Žalm 135

Oslava Pána, divotvorcu

Oslava Pána – Divotvorcu

Na generálnej audiencii v stredu 28. septembra 2005 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, sa Benedikt XVI. prihovoril k 30 000 pútnikom z 22 krajín. Témou katechézy bol 135. žalm: Oslava Pána divotvorcu.

Drahí bratia a sestry,

predstavuje sa pred nami prvá časť 135. žalmu, ktorý má liturgický charakter a je popretkávaný spomienkami, poznámkami a odkazmi na iné biblické texty. Liturgia vskutku často buduje svoje texty tak, že čerpá z veľkého biblického dedičstva bohatý repertoár tém a modlitieb, ktoré povzbudzujú veriacich na ich púti.

Sledujme dej modlitby tejto prvej časti (por. Ž 135, 1-12), ktorý sa otvára širokým a vrúcnym pozvaním chváliť Pána (por. vv. 1-3). Výzva je adresovaná služobníkom Pána, ako čítame v úvode žalmu: „služobníci Pánovi, ktorí ste v dome Pánovom a na nádvoriach domu nášho Boha“ (vv. 1-2). Nachádzame sa teda v atmosfére živého kultu, ktorý sa uskutočňuje v chráme, na mieste, vyhradenom pre spoločnú modlitbu. Tu sa zakúša účinným spôsobom prítomnosť „nášho Boha“, ktorý je Bohom „dobrým“ a „ľúbezným“, Boh vyvolenia a zmluvy (por. vv. 3-4).

Po pozvaní ku chvále nasleduje sólový hlas, ktorý vyznáva vieru a začína slovami „Ja viem“ (v. 5). Toto krédo vytvára podstatu celého hymnu. Odhaľuje sa v ňom vyznanie veľkosti Pána (ibidem), ktorú prejavuje vo svojich obdivuhodných dielach. Božia všemohúcnosť sa prejavuje ustavične v_celom svete „na nebi i na zemi, v mori a vo všetkých priepastiach“. Je to on, kto vytvára oblaky, blesky, dážď a vietor, ktoré sa predstavujú akoby boli uzatvorené v „komorách“ alebo v nádržiach (por. vv. 6-7).

Je to však predovšetkým iný aspekt Božskej aktivity, ktorá sa oslavuje v_tomto vyznaní viery. Ide o_zázračný zásah v dejinách, kde Stvoriteľ ukazuje tvár Vykupiteľa svojho národa, zvrchovaného Pána nad svetom. Pred očami Izraela sa necháva odznieť v modlitbe súhrn veľkých udalostí odchodu z_Egypta. Predovšetkým je to stručná, ale podstatná spomienka na egyptské „rany“, na údery, ktoré spôsobil Pán, aby porazil utláčateľa (por. vv. 8-9).

Potom to pokračuje spomínaním na víťazstvá, ktoré uskutočnil Izrael po dlhom pochode púšťou. Pripisované sú mocnému zásahu Boha, ktorý „porazil mnohé národy a pozabíjal mocných kráľov“ (v. 10). Nakoniec je tu cieľ taký vytúžený a očakávaný, prisľúbená krajina: „Ich krajinu dal do dedičstva, do dedičstva Izraelu, svojmu ľudu“ (v. 12). Božia láska sa stáva konkrétnou a možno ju takmer zakúšať v dejinách so všetkými trpkými a slávnymi udalosťami. Liturgia má za úlohu sprítomniť a urobiť účinnými Božské dary, hlavne vo veľkonočnom slávení, ktoré je zdrojom každej inej slávnosti a je zvrchovaným znakom slobody a spásy.

Duch žalmu a jeho oslavy Boha zhrnieme prostredníctvom slov sv. Klementa Rímskeho tak, ako zaznieva v dlhej záverečnej modlitbe v jeho Liste Korinťanom. Všíma si, že tak ako v 135. žalme je prítomná tvár Boha Vykupiteľa, tak isto jeho ochrana, ako to nachádzame u cirkevných otcov, teraz prichádza k nám v Kristovi:

„Ó, Pane, nech zažiari tvoja tvár nad nami pre dobro v pokoji, ochraňuj nás svojou mocnou rukou a pomôž nám uniknúť každému hriechu svojím mocným ramenom. Zachráň nás od tých, ktorí nás nespravodlivo nenávidia. Daruj svornosť a pokoj nám i všetkým obyvateľom zeme, ako si ich dal našim otcom, keď ťa vzývali v posvätnej viere a v pravde. ... Tebe, ktorý jediný si schopný nám naplniť tieto dobrá a ďalšie ešte väčšie, ďakujeme skrze Veľkňaza a ochrancu našich duší, Ježiša Krista, skrze ktorého nech sa vzdáva tebe teraz sláva a veleba, z pokolenia na pokolenie a na veky vekov. Amen.“

Na generálnej audiencii v stredu 5. októbra 2005, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, bolo prítomných asi 50 000 pútnikov z_19 krajín. Témou katechézy Svätého Otca bola druhá časť 135. žalmu.

Drahí bratia a sestry,

135. žalm, tento spev z modlitby vešpier s veľkonočným zafarbením, sa nám ponúka v dvoch rozličných úryvkoch. Úsek, ktorý sme práve počuli, obsahuje druhú časť žalmu (por. vv. 13-21). Je spečatením toho aleluja, ktoré sme počuli na začiatku žalmu a ktoré je vyjadrením chvály Pána.

Po tom, čo som spomenul udalosť Veľkej noci z prvej časti žalmu, ktorá je srdcom veľkonočného slávenia Izraela, žalmista teraz výrazným spôsobom porovnáva dva rozličné náboženské pohľady. Na jednej strane sa dostáva do popredia postava osobného a živého Boha, ktorý je v centre autentickej viery (por. verše 13-14). Jeho prítomnosť je účinná a spásonosná. Pán nie je neprítomnou a nehybnou skutočnosťou, ale živou osobou, ktorá „vedie“ svojich verných, „odpovedá na ich zbožnosť“ a podopiera ich svojou mocou a láskou.

Na druhej strane je to modlárstvo, (por. verše 15-18), ktoré je výrazom klamnej a narušenej nábožnosti. Modla totiž nie je ničím iným ako „dielom ľudských rúk“, výplodom ľudských túžob. Je neschopná prekonať hranice stvorenia. Je pravdou, že má ľudskú podobu s ústami, očami, ušami, hrdlom, je avšak nečinná, bez života, je ako bezduchá postava (por. Ž 114 B, 4-8).

Osudom tých, ktorí sa klaňajú týmto mŕtvym skutočnostiam je, že sa stanú podobnými im samým. Bezmocnými, slabými, nečinnými. V týchto veršoch sa jasne predstavuje večné pokušenie človeka hľadať spásu v „dielach svojich rúk“. Pokušenie vkladať svoju nádej do bohatstva, moci, úspechu, do materiálnych vecí. Stáva sa mu však žiaľ to, čo výrazným spôsobom opisuje prorok Izaiáš: „Pasie sa na popole, zblúdilo mu srdce, zvádza ho, ale on si nezachráni dušu a nepovie: ‚Či nemám lož v pravici?‘“ (Iz 44, 20).

Meditácia nad žalmom 135 o_pravom a nepravom náboženstve, o_pravej viere v_Pána vesmíru a dejín, a o_modloslužbe, sa završuje liturgickým požehnaním (por. verše 19-21), ktoré uvádza na scénu sériu postáv prítomných pri uctievaní v chráme na Sione. (por. Ž 114 B, 9-13). Z celého spoločenstva zhromaždeného v chráme stúpa k Bohu, Stvoriteľovi sveta a záchrancovi svojho ľudu, zborové požehnanie vyjadrené rôznosťou hlasov a v pokore viery.

Liturgia je privilegovaným miestom na počúvanie Božieho slova, ktoré nás robí účastnými na spásonosných skutkoch Pána, ale je tiež priestorom, z_ktorého stúpa modlitba spoločenstva, oslavujúceho Božiu lásku. Boh a človek sa stretávajú v objatí spásy, ktoré sa završuje práve v slávení liturgie.

V_komentári k veršom tohto žalmu, týkajúcich sa modiel a podoby, ktorú na seba preberajú tí, čo v ne veria (por. Ž 136, 15-18), sv. Augustín poznamenáva:

„Vskutku – verte tomu, bratia – s ich modlami sa do nich vrýva istá podoba: iste nie do ich tela, ale do ich vnútorného človeka. Majú uši, ale nepočujú, ako na nich Boh volá: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ Majú oči, ale nevidia: to znamená, majú telesné oči, ale nie oči viery.“ Podobne tak: „majú nosy, ale nevnímajú vône. Nie sú hodní vnímať tú vôňu, o_ktorej apoštol Pavol hovorí: ´Sme Kristovou ľúbeznou vôňou na každom mieste´ (por. 2 Kor 2, 15). Aký osoh je pre nich, ak majú nosy a nedokážu nimi vdychovať Kristovu ľúbeznú vôňu?“ Je pravda, uznáva svätý Augustín, ešte stále možno nájsť ľudí zviazaných modlárstvom; „avšak každý deň sa nájdu ľudia, ktorí presvedčení o_zázrakoch Krista Pána, objímajú vieru. Každý deň sa otvárajú oči slepým a uši hluchým, nosy, čo boli predtým upchané, začínajú vdychovať, rozväzujú sa jazyky nemých, silnejú údy chromých, narovnávajú sa nohy mrzákov. Zo všetkých týchto kameňov Boh môže vzbudiť Abrahámove deti (por. Mt 3, 9). Nech sa teda povie im všetkým: „Dom Izraelov, zvelebuj Pána“... Zvelebujte Pána, všetky národy! Toto znamená: „Dom Izraelov“. Zvelebujte ho vy, kňazi Cirkvi! Toto znamená „Dom Áronov“. Zvelebujte ho vy, služobníci! To znamená „Dom Léviho“. A čo povedať o_iných národoch? „Vy, čo sa bojíte Pána, zvelebujte Pána.“