Žalm 124

Naša pomoc v mene Pánovom

Pán sa stavia na obranu spravodlivého a zachráni ho

Na generálnej audiencii v stredu 22. júna 2005 bolo prítomných vyše 31 tisíc pútnikov z 13 krajín. Témou katechézy bol 124. žalm – Naša pomoc v mene Pánovom.

Pred sebou máme 124. žalm, spev vďaky, ktorý spieva celé spoločenstvo na chválu a vďaku Bohu za dary oslobodenia. Keď žalmista v úvode ohlasuje pozvanie: Nech to povie Izrael! (v. 1), povzbudzuje tak celý ľud, aby živo a úprimne ďakoval Bohu Spasiteľovi. Ak by Pán nestál na strane obetí, ony by sa iba svojimi silami nedokázali vyslobodiť z rúk protivníkov a nepriateľov, naopak, tí by ich úplne zničili. Ak sa tu aj myslí na nejakú konkrétnu historickú udalosť, ako napríklad koniec babylonského zajatia, je oveľa pravdepodobnejšie, že ide o_hymnus, ktorým sa vyjadruje vďaka Pánovi za vyslobodenie z nebezpečenstva a od každého zla.

Po úvodnom upozornení na istých „ľudí“, ktorí napádali veriacich a boli schopní ich priam „zaživa prehltnúť“ (porov. vv. 2-3), vidíme tu dve časti spevu. V prvej dominujú vody povodní, ktoré v Biblii predstavujú zničujúci chaos, zlo a smrť: Vari by sa boli prevalili cez nás rozbúrené vody. (vv. 4-5) Modliaci sa človek cíti, ako keby bol na pláži a zázračne sa zachránil v ničivom vlnobití.

Človek v živote je obkolesený nástrahami zlých ľudí, ktorí mu nielen číhajú na život, ale chcú zničiť všetky ľudské hodnoty. Pán sa však stavia na obranu spravodlivého a zachráni ho, ako to hovorí aj 18. žalm: „Z_výsosti čiahol rukou a chytil ma a vyzdvihol ma zo stredu hlbokých vôd. Vytrhol ma z_rúk mojich premocných nepriateľov... Pán mi bol oporou a vyviedol ma na miesto priestranné, zachránil ma, lebo si ma obľúbil.“ (vv. 17-20).

V_druhej časti nášho spevu vďakyvzdania prechádzame z obrazu mora na poľovačku, čo je typické pre mnohé prosebné žalmy (porov. Ž 123, 6-8). A vskutku máme tu obraz šelmy, ktorá v pazúroch stíska svoju korisť, či sieť poľovníkov, do ktorej sa chytá vtáča. No požehnanie vyjadrené v žalme nám umožňuje pochopiť, že údel veriacich, ktorý bol údelom smrti, sa radikálne zmenil na spásonosný zásah: Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť. Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode (vv. 6-7). Modlitba sa tu stáva dychom úľavy, ktorá vystupuje z hĺbky duše. Aj keď padnú všetky ľudské nádeje, môže sa zjaviť božská oslobodzujúca moc.

Žalm sa teda môže skončiť vyznaním viery, ktoré už od stáročí vstúpilo do kresťanskej liturgie, ako ideálny úvod každej našej modlitby: Naša pomoc v_mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i_zem (v. 8).

Všemohúci Boh sa tak jasne stavia na stranu prenasledovaných obetí, ktorí „deň a noc kričia k nemu a zaraz ich obráni“ (porov. Lk 18, 7).

Svätý Augustín dáva tomuto žalmu osobitný komentár. Najprv poznamenáva, že tento žalm je primeraným spevom Kristových priateľov, ktorí dosiahli šťastie. Potom hovorí: „spievali ho svätí mučeníci, ktorí po opustení tohto sveta, sú s Kristom v radosti a sú pripravení vziať si svoje obnovené telá, ktoré boli porušiteľné a teraz sú oslávené. V živote podstúpili mučenie tela a vo večnosti sa toto mučeníctvo zmenilo na ozdobu spravodlivosti.“ Ďalej svätý Augustín píše: „Aj my sme poháňaní istou nádejou a spievame v radosti. Speváci tohto žalmu nie sú pre nás cudzí a preto všetci spievajme v jednote srdca. A ako svätí, ktorí už dosiali korunu, tak aj my, čo sa v nádeji usilujeme s nimi spojiť spoločne túžime po tom živote, ktorý tu na zemi nemáme, no ktorý nemôžeme dosiahnuť, ak po ňom nebudeme túžiť.“ Svätý Augustín sa potom vracia k prvému pohľadu a vysvetľuje:

„Kiež by si svätí spomenuli na utrpenia, ktoré museli podstúpiť a z miesta svojej blaženosti a pokoja, kde sa teraz nachádzajú, zhliadli na svoju cestu, ktorou prešli. A nakoľko vedia, že by bolo bývalo veľmi ťažké dosiahnuť oslobodenie, ak by im nebola pomohla ruka Osloboditeľa, plní radosti volajú: „Ak by Pán nebol býval s nami...“ Takto začína spev. Nepovedali ani z akého vlastne nebezpečenstva ich to Pán vyslobodil, také veľké bolo ich nadšenie.