktorá z_tohto sveta odišla ku Kristovi. {*} Uprostred zástupov svätých žiari ako slnko na nebeskej oblohe.

Radujú sa anjeli, plesajú archanjeli nad Pannou Máriou. {*} Uprostred zástupov svätých žiari ako slnko na nebeskej oblohe.

Svätí otcovia a veľkí učitelia v_homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o_ňom ľudu ako o_veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.

A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej Matky s_jej ostatnými darmi a výsadami, s_veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v_lone ako dieťa, bývala v_Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s_ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v_nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“{fnr}1{/fnr}

Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v_kráse‘{n}porov. {r}Ž 45,14{/r}{/n}. Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“{fnr}2{/fnr}

Iný veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa, darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život od toho a v_neporušiteľnom tele je naveky s_tým, ktorý ju vzkriesil z_hrobu a vzal k_sebe, ako to vie iba on.“{fnr}3{/fnr}

Všetky tieto výroky a úvahy svätých Otcov opierajú sa o_Sväté písmo ako o_najhlbší základ. A ono nám takmer stavia pred oči, ako veľmi úzko je požehnaná Božia Matka spojená so svojím Božským Synom a má stále účasť na jeho osude.

No predovšetkým treba spomenúť, že už od druhého storočia svätí Otcovia predstavujú Pannu Máriu ako novú Evu, podriadenú síce novému Adamovi, ale aj veľmi úzko s_ním spojenú v_zápase proti pekelnému nepriateľovi. Tento zápas, ako sa to oznamuje už v_protoevanjeliu{n}porov. {r}Gn 3,15{/r}{/n}, mal viesť k_úplnému víťazstvu nad hriechom a smrťou, čo sa v_spisoch Apoštola národov vždy neodlučne spája{n}napr. {r}Rim 5,1 – 6,23{/r}; {r}1Kor 15,21-26.54-57{/r}{/n}. Preto ako bolo slávne Kristovo zmŕtvychvstanie podstatnou súčasťou a konečným znamením tohto víťazstva, tak sa malo aj spoločenstvo preblahoslavenej Panny na zápase jej Syna uzavrieť oslávením jej panenského tela. Veď tak to hovorí aj Apoštol: „Keď si toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo.“{n}{r}1Kor 15,54{/r}{/n}

A tak vznešená Božia Matka jedným a tým istým výrokom predurčenia od večnosti tajomne spojená s_Ježišom Kristom, nepoškvrnená pri svojom počatí, pri svojom božskom materstve neporušená panna, veľkodušná spoločníčka božského Vykupiteľa, ktorý vydobyl úplné víťazstvo nad hriechom a jeho následkami, nakoniec dostala ako korunu svojich výsad to, že bola uchránená od porušenia v_hrobe a ako už jej Syn po víťazstve nad smrťou s_telom i_dušou bola pozdvihnutá do najvyššej nebeskej slávy, kde sa skveje ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov.

{fn:1}Porov. Encomium in Dormitionem, Hom. 2,14.{/fn} {fn:2}Porov. In s. Dei genitricis Dormitionem, Serm. 1.{/fn} {fn:3}Porov. Pseudo-Modestus Jeruzalemský, Encomium in Dormitionem, n. 14.{/fn}

Dnes je slávny deň, lebo Bohorodička Panna vystúpila do neba, preto jej všetci volajme na slávu: {*} Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.

Šťastná si naozaj, svätá Panna Mária, a všetkej chvály najhodnejšia; lebo z_teba vyšlo Slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh. {*} Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.

Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci cirkevní mužovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v_kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadila a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach je už starobylá.

V_našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť, nesmie byť pre tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.

Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o_nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k_rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom, ale aj k_cudzincom a všetkým, čo k_tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k_najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v_srdci Pánov príklad: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“{n}{r}Mt 9,13{/r}{/n} Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s_mocnými, ale aj s_tými, čo nemajú moc.

A napokon buď silný, aby ťa úspech príliš nevynášal, ani protivenstvo nekrušilo. Buď aj ponížený, aby ťa Boh povýšil tu aj v_budúcom živote. Buď mierny a nikoho príliš netrestaj, ani neodsudzuj. Buď tichý, aby si nikdy nekonal proti spravodlivosti. Buď šľachetný, aby si nikdy nikomu sám nespôsobil hanbu. Buď cudný, aby si sa uchránil pred akýmkoľvek zápachom žiadostivosti ako pred ostňom smrti.

Toto všetko dohromady tvorí kráľovskú korunu, ako som vyššie naznačil, bez tohto nemôže tu nik kraľovať ani dosiahnuť večné kráľovstvo.

