Chválospev – Jer 14, 17-21

Katechézy k žalmom a chválospevom

Chválospev – Jer 14, 17-21

Nárek ľudu v čase hladu a vojny

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 11. decembra 2002

Je to spev plný horkosti a utrpenia, ktorým prorok Jeremiáš vo svojom historickom horizonte volá k nebu (14, 17-21). Práve sme počuli tento spev zaznieť ako prosbu, ktorú liturgia chvál predkladá v deň, v ktorom si pripomíname smrť Pána, v piatok. Súvislosť, z ktorej povstáva tento nárek, predstavuje metlu, ktorá často postihuje krajinu blízkeho Východu: sucho. Ale k tejto dráme prírody prorok pripája druhú, nie menej desivú, tragédiu vojny: „Ak vyjdem na pole, hľa, pobití mečom; ak vojdem do mesta, umorení hladom" (v. 18). Tento opis je, žiaľ, tragicky aktuálny v toľkých krajinách našej planéty.

Jeremiáš vstupuje na scénu s tvárou skropenou slzami: je to jeho ustavičný plač nad „dcérou jeho ľudu“, to jest nad Jeruzalemom. Podľa veľmi známeho biblického symbolu sa totiž mesto predstavuje obrazom ženy – „dcéry Siona“. Prorok je intímne spojený s „pohromou“ a „veľmi bolestivou ranou“ svojho ľudu (v. 17). Jeho slová sú často poznačené bolesťou a slzami, lebo Izrael sa nechce zapojiť do tajomného posolstva, ktoré so sebou prináša utrpenie. Na inej strane Jeremiáš volá: „Ak toto neuposlúchnete, v skrytosti mi bude plakať duša, pre pýchu usedavo nariekať, oči mi budú roniť slzy, lebo je Pánovo stádo zajaté“ (13, 17).

Motív mučivých prosieb proroka treba hľadať, ako bolo povedané, v dvoch tragických udalostiach: v meči a hlade, to jest vo vojne a v núdzi (porov. Jer 14, 18). Sme teda uprostred pohnutej historickej situácie a príznačný je obraz proroka a kňaza, strážcov Pánovho slova, ktorí „blúdia po krajine, ktorú nepoznajú“ (tamže).

Druhá časť chválospevu (porov. v. 19-21) nie je už individuálnym nárekom v prvej osobe jednotného čísla, ale kolektívnou prosbou k Bohu: „Prečo si nás udrel, že už niet uzdravenia“ pre nás? (v. 19). Okrem meča a hladu je tu totiž ešte väčšia tragédia – mlčanie Boha, ktorý sa už nezjavuje a zdá sa, akoby sa uzavrel vo svojom nebi, akoby bol znechutený robiť s ľuďmi. Otázky, s ktorými sa na neho obracajú, sú preto naliehavé a vyjadrené v zmysle typicky náboženskom: „Celkom si odvrhol Júdu, vari sa tvojej duši zošklivil Sion?“ (v. 19). Teraz sa cítia sami a opustení, zbavení pokoja, spásy a nádeje. Ľud ponechaný sám na seba je stratený a prepadnutý terorom.

Vari nie je táto existenciálna samota hlbokým prameňom toľkého neuspokojenia, ktoré prežívame aj v našich dňoch? Toľko neistoty a toľké neuvážené reakcie majú svoj pôvod najmä v tom, že sme opustili Boha, skalu spásy!

A tu je bod obratu: ľud sa vracia k Bohu a obracia sa naňho s vrúcnou modlitbou. Uznáva predovšetkým svoj vlastný hriech s krátkym, ale precíteným vyznaním viny: „Pane, uznávame svoju zlobu..., že sme zhrešili proti tebe“ (v. 20), Božie mlčanie bolo teda vyprovokované odmietnutím zo strany človeka. Ak sa ľud obráti a vráti k Pánovi, aj Boh sa ukáže pripraveným vyjsť mu v ústrety a objať ho.

Napokon prorok použije dve základné slová: „Rozpamätaj sa“ a „zmluvu“ (v. 21). Ľud vzýva svojho Boha, aby sa „rozpamätal“, čiže aby nadviazal na niť svojej veľkodušnej dobrotivosti, ktorú v minulosti toľkokrát prejavil zásahmi rozhodujúcimi pre záchranu Izraela. Vzývajú Boha, aby sa rozpamätal, že je so svojím ľudom spojený zmluvou vernosti a lásky. Práve pre túto zmluvu môže ľud dôverovať, že Pán zasiahne, aby ho vyslobodil a zachránil. Úlohu, ktorú vzal na seba, česť jeho „mena“, skutočnosť jeho prítomnosti v chráme „trónu slávy“, to všetko núti Boha, aby po tom, čo odsúdil hriech a po mlčaní, bol znova blízky svojmu ľudu a dal mu život, pokoj a radosť. Spolu s Izraelitmi aj my si teda môžeme byť istí, že Pán nás neopustí navždy, ale po každej očisťujúcej skúške sa vráti, aby „rozžiaril svoju tvár nad nami a bol nám milostivý... a daroval nám pokoj“, ako sa hovorí v kňazskom požehnaní zaznačenom v Knihe Numeri (6, 25-26).

Na záver môžeme priblížiť Jeremiášovej prosbe povzbudenie kresťanov v Kartágu od svätého Cypriána, biskupa tohto mesta v treťom storočí. V čase prenasledovania svätý Cyprián povzbudzuje veriacich, aby vrúcne vzývali Pána. Toto vzývanie nie je totožné s prosbou proroka, pretože neobsahuje vyznanie hriechov, lebo prenasledovanie nie je trestom za hriechy, ale účasťou na Kristovom utrpení. Predsa však ide o_prosbu rovnako naliehavú, ako je tá Jeremiášova: „Vzývajme Pána – hovorí svätý Cyprián – úprimne a svorne a neprestávajme žiadať v dôvere, že dostaneme. Vzývajme v náreku a plači, ako je spravodlivé, čo žiadajú tí, ktorí sa ocitnú medzi nešťastníkmi, čo plačú, a iní, ktorí sa boja nešťastia medzi mnohými zrazenými vraždením a niektorými zbytkami, ktorí zostali na nohách. Žiadajme, aby bol pre nás rýchlo obnovený pokoj, aby sa nám dostalo pomoci v našich úkrytoch a v nebezpečenstvách, aby sa splnilo to, že Pán milostivo ukáže svojim služobníkom: obnovenie svojej Cirkvi, istotu našej večnej spásy, jasnosť po daždi, svetlo po temnotách, pokoj a pohodu po búrkach a víchrici, láskavú pomoc otcovskej lásky, nám známu veľkosť božského majestátu“ (Epistula 11, 8, in: Pricoco-M. Simonetti, La preghiera dei cristiani, Milano 2000, pp. 138-139).

Z_L’Osservatore Romano, č. 49
(týždenné vydanie v taliančine) z 13. decembra 2002