Chválospev Iz 38, 10-14d. 17b-20

Katechézy k žalmom a chválospevom

Chválospev Iz 38, 10-14d. 17b-20

Úzkosti umierajúceho, radosť uzdraveného

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v_aule Pavla VI. 27. februára 2002

Liturgia hodín nám medzi rozličnými chválospevmi, ktoré sú priradené k žalmom, predstavuje aj hymnus vďaky, ktorý má tento titul: „Chválospev Ezechiáša, judejského kráľa, ktorý upadol do choroby a uzdravil sa od choroby“ (Iz 38, 9). Je zaradený do jedného oddielu knihy proroka Izaiáša, ktorý má ráz historicko-rozprávačský (porov. Iz 36-39) a ktorého údaje pripomínajú – s niektorými variantmi – to, čo je v Druhej Knihe Kráľov (porov. 18-20).

My sme teraz z liturgie chvál vypočuli a pretvorili do modlitby dve veľké strofy chválospevu, ktoré opisujú dve typické hnutia modlitby vďaky: na jednej strane sa evokuje nočná mora utrpenia, z ktorej Pán vyslobodil svojho verného, na druhej strane sa s radosťou ospevuje vďačnosť za znovunadobudnutý život a záchranu.

Kráľ Ezechiáš, judejský panovník a priateľ proroka Izaiáša, bol postihnutý ťažkou chorobou, ktorú prorok Izaiáš označil za smrteľnú (porov. Iz 38, 1): „Ezechiáš sa obrátil tvárou k stene a modlil sa k Pánovi: ‚Ach Pane, spomeň si, prosím, že som ti slúžil verne, celým srdcom a vždy som robil, čo sa ti páči‘ A Ezechiáš sa hlasito rozplakal. Vtedy zaznelo Pánovo slovo Izaiášovi: ‚Choď, povedz Ezechiášovi: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: Počul som tvoju modlitbu a videl som tvoje slzy; pridám ti teda k životu pätnásť rokov‘“ (Iz 38, 2-5).

A toto je ten moment, že z kráľovho srdca vyjde chválospev vďaky. Ako bolo povedané, obracia sa najprv do minulosti. Podľa dávneho chápania Izraela, smrť uvádzala do horizontu podsvetia, ktoré sa hebrejsky nazývalo šeol, kde svetlo zhášalo, život zoslabol a stával sa akoby prízrakom, čas sa zastavil, nádej vyhasla a predovšetkým nebola už možnosť vzývať Boha a stretnúť sa s ním v obrade.

Pre toto Ezechiáš pripomína predovšetkým slová plné trpkosti, ktoré vyslovil, keď mu život začal kĺzať k hranici smrti: „Nebudem vidieť Pána v krajine žijúcich“ (v. 11). Aj žalmista prosil tak v deň choroby: „Veď medzi mŕtvymi nik nemyslí na teba. A kto ťa môže chváliť v podsvetí?“ (Ž 6, 6). Naopak, keď je Ezechiáš vyslobodený z_nebezpečenstva smrti, môže v sile a s radosťou zdôrazniť: „Živý, len živý ťa bude velebiť ako ja dnes“ (Iz 38, 19).

Ezechiášov chválospev dostáva práve v tejto téme novú tonalitu, ak ho čítame vo veľkonočnom svetle. Už v Starom zákone sa otvárali v žalmoch veľké záblesky svetla, keď modliaci sa vyhlasoval svoju istotu, že „nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukážeš mi cestu života. Po tvojej pravici večná slasť.“ (Ž 16, 10-11; porov. 49 a 73). Autor Knihy Múdrosti zasa neváha tvrdiť, že nádej spravodlivých je „plná nesmrteľnosti“ (Múd 3, 4), pretože je presvedčený, že skúsenosť spoločenstva s Bohom prežívaná počas pozemského života nebude zrušená. Zostaneme vždy, aj po smrti, udržiavaní a chránení večným a nekonečným Bohom, pretože „duše spravodlivých sú v_Božích rukách, muka smrti sa ich nedotkne“ (Múd 3, 1).

