Žalm 115

Chvála pravého Boha

Vráť sa, duša moja, do svojho pokoja

Na generálnej audiencii v stredu 26. januára bolo prítomných vyše 6000 pútnikov z 10 krajín. Témou katechézy bol 115. žalm Chvála pravého Boha.

Žalm, ktorý sme si práve vypočuli, zdôrazňuje veľkú hodnotu modlitby. Hlas žalmistu tu vyjadruje úctivú lásku k Pánovi potom, čo vypočul jeho naliehavú prosbu: „Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas, lebo svoj sluch naklonil ku mne, kedykoľvek som ho vzýval“ (vv. 1-2). Hneď po tomto vyznaní lásky je tu však aj živý opis smrteľnej úzkosti, ktorá zovrela modliaceho sa: „Omotali ma povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia“ (porov. vv. 3-6) Dráma je tu znázornená zvyčajnými symbolmi žalmov. Povrazy, ktoré spútavajú život, patria smrti, slučky, ktoré mu hrozia, sú dychom podsvetia, ktoré chce nenásytne zlákať k sebe žijúcich (porov. Prís 30, 15-16).

Vidíme tu obraz koristi, ktorá padla do pasce neúprosného poľovníka. Smrť je ako povraz, ktorý zviera (porov. Ž 115, 3). Nebezpečenstvo smrti stojí modliacemu sa priamo za chrbtom a s tým je spojená aj veľká psychická bolesť: „a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia“ (v. 3).

No z tejto tragickej priepasti sa dvíha výkrik k Bohu – k jedinému, ktorý môže natiahnuť ruku a vytrhnúť modliaceho sa z tejto neriešiteľnej úzkosti: „Pane, zachráň môj život!“ (v. 4)

Je to krátka, ale intenzívna modlitba človeka, ktorý sa nachádza v zúfalej situácii a chytá sa jedinej možnosti záchrany. Takisto aj v evanjeliu učeníci kričali v búrke na Pána, tak ho prosil aj Peter, keď kráčajúc po mori sa začal topiť.

Po tom, čo v našom žalme modliaci sa človek je zachránený, vyhlasuje, že Pán je „dobrý a spravodlivý“ (Ž 115, 5). Toto posledné adjektívum v hebrejskom origináli poukazuje na nežnosť matky a pripomína jej srdce. Skutočná dôvera neustále cíti prítomnosť Boha ako Boha lásky, aj keď niekedy je ťažké vycítiť, aký bude konkrétny prejav jeho konania. Akokoľvek ostáva isté, že „Pán chráni ponížených“ (v. 6). Teda aj v biede a v odovzdaní sa do jeho rúk môžeme vždy rátať s ním, ako s otcom sirôt a záchrancom vdov“ (Ž 68, 6).

Teraz začína dialóg žalmistu s jeho dušou, ktorý pokračuje v nasledujúcom 116. žalme. Môžeme ich považovať za jeden celok. Urobila to hebrejská tradícia, označiac podľa hebrejského číslovania pôvod jediného žalmu 116. Žalmista pozýva svoju dušu, aby po smrteľnej úzkosti opäť našla svoj pokoj (porov. Ž 115, 7).

Pán, ktorého človek vzýval s vierou, mu podal ruku, rozviazal putá, ktoré ho zvierali, osušil slzy jeho očí a zastavil jeho pád do priepasti pekla (porov. v. 8).

Zvrat je už jasný a spev končí scénou svetla: Modliaci sa vracia do „krajiny živých“, teda na cesty sveta, aby kráčal v „Pánovej prítomnosti.“ Pridáva sa k spoločnej modlitbe v chráme, ktorá je predobrazom spoločenstva s_Bohom, očakávaným na konci pozemského života (porov. v. 9). V_závere tu zopakujeme najdôležitejšie časti žalmu a necháme sa viesť veľkým kresťanským autorom 3. storočia Origenesom, ktorého grécky komentár k_115. žalmu preložil do latinčiny svätý Hieronym.

Keď čítal, že Pán, „naklonil ku mne svoj sluch“, poznamenáva: „Sme malí a nízki nemôžeme ani rásť, ani sa dvihnúť do výšky, preto Pán sa musí nakloniť k nám, aby nás počul. Koniec koncov, my sme ľudia, a nemôžeme sa stať bohmi, ale Boh sa stal človekom a znížil sa k nám, ako je aj napísané: „Znížil nebesia a zostúpil“ (Ž 18, 10).

A vskutku, ako ďalej pokračuje žalm, „Pán chráni maličkých“ (Ž 115, 6): Ak si niekto myslí, že je veľký, povyšuje sa a je pyšný, toho Pán nechráni a nemá s ním milosrdenstvo, ale ak je niekto ponížený, Pán je voči nemu milosrdný a chráni ho. A vskutku aj hovorí: „Tu som i moji maličkí, ktorých mi Pán dal.“ (Iz 8, 18) a dodáva: „Ponížil som sa, a on ma zachránil.“

Takto ten, ktorý je malý a biedny, môže získať pokoj, ako hovorí žalm i_Origenes:

„Keď sa hovorí, vráť sa do svojho pokoja, to je znamenie, že ten človek žil v pokoji, no stratil ho ... Boh nás stvoril dobrých a dal nám možnosť slobodne sa rozhodovať, všetkých nás umiestnil do raja spolu s Adamom. No z_nášho slobodného rozhodnutia sme spadli z tejto blaženosti a skončili sme v tomto slzavom údolí. Preto spravodlivý povzbudzuje svoju dušu, aby sa vrátila, z miesta svojho pádu ...:

„Vráť sa duša moja do svojho pokoja, lebo Pán ťa odmenil. Ak sa vrátiš do raja, to bude nie preto, že si ho hodná, ale pre Božie milosrdenstvo. Ak si odišla z raja, bola to tvoja vina, ak sa tam vrátiš, bude to dielo Pánovho milosrdenstva.“

Aj my povedzme svojej duši: „Vráť sa do svojho pokoja“. Náš pokoj je Kristus, náš Boh.