Žalm 62

Pokoj v Bohu

Nespoliehajte na násilie, neoddávajte srdce bohatstvu

Na generálnu audienciu v stredu 10. novembra 2004 prišlo do Vatikánu vyše 13 000 pútnikov zo 17 krajín. Vzhľadom na chladné počasie sa konala na dvoch miestach. Ján Pavol II. prišiel najprv do Baziliky svätého Petra, kde pozdravil prítomné skupiny anglicky a nemecky hovoriacich pútnikov a chorých na invalidných vozíčkoch. Potom sa presunul do Auly Pavla VI., kde predniesol zvyčajnú katechézu. Jej témou dnes bol 62. žalm Pokoj v Bohu.

Príjemné slová žalmu, ktoré sme si práve vypočuli, sú vrúcnou strelnou modlitbou a výzvou, ktorá je životným programom: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa.“ (vv. 2-3. 6-7).

Žalm tu hovorí o_dvojakej dôvere. Ide o_dve základné voľby – jedna je dobrá a druhá zvrátená. Z nich vyplýva aj dvojaké správanie. Predovšetkým je to dôvera v Boha, už zdôraznená na začiatku, kde prichádza na scénu ako symbol stability a istoty, ako pevnosť a ochranný val. Žalmista prízvukuje: „V_Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište.“ (v. 8). Toto hovorí potom, čo spomenul nástrahy nepriateľov, ktorí sa pokúšajú „zvrhnúť ho z popredného miesta“ (por. vv. 4-5).

Spomína sa tu potom aj iná dôvera, dôvera k modlám, na ktorú sa modliaci človek díva veľmi kriticky. Je to dôvera, ktorá hľadá svoju pevnosť a stabilitu v násilí, krádežiach a v bohatstve. Výzva teda nadobúda rozhodný a jasný charakter: „Nespoliehajte sa na násilie a neprepadnite zbojstvu; ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce“ (v. 11). Idoly, ktoré sa tu spomínajú, a ktoré sú proti dôstojnosti človeka a spoločenskému spolunažívaniu, sú tri:

Prvým falošným božstvom je násilie, ku ktorému sa ľudstvo utieka žiaľ aj v_našej krvavej súčasnosti. K_tomuto idolu sa pridáva nesmierny zástup vojen, prenasledovania, násilia, mučenia a zabíjania bez náznaku čo len najmenšej výčitky.

Druhým falošným božstvom je lúpež, ktorá sa prejavuje vo vydieraní, v_sociálnej nespravodlivosti, v úžere a v politickej a hospodárskej korupcii. Mnoho ľudí si robí ilúzie, že týmto spôsobom dosiahne uspokojenie svojej žiadostivosti.

Napokon, je tu aj tretí idol, ktorý sa „lepí na srdce“ človeka. Ten spočíva v klamnej nádeji, že je možné uniknúť smrti (porov. Ž 48) a zabezpečiť si primát prestíže a moci.

Slúžiac tejto diabolskej triáde, človek zabúda, že idoly sú nielen neskutočné, ale aj škodlivé. Ak dôveruje iba v seba a v tieto veci, zabúda, že je to „iba klam a prelud a že keby sa to postavilo na váhu, dohromady by to bolo ľahšie ako para“ (Ž 61, 10; porov. Ž 38, 6-7). Ak by sme si boli skutočne vedomí našej slabosti a vlastného obmedzenia, nevybrali by sme si cestu dôvery v idoly, ani by sme si neorganizovali život podľa krehkých a nestálych pseudohodnôt. A preto orientujme sa predovšetkým smerom k inej dôvere, ktorá má za svoj stred Pána, prameň večnosti a pokoja. Iba jemu, totiž, „patrí moc“, iba on je prameň milosti, iba on má v rukách spravodlivosť a „každému odpláca podľa jeho skutkov“ (porov. Sal 61, 12-13).

Druhý vatikánsky koncil túto výzvu 61. žalmu zdôraznil kňazom, aby „bohatstvu, neoddávali svoje srdce“ (v. 11b). Dekrét o_kňazskej službe a živote hovorí: „Nech kňazi nelipnú srdcom na bohatstvách, nech sa vystríhajú akejkoľvek baživosti a nech sa svedomito vyhýbajú obchodovaniu každého druhu“ (Presbyterorum ordinis, č. 17). Akokoľvek, táto výzva odmietnuť zvrátenú dôveru a zvoliť si tú, ktorá nás privádza k Bohu, platí pre všetkých a musí sa stať našou zornicou v každodennom správaní, v morálnych rozhodnutiach a v životnom štýle. Iste, je to tvrdá a náročná cesta. Spravodlivému prináša aj skúšky a chvíle odvážnych rozhodnutí, ktoré sú však vždy ovplyvnené dôverou v Boha. V_tomto svetle cirkevní otcovia videli v človeku, o_ktorom je reč v 61. žalme, predobraz Krista a úvodnú výzvu úplnej dôvery v Boha dali do úst práve jemu.

V_tejto súvislosti svätý Ambróz v Komentári k 61. žalmu hovorí: „Náš Pán Ježiš Kristus keď vzal na seba telo človeka, aby ho očistil práve vo svojom tele, čo mal urobiť okamžite, ak nie zničiť zlý vplyv dedičného hriechu? Ten prišiel skrze neposlušnosť, teda porušením Božích príkazov. Predovšetkým teda Kristus musel obnoviť poslušnosť, aby zahasil ohnisko hriechu. On osobne sa stal poslušným a chce, aby sme ho v nej nasledovali aj my“ (Commento a dodici Salmi 61, 4: SAEMO, VIII, Milano-Roma 1980, p. 283).