Chválospev Dan 3, 57-88. 56

Katechézy k žalmom a chválospevom

Chválospev Dan 3, 57-88. 56

Všetko tvorstvo nech chváli Pána

Katechéza pre ranné chvály, 1. týždeň | 2. týždeň | 3. týždeň | 4. týždeň

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 2. mája 2001

„Velebte Pána, všetky jeho diela“ (Dan 3, 57). Kozmický dych preniká tento chválospev vzatý z_Knihy Daniela, ktorý sa v liturgii hodín predkladá na chvály v nedeľu prvého a tretieho týždňa. A dobre sa hodí táto úžasná litániová modlitba na Dies Domini, na Deň Pána, ktorý nás v zmŕtvychvstalom Kristovi vedie k tomu, aby sme rozjímali o_vrchole Božieho zámeru s kozmom a dejinami. Totiž v ňom, ktorý je Alfa a Omega, Počiatok a Koniec dejín (porov. Zjv 22, 13), dosahuje samo stvorenie svoj zmysel, pretože, ako pripomína Ján v prológu evanjelia, „všetko povstalo skrze neho“ (Jn 1, 3), V Kristovom zmŕtvychvstaní vrcholia dejiny spásy, keďže otvára životu ľudstva dar Ducha a synovskú adopciu v očakávaní návratu božského Ženícha, ktorý odovzdá svet Bohu Otcovi (porov. 1 Kor 15, 24).

V tejto litániovej časti sú všetky veci akoby povolané na prehliadku. Zrak sa upiera na slnko, mesiac, hviezdy; spočinie na nesmiernej ploche vôd, pozdvihne sa na vrchy, zastaví sa pri rozličných atmosferických situáciách; prechádza od tepla k chladu, od svetla k temnotám; pozoruje svet nerastov a svet rastlinstva, zastaví sa pri rozličných druhoch živočíchov. A potom je všeobecná výzva: volá v tejto záležitosti Božích anjelov, prichádza ku všetkým „synom človeka“, ale osobitným spôsobom nadväzuje na Boží ľud, Izrael, jeho kňazov, spravodlivých. Je to nesmierny chór, symfónia, v ktorej rozličné hlasy pozdvihujú svoj spev k Bohu, Stvoriteľovi vesmíru a Pánovi dejín. Keď chválospev recitujeme vo svetle kresťanského zjavenia, obraciame sa k trojjedinému Bohu, ako nás na to vyzýva liturgia, keď pripája k chválospevu trinitárnu formulu: „Velebme Otca i Syna so Svätým Duchom.“

Vo chválospeve sa odráža v určitom zmysle univerzálne náboženská duša, ktorá vníma vo svete Božie stopy a dvíha sa na rozjímanie o_Stvoriteľovi. Ale v kontexte s Knihou Daniela hymnus predstavuje vzdávanie vďaky troch izraelských mládencov Ananiáša, Azariáša a Mízaela, ktorí boli odsúdení na smrť upálením v ohnivej peci za to, že odmietli klaňať sa zlatej Nabuchodonozorovej soche, ale boli zázračne uchránení od plameňov. Na pozadí tejto udalosti sú tie osobitné dejiny spásy, v ktorých si Boh vyberá Izrael ako svoj ľud a uzavrie s ním zmluvu. Práve tejto zmluve chcú traja mládenci zostať verní i za cenu, že pôjdu v ústrety mučeníctvu v rozpálenej peci. Ich vernosť sa stretáva s vernosťou Boha, ktorý posiela anjela, aby vzdialil od nich plamene (porov. Dan 3, 49).

Takýmto spôsobom sa chválospev priraďuje k chválospevom za únik z nebezpečenstva, ktoré bývalo v Starom zákone. Medzi ne patrí povestný spev víťazstva uvedený v 15. kapitole Knihy Exodus, v ktorom dávni Hebreji vyjadrujú svoju vďačnosť Pánovi za tú noc, v ktorej by boli nevyhnutne zničení faraónovým vojskom, keby im Pán nebol otvoril cestu medzi vodami a „zmietol koňa i jazdca do mora“ (Ex 15, 1).

