Chválospev – Jer 31, 10-14

Katechézy k žalmom a chválospevom

Chválospev – Jer 31, 10-14

Boh vyslobodzuje a zhromažďuje svoj ľud v radosti

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 10. októbra 2001

„Čujte, národy, slovo Pánovo, ohlasujte ho na ostrovoch v diaľavách“ (Jer 31, 10). Aká správa má byť oznámená týmito slávnostnými Jeremiášovými slovami, ktoré sme počuli v práve prednesenom chválospeve? Ide o_utešujúcu správu a nie je to náhoda, že kapitoly (porov. 30-31), ktoré ju obsahujú, sú kvalifikované ako „Kniha útechy“. Zvesť sa týka priamo antického Izraela, ale určitým spôsobom už dáva tušiť evanjeliové posolstvo.

Hľa, srdce tejto zvesti: „Pán vykúpil Jakuba a vyslobodil ho z ruky mocnejšieho“ (Jer 31, 11). Historické pozadie týchto slov sa zakladá na chvíli nádeje, ktorú zakúsil Boží ľud približne jedno storočie potom, ako sever rozdelenej krajiny (Izraelské kráľovstvo) v roku 722 okupovala asýrska moc. Teraz v prorokovej dobe Joziášova náboženská reforma vyjadruje návrat ľudu zmluvy s Bohom a zapaľuje nádej, že sa čas trestu končí. Vzniká perspektíva, že Sever sa bude môcť vrátiť k slobode a Izrael a Júda sa spoja v jednote. Všetci, aj „ostrovy v diaľavách“, musia byť svedkami tejto zázračnej udalosti: Boh, pastier Izraela, sa chystá zasiahnuť. Ten, ktorý dovolil rozptýlenie svojho ľudu, teraz prichádza, aby ho zhromaždil.

Výzva na radosť sa rozvíja v obrazoch, ktoré sa hlboko vnárajú. Je to proroctvo, o_akom možno len snívať. Načrtá budúcnosť, v_ktorej vyhnanci „prídu a budú jasať“ a nájdu nielen Pánov chrám, ale aj všetky dobrá: obilie, víno, olej, mláďatá oviec, dobytka. Biblia nepozná abstraktný spiritualizmus. Prisľúbená radosť sa netýka len vnútra človeka, pretože Pán sa stará o_ľudský život vo všetkých jeho dimenziách. Sám Ježiš nezabúda zdôrazniť tento aspekt, keď vyzýva svojich učeníkov, aby sa odovzdali Prozreteľnosti aj v materiálnych potrebách (porov. Mt 6, 25-34). Náš chválospev trvá na tejto perspektíve: Boh chce urobiť šťastným celého človeka. Podmienky, ktoré pripravuje pre svojich synov, sú vyjadrené symbolom „zavlaženej záhrady“ (Jer 31, 12), obrazom sviežosti a plodnosti. Zármutok sa zmení na slávnosť a ľud sa nasýti slasťou (porov. v. 14) a bude zahrnutý darmi, takže sa spontánne dáva do tanca a spevu. Bude to nezadržateľná radosť, jasot ľudu.

Dejiny nám hovoria, že tento sen sa doteraz neuskutočnil. Ale iste nie preto, žeby Boh nebol celkom splnil svoje prisľúbenia: Za toto sklamanie je znova zodpovedný ľud svojou nevernosťou. Tá istá Jeremiášova kniha usiluje sa dokázať to na vývoji proroctva, ktoré sa javí ako zdĺhavé a tvrdé a vedie postupne do niektorých ďalších a smutnejších fáz dejín Izraela. Nielenže sa verní vyhnanci nevrátia, ale aj samu Judeu okupuje Nabuchonodozor v roku 587 pred Kristom. Začnú sa teda trpké dni, keď pri babylonských riekach budú musieť zavesiť na vŕby citary (porov. Ž 137, 2). Nebudú môcť mať v srdci chuť k spevu, aby vyhoveli žalárnikom; nebudú sa môcť radovať, keď boli násilne vytrhnutí z vlasti, z_krajiny, kde si Boh zriadil svoj príbytok.

A predsa výzva k radosti, ktorá charakterizuje toto proroctvo, nestráca na význame. Ďalej totiž trvá posledná motivácia, na ktorej spočíva a ktorá sa vyjadruje predovšetkým niektorými silnými veršami, ktoré predchádzajú tieto verše Liturgie hodín. Tie treba mať dobre pred očami, keď čítame výrazy radosti nášho chválospevu. Opisujú zanietenými slovami lásku Boha k jeho ľudu. Poukazujú na neodvolateľnú zmluvu: „Láskou odvekou ťa milujem“ (Jer 31, 3). Ospevujú otcovské výlevy Boha, ktorý nazýva Efraima svojím prvorodeným a zahrňuje ho nežnosťou: „Prídu s plačom, dovediem ich v poníženej prosbe a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec“ (Jer 31, 9). Aj keď sľub nemohol byť splnený pre nezodpovednosť synov, Otcova láska trvá v celej svojej dojemnej nežnosti.

Táto láska predstavuje zlatú niť, ktorá spája fázy dejín Izraela v jeho radostiach a zármutkoch, v jeho úspechoch i úpadkoch. Boh neustupuje od svojej lásky a aj sám trest je jej prejavom, lebo nadobúda výchovný a spásonosný význam.

Na pevnej skale tejto lásky výzva na radosť v našom chválospeve vyvoláva Božiu budúcnosť, ktorá, aj keď odložená, skôr alebo neskôr nastane napriek všetkej ľudskej krehkosti. Táto budúcnosť sa uskutočňuje v novej zmluve smrťou a zmŕtvychvstaním Krista a darom jeho Ducha. No úplné naplnenie bude mať pri Pánovom eschatologickom návrate. Vo svetle týchto istôt Jeremiášov „sen“ zostáva reálnou historickou príležitosťou, podmienenou vernosťou ľudí, a predovšetkým odkazuje na posledný cieľ zaručený Božou vernosťou a už teraz ohlásený jeho láskou v Kristovi.

Keď teda čítame Jeremiášovo proroctvo, musíme nechať v sebe znova zaznieť evanjelium, krásnu zvesť, vyhlásenú Kristom v nazaretskej synagóge (porov. Lk 4, 16-21). Kresťanský život je povolaný byť pravým „jasotom“, ktorý môže ohroziť len náš hriech. Keď teda Liturgia hodín recituje tieto Jeremiášove slová, vyzýva nás, aby sme svoj život zakotvili v Kristovi, našom Vykupiteľovi (porov. Jer 31, 11) a aby sme v ňom hľadali tajomstvo pravej radosti v našom osobnom i spoločenskom živote.

Z_L’Osservatore Romano, č. 41
(týždenné vydanie v taliančine) z 12. októbra 2001