Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Žalm 118

Jasavý spev za záchranu

Katechéza pre ranné chvály, 2. týždeň | 4. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 5. decembra 2001

1.

Keď kresťan v súzvuku s hlasom modliaceho sa Izraela spieva žalm 118, ktorý sme práve počuli znieť, zakúsi v sebe osobitné rozochvenie. V tomto hymnuse, ktorý má silné liturgické stopy, nachádza totiž dve frázy, ktoré sa ozývajú v Novom zákone v novej tónine. Prvá je vyjadrená vo verši 22: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Túto vetu cituje Ježiš a aplikuje ju na svoje poslanie smrti a slávy, keď predtým hovoril podobenstvo o_vraždiacich vinohradníkoch (porov. Mt 21, 42). Na túto vetu sa odvoláva aj Peter v Skutkoch apoštolov: „On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným. A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4, 11-12). Cyril Jeruzalemský to komentuje: „O_Ježišovi Kristovi hovoríme, že je len jediný, aby jeho synovstvo bolo jediné; hovoríme: jedno jediné, aby si si nemyslel, že je dané ešte nejaké ďalšie... Je totiž nazvaný kameňom, nie bezduchým, ani vysekaným rukami ľudí, ale kameňom uholným, pretože ten, kto v neho verí, nebude sklamaný“ (Le Catechesi, Rím 1993, s. 312-313).

Druhú vetu, ktorú Nový zákon berie zo 118. žalmu, ohlasuje zástup pri Ježišovom slávnostnom mesiášskom vstupe do Jeruzalema: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (Mt 21, 9; porov. Ž 118, 23). Zvolanie je zarámované do „Hosanna“, ktoré preberá hebrejské zvolanie hosia‘ na‘, „Ó, spas nás!“

2.

Tento nádherný biblický hymnus je umiestnený do vnútra malej zbierky žalmov od 113. do 118., nazvanej „veľkonočné aleluja“ (tiež „egyptský Hallel“), čo znamená: žalmová chvála používaná v hebrejskom kulte na Veľkú noc a aj na hlavnú slávnosť liturgického roka. Za vedúcu niť žalmu 118 možno pokladať obrad sprievodu, pri ktorom ho skanduje vari sólista a chór na pozadí svätého mesta a jeho chrámu. Text otvára a uzaviera krásna antifóna: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (v. l. 29).

Slovo „milosrdenstvo“ je preklad hebrejského slova chesed, ktoré označuje šľachetnú vernosť Boha voči jeho zmluvnému a spriatelenému ľudu. Do ospevovania tejto vernosti sú zahrnuté tri kategórie osôb: celý Izrael, „dom Áronov“, to jest kňazi, a tí, „čo sa boja Boha“; je to úslovie, ktoré označuje veriacich a postupne aj prozelytov, čiže členov iných národov, ktoré túžia pripútať sa k Pánovmu zákonu (porov. v. 2-4).

3.

Zdá sa, že sprievod sa vinie jeruzalemskými ulicami, pretože sa hovorí o_„stánkoch spravodlivých“ (porov. v. 15). Akoby sa dvíhal hymnus vďaky (porov. v. 5-18), ktorého posolstvo je podstatné: aj keď sme v úzkostiach, treba vysoko držať pochodeň dôvery, pretože Pánova mocná ruka vedie svojho verného k víťazstvu nad zlom a k spáse.

Posvätný básnik používa silné a živé výrazy: krutých protivníkov prirovnáva k roju včiel alebo k vzbĺknutému plameňu, ktorý postupuje a všetko obracia na popol (porov. v. 12). Ale reakcia spravodlivého, ktorého udržiava Pán, je silná: „V_mene Pánovom som ich porazil“ a toto hebrejské slovo ozrejmuje zničujúci zásah proti zlu (porov. v. 10. 11. 12). Pri jeho koreňoch je totiž mocná Božia pravica, to jest účinné pôsobenie, a iste nie slabá a neistá ruka človeka. A to je dôvod, prečo sa radosť z víťazstva nad zlom veľmi pôsobivým spôsobom otvára na vyznanie viery: „Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom“ (v. 14).

