Žalm 122

Sväté mesto Jeruzalem

Cirkev je budova z kameňov bratskej lásky

Na generálnej audiencii v stredu 13. októbra 2005 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne Benedikt XVI. sa prihovoril k 50000 pútnikom z 24 krajín. Témou katechézy bol 122. žalm.

Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem. Jeruzalem je vystavaný ako mesto spojené v jeden celok. Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove, aby podľa obyčaje Izraela velebili meno Pánovo. Lebo sú tam súdne stolice, stolice domu Dávidovho. Pre Jeruzalem proste o_pokoj: „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch. Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“ Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o_šťastie pre teba.

Drahí bratia a sestry,

spev, ktorý sme práve počuli a vychutnali si ako modlitbu, je jeden z_najkrajších a najvrúcnejších žalmov. Ide o_122. žalm, o_živú oslavu v_Jeruzaleme, svätom meste, do ktorého prichádzajú pútnici. Už v úvode sa stretajú dva momenty, ktoré prežívajú veriaci: ten prvý sa týka dňa, v_ktorý sa prijíma pozvanie: „Pôjdeme do domu Pánovho“ (v. 1) a ten ďalší sa vzťahuje na radostný príchod k „bránam“ Jeruzalema (porov. v. 2). Teraz už konečne nohy kráčajú po zemi svätej a milovanej a ústa sa otvárajú, aby zaspievali slávnostnú pieseň na počesť Siona, ktorý sa vníma vo svojom hlbokom duchovnom význame.

„Jeruzalem je vystavaný ako mesto, spojené v jeden celok“ (v. 3), symbol bezpečnosti a stability, je srdcom jednoty dvanástich kmeňov Izraela, ktoré sa doň zhromažďujú ako do centra svojej viery a kultu. Vystupujú vskutku na miesto, kde „zákon Izraela“ (Dt 12, 13-14; 16, 16) ustanovil takúto oprávnenú a dokonalú svätyňu, „aby velebili meno Pánovo“ (v. 4). V_Jeruzaleme je aj ďalšia významná skutočnosť, ktorá je znamením Božej prítomnosti v Izraeli: sú tam „súdne stolice domu Dávidovho“ (por. Ž 121, 5). Vláda Dávidovej dynastie predstavuje Božie skutky v dejinách, ktoré budú dovŕšené v Mesiášovi (2 Sam 7, 8-16).

„Stolice domu Dávidovho“ sa zároveň označujú ako „súdne stolice“ (porov. Ž 122, 5), pretože kráľ bol aj najvyšším sudcom. Tak i Jeruzalem bol nielen hlavným mestom a politickým centrom, ale aj najvyšším sídlom právnej moci, posledným miestom, na ktorom sa riešili spory: hebrejskí pútnici zostupujúci zo Siona sa potom vracali do svojich dedín spravodlivejší a zmierení.

Žalm nám takto načrtol ideálnu podobu svätého mesta, ktoré spĺňa svoju náboženskú a sociálnu funkciu, a pritom nám ukazuje, že biblické náboženstvo nie je abstraktné, ani to nie je niečo, čo si nechávame iba sami pre seba, ale že je kvasom spravodlivosti a solidarity. Po spoločenstve s Bohom nutne nasleduje spoločenstvo s bratmi.

Zastavme sa teraz pri záverečnej invokácii: (porov. verše 6-9), ktorá je celá popretkávaná hebrejským slovom „šalom“ – pokoj. Toto slovo sa tradične považuje za základ pomenovania svätého mesta Jerušalajim, čo sa prekladá ako „mesto pokoja“. Ako je známe, „šalom“ je zároveň náznakom mesiášskeho pokoja, ktorý v sebe zahŕňa radosť, blaho, šťastie, hojnosť. Tak aj v záverečnom pozdrave na rozlúčku, ktorým sa pútnik obracia k_chrámu, „domu Pána, nášho Boha“, sa k slovu pokoj pripája ešte „dobro“ či „šťastie“: „Budem prosiť o_šťastie pre teba“ (verš 9). Tieto slová istým spôsobom anticipujú františkánsky pozdrav: „Pokoj a dobro!“ Je to akási predzvesť požehnania vysloveného nad veriacimi, ktorí milujú sväté mesto, nad jeho fyzickou existenciou, nad jeho hradbami a palácmi, v ktorých pulzuje život ľudu, nad všetkými bratmi a priateľmi. Jeruzalem sa tak stáva ohniskom harmónie a pokoja.

Našu meditáciu nad žalmom 122 uzavrieme úryvkom z úvahy, ktorý odporúčali cirkevní otcovia tým, pre ktorých bol staroveký Jeruzalem znamením iného Jeruzalema, a síce toho, ktorý je „vystavaný ako mesto spojené v jeden celok“. Ako pripomína sv. Gregor Veľký vo svojich kázňach ku knihe proroka Ezechiela toto mesto, „jeho veľká stavba, je už tu, a sú ňou cnosti svätých. V celej stavbe jeden kameň podopiera druhý, pretože kamene sa kladú jeden na druhý, a ten, kto podopiera druhého, sa zároveň opiera o_niekoho iného. Práve takýmto spôsobom i v svätej Cirkvi je každý tým, kto podopiera a zároveň tým, koho podopierajú iní. Tí, ktorí sú najbližšie pri sebe, sa striedavo navzájom podopierajú, a tak sa prostredníctvom nich týči do výšky budova bratskej lásky. To je presne to, k čomu nás nabáda sv. Pavol, keď hovorí: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2). Zdôrazňujúc silu tohto zákona ďalej apoštol Pavol hovorí: „Naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 10). Ak sa ja nebudem skutočne usilovať prijať vás takých, akí ste, a ak sa vy nebudete snažiť prijať mňa takého, aký som, nebude sa môcť rozvinúť stavba lásky medzi nami, pretože sme spojení vzájomnou a trpezlivou láskou. A na doplnenie tohto obrazu nezabudnime, že „existuje jeden základ, ktorý podopiera celú váhu stavby a tým je náš Vykupiteľ, ktorý sám znáša slabosti nás všetkých. To o_ňom hovorí apoštol Pavol: „Nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený a je ním Ježiš Kristus“ (1 Kor 3, 11). Základ nesie kamene, kamene však nenesú základ – to znamená, že náš Vykupiteľ nesie bremeno všetkých našich hriechov, ale v ňom niet nijakého hriechu, ktorý by bolo treba niesť.