Podľa toho, koľko budeš mať, dávaj almužnu: {*} Ak budeš mať väčší majetok, dávaj z_neho viac almužny, ak budeš mať menší, neboj sa ani z_menšieho dať almužnu.

Keď prinášaš svoj dar, maj vždy veselú tvár; dávaj Najvyššiemu, ako on dáva tebe. {*} Ak budeš mať väčší majetok, dávaj z_neho viac almužny, ak budeš mať menší, neboj sa ani z_menšieho dať almužnu.

Prosím ťa, mysli na to, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou hlavou a ty si jedným z_jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš všetky používať, ako keby boli tvoje vlastné, aby si mu slúžil a tým ho chválil, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu; a preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, v_službe Otcovi a na jeho oslavu.

Ale on nechce byť iba pre teba, on chce byť aj v_tebe. Chce v_tebe žiť a vládnuť, ako žije a vládne hlava vo svojich údoch. Ale chce aj to, aby všetko, čo je v_ňom, žilo a vládlo v_tebe: jeho duch v_tvojom duchu, jeho srdce v_tvojom srdci, všetky schopnosti jeho duše v_schopnostiach tvojej duše tak, aby sa v_tebe naplnili tieto slová: „Oslavujte a noste Boha vo svojom tele“{n}{r}1Kor 6,20{/r}{/n} a „nech sa“ na vás „zjaví Ježišov život“{n}porov. {r}2Kor 4,10{/r}{/n}. Ale ani ty nemáš byť iba pri Božom Synovi, máš byť v_ňom, ako sú údy v_hlave. Všetko, čo je v_tebe, treba vložiť do neho a máš od neho prijať život a dať sa ním riadiť. Niet pre teba pravého života, iba v_ňom, lebo on je jediný prameň pravého života. Mimo neho nenájdeš nič iné iba smrť a záhubu. Nech je on jediným východiskom tvojich hnutí, skutkov a životných síl. Musíš žiť z_neho a pre neho, aby si naplnil slová: „Nik z_nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi. Veď Kristus práve preto zomrel a vstal z_mŕtvych, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými.“{n}{r}Rim 14,7-9{/r}{/n} Slovom, si jedno so samým Ježišom, ako sú údy jedno s_hlavou, a preto s_ním musíš mať jedného ducha, jednu dušu, jeden život, jednu vôľu, jeden úmysel, jedno srdce. Ba on sám musí byť tvojím duchom, srdcom, láskou, životom a tvojím všetkým. Tieto veľké veci sa v_kresťanovi začínajú krstom, rastú a mocnejú birmovaním a správnym využívaním ostatných milostí, ktoré dostáva od Boha, a vrcholnú dokonalosť dosahujú najsvätejšou Eucharistiou.

Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými. {*} Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.

Nik z_nás nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. {*} Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.

Láska stačí sama sebe, ona sa páči sama sebou a sama pre seba. Sama sebe je zásluhou i_odmenou. Láska nehľadá mimo seba ani dôvod, ani ovocie. Jej ovocím je jej úžitok. Milujem preto, lebo milujem, milujem, aby som miloval. Láska je veľká vec, ale iba ak sa vracia k_svojmu počiatku, ak je návratom k_svojmu východisku, ak prúdi späť k_svojmu prameňu a stále z_neho čerpá, aby mohla ustavične prúdiť. Láska je zo všetkých hnutí, mohutností a citov duše to jediné, čím môže stvorenie, aj keď nie v_rovnakej miere, odpovedať Stvoriteľovi alebo aspoň splácať podobným. Lebo keď Boh miluje, nechce nič iné, iba byť milovaný. On nemiluje kvôli ničomu inému, len aby bol milovaný, lebo vie, že tí, čo ho milujú, sú zo samej lásky blažení.

Láska Ženícha, alebo skôr Ženích-láska, žiada iba opätovanie lásky a vieru. Nech je teda milovanej dovolené opätovať lásku. Ako by mohla nemilovať nevesta, a ešte nevesta Lásky? Ako by bolo možné nemilovať Lásku?

Právom sa zrieka všetkých ostatných záľub a celá sa oddáva jedine láske tá, ktorá má láske samej odpovedať opätovaním lásky. Veď keby sa aj celá rozplynula v_láske, čože je to v_porovnaní s_trvalým prúdením z_onoho prameňa? Lebo isto neoplývajú rovnakou hojnosťou milujúci a Láska, duša a Slovo, nevesta a Ženích, Stvoriteľ a stvorenie, asi tak ako smädný a prameň.

