Túžba za Pánom a za jeho chrámom
Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 16. januára 2002
1.
Smädná laň s vysušeným hrdlom narieka na vyschnutej púšti a dychtí za čerstvou vodou z potoka. Tento slávny obraz otvára žalm 42, ktorý sme pred chvíľou spievali. Môžeme v ňom vidieť akoby symbol hlbokej spirituality tejto skladby, opravdivý klenot viery a poézie. V skutočnosti podľa znalcov žaltára treba náš žalm tesne spojiť s nasledujúcim, so 43., od ktorého bol oddelený, keď boli žalmy usporiadané, aby vytvorili knihu modlitieb Božieho ľudu. Vskutku, oba žalmy – okrem toho, že sú spojené tematicky a vývojom – sú skandované tou istou antifónou: „Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, spásu mojej tváre a môjho Boha“ (Ž 42, 6. 12; 43, 5). Táto výzva, dvakrát opakovaná v našom žalme a tretí raz v nasledujúcom, je pozvaním, ktorým sa modliaci sa obracia sám k sebe, aby tak odrážal trudnomyseľnosť dôverou v Boha, ktorý sa iste znova zjaví ako spasiteľ.2.
Ale vráťme sa k obrazu na začiatku žalmu, o_ktorom by bolo milo rozjímať za hudobného doprovodu gregoriánskeho spevu alebo majstrovského polyfónneho diela Sicut cervus Pierluigiho da Palestrina. Smädná laň je totiž symbolom modliaceho sa, ktorý sa celou svojou bytosťou, telom i dušou ťahá k Pánovi, ktorého cíti ako vzdialeného a zároveň potrebného: „Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom“ (Ž 42, 3). V hebrejčine jediné slovo, nefeš, znamená súčasne „dušu“ a „hrdlo“. Môžeme teda povedať, že duša a telo modliaceho sa sú zachvátené pôvodnou, spontánnou a podstatnou túžbou po Bohu (porov. Ž 63, 2). Nie nadarmo je to dlhá tradícia, ktorá opisuje modlitbu ako „dych“: tá je pôvodná, potrebná a základná ako dych života. Origenes, veľký kresťanský autor v treťom storočí, poukázal na to, že hľadanie Boha zo strany človeka je podujatie, ktoré sa nikdy nekončí, pretože vždy sú možné a potrebné nové pokroky. V jednej zo svojich homílií na Numeri píše: Tí, čo idú cestou hľadania Božej múdrosti, nestavajú si stále domy, ale pohyblivé stany, pretože žijú stále na ceste a postupujú vždy vpred, a čím viac postupujú, tým viac sa otvára cesta pred nimi a ukazuje sa horizont, ktorý sa stráca v nesmiernosti“ (Omelia XVII, In Numeros, GCS VII, 159-160).3.
Usilujme sa teraz vytušiť obsah tejto prosby, ktorú si môžeme predstaviť ako rozloženú do troch dejstiev, z ktorých dve sú v tomto našom žalme a tretie sa otvára v nasledujúcom žalme, v 43., o_ktorom budeme uvažovať potom. Prvá scéna (porov. Ž 42, 2-6) vyjadruje hlbokú nostalgiu vyvolanú spomienkou na minulosť, ktorá bola šťastná pre krásne liturgické obrady, teraz už nedostupné: „Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky“ (v. 5). „Boží dom“ so svojou liturgiou je jeruzalemský chrám, ktorý veriaci v svojom čase navštevoval, ale ktorý je aj sídlom dôvernosti s Bohom, „prameňom živej vody“, ako spieva Jeremiáš (2, 13). Teraz jediná voda, ktorá pláva z jeho zreníc, je voda sĺz (Ž 42, 4) pre vzdialenosť od prameňa života. Teraz je slávnostná modlitba, ktorá sa vznáša k Pánovi počas obradu v chráme, nahradená plačom, nárekom, vzývaním.4.
Bohužiaľ, proti tej radostnej a pokojnej minulosti vystupuje smutná prítomnosť. Žalmista sa teraz nachádza ďaleko od Sionu: horizont, ktorý ho obklopuje, je Galilea, severná oblasť Svätej zeme, ako pripomína zmienka o_prameňoch Jordánu, o_vrchole Hermonu, z ktorého pramení táto rieka, a o_inom nám neznámom vrchu Misar (v. 7). Sme teda viac menej v oblasti, v ktorej sa nachádzajú splavy Jordánu, vodopády, odkiaľ sa začína tok tejto rieky, ktorá prechádza celou zasľúbenou zemou. Tieto vody teda nie sú osviežujúce ako tie na Sione. Očiam žalmistu sú skôr podobné chaotickým vodám povodne, ktorá všetko ničí. Cíti, že sa rútia za ním ako prudký potok, ktorý ničí život: „Všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa“ (v. 8). V Biblii sa totiž chaos a zlo alebo aj Boží súd predstavujú ako potopa, ktorá plodí ničenie a smrť (Gn 6, 5-8; Ž 69, 2-3).5.
Tento vpád je postupne definovaný vo svojej symbolickej hodnote: sú to zvrhlíci, protivníci modliaceho sa, azda aj pohania, ktorí bývajú v tejto odľahlej krajine, kde je veriaci vo vyhnanstve. Tí pohŕdajú spravodlivým a vysmievajú sa jeho viere a ironicky sa ho pýtajú: „Kdeže je tvoj Boh?“ (v. 11) a on vrhá k Bohu svoju úzkostnú otázku: „Prečo na mňa zabúdaš? (v. 10). To „prečo?“ adresované Pánovi, ktorý sa zdá byť neprítomný v deň skúšky, je typické pre biblickú vrúcnu prosbu. Pri pohľade na tieto vyprahnuté pery, ktoré kričia, na túto utrápenú dušu, na túto tvár, ktorá sa už vnára do mora blata, môže Boh zostať hluchý? Iste nie! Modliaci sa teda znova nadobúda odvahu k nádeji (porov. v. 6. 12). Tretie dejstvo, ktoré je v nasledujúcom žalme, v 43., bude dôverná prosba k Bohu (Ž 43, 1. 2a. 3a. 4b) a použije radostné a vďačné výrazy: „Pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním.“Z_L’Osservatore Romano, č. 3
(týždenné vydanie v taliančine) z 18. januára 2002
Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky