Žalm 119, 145-152

Katechézy k žalmom a chválospevom

Žalm 119, 145-152

Sľub zachov(áv)ať Boží zákon

Katechéza pre ranné chvály, 1. týždeň | 3. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 14. novembra 2001

To, čo nám liturgia ranných chvál predkladá v sobotu prvého týždňa, je iba jedna strofa vybratá zo žalmu 119, ktorý je monumentálnou modlitbou, majúcou dvadsaťdva strof, teda toľko, koľko je písmen v hebrejskej abecede. Každá strofa je označená určitým písmenom abecedy, ktorým sa začínajú jednotlivé jej verše; poradie strof sleduje poradie abecedy. Tá, ktorú sme práve ohlásili, je devätnásta strofa a zodpovedá písmenu qóf (kóf).

Tento úvod, trochu vonkajší, nám dovoľuje lepšie pochopiť význam tohto spevu na oslavu Božieho zákona. Je podobný orientálnej hudbe, ktorej modulácie sa nám zdajú také, ako by nemali konca, a stúpajú k nebu v opakovaní, ktoré uchvacuje myseľ i zmysly, ducha i telo modliaceho sa.

V sekvencii, ktorá sa rozvíja od alef k tau, čiže od prvého až do posledného písmena abecedy – od A až po Z, ako by sme povedali v talianskej abecede, – modliaci sa rozplýva v chválach Božieho zákona, ktorý mu pripadá, ako svetlo pre jeho nohy na chodníkoch života často zatemnených (porov. v. 105).

Hovorí sa, že veľký filozof a vedec Blaise Pascal denne recitoval tento zo všetkých najdlhší žalm, kým teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorého zabili nacisti v roku 1945, urobil z tohto žalmu živú a aktuálnu modlitbu, keď napísal: „Bezpochyby žalm 119 je ťažký pre svoju dĺžku a monotónnosť, ale my musíme postupovať vlastne slovom za slovom, vetou po vete, veľmi pomaly a trpezlivo. Odhalíme tak, že zdanlivé opakovania sú v skutočnosti nové aspekty jedinej a tej istej skutočnosti: lásky k Božiemu slovu. Tak ako táto láska nemôže mať nikdy koniec, tak nemajú konca slová, ktoré to vyznávajú. Môžu nás sprevádzať po celý náš život a vo svojej jednoduchosti sa stávajú modlitbou dieťaťa, muža a starca“ (Pregare i Salmi con Cristo, Brescia 1978 s. 48).

Skutočnosť opakovania okrem toho, že pomáha pamäti pri zborovom speve, je teda cestou na podnietenie vnútorného priľnutia a dôveryplného odovzdania sa do náručia vzývaného a milovaného Boha. Z opakovaní v žalme 119 chceme označiť jedno za veľmi významné. Každý zo 176 veršov, z ktorých sa skladá táto sláva Tory, to jest zo Zákona a Božieho slova, obsahuje aspoň jedno z ôsmich slov, ktorými sa určuje Tora sama: zákon, slovo, svedectvo, súd, výrok, ustanovenie, prikázanie, poriadok. Oslavuje sa tak Božie zjavenie, ktoré je odhalením Božieho tajomstva, ale aj morálnym sprievodcom pre život veriaceho.

Boh a človek sú tak spokojní v dialógu, ktorý sa skladá zo slov a skutkov, z náuky a počúvania, z pravdy a života.

Prichádzame teda k našej strofe (porov. 145-152), ktorá sa hodí k atmosfére ranných chvál. Scéna, ktorá je postavená do stredu tohto osemveršia, je totiž nočná, ale otvorená novému dňu. Po dlhej noci očakávania a bdenia na modlitbách v chráme, keď sa na obzore objaví zornica a začína sa liturgia, veriaci je si istý, že Pán vyslyší toho, kto strávil noc na modlitbách v dôvere a rozjímaní o_Božom slove. Posilnený týmto vedomím zoči-voči dňu, ktorý sa pred ním otvára, nebude sa už báť nebezpečenstva. Vie, že nebude strhnutý svojimi prenasledovateľmi, ktorý ho zradne obliehajú (v. 150), pretože Pán je pri ňom.