Čo teda? Zanikne preto a úplne sa rozplynie sľub nevesty, túžba vzdychajúceho, žiar lásky milujúceho, dôvera odvážneho len preto, že nevládze udržať krok s_obrom, pretekať sa v_sladkosti s_medom, v_miernosti s_baránkom, v_čistote s_ľaliou, v_jasnosti so slnkom, v_láske s_tým, ktorý je láskou? Nie! Lebo aj keď stvorenie menej miluje, pretože je menšie, ak miluje z_celej svojej bytosti, kde je úplnosť, tam už nič nechýba. Preto takto milovať znamená zasnúbiť sa, lebo nemôže takto milovať a byť málo milované, a v_súhlase dvoch spočíva úplné a dokonalé manželstvo. Len nech nik nepochybuje, že Slovo miluje dušu aj skôr, aj väčšmi.

Opájajú sa blahobytom tvojho domu a pijú z_potoka tvojich rozkoší. {*} A vyhradil si ju bohabojným.

Vieme, že žalmy napísané z_Božieho vnuknutia a zozbierané vo Svätom písme nielenže obdivuhodne od počiatku Cirkvi podporovali nábožnosť veriacich, keď „ustavične“ prinášali „Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno“{n}porov. {r}Hebr 13,15{/r}; porov. {r}Oz 14,3{/r}{/n}, ale podľa zvyku prijatého už v_Starom zákone mali významný podiel aj na posvätnej liturgii a posvätnom ofíciu. Tak sa zrodil onen, ako hovorí Bazil, „hlas Cirkvi“{fnr}1{/fnr} a psalmódia je, ako ju nazýva náš predchodca Urban Ôsmy, „dcéra“ jeho „hymnódie, ktorá sa ustavične spieva pred Božím a Baránkovým trónom“{fnr}2{/fnr}, a podľa Atanázovho výroku učí ľudí, najmä tých, čo sa venujú bohoslužbe, „ako treba chváliť Boha a akými slovami ho dôstojne“ velebiť{fnr}3{/fnr}. Krásne o_tom hovorí Augustín: „Aby človek správne chválil Boha, chválil Boh seba samého. A pretože milostivo chválil seba samého, človek sa dozvedel, ako ho má chváliť.“{fnr}4{/fnr}

K_tomu pristupuje skutočnosť, že v_žalmoch sa skrýva akási obdivuhodná sila, ktorá vyvoláva v_dušiach úsilie o_všetky čnosti. Lebo „hoci je celé naše Písmo, tak staré, ako aj nové, Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie{n}porov. {r}2Tim 3,16{/r}{/n}, ako je napísané, Kniha žalmov skrýva v_sebe ako raj (ovocie) všetkých ostatných (kníh), prináša spevy a popri ich speve dáva aj svoje vlastné ovocie“. Takto hovorí opäť Atanáz a správne tiež dodáva: „Mne sa zdá, že žalmy sú pre toho, kto ich spieva, ako zrkadlo, aby v_nich objavoval seba a hnutia svojej duše a aby ich v_takomto rozpoložení recitoval.“{fnr}5{/fnr} Preto Augustín vo Vyznaniach hovorí: „Koľko ráz som plakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, hlboko zasiahnutý hlasmi tvojej Cirkvi, ktoré zneli tak lahodne! Tieto hlasy doliehali do mojich uší a do môjho srdca sa vlievala pravda, čím sa rozpaľovali city nábožnosti a tiekli slzy; a bolo mi dobre s_nimi.“{fnr}6{/fnr}

A naozaj, kým by nepohli tie mnohé miesta v_žalmoch, kde sa tak vznešene ospevuje nesmierna Božia velebnosť a všemohúcnosť, či nevýslovná spravodlivosť, dobrota, láskavosť a jeho ostatné nekonečne slávne činy?! V_kom by nevyvolali podobné city tie vďakyvzdávania za prijaté Božie dobrodenia, alebo pokorné a dôverujúce prosby o_ďalšie, alebo výkriky duše, ktorá sa kaja z_hriechov?! Koho by nerozpálil láskou starostlivo načrtnutý obraz Krista Vykupiteľa, ktorého „hlas“ Augustín „počul vo všetkých žalmoch, či už spievať alebo vzdychať, tešiť sa v_nádeji alebo stonať v_skutočnosti“{fnr}7{/fnr}?!