Predovšetkým smrťou a zmŕtvychvstaním Božieho Syna, Ježiša Krista, je do našej smrteľnej pominuteľnosti vložené semeno večnosti, aby vzklíčilo, a tak môžeme opakovať slová apoštola, založené na Starom zákone: „Keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: ‚Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň‘“ (1 Kor 15, 54-55; porov. Iz 25, 8; Oz 13, 14).

Spev krála Ezechiáša nás teda tiež vyzýva, aby sme rozjímali o_svojej krehkosti vlastnej tvorom. Obrazy sú sugestívne. Ľudský život je opísaný symbolom kočovného stanu: sme stále pútnici a hostia na tejto zemi. Pripomína sa aj obraz plátna, ktoré sa tká a ktoré môže zostať nedokončené, keď sa odstrihne niť a práca sa preruší (porov. Iz 38, 12). Aj žalmista pozoruje ten istý pocit: „Hľa, na pár piadí si mi dní nameral a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou. Veru len zdaním je bytie človeka, každý sa mihne ako vidina“ (Ž 39, 6-7). Je treba si znova uvedomiť svoje hranice, vedieť, ako ešte vyhlasuje žalmista, že „vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a tryznou, ubiehajú rýchlo a my odlietame“ (Ž 90, 10).

V deň choroby a utrpenia je preto správne pozdvihnúť k Bohu svoj nárek, ako nás učí Ezechiáš, ktorý na to používa básnické obrazy, keď popisuje svoj plač ako pišťanie lastovičky alebo nariekanie holubice (porov. Iz 38, 14). A ani neváha vyznať, že cíti Boha ako protivníka ako leva, ktorý mu drví kosti (porov. v. 13), ale neprestáva ho vzývať: „Pane, som v úzkosti, zachráň ma“ (v. 14).

Pán nezostáva ľahostajný k slzám trpiaceho a aj keď tak robí cestami, ktoré sa nie vždy zhodujú s tými, aké sme očakávali, odpovedá, teší a zachraňuje. A práve to vyznáva Ezechiáš nakoniec, keď všetkých vyzýva, aby dúfali, prosili, mali dôveru v istote, že Boh neopúšťa svoje stvorenia: „Pane, zachráň ma a za sprievodu citary budeme spievať po všetky dni svojho života v dome Pánovom“ (v, 20).

K tomuto chválospevu kráľa Ezechiáša stredoveká latinská tradícia zachováva duchovný komentár Bernarda z Clairvaux, jedného z najvýznamnejších mystikov západného mníšstva. Ide o_tretiu reč z Rozličných rečí, v ktorej Bernard aplikuje drámu, prežívanú panovníkom Judey, na život každého človeka a zvnútorňujúc obsah medzi iným píše: „Budem velebiť Pána v každom čase, teda od večera do rána, ako som sa to naučil, a nie ako tí, čo ťa chvália len vtedy, keď im robíš dobre, ani nie ako tí, čo veria v určitý čas, ale v hodine pokušenia odpadávajú; ale ja hovorím ako svätí: Ak sme z Božej ruky prijali dobro, prečo by sme nemali prijať aj zlo?... Tak budú obidva tieto momenty dňa časom služby Bohu, lebo večer zostane plač, a ráno – hľa, radosť. Večer sa ponorím do bolesti, aby som sa potom mohol tešiť z radosti rána“ (Scriptorium Claravallense, Sermo III, n. 6, Milano 2000, pp. 59-60).

Svätý Bernard číta teda kráľovu prosbu ako znázornenie prosebného spevu kresťana, ktorý má zaznievať s tou samou pevnosťou a jasnosťou v temnote noci a skúšky ako aj za svetla dňa a radosti.

Z_L’Osservatore Romano, č. 5
(týždenné vydanie v taliančine) z 1. marca 2002