Strofa vyjadruje naliehavú prosbu: „Z_celého srdca volám, Pane, vyslyš ma... Ešte pred svitaním prichádzam a volám o_pomoc, na tvoje slová sa veľmi spolieham...“ (v. 145, 147). V Knihe Nárekov čítame túto výzvu: „Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky“ (Nár 2, 19). Svätý Ambróz opakoval: „Nevieš, človeče, že každý deň musíš obetovať Bohu prvotiny svojho srdca a svojho hlasu? Poponáhľaj sa na úsvite a prines do chrámu prvotiny svojej zbožnosti“(Exp. inps. CXVIII, PL 15, 1476 A). Naša strofa je zároveň aj velebením istoty: nie sme sami, pretože Boh počúva a pomáha: „Pane, ty si blízko“ (v. 151). Zdôrazňujú to aj iné žalmy: „Príď ku mne a zachráň ma, so zreteľom na mojich nepriateľov ma vysloboď (Ž 69, 19); Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 34, 19).

Z_L’Osservatore Romano, č. 46
(týždenné vydanie v taliančine) z 16. novembra 2001

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 15. januára 2003

V našom súčasnom dlhom putovaní za svetlom žalmov, ktoré Liturgia hodín predkladá, sme prišli k_strofe – konkrétne k devätnástej – rozsiahlejšej modlitbe žaltára, žalmu 119. Ide o_jednu časť veľkého abecedného spevu: žalmista štylistickou hrou rozdeľuje svoje dielo na dvadsaťdva strof, ktoré zodpovedajú postupnosti dvadsiatich dvoch písmen hebrejskej abecedy. Každá strofa má osem veršov a ich začiatky sú označené hebrejskými slovami, ktoré sa všetky začínajú rovnakým písmenom abecedy.

Tá, ktorú sme teraz vypočuli, je strofa označená písmenom qóf (kóf) a predstavuje modliaceho sa, ktorý predkladá Bohu svoj život pevnej viery a modlitby (porov. v. 145-152).

Vzývanie Boha nepozná oddych, pretože je to ustavičná odpoveď na trvalú ponuku Božieho slova. Na jednej strane sa totiž množia slová modlitby: k_tebe volám, z celého srdca volám, volám o_pomoc, čuj môj hlas. Na druhej strane sa vyzdvihuje slovo Pánovo, ktorý predkladá ustanovenia, príkazy, slová, výroky, rozhodnutia, zákon, predpisy, prikázania od Boha. Spolu vytvárajú súhvezdie, ktoré je ako Polárka žalmistovej viery a dôvery. Modlitba sa preto odhaľuje ako dialóg, ktorý sa otvára ešte za noci, ešte pred svitaním (porov. v. 147), a pokračuje po celý deň, osobitne v životných ťažkostiach.

Výhľad je zavše chmúrny a mučivý: „Blížia sa tí, čo ma zlostne prenasledujú, tí, čo sa vzdialili od tvojho zákona“ (v. 150). Ale modliaci sa má neotrasiteľnú istotu: blízkosť Boha s jeho slovom a milosťou: „Pane, ty si blízko“ (v. 151). Boh nezanechá spravodlivého v rukách prenasledovateľov.

A pri tomto mieste, ktoré opisuje jednoduché ale výrazné posolstvo strofy žalmu 119, posolstvo, ktoré je vhodné pre začiatok dňa, zveríme vo svojom rozjímaní veľkému cirkevnému Otcovi, svätému Ambrózovi, ktorý vo svojom komentári k žalmu 119 venuje 44 paragrafov na to, aby vysvetlil práve strofu, ktorú sme vypočuli.