{fn:1}Porov. Hom. in Psalmum 1, n. 2.{/fn} {fn:2}Porov. bula Divinam psalmodiam.{/fn} {fn:3}Porov. Ep. ad Marcellinum in interpretationem Psalmorum, n. 10.{/fn} {fn:4}Porov. Enarrat. in Psalmos 145, n. 1.{/fn} {fn:5}Ep. ad Marcellinum, n. 12.{/fn} {fn:6}Porov. Confes., n. 9,6.{/fn} {fn:7}Porov. Enarrat. in Psalmos 43, n. 1.{/fn}

Ako nás Boh vyskúšal, že nám možno zveriť evanjelium, tak hovoríme, {*} Nie aby sme sa ľuďom páčili, ale Bohu.

Naše povzbudzovanie nepochádza z_omylu ani z_nekalých pohnútok, ani nebolo falošné. {*} Nie aby sme sa ľuďom páčili, ale Bohu.

Nad všetky Božie stvorenia

vysoko stojíš, Kráľovná.

Kto sa ti v_kráse, nádhere,

Nepoškvrnená, vyrovná?!

Ty si spomedzi stvorení

Božiemu Slovu žiarila,

ty, čo od neho pochádzaš,

jeho si v_čase zrodila.

Tak ako Kristus Kráľom je

pre purpur krvou planúci,

tak ty si pre bôľ pod krížom

vznešená matka žijúcich.

Nesmiernou slávou žiariaca

pozri na deti oddané

a prijmi od nás láskavo

úprimné blahoželanie.

Otca i_Ducha aj Syna

tvojho nech všetko pochváli,

že ťa tri božské osoby

do rúcha slávy odiali. Amen.

Pozri, ako správne ešte pred nanebovzatím zažiarilo obdivuhodné meno Márie po celej zemi a všade sa rozšírila slávna povesť o_nej prv, ako sa jej veleba vzniesla nad nebesia{n}porov. {r}Ž 8,2{/r}{/n}. A patrilo sa, aby panenská Matka aj pre česť svojho Syna kraľovala najprv na zemi, a tak až potom slávne prijala nebo. Najprv sa stala známou tu dolu, aby potom v_svätej plnosti prenikla do výšin{n}porov. {r}Ef 4,8{/r}{/n}. Ako ju Pánov Duch prenášal od čnosti k_čnosti, tak aj čoraz k_väčšej sláve{n}porov. {r}2Kor 3,18{/r}{/n}.

Keď bola v_tele, zakusovala prvotiny budúceho kráľovstva a teraz vystupuje k_Bohu v_neopísateľnej vznešenosti, teraz zostupuje k_blížnym v_nevýslovnej láske. Tam ju obklopujú pocty anjelov, tu ju ľudia uctievajú službou. Posluhuje jej Gabriel s_anjelmi. Slúži jej Ján s_apoštolmi v_radosti, že ako panic dostal pod krížom do opatery panenskú Matku{n}porov. {r}Jn 19,27{/r}{/n}. Tamtí sa tešia, že vidia kráľovnú, títo paniu a všetci ju zahrnujú nábožnou oddanosťou.

Ona sa usadila na najvyššom hrade čností, oplýva morom božských darov a priepasťou milostí, ktorými všetkých prevýšila, a bohatým prúdom ich vylieva na veriaci a smädný ľud. Lebo telám prináša zdravie a dušiam liek a má moc vzkriesiť z_mŕtvych telo i_dušu. Kto kedy od nej odišiel chorý, či smutný alebo bez poznania nebeských tajomstiev? Kto sa nevracal domov natešený a s_radosťou, že dosiahol od Márie, Pánovej Matky, čo chcel?

Nevesta oplývajúca toľkými dobrami, matka jediného Ženícha, ľúbezná a premilá v_radosti, prameň duchovných záhrad, studňa živých a oživujúcich vôd, ktoré tečú prúdom z_Božieho Libanonu, z_vrchu Sion až ku všetkým okolitým cudzím národom, z_neba privádza rieky pokoja a žriedla milostí. Keď si teda Boh a jeho Syn, kráľ kráľov, za jasotu anjelov, plesania archanjelov a chválospevov celého neba privádzal Pannu panien, splnilo sa proroctvo žalmistu, ktorý vraví Pánovi: „Po tvojej pravici stojí kráľovná v_pestrom rúchu, ozdobená zlatom.“{n}{r}Ž 45,10{/r}{/n}

Na nebi sa ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac {*} A na jej hlave veniec z_dvanástich hviezd.

Po tvojej pravici stojí Kráľovná ozdobená zlatom. {*} A na jej hlave veniec z_dvanástich hviezd.

(Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54-55)

Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s_neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“

Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z_Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z_jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k_námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“

Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v_žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v_sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s_ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“

Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych; ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, {*} Aby sa pred Bohom nik nevystatoval.