4.

Zdá sa, že sprievod prišiel do chrámu, „k_bránam“ (v. 19), to jest k svätej bráne Siona. Tu sa intonuje druhý ďakovný spev, ktorý sa otvára dialógom medzi zhromaždením a kňazmi, aby boli pripustení k obradu: „Otvorte mi brány spravodlivosti, vojdem nimi a poďakujem sa Pánovi,“ hovorí sólista v mene zhromaždených v sprievode. „Toto je brána Pánova, len spravodliví ňou vchádzajú“ (v. 20), odpovedajú ostatní, pravdepodobne kňazi.

Hneď po vstúpení možno dať hlas hymnusu vďačnosti Pánovi, ktorý sa v chráme predstavuje ako pevný a bezpečný „kameň“, na ktorom je možno vybudovať dom života (porov. Mt 7, 24-25). Kňazské požehnanie zostupuje na veriacich, ktorí vstúpili do chrámu, aby vyjadrili svoju vieru, predniesli svoju modlitbu a slávili obrad.

5.

Posledná scéna, ktorá sa otvára pred našimi očami, pozostáva z radostného obradného posvätného tanca, sprevádzaného slávnostným mávaním ratolesťami: „Vystrojte sprievod s ozdobnými vetvami až k rohom oltára“ (v. 27). Liturgia je radosť, stretnutie v slávnosti, výraz celého života, ktorý chváli Pána. Obrad s ratolesťami pripomína hebrejskú slávnosť Stánkov, pamiatku na putovanie Izraelitov po púšti, slávnosť, v ktorej sa konal sprievod s ratolesťami z paliem, myrty a vŕby.

Tento obrad, vyvolaný žalmom, kresťanovi pripomína Ježišov vstup do Jeruzalema, slávený v liturgii Kvetnej nedele. Krista, ako „syna Dávidovho“ (porov. Mt 21, 9) oslavuje zástup, čo „prišiel na sviatky... nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: ‚Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!‘“ (Jn 12, 12-13). V tom slávnostnom obrade, ktorý je však predohrou hodiny umučenia a smrti Ježiša, sa uskutočňuje a zahrňuje v plnom zmysle aj symbol uholného kameňa, zmieneného pri otvorení, ktorý tak získava slávu a veľkonočnú hodnotu.

Žalm 118 povzbudzuje kresťanov, aby si v Ježišovej veľkonočnej udalosti pripomenuli „deň, ktorý učinil Pán“, v ktorom „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“. So žalmom môžu teda spievať plní vďačnosti: „Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom“ (v. 14); „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (v. 24).

Z_L’Osservatore Romano, č. 49
(týždenné vydanie v taliančine) zo 7. decembra 2001


Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. februára 2003

1.

Pri všetkých významnejších slávnostiach antického judaizmu a osobitne počas slávenia Paschy sa spievala sekvencia žalmu 113118. Tento súbor hymnusov, chvál a vďakyvzdania Bohu sa nazýva „Egyptský Halel“, pretože jeden z nich – žalm 114 – pripomínal poetickým a takmer viditeľným spôsobom exodus Izraela z krajiny útlaku, z faraónskeho Egypta, a obdivuhodný dar Božej zmluvy. A práve posledný žalm, ktorý pečatí tento „Egyptský Halel“, je žalm 118, ktorý sme teraz počuli a o_ktorom sme už raz rozjímali.