Keď sa znovu vracia k ideálnej výzve k spevu božskej chvály od prvých ranných hodín, osobitne sa zastavuje pri veršoch 147-148: „Ešte pred svitaním prichádzam a volám o_pomoc... Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči.“ V tomto žalmistovom prehlásení Ambróz badá ideu vytrvalej modlitby, ktorá zahŕňa všetok čas: „Kto úpenlivo prosí Pána, robí to, ako by nevedel, že jestvuje nejaký osobitný čas, ktorý treba venovať prosbám k Pánovi, áno, zotrváva ustavične v tomto prosebnom postoji. Či už jeme, či pijeme, ohlasujeme Krista, prosíme Krista, myslíme na Krista, hovoríme o_Kristovi. Kristus nech je stále v našom srdci a v našich ústach!“ (Commento al Salmo 119: Saemo 10, p. 297).

Keď potom hovorí o_veršoch, ktoré sa špecificky týkajú rána a naráža priamo na výraz z Knihy Múdrosti, ktorý predpisuje, že „Bohu treba vzdávať vďaky prv než vyjde slnko“ (16, 28), Ambróz komentuje: „Bolo by totiž ťažké, keby ťa lúče rodiaceho sa slnka prekvapili, ako s bezočivou nehanblivosťou leňošíš na lôžku a keby ti veľmi silné svetlo ranilo ospalé oči ponorené do strnulosti. Je to pre nás obžaloba, keď strávime taký dlhý úsek času bez najmenšieho úkonu zbožnosti a bez daru duchovnej obete v záhaľčivej noci“ (tamže, cit. dielo, s. 303).

Svätý Ambróz potom v rozjímaní o_vychádzajúcom slnku – podobne ako to urobil v inom slávnom hymnuse „za spevu kohúta“ Aeterne rerum conditor, ktorý je vložený do liturgie hodín – volá takto: „Vari nevieš, človeče, že každý deň si dlžen Bohu za prvotiny svojho srdca a svojho hlasu? Žatva dozrieva každý deň; každý deň dozrieva jej plod. Utekaj teda v ústrety slnku, ktoré vychádza... Slnko spravodlivo chce, aby si ho predišiel a nečakal nič iné... Ak predbehneš toto slnko pri jeho vstávaní, dostaneš ako svetlo Krista. Práve on bude prvým svetlom, ktoré zažiari v skrytosti tvojho srdca. Bude to práve on, ktorý... dá zažiariť v tebe rannému svetlu už v hodinách noci, ak uvažovať o_Božích slovách. Zatiaľ čo uvažuješ, začína svitať... Za včasného rána ponáhľaj sa do kostola a odovzdaj tam dar prvotiny svojej nábožnosti. A potom, ak ťa volá úloha vo svete, nič ti nezabráni povedať: „Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči, aby som rozjímal o_tvojich výrokoch a s čistým svedomím sa budeš venovať svojim podujatiam. Aké je to krásne začať hymnami a piesňami, od blahoslavenstiev, ktoré čítaš v evanjeliu! Aká je to milosť, keď na teba zostúpi Pánovo slovo a požehná ťa; keď ty, zatiaľ čo opätovne ospevuješ Pánovo požehnanie, ujímaš sa úlohy uskutočňovať nejakú čnosť, ak chceš spozorovať v sebe niečo, čo ti dá cítiť že si si zaslúžil toto božské požehnanie!“ (tamže, op. cit., pp. 303. 309. 311. 313).

Prijmime aj my výzvu svätého Ambróza a každé ráno otvorme pohľad na každodenný život, na jeho radosti i jeho muky tak, že vzývame Boha, aby stál pri nás a viedol nás svojím slovom, ktoré vlieva jas a milosť.

Z_L’Osservatore Romano, č. 3
(týždenné vydanie v taliančine) zo 17. januára 2003