Vznešený je Pán, a predsa zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná. {*} Aby sa pred Bohom nik nevystatoval.

Kríž presvedčil prostredníctvom neučených ľudí a presvedčil celý svet. Nehovoril o_bezvýznamných veciach, ale o_Bohu, o_pravom náboženstve, o_živote podľa evanjelia a o_budúcom súde, a tak aj z_jednoduchých a nevzdelaných ľudí urobil filozofov. Všimni si, ako to, čo je u_Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia a slabé je silnejšie{n}porov. {r}1Kor 1,25{/r}{/n}.

Ako je silnejšie? Tak, že to preniklo do celého sveta a všetkých dostalo do svojej moci a že tým nespočetným, čo sa usilovali vymazať meno Ukrižovaného, vyšiel opak: toto meno kvitlo a čoraz viac rástlo, oni však zahynuli a zanikli. Ako živí viedli vojnu proti mŕtvemu, a nič nezmohli. A tak keď ma Grék vyhlasuje za mŕtveho, vtedy sa prezrádza, že je veľký blázon, a ja, ktorého on považuje za blázna, zjavím sa múdrejší od múdreho. Keď ma nazýva slabým, vtedy ukazuje, že on je slabší. Veď čo dokázali s_pomocou Božej milosti dobre urobiť mýtnici a rybári, to si filozofi, mocnári a, aby som tak povedal, celý svet s_jeho nespočetnými podnikmi nedokázali ani len predstaviť.

Na toto myslel Pavol, keď povedal: „Čo je u_Boha slabé, je silnejšie ako všetci ľudia.“{n}porov. {r}1Kor 1,25{/r}{/n} Z_tohto je aj zjavné, že tu ide o_božské ohlasovanie. Ako mohlo napadnúť dvanástim ľuďom, a k_tomu nevzdelaným, žijúcim na jazerách, riekach a na púšti, aby sa pustili do takých vecí?! Aby sa takí, čo možno nikdy neboli vo veľkom meste ani na rečnisku, postavili do šíku proti celému svetu?! A že boli bojazliví a nesmelí, ukázal ten, ktorý o_nich písal, a nezdráhal sa to povedať, lebo nechcel zakrývať ani ich chyby, čo je najväčší argument pravdivosti. Čo teda on o_nich hovorí? To, že keď Krista zajali, všetci napriek nespočetným zázrakom utiekli a ich náčelník ho aj zaprel.

Ako to teda, že tí, čo za Kristovho života podľahli náporu Židov, po jeho smrti a pochovaní, ak nevstal z_mŕtvych, ako tvrdíte, ani s_nimi nehovoril, ani im nedodal odvahy, postavili sa do šíku proti takému veľkému svetu?! Nemali si hovoriť medzi sebou: „Čo je to? Sám seba nemohol zachrániť, a nás zachráni?! Sebe živý nepomohol, a nám podá ruku ako mŕtvy?! Kým žil, nepodmanil si ani jediný národ, a my presvedčíme celý svet, keď vyslovíme jeho meno?! Nebolo by proti rozumu nielen robiť to, ale aj na to pomyslieť?!“

A preto je zjavné, že keby ho neboli videli zmŕtvychvstalého a keby neboli mali tento najväčší dôkaz jeho moci, neboli by sa vystavili takému riziku.

Ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných {*} Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.

Zo všetkých strán nás sužujú; ale v_tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. {*} Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.

Syn môj milovaný, predovšetkým ti pripomínam, aby si miloval Pána, svojho Boha, z_celého svojho srdca a z_celej svojej sily. Lebo bez tohto niet spásy.

Synu, musíš sa chrániť všetkého, o_čom vieš, že sa nepáči Bohu, totiž akéhokoľvek smrteľného hriechu, až natoľko, že radšej musíš zniesť hocaké muky, ako by si mal spáchať nejaký smrteľný hriech.

Okrem toho, ak Pán na teba dopustí nejaké súženie, musíš ho znášať ochotne a so vzdávaním vďaky a uvedomovať si, že prichádza pre tvoje dobro a že si si ho možno zaslúžil. A zasa ak ti Pán daruje akýkoľvek úspech, musíš mu pokorne ďakovať a dávať si pozor, aby si sa nestal preň horším, či už márnou slávou, alebo nejakým iným spôsobom, lebo nesmieš Boha za jeho dary napádať alebo urážať.

Ochotne a nábožne počúvaj bohoslužby Cirkvi. A kým si v_kostole, dávaj si pozor, aby si sa všetečne neobzeral a nerozprával zbytočnosti, ale modli sa nábožne k_Pánovi či už ústami alebo rozjímavým srdcom.

Maj srdce naklonené k_chudobným, biednym a trpiacim a podľa svojich možností im pomáhaj a potešuj ich. Za všetky dobrodenia, ktoré ti udeľuje Boh, vzdávaj mu vďaky, aby si bol hoden dostať ešte väčšie. Voči podriadeným buď spravodlivý, drž sa línie spravodlivosti a neodkloň sa ani napravo, ani naľavo. A vždy buď viac na strane chudobného ako bohatého, kým nevieš s_istotou, kde je pravda. Dbaj, aby sa všetci tvoji podriadení tešili spravodlivosti a pokoju, najmä však cirkevné a rehoľné osoby.

Buď oddaný a poslušný našej matke Rímskej cirkvi a najvyššiemu Veľkňazovi ako duchovnému otcovi. Pracuj na tom, aby z_tvojej krajiny vymizol každý hriech, hlavne však bohorúhania a bludy.

Syn môj milovaný, nakoniec ti dávam všetko požehnanie, aké môže dať milujúci otec synovi, a nech ťa celá Trojica a všetci svätí chránia od každého zla. A nech ti Pán dá milosť plniť jeho vôľu tak, aby si mu slúžil a oslavoval ho, aby sme sa po tomto živote spolu dostali k_nemu, hľadeli na neho, milovali ho a chválili ho bez konca. Amen.

Robil, čo bolo správne pred Pánom; nik sa mu nevyrovnal zo všetkých kráľov: primkol sa k_Pánovi {*} A nezišiel z_jeho cesty.

(Memoriale al Card. M. A. Tonti, 1621: Ephem. Calas. 36, 9-10, Romæ 1967, pp. 473-474;
L. Picanyol, Epistolario di S. Giuseppe Calasanzio, 9 vol., ediz. Calas., Romæ 1951-1956, passim)

Každý vie, aká vznešená a aká záslužná je svätá služba pri vzdelávaní detí, najmä chudobných, aby takto poučené mohli dosiahnuť večný život. Lebo keď ich vyučujeme, ale najmä keď sa staráme o_ich nábožnosť a kresťanské vzdelanie, staráme sa o_spásu ich duše i_tela a tým preukazujeme deťom v_istom zmysle tú istú službu, ktorú im preukazujú ich anjeli strážcovia.

Okrem toho je to najlepší prostriedok nielen odvádzať mládež akéhokoľvek rodu či stavu od zla, ale najmä lahodne a milo ju lákať a povzbudzovať na dobro. Je známe, že sa mladí ľudia pod vplyvom tohto prostriedku tak zmenia na lepšie, že kto ich poznal pred výučbou, po výučbe ich nepozná. Lebo ako mladé sadenice, tak ľahko možno mladých ľudí viesť ta, kam kto chce ich dušu obrátiť. Ale ak ich necháme stvrdnúť, vieme veľmi dobre, že sa možnosť ohnúť ich buď veľmi zmenší, alebo úplne pominie.

No keď deti, najmä chudobné, dostanú primeranú výchovu, nielenže to zvýši ich ľudskú dôstojnosť, ale bude to na spokojnosť celej ľudskej i_kresťanskej spoločnosti: tak rodičom, ktorí sa ako prví tešia z_detí, keď ich niekto takýmto spôsobom vedie po rovných cestách, ako aj občianskym predstaviteľom, ktorí tak získajú poctivých podriadených a dobrých občanov, no najmä Cirkvi, lebo sa ako milovníci Krista a stúpenci evanjelia zrelšie a účinnejšie včlenia do jej mnohotvárneho spôsobu života a činnosti.

Lenže tí, čo sa podoberajú na túto úlohu a chcú ju konať starostlivo, musia vynikať veľkou láskou, vrcholnou trpezlivosťou a predovšetkým hlbokou pokorou. Len tak budú hodni ponížene prosiť Pána, aby ich urobil súcimi spolupracovníkmi pravdy, posilňoval pri plnení najvznešenejšej služby a obohatil nebeským darom – podľa slov: „Tí, čo mnohých privádzajú k_spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“{n}{r}Dan 12,3{/r}{/n}

To dosiahnu ľahšie, ak zložia sľub trvalej služby, a tak sa budú usilovať pripútať sa ku Kristovi a iba jemu sa páčiť, ako povedal: „Čo ste urobili jednému z_mojich najmenších, mne ste urobili.“{n}{r}Mt 25,40{/r}{/n}

Najradšej by sme vám boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život; {*} Takými drahými ste sa nám stali.

