Žalm 100

Katechézy k žalmom a chválospevom

Žalm 100

Radosť návštevníka chrámu

Katechéza pre ranné chvály, 1. týždeň | 3. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 7. novembra 2001

Tradícia Izraela dala hymnu chvály, ktorý bol teraz prednesený, názov „žalm pre todáh“, čo značí žalm vďaky za milosti v liturgickom speve, a preto je vhodný, aby zaznieval v ranných chválach. V niekoľkých veršoch tohto radostného hymnu môžeme zistiť tri významné prvky prinášajúce veľký duchovný úžitok pre kresťanské modliace sa spoločenstvo.

Je to predovšetkým naliehavá výzva na modlitbu výrazne načrtnutú v liturgickom rozmere. Stačí, keď vymenujeme slová v rozkazovacom spôsobe, ktoré skandujú žalm a sprevádzajú sa znakmi kultového poriadku: „S_radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár. Vedzte, že náš Pán je Boh... Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno“ (v. 2-4). Celá séria výziev nielen na vstúpenie do posvätného priestoru chrámu cez brány a nádvoria (porov. Ž 15, 1; 24, 3, 7-10), ale aj vyzýva slávnostne ospevovať Boha.

Je to akoby niť neustálej chvály, ktorá sa nikdy nepretrhne, a vyjadruje trvalé vyznanie viery a lásky. Je to chvála, ktorá zo zeme stúpa k nebu, ale ktorá zároveň živí dušu veriaceho.

Druhú malú poznámku by som chcel venovať samému začiatku spevu, kde žalmista vyzýva celú zem volať na chválu Pánovi (v. 1). Iste, žalm potom sústreďuje svoju pozornosť na vyvolený ľud, ale horizont zahrnutý v tejto chvále je univerzálny, čo sa nezriedka vyskytuje v žaltári, osobitne v takzvaných „hymnoch na Pána, kráľa“ (porov. Ž 95-98). Svet a dejiny nie sú v ruke osudu, chaosu a slepej nevyhnutnosti. Naopak, vedie ich Boh tajomný, ale zároveň túžiaci po tom, aby ľudstvo pevne žilo v spravodlivých a pravých vzťahoch. On „upevnil zemekruh, nepohne sa a spravodlivo súdi národy... Spravodlivo bude súdiť zemekruh a národy podľa svojej pravdy.“ (Ž 96, 10. 13).

Všetci sme teda v Božích rukách, v_rukách Pána a Kráľa, a všetci ho oslavujeme v_dôvere, že nás nenechá vypadnúť zo svojich stvoriteľských a otcovských rúk. V tomto svetle môžeme lepšie oceniť tretí významný prvok tohto žalmu. Stredobodom chvál, ktoré nám žalmista kladie na pery, je istý druh vyznania viery vyjadrenej radom prívlastkov, ktoré vystihujú vnútornú skutočnosť Boha. Toto esenciálne Krédo obsahuje nasledujúce výrazy: Pán a Boh, Pán a náš stvoriteľ, my sme jeho ľud, Pán je dobrý, jeho milosrdenstvo je večné, jeho vernosť nemá konca (porov. v. 3-5).

Ide tu predovšetkým o_obnovenia vyznanie viery v jediného Boha, ako to žiada prvé prikázanie Desatora: „Ja som Pán, tvoj Boh... nebudeš mať iných bohov okrem mňa! (Ex 20, 2. 3). A ako sa opakuje v Biblii častejšie: Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet“ (Dt 4, 39). Potom sa ohlasuje viera v Boha stvoriteľa, ktorý je prameňom bytia a života. Nasleduje potvrdenie vyjadrené takzvanou „formulou zmluvy“, teda istoty, že Izrael je Bohom vyvolený: „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda“ (v. 3). Je to istota, ktorú si osvoja veriaci nového Božieho ľudu vo vedomí, že tvoria stádo, ktoré najvyšší pastier duší vedie k večným nebeským pasienkom (porov. 1 Pt 2, 25).

