Žalm 132

Božie prisľúbenie Dávidovmu domu

Prítomnosť Pána je nad dielami človeka

Na generálnej audiencii 14. septembra 2005 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne, sa Benedikt XVI. prihovoril k_20000 pútnikom zo 16 krajín sveta. Témou katechézy bol 132. žalm Božie prisľúbenie Dávidovmu domu.

Drahí bratia a sestry,

počuli sme prvú časť 132. žalmu, ktorý nám modlitba vešpier ponúka v dvoch rozličných okamihoch. Nemálo vedcov si myslí, že tento chválospev zaznieval počas slávnostnej prepravy Pánovej archy, ktorá bola znakom Božej prítomnosti uprostred izraelského národa v Jeruzaleme, v novom hlavnom meste, ktoré zvolil Dávid. V rozprave tejto udalosti, tak ako o_tom píše Biblia, sa dočítame, že kráľ Dávid „tancoval z celej sily pred Pánom. Dávid bol oblečený do plátenného efódu. Takto niesli Dávid a celý Izraelov dom Pánovu archu s jasotom za zvuku trúby“ (2 Sam 6, 14-15). Iní vedci, pripisujú naopak 132. žalm spomienkovej slávnosti starobylej udalosti po ustanovení kultu vo svätyni na Sione, ktorú zriadil Dávid.

Náš hymnus, ako sa zdá, je liturgickej povahy: pravdepodobne sa užíval počas procesie v prítomnosti kňazov a veriacich za sprievodu speváckeho zboru. Sledujúc modlitbu vešpier, pozastavíme sa pri prvých desiatich veršoch žalmu, ktoré sme práve počuli.

V_jadre tejto časti je umiestnená slávnostná prísaha vyslovená Dávidom. Hovorí sa tu, že – zanechajúc nezhodu s kráľom Saulom, – „prisahal Pánovi a mocnému Bohu Jakubovmu zložil sľub“ (Ž 132, 2).

Obsah tejto slávnostnej udalosti, vyjadrenej v treťom až piatom verši, je jasný: panovník nevkročí do kráľovského paláca v Jeruzaleme, neuloží sa na svoje lôžko prv, kým nenájde miesto pre Pánovu archu. Uprostred spoločenského života musí byť teda prítomnosť, ktorá pripomína tajomstvo transcendentného Boha. Boh a človek kráčajú spolu v dejinách a chrám má za úlohu naznačovať viditeľným spôsobom toto spoločenstvo. V tomto bode po Dávidových slovách sa prostredníctvom slov liturgického zboru kráča k_spomienkam minulosti. Pripomína sa znovunájdenie archy na jaarských nivách, v Efrate (por. v. 6).

Tu ostala dlhý čas, keď ju Izraeliti najskôr stratili v boji a neskôr im ju Filištínci vrátili (por. 1 Sam 7, 1; 2 Sam 6, 2. 11). Z vidieka je však archa sprevádzaná do budúceho svätého mesta a náš úryvok sa končí slávnosťou, ktorá na jednej strane poukazuje na klaňajúci sa ľud (por. Ž 132, 7. 9), teda liturgické zhromaždenie a na druhej strane, na Pána, ktorý sa vracia, aby bol opäť prítomný a činný v znamení archy umiestnenej na Sione (por. v. 8). Akoby pečaťou sú slová prvej časti 132. žalmu, ktoré sú oslavnou modlitbou v prospech Dávidových nasledovníkov: „Pre svojho služobníka Dávida neodmietaj tvár svojho pomazaného“ (v. 10).

Nie je ťažké vycítiť mesiášsky rozmer tejto prosby, ktorá prvotne bola určená k vyprosovaniu pomoci pre hebrejského kráľa v jeho životných skúškach. Slovo „pomazaného“ je vskutku preklad hebrejského slova „Mesiáš“. Pohľad modliaceho teda siaha ponad udalosti Judského kráľovstva a stáva sa projekciou veľkého očakávania, dokonalého „Pomazaného“, Mesiáša, ktorý bude vždy obľúbený, milovaný a požehnaný Bohom. Táto mesiášska interpretácia prevláda v kresťanskej literatúre a vzťahuje sa na celý žalm. Významný je napríklad výklad Esichia z Jeruzalema, kňaza z_prvej polovice 5. storočia, ktorý 8. verš aplikuje na vtelenie Krista.

Vo svojej druhej homílii o_Matke Božej, obracia sa na Pannu Máriu slovami: „O_tebe a o_tom, ktorý je z teba narodený, Dávid neprestáva hrať na citare: Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci“ (Ž 132, 8).

Kto je „archa tvojej všemoci“? Esichio odpovedá: „Určite Panna Mária, Božia Matka. Pretože ak ty si perlou, tak ona je právom archou. Ak ty si slnkom, nebom bude nevyhnutne pomenovaná Panna, a ak ty si nepoškvrneným kvetom, Panna Mária bude neporušenou rastlinou, rajom nesmrteľnosti.“ (Testi mariani del primo millennio, I, Roma 1988, pp. 532-533).

Boh prežíva s nami dejiny a ponúka moc svojho požehnania

Na generálnej audiencii 21. septembra 2005 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne sa Benedikt XVI. prihovoril k_26000 pútnikom z_27 krajín sveta. Témou katechézy bola druhá časť 132. žalmu.

Drahí bratia a sestry,

práve sme si vypočuli druhú časť 132. žalmu. Je to spev, ktorý nám pripomína ústrednú udalosť dejín Izraela: premiestnenie Pánovej archy do Jeruzalema. Jej tvorcom bol Dávid, čo opisuje prvá časť žalmu, o_ktorej sme už uvažovali.

Kráľ vskutku prisahal, že sa neusadí v kráľovskom paláci prv, než nenájde prístrešie pre Božiu archu, ktorá je znakom Pánovej prítomnosti uprostred jeho ľudu (por. vv. 3-5). Na túto kráľovu prísahu odpovedá teraz sám Boh: „Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; je pravdivá, nikdy ju neodvolá.“ (v. 11).

Tento slávnostný prísľub je v podstate ten istý, ktorý Dávidovi adresoval v_Božom mene prorok Nátan. Vzťahuje sa na Dávidovo potomstvo, ktoré je určené k tomu, aby v budúcnosti stabilne vládlo (por. 2 Sam 7, 8-16).

Božia prísaha však počíta s ľudským úsilím. Je podmienená slovom „ak“: „Ak tvoji synovia dodržia moju zmluvu" (Ž 132, 12). Na Boží prísľub a na Boží dar, ktorý nemá v sebe nič magické, človek musí odpovedať aktívnym a verným odovzdaním sa, čo sa uskutočňuje v dialógu, v ktorom sa stretajú dve slobody, Božia a ľudská.

V_tomto bode sa žalm premieňa na spev, ktorý ospevuje obdivuhodné účinky, či už Pánovho daru, alebo vernosti Izraela. Zakúša sa vskutku Božia prítomnosť uprostred ľudu (por. vv. 13 – 14). Boh bude ako obyvateľ medzi obyvateľmi Jeruzalema, ako občan, ktorý prežíva spolu s ďalšími občanmi historické udalosti, pričom však ponúka moc svojho požehnania.

Boh požehná komory, chlebom nasýti chudobných (por. v. 15) odeje svojich kňazov do rúcha spásy a učiní, že všetci veriaci budú plesať v radosti a v dôvere (por. v. 16). Osobitné požehnanie je rezervované ešte raz pre Dávida a jeho potomstvo: „Tu Dávidovej moci dám vypučať, svojmu pomazanému pripravím svetlo. Jeho nepriateľov hanbou zakryjem, no na jeho hlave zažiari diadém" (vv. 17-18).

Ešte raz, podobne, ako v prvej časti žalmu (por. v. 10), na scénu vystupuje postava „Pomazaného“, v hebrejčine „Mesiáš“. Takto Dávidovo potomstvo nadväzuje na mesiášstvo, ktoré v kresťanskej literatúre nachádza plné uskutočnenie v postave Krista. Použité obrazy sú živé: Dávid je predstavený ako výhonok, ktorý mocne rastie. Boh osvecuje Dávidovo potomstvo žiarivým svetlom, čo je symbol životnosti a slávy. Žiarivá koruna sa stane znakom triumfálneho víťazstva nad nepriateľmi a teda víťazstva nad zlom.

V_Jeruzalemskom chráme, ktorý chráni archu a v Dávidovom potomstve, sa uskutočňuje dvojitá Pánova prítomnosť, jedna v priestore, druhá v dejinách. 132. žalm sa teda stáva oslavou Boha – Emanuela, ktorý je prítomný uprostred svojich stvorení a žehná ich, pokým oni ostávajú s ním spojené v pravde a v spravodlivosti.

Duchovné posolstvo tohto hymnu je už predohrou Jánovho prehlásenia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Končíme, pričom si pripomenieme, že začiatok tejto druhej časti 132. žalmu často používali cirkevní otcovia na opis vtelenia Slova v lone Panny Márie.

Už svätý Irenej, ktorý sa odvoláva na Izaiášovo proroctvo o_Panne, ktorá rodí a vysvetľuje: „Slová: „Počujteže, dom Dávidov!“ (Iz 7, 13) pripomínajú, že večný Kráľ, ktorého Boh prisľúbil Dávidovi, vzbudí „Potomka z tvojho rodu“ (Ž 132, 11). On je ten istý, ktorý sa narodil z_Panny, a ktorý pochádza z Dávida. Preto mu prisľúbil Kráľa, ktorý bude „Potomok z tvojho rodu“, výraz, ktorý poukazuje na Pannu v požehnanom stave. Písmo teda kladie a potvrdzuje potomka z jeho rodu a tak prehlasuje, že generácia toho, ktorý mal prísť, vzíde z Panny. Tak ako Alžbeta naplnená Duchom Svätým dosvedčila, keď povedala Márii: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Takto Duch Svätý ukazuje tým, ktorí ho chcú počúvať, že v pôrode Panny, teda Panny Márie, sa naplnil prísľub, ktorý dal Boh Dávidovi, že vzbudí Kráľa ako potomka z jeho rodu“.