Tento spev jasne odhaľuje, že sa používal pri liturgii vnútri jeruzalemského chrámu. V jeho osnove totiž akoby sa rozvíjal sprievod, ktorý sa začína „v_stánkoch spravodlivých“ (v. 15), to znamená v domoch veriacich. Tí velebia ochranu Božej ruky, ktorá je schopná chrániť spravodlivého a dôverujúceho človeka, aj keď vpadnú do jeho života krutí protivníci. Obraz, ktorý použije žalmista, je expresívny: „Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako plameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil“ (v. 2).

Po tomto odvrátenom nebezpečenstve Boží ľud vybuchne do „plesania nad záchranou“ (v. 15) na počesť „Pánovej pravice, ktorá ho zdvihla a mocne zasiahla“ (porov. v. 16). Je tu teda vedomie, že človek nikdy nie je sám, vydaný napospas búrke, ktorú rozpútali ničomníci. Posledné slovo má totiž vždy Boh, ktorý hoci dopustí na človeka skúšku, „nevydá ho smrti“ (porov. v. 18).

2.

Zdá sa, že v tomto bode sprievod príde do cieľa, ktorý žalmista pripomína obrazom „brány spravodlivosti“ (v. 19), to jest svätej brány chrámu na vrch Sion. Sprievod sprevádza hrdinu, ktorému Boh dal víťazstvo. Žiada, aby sa brány otvorili, aby sa mohol „poďakovať Pánovi“ (v. 19). S ním „vchádzajú spravodliví“ (v. 20). Aby vyjadril tvrdú skúšku, v ktorej obstál, a oslavu, ktorá z toho vyplýva, prirovnáva sa „ku kameňu, čo stavitelia zavrhli“ a ktorý „sa stal kameňom uholným“ (v. 22).

Kristus si prisvojí tento obraz a tento verš na konci podobenstva o_zlých vinohradníkoch, aby oznámil svoje umučenie a svoje oslávenie (porov. Mt 21, 42).

Tým, že Kristus aplikuje tento žalm na seba, otvára cestu kresťanskému výkladu tohto hymnusu dôvery a vďačnosti Pánovi za jeho „chesed“, to jest za jeho láskyplnú vernosť, ktorá sa odráža v celom žalme (porov. Ž 118, 1. 2. 3. 4. 29).

Symboly, ktoré si osvojujú cirkevní Otcovia, sú dva. Predovšetkým „brána spravodlivosti“, čo svätý Klement Rímsky komentoval vo svojom liste Korinťanom takto: „Je mnoho otvorených brán, ale brána spravodlivosti je v Kristovi. Blahoslavení sú všetci, čo ňou vstupujú a kráčajú na svojej ceste v svätosti a spravodlivosti a všetko konajú v pokoji“ (48, 4: I_Padri apostolici, Roma 1976, p. 81).

Iný symbol, spojený s predchádzajúcim, je práve symbol kameňa. Dáme sa teda v našej meditácii viesť svätým Ambrózom jeho Komentárom k Evanjeliu podľa Lukáša. Keď hovorí o_Petrovom vyznaní viery v Cézarei Filipovej, pripomína, že „Kristus je ten kameň“ a že „ani svojmu učeníkovi Kristus neupiera toto krásne meno, takže i on je Peter, aby mal zo skaly pevnosť vytrvalosti a neotrasiteľnosť viery“.

Ambróz potom uvádza exhortáciu: „Usiluj sa aj ty byť skalou, kvôli tomu nehľadaj skalu mimo seba, ale v sebe. Tvojou skalou sú tvoje skutky, tvojou skalou je tvoje zmýšľanie. Na tejto skale je vybudovaný tvoj dom, aby nebol zmietaný nijakou búrkou zlých duchov. Ak budeš skalou, budeš v Cirkvi, pretože Cirkev stojí na skale. Budeš v Cirkvi, pekelné brány ťa nepremôžu“ (VI, 97-99: Opere esegetiche IX/II, Milano-Roma 1978; SAEMO 12, p. 85).

Z_L’Osservatore Romano, č. 7
(týždenné vydanie v nemčine) zo 14. februára 2003


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky