Žalm 65

Katechézy k žalmom a chválospevom

Žalm 65

Túžba duše za Bohom

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 6. marca 2002

Naša cesta žalmami Liturgie hodín nás privádza k hymnu, ktorý nás získava predovšetkým fascinujúcim obrazom jari v poslednej časti (porov. Ž 65, 10-14), scénou plnou sviežosti, ozdobenou farbami, pretkanou radostnými hlasmi.

Naozaj žalm 65 má širšiu štruktúru, plod zauzlenia dvoch rozdielnych tónov: vynára sa tu predovšetkým historická téma odpustenia hriechov a prijatia u Boha (porov. v. 2-5); potom sa tu naznačuje kozmická téma Božej aktivity vo vzťahu k moriam a vrchom (porov. v. 6-9a) a napokon sa rozvíja opis jari (porov. v 9b-14); v slnečnej a suchej panoráme Blízkeho východu je zúrodňujúci dážď prejavom vernosti Pána voči stvoreniu (porov. Ž 104, 13-16). Pre Bibliu je stvorenie trónom ľudstva a hriech je útok na poriadok a dokonalosť sveta. Obrátenie a odpustenie dáva teda kozmu celistvosť a harmóniu.

V prvej časti žalmu sme vo vnútri chrámu na Sione. Sem prichádza ľud s množstvom svojej mravnej biedy, aby prosil o_oslobodenie od zla (porov. Ž 65, 2-4a). Len čo veriaci dostanú rozhrešenie od vín, cítia sa Božími hosťami, jemu blízki, pripravení, aby boli pripustení k jeho stolu a mali účasť na slávnosti Božej dôvernosti (porov. v. 4b-5).

Pán, ktorý tróni v chráme, je potom predstavený s profilom slávnostným a kozmickým. Hovorí sa totiž o_ňom, že je „nádej všetkých končín zeme i ďalekého mora... vrchy upevňuje svojou mocou... tíši hukot mora, hukot jeho vĺn... tí, čo obývajú zemské končiny, chvejú sa bázňou pred jeho znameniami, radosťou napĺňa končiny východu i západu“ (v. 6-9).

Vo vnútri tejto oslavy Boha Stvoriteľa nachádzame udalosť, ktorú by sme chceli zdôrazniť. Pán vie ovládať a umlčať aj hukot morských vĺn, ktoré sú v Biblii symbolom chaosu, opakom poriadku stvorenia (porov. Jób 38, 8-11). Týmto spôsobom sa vyzdvihuje Božie víťazstvo nielen nad ničotou, ale aj nad zlom: týmto motívom sa „k_hukotu mora“ a k „hukotu jeho vĺn“ pridružujú aj „nepokoje národov“ (porov. Ž 65, 8), to jest odboj pyšných.

Svätý Augustín to komentuje výstižným spôsobom: „More je obrazom súčasného sveta: (je) trpký pre svoju slabosť, rozrušený búrkami, kde ľudia so svojimi zvrátenými a nezriadenými žiadosťami sú ako ryby, ktoré sa navzájom požierajú. Pozrite sa na toto zlé more, na toto trpké more, kruté so svojimi vlnami!... Nesprávajme sa tak, bratia, pretože Pán je nádejou všetkých končín zeme“ (Esposizione sui Salmi II, Roma 1990, p. 475).

Záver, ktorý nám žalm ponúka, je ľahký: ten Boh, ktorý vymazáva chaos a zlo vo svete i v dejinách, môže premôcť a odpustiť ničomnosť a hriech, ktoré prosebník nosí v sebe a predstavuje ho v chráme, pretože má istotu, že Boh ho očistí.

V tomto bode vstupujú na scénu iné vody: vody života a plodnosti, ktoré na jar zavlažujú zem a ideálne predstavujú nový život veriaceho, ktorému bolo odpustené. Záverečné verše žalmu (porov. Ž 65, 10-14) sú, ako už bolo povedané, veľmi krásne a významné. Boh napája zem rozpraskanú suchom a zimným ľadom a zavlažuje ju dažďom. Boh sa podobá roľníkovi (porov. Jn 15, 1), ktorý dáva rásť zrnu a svojou prácou dá vypučať tráve. Pripravuje pôdu, zavlažuje brázdy, rozdrobuje hrudy a zalieva každú časť svojho poľa.

Žalmista používa desať slov na opísanie tejto láskyplnej činnosti Stvoriteľa, čo sa týka zeme, ktorá sa pretvára do určitého druhu živého stvorenia. Skutočne všetko „sa ozýva jasotom a spevom“ (Ž 65, 14). Sugestívne sú v tejto súvislosti aj tri slovesá spojené so symbolom šatu: „Pahorky sa opášu plesaním“. Čriedami oviec sa lúky pokryjú a zrnom budú oplývať doliny“ (v. 13-14). Je to obraz lúky posiatej belobou ovčej čriedy; pahorky sa opášu akoby pásom viníc, znamením to jasotu nad ich plodmi, nad vínom, „čo obveseľuje srdce človeka“ (Ž 104, 15); doliny si obliekajú zlatý plášť žatvy. Verš 12. vyvoláva aj obraz koruny, ktorý by mohol pripomínať slávnostné vence pri hostine položené na hlavách hosťov (porov. Iz 28, 1. 5).

Všetko tvorstvo spoločne, skoro ako v sprievode, sa obracia na svojho Stvoriteľa a Vládcu, tancuje a spieva, vzdáva chválu a prosí. Ešte raz sa príroda stáva výrečným znamením Božej činnosti; je to stránka otvorená pre všetkých, pripravená zjaviť posolstvo, ktoré do nej vložil Stvoriteľ, „veď z veľkosti a krásy tvorov možno poznať ich stvoriteľa“ (Múd 13, 5; porov. Rim 1, 20). Teologická kontemplácia a poetická otvorenosť majú spoločný základ v tejto lyrike a stávajú sa adoráciou a chválou.

No najintenzívnejšie stretnutie, ku ktorému žalmista smeruje celým chválospevom, je to, čo spája stvorenie a vykúpenie. Ako zem na jar vstáva činnosťou Stvoriteľa, tak človek povstáva z hriechu činnosťou Vykupiteľa. Stvorenie a dejiny sú týmto spôsobom pod dohľadom prozreteľného a spásu prinášajúceho Pána, ktorý víťazí nad búrlivými a ničivými vodami a dáva vodu, ktorá očisťuje, zavlažuje a unáša smäd. Pán totiž „uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany“, ale aj „zaťahuje nebo oblakmi a zemi pripravuje dážď, na vrchoch dáva pučať tráve“ (Ž 147, 3. 8).

Žalm sa tak stáva spevom na oslavu Božej milosti. A ešte čo hovorí svätý Augustín, ktorý v komentári k nášmu žalmu pripomína tento transcendentný a jedinečný dar: „Pán Boh ti v srdci hovorí: Ja som tvoje bohatstvo. Nestaraj sa o_to, čo ti sľubuje svet, ale čo ti sľubuje Stvoriteľ sveta! Dávaj pozor na to, čo ti sľubuje Boh, ak chceš zachovať spravodlivosť; pohŕdaj tým, čo ti sľubuje človek, aby ťa vzdialil od spravodlivosti. Nestaraj sa preto o_to, čo ti sľubuje svet! Uvažuj skôr o_tom, čo ti sľubuje Stvoriteľ sveta“ (l. c. p. 481).

Z_L’Osservatore Romano, č. 10
(týždenné vydanie v taliančine) z 8. marca 2002