Po oslávení jedného Boha, pôvodcu a prameňa zmluvy, pokračuje portrét Pána, ako ho ospevuje náš žalm, meditáciou o_troch božských vlastnostiach, často vyzdvihovaných v žaltári: o_dobrote, milosrdnej láske (hésed), o_vernosti. Sú to tri čnosti charakterizujúce zmluvu Boha so svojím ľudom; vyjadrujú spojenie, ktoré sa už nepreruší v priebehu generácií napriek nečistej rieke hriechov, vzbúr a neverností ľudu. S jasnou dôverou v Božiu lásku, ktorá nikdy neprestane, Boží ľud kráča dejinami aj so svojimi pokušeniami a každodennými slabosťami.

Táto dôvera sa stáva spevom, a dokonca nestačia ani slová, ako poznamenáva svätý Augustín: „O_čo viac sa rozmnoží láska, o_to viac si uvedomíš, čo si povedal a čo si nepovedal. Totiž predtým, keď si zavoňal určité veci, myslel si si, že môžeš použiť slová, aby si poukázal na Boha. Keď si potom z nich ochutnal, všimol si si, že nie si schopný primerane vysvetliť, čo pociťuješ. A keď si uvedomuješ, že nevieš slovami vyjadriť to, čo prežívaš, mal by si vari preto mlčať a nechváliť Boha?... Celkom iste nie. Nebudeš predsa taký nevďačný! Jemu patrí česť, úcta a najväčšia chvála... Počúvaj žalm: Jasaj na chválu Pánovi, celá zem! Pochopíš radosť a jasanie celej zeme, ak sa ty sám budeš radovať v Pánovi“ (Esposizioni sui Salmi III/I, Roma 1993, p, 459).

Z_L’Osservatore Romano, č. 45
(týždenné vydanie v taliančine) z 9. novembra 2001

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 8. januára 2003

V atmosfére radosti zo sviatku, ktorá sa predlžuje do tohto posledného týždňa Vianočného obdobia, chceme sa znova zaoberať meditáciou o_liturgii chvál. Dnes sa zastavíme pri žalme 100, ktorý sa práve recitoval a ktorý vytvára radostné pozvanie ku chvále Pána, pastiera svojho ľudu.

Sedem imperatívov zaznieva v celej kompozícii a podnecuje verné spoločenstvo v kulte oslavovať Boha lásky a zmluvy: jasajte, slúžte, vstupujte, vedzte, vstupujte do jeho brán, chváľte, velebte. Možno tu myslieť na liturgický sprievod, ktorý práve vstupuje do chrámu na Sione, aby vykonal obrad na počesť Pána (porov. Ž 15; 24; 95).

V_žalme sa stretávajú niektoré charakteristické slová, aby sa vyzdvihlo puto zmluvy, ktorá je medzi Bohom a Izraelom. Predovšetkým sa tu vynára plné potvrdenie úplnej príslušnosti k_Bohu: „Jemu patríme, sme jeho ľud“ (Ž 100, 3), tvrdenie preniknuté hrdosťou a zároveň pokorou, pretože Izrael sa predstavuje ako „ovce z_jeho stáda“ (tamže). V_iných textoch nachádzame vyjadrenie príslušného vzťahu lásky, onoho „milosrdenstva“ a „vernosti“ spojených „dobrotou“ (porov. Ž 100, 5), ktoré sú v_hebrejskom origináli formulované práve typickými termínmi zmluvy, ktorá zväzuje Izrael s jeho Bohom.

Sú tu uvedené aj súradnice priestoru a času. Na jednej strane sa nám totiž predstavuje celá zem zaplnená svojimi obyvateľmi, ktorá chváli Boha (porov. v. 2); potom horizont, ktorý sa obmedzuje na posvätný priestor jeruzalemského chrámu s jeho nádvoriami a bránami (porov. v. 4), kde je zhromaždené modliace sa spoločenstvo. Na druhej strane sa tu uvádza čas v svojich základných dimenziách: minulosť stvorenia („on je náš stvoriteľ“, v. 3), prítomnosť zmluvy a kultu („sme jeho ľud a ovce z jeho stáda“, tamže) a napokon budúcnosť, v ktorej sa Pánova milosrdná vernosť rozšíri „z_pokolenia na pokolenie“ a bude trvať „naveky“ (v. 5).

Zostaňme teraz krátko pri siedmych imperatívoch, ktoré vytvárajú dlhú výzvu k chvále Boha a zaberajú takmer celý žalm (porov. v. 2-4), prv než nájdu v poslednom verši svoju motiváciu na velebenie Boha, pričom kontemplujú jeho vnútornú a hlbokú identitu.

Prvá výzva spočíva v slávnostnom zvolaní, ktoré zahŕňa do spevu chvály na Stvoriteľa celú zem. Keď sa modlíme, musíme sa cítiť v súzvuku so všetkými prosiacimi, ktorí v rozličných jazykoch a formách velebia jediného Pána. „Lebo – ako hovorí Malachiáš – od východu slnka až po jeho západ je veľké meno medzi národmi a na každom mieste prinášajú môjmu menu kadidlo a čistú obetu, lebo je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov“ (1, 11).

Potom prichádzajú niektoré výzvy liturgického a obradného rázu: „slúžte“ a „vstupujte do brán“ chrámu. Sú to slová, ktoré robia narážky aj na audiencie u kráľa, opisujú rozličné gestá, ktoré veriaci vykonávajú, keď vstupujú do sionskej svätyne, aby mali účasť na spoločnej modlitbe. Po kozmickom speve slávi liturgiu Boží ľud, „ovce z jeho stáda“, jeho „vlastníctvo medzi všetkými národmi“ (Ex 19, 5).

Výzva „vstupujte do jeho brán s piesňou chvály“ a „s_piesňami oslavnými“ nám pripomína úryvok z Tajomstiev svätého Ambróza, kde sa opisujú pokrstení, ktorí sa približujú k oltáru: „Očistený ľud sa približuje ku Kristovým oltárom, hovoriac: „Pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou a plesaním“ (Ž 44, 4). Keď totiž ľud odložil šat (korisť, zvyšky, znečistenie) starého bludu, obnovený vo svojej mladosti ponáhľa sa ako orol, aby mal účasť na tejto nebeskej hostine. Teda prichádza a keď vidí vhodne pripravený posvätný oltár, zvolá: Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje (Ž 23, 1-2)“ (Opere dogmatiche III, SAEMO 17, pp. 158-159).

Ostatné imperatívy, ktoré tvoria žalm, znova kladú základné náboženské vzťahy modliaceho sa: vedieť, chváliť, velebiť. Slovo vedieť vyjadruje obsah vyznania viery v jedného Boha. Sme totiž povinní hlásať, že iba „Pán je Boh“ (Ž 100, 3) a potlačiť každú modloslužbu a každú ľudskú pýchu a moc, ktorá sa stavia proti nemu.

Ďalšie slová, čiže slová chváliť a velebiť, sa rovnako týkajú „mena“ Pána (porov. v. 4) alebo jeho osoby, jeho účinnej a spásonosnej prítomnosti.

V_tomto svetle ústi žalm do slávnostného velebenia Boha, čo je určitým druhom vyznania viery: Pán je dobrý a jeho vernosť nás nikdy neopustí, pretože on je vždy pripravený podporiť nás svojou milosrdnou láskou. V tejto dôvere sa modliaci odovzdáva do objatia svojho Boha: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán – hovorí na inom mieste žalmista –; šťastný človek, čo sa utieka k nemu“ (Ž 34, 9; porov. 1 Pt 2, 3).

Z_L’Osservatore Romano, č. 2
(týždenné vydanie v taliančine) z 10. januára 2003