Žalm 127

Bez Pána je márna námaha

Prítomnosť Pána je nad dielami človeka

Pápež Benedikt XVI. sa v stredu 31. augusta 2005 na generálnej audiencii prihovoril k pútnikom na generálnej audiencii, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Bolo na nej prítomných vyše 11000 pútnikov z 19 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 127. žalm:

Ak Pán nestavia dom,

márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.

Ak Pán nestráži mesto,

nadarmo bdejú jeho strážcovia.

Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia,

jeho odmenou je plod lona.

Čím sú bojovníkovi šípy v ruke,

tým sú vám synovia z_mladých liet.

Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil:

neutrpí hanbu, keď bude rokovať s_nepriateľmi v bráne.

127. žalm, ktorý sme si práve vypočuli, stavia pred náš zrak scénu v_pohybe. Dom, ktorý sa práve buduje, mesto zo svojimi strážami, život rodín, nočné bdenia, každodennú prácu, malé i veľké tajomstvá bytia. Nad týmto všetkým však bdie rozhodná prítomnosť Pána, ktorá sa vznáša nad dielami človeka, ako tomu napovedá výrazný úvod žalmu: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ (v. 1).

Pevná spoločnosť sa zaiste rodí z úsilia všetkých svojich členov. Potrebuje však požehnanie a podporu Boha, ktorý žiaľ je často vylúčený a ignorovaný. Kniha prísloví zdôrazňuje primát Božej činnosti ak ide o blahobyt komunity a vyjadruje to radikálnym spôsobom, keď prehlasuje že,

„Pánovo požehnanie nosí bohatstvo

a nepridáva nijaké trápenie“ (Prís 10, 22).

Tento múdroslovný žalm, ktorý je ovocím meditácie nad skutočnosťou každodenného života, je vo svojej podstate vybudovaný na kontraste: bez Pána je márne stavať stabilný dom, budovať bezpečné mesto, očakávať ovocie vlastného úsilia (porov. Ž 126, 1-2).

S_Pánom naopak sa nadobúda prosperita a plodnosť, plodná a pokojná rodina, mesto dobre zabezpečené a opevnené, slobodné od neistôt a úzkosti (porov. vv. 3-5).

Text sa obracia s dôrazom na Pána, ktorý je predstavený ako budovateľ domu a strážca, ktorý bdie nad mestom (porov. Ž 120, 1-8). Človek vychádza ráno do práce, aby zabezpečil rodinu a rozvoj spoločnosti. Do práce investuje svoju energiu a v pote svojej tváre (porov. Gn 3, 19) pracuje počas celého dňa (porov. Ž 127, 2).

Žalmista, aj keď uznáva hodnotu takejto práce, neváha však tvrdiť, že všetka táto práca je zbytočná, ak Boh nie je po boku toho, kto sa namáha. Dokonca prehlasuje, že Boh naopak odmeňuje spánok svojich priateľov. Žalmista chce takto povýšiť prvenstvo Božej milosti, ktorá vtláča ľudskej činnosti pevnosť a hodnotu, aj keď je poznačená svojou ohraničenosťou a nestálosťou. V pokojnom a vernom oddaní našej slobody Pánovi, aj naše diela sa stávajú pevnými, schopnými prinášať stále ovocie. Náš „spánok“ sa stáva odpočinkom, ktorému Boh žehná a je spečatením toho, že ľudská aktivita má zmysel a pevnosť.

V_tomto bode sa prechádza k ďalšej scéne nášho žalmu. Pán ponúka dar synov, ktorí predstavujú požehnanie a milosť, znak pokračujúceho života a dejín spásy, ktoré napredujú v nových etapách (porov. v. 3).

Žalmista osobitne zdôrazňuje, že ide o_„synov z mladých liet“. Otec, ktorý mal svojich synov v mladosti, nielen že ich uvidí v celej svojej sile, ale stanú sa pre neho oporou aj v starobe. Tak bude môcť bezpečne čeliť budúcnosti, stanúc sa podobným bojovníkovi, ktorý je ozbrojený ostrými a víťaznými „šípmi“, ktorými sú jeho synovia (porov. vv. 4-5).

Toto zobrazenie, vychádzajúce z kultúry svojich čias, má za cieľ oslavu bezpečnosti, stability, sily početnej rodiny, načo poukazuje aj nasledujúci 127. žalm, ktorý vykresľuje obraz šťastnej rodiny.

Konečný obraz predstavuje otca obklopeného svojimi synmi, ktorý je prijatý s_rešpektom pri bráne mesta, ako sídla verejného života. Plodnosť je teda darom, ktorý prináša život a blahobyt spoločnosti. Uvedomujeme si to dnes v_súvislosti s národmi, ktoré demografický úpadok zbavuje sviežosti, energie a budúcnosti vtelenej do detí.

Nad všetkým sa však týči žehnajúca prítomnosť Božia, ktorá je prameňom života a nádeje.

Tento 127. žalm často duchovní autori používajú práve na povýšenie Božej prítomnosti, ktorá je rozhodne dôležitá k napredovaniu na ceste dobra a Božieho kráľovstva.

Takto mních Izaiáš, (ktorý zomrel v Gaze roku 491) vo svojom diele Asceticon (Logos 4, 118), keď spomína na antických patriarchov a prorokov, učí: „Uchýlili sa pod ochranu Božiu a prosili ho o_pomoc, bez toho, žeby vkladali svoju dôveru do vynaloženého úsilia. Božia ochrana sa pre nich stala opevneným mestom, pretože vedeli, že bez Božej pomoci by boli bezmocní. Ich pokora im umožnila povedať so žalmistom: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia“ (Recueil ascétique, Abbaye de Bellefontaine 1976, pp. 74-75).