Deti moje, znovu vás v_bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. {*} Takými drahými ste sa nám stali.

Keď sa blížil deň jej odchodu z_tohto života – ty si vedel o_tom dni, my nie_–, stalo sa, verím, tvojím tajomným riadením, že sme sami, ja a ona, stáli opretí o_okno, odkiaľ bolo vidieť do záhrady nášho domu, tam v_Ostii nad Tiberom, kde sme sa ďaleko od ľudí zotavovali po dlhej namáhavej ceste pred plavbou. Rozprávali sme sa teda sami veľmi milo, pričom „sme zabúdali na to, čo je za nami, a uháňali za tým, čo je pred nami“{n}porov. {r}Flp 3,13{/r}{/n}. V_prítomnosti pravdy, ktorou si ty, sme sa pýtali, aký bude večný život svätých, ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“, ktorý „ani do ľudského srdca nevystúpil“{n}{r}1Kor 2,9{/r}{/n}. A žíznivo sme otvárali ústa srdca nadprirodzeným prúdom z_tvojho zdroja, zo zdroja života, ktorý je u_teba{n}porov. {r}Ž 36,10{/r}{/n}.

O_tomto som hovoril, aj keď nie takýmto spôsobom a takýmito slovami, a ty, Pane, vieš, že v_ten deň, keď sme o_tom hovorili, tento svet strácal uprostred slov pre nás cenu aj so všetkými jeho pôžitkami. Vtedy ona povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka, už ma nič neteší v_tomto živote. Neviem, čo by som tu ešte robila a načo by som tu bola, keď už nemám v_čo dúfať na tomto svete. Iba pre jedno som túžila zostať ešte nejaký čas v_tomto živote: aby som ťa mohla vidieť ako kresťana katolíka skôr, ako zomriem. A Boh mi to dal vrchovato, lebo môžem vidieť, že si celkom pohrdol pozemskou blaženosťou a stal si sa jeho služobníkom. Čo tu mám ešte robiť?“

Nespomínam si presne, čo som jej na to odpovedal; ale odvtedy prešlo asi päť dní, viac to nebolo, a ľahla si v_horúčke. Počas choroby v_ktorýsi deň zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. My sme pribehli k_nej, ale hneď prišla k_sebe a keď videla, ako tam s_bratom stojíme, povedala nám, akoby niečo hľadala: „Kde som to bola?“

A keď nás videla skľúčených od žiaľu, povedala: „Tu pochovajte svoju matku.“ Ja som mlčal a zadržiaval som plač. Ale môj brat povedal čosi, ako že by bol radšej, keby zomrela nie v_cudzine, ale vo vlasti. Keď to počula, pozrela naňho s_výrazom nevôle, že takto rozmýšľa, a potom pozrela na mňa a povedala: „Pozri, čo hovorí.“ A nato obom: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o_to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek.“ Keď vyslovila, ako mohla, toto svoje presvedčenie, zatíchla a choroba sa jej rýchlo zhoršovala.

Čas je krátky; aby napokon aj tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, {*} Lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa.

Napomenutý, aby som sa vrátil k_sebe samému, vstúpil som pod tvojím vedením do svojho najhlbšieho vnútra; a mohol som to urobiť, „lebo ty si mi bol na pomoci“{n}porov. {r}Ž 30,11{/r}{/n}. Vstúpil som a uvidel som slabým okom svojej duše nad tým istým okom mojej duše, nad mojím duchom, nezmeniteľné svetlo. Nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ani nijaké väčšie, ale pritom toho istého druhu, čo by len zažiarilo oveľa jasnejšie a všetko ovládlo svojou veľkosťou. To nebolo takéto svetlo, ale inakšie, celkom odlišné od všetkých ostatných. Nebolo nad mojím duchom ako olej na vode alebo ako nebo nad zemou. Ono bolo oveľa vyššie, lebo ma stvorilo, a ja oveľa nižšie, lebo som ním stvorený. Kto pozná pravdu, pozná ono svetlo.

Ty, večná pravda, pravá láska, drahá večnosť! Ty si môj Boh, za tebou vzdychám dňom i_nocou. Len čo som ťa poznal, pritiahol si ma k_sebe, aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte to vidieť nemôžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno ožiaril, až tak, že som sa chvel od lásky a od hrôzy. A zbadal som, že som ďaleko od teba ako v_odlišnej krajine; akoby som počul z_výšin tvoj hlas: „Som pokrmom silných. Narasť a budeš ma jesť. Ale ty ma nepremeníš na seba ako telesný pokrm, lež ty sa premeníš na mňa.“

I_hľadal som cestu, ako nadobudnúť dostatočnú silu, aby som sa mohol tešiť z_teba. Ale nenašiel som, kým som neobjal „prostredníka medzi Bohom a ľuďmi – človeka Krista Ježiša“{n}porov. {r}1Tim 2,5{/r}{/n}. „On je nad všetkým Boh, zvelebený naveky“{n}porov. {r}Rim 9,5{/r}{/n}. On volá a hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“{n}{r}Jn 14,6{/r}{/n} On bol pokrm, ktorý som nevládal prijať. Spojil sa však s_telom, lebo „Slovo sa telom stalo“{n}{r}Jn 1,14{/r}{/n}, aby pre nás, slabé deti, premenil na mlieko tvoju múdrosť, skrze ktorú si stvoril všetko.

Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s_tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v_tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.

Ty, pravda, svetlo môjho srdca! Už mi nehovoria moje temnoty. Blúdil som a spomenul som si na teba. {*} A teraz sa smädný dychtivo vraciam k_tvojmu prameňu.

Ja nie som môj život; sám zo seba som žil zle, v_tebe začínam žiť znova. {*} A teraz sa smädný dychtivo vraciam k_tvojmu prameňu.

Pánov blahoslavený predchodca v_narodení, hlásaní a smrti osvedčil vo svojom zápase silu, hodnu pohľadu neba, lebo ako hovorí Písmo: „A hoci v_očiach ľudí“ pretrpel „muky“, jeho „nádej je plná nesmrteľnosti“{n}porov. {r}Múd 3,4{/r}{/n}. Právom opäť slávime jeho narodeniny, lebo on nám tento deň urobil svojím vlastným mučeníctvom slávnym a ozdobil ho ružovou žiarou svojej krvi. Právom uctievame jeho pamiatku s_duchovnou radosťou, veď on uzavrel svedectvo, ktoré vydal pre Pána, pečaťou mučeníctva.

A niet pochyby, že svätý Ján znášal žalár a okovy pre svedectvo o_našom Vykupiteľovi, ktorého predchádzal, a za neho položil aj život. Prenasledovateľ mu síce nepovedal, aby zaprel Krista, ale aby zamlčal pravdu; a predsa zomrel za Krista.

Veď sám Kristus vraví: „Ja som pravda.“{n}{r}Jn 14,6{/r}{/n} A tak naozaj vylial krv za Krista, lebo ju vylial za pravdu. A ako narodením, hlásaním a krstom vydával svedectvo tomu, ktorý sa po ňom narodí, bude hlásať a bude pokrstený, tak aj svojím utrpením naznačil, že bude trpieť aj Kristus.

Taký veľký muž teda dokončil po dlhých útrapách v_okovách pozemský život preliatím krvi. Toho, ktorý zvestoval slobodu nadpozemského pokoja, bezbožní vrhajú do okov. Zatvárajú do tmy žalára toho, ktorý prišiel vydať svedectvo o_svetle{n}porov. {r}Jn 1,8{/r}{/n}, a samo Svetlo – Kristus ho právom nazval lampou, ktorá horí a svieti{n}porov. {r}Jn 5,35{/r}{/n}. Svojou vlastnou krvou bol pokrstený ten, ktorý smel pokrstiť Vykupiteľa sveta, počuť Otcov hlas nad ním a vidieť, ako naň zostupuje milosť Ducha Svätého. Ale pre ľudí, ako bol Ján, to nebolo ťažké, skôr ľahké a žiaduce znášať časné muky za pravdu, lebo vedeli, že odmenou za ne bude večná radosť.

Žiadali si smrť, ktorá ich aj tak z_prirodzenej nevyhnutnosti neodvratne čakala, aby ňou vyznali Kristovo meno a získali palmu večného života. Preto správne hovorí Apoštol: „Veď vy ste od Krista dostali milosť nielen v_neho veriť, ale aj trpieť pre neho.“{n}{r}Flp 1,29{/r}{/n} Hovorí teda, že je to Kristov dar, keď vyvolení trpia pre neho, lebo inde vraví: „Utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s_budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“{n}{r}Rim 8,18{/r}{/n}

Kráľ Herodes dal Jána chytiť a v_putách vrhnúť do väzenia {*} Pre Herodiadu, manželku svojho brata, lebo si ju vzal za ženu.

Poslal kata a vo väzení ho sťal. {*} Pre Herodiadu, manželku svojho brata, lebo si ju vzal za ženu.