Nie náhodou nám dáva liturgia každý rok v slávnostnej Veľkonočnej vigílii opakovať hymnus, ktorý spievali Izraeliti v Exode. Tá cesta, ktorá bola pre nich otvorená, prorocky ohlasovala novú cestu, ktorú zmŕtvychvstalý Kristus otvoril pre ľudstvo vo svätej noci svojho zmŕtvychvstania. Náš symbolický prechod krstnými vodami nám dovoľuje znova prežívať obdobnú skúsenosť prechodu zo smrti do života vďaka víťazstvu nad smrťou, ktoré vydobyl Ježiš na prospech nám všetkým.

Keď opakujeme v nedeľnej liturgii chvál chválospev troch izraelských mládencov, chceme sa my, Kristovi učeníci, vrhnúť do tých istých vĺn vďačnosti za veľké diela, ktoré Boh vykonal, či už vo stvorení alebo – a to predovšetkým – vo veľkonočnom tajomstve.

Kresťan totiž odhaľuje vzťah medzi oslobodením troch chlapcov, o_ktorých sa hovorí v chválospeve, a medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním. V Ježišovom zmŕtvychvstaní Skutky apoštolov vidia vyslyšanú modlitbu veriaceho, ktorý ako žalmista spieva s dôverou: „Nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2, 27; Ž 15, 10).

Zblíženie tohto chválospevu so Zmŕtvychvstaním má veľkú tradíciu. Jestvujú veľmi dávne svedectvá o_prítomnosti tohto hymnu v nedeľnej modlitbe (nedeľa je týždennou Veľkou nocou kresťanov). Rímske katakomby uchovávajú ikonografické nálezy, ktoré znázorňujú troch chlapcov, ako sa modlia nepoškodení medzi plameňmi a vydávajú tak svedectvo o_účinnosti modlitby a o_istote Pánovho zásahu.

„Požehnaný si, Pane, na nebeskej oblohe; hoden chvály a slávy naveky“ (Dan 3, 56). Keď kresťan spieva v nedeľné ráno tento hymnus, cíti sa vďačný nielen za dar stvorenia, ale aj za to, že je adresátom otcovskej starostlivosti Boha, ktorý ho v Kristovi vyvýšil k synovskej dôstojnosti. Je to otcovská starostlivosť, ktorá dovoľuje pozorovať novými očami samo stvorenie a dáva zakúsiť krásu, v ktorej sa ako v jemnom zlatníckom diele prejavuje Božia láska. S týmito pocitmi František z Assisi rozjímal o_stvorení a pozdvihoval svoju chválu k Bohu, konečnému prameňu všetkej krásy. Je ľahko predstaviť si, že tento povznášajúci text zaznieval v jeho mysli, keď v San Damiano po tom, ako sa dotkol vrcholu telesného i duševného utrpenia, zložil „Chválospev o_bratovi slnku“ (porov. Fonti Francescane, 263).

Z_L’Osservatore Romano, č. 18
(týždenné vydanie v taliančine) zo 4. mája 2001

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 10. júla 2002

Do tretej kapitoly Knihy proroka Daniela je vsadená skvelá litániová modlitba, pravý a vlastný chválospev tvorstva, ktorý nám liturgia chvál opakovane predkladá v rozličných úryvkoch.

Teraz sme počuli základnú časť, veľkolepý kozmický zbor, zarámovaný dvoma zhrňujúcimi antifónami: „Velebte Pána, všetky jeho diela; chváľte a vyvyšujte ho naveky... Požehnaný si, Pane, na nebeskej oblohe; hoden chvály a slávy naveky (v. 57. 56). Medzi týmito dvoma aklamáciami sa rozvíja slávnostný hymnus chvály, ktorý vyjadruje opakovane výzvu „Velebte“: ide tu formálne nielen o_výzvu velebiť Pána, ktorá sa obracia k celému stvorenstvu; v skutočnosti je tu spev vďaky celého stvorenstva, ktorý nechávajú veriaci stúpať k Pánovi skrze všetky obdivuhodné veci vesmíru. Človek používa hlas celého tvorstva, aby chválil Boha a ďakoval mu.

Tento hymnus, ktorý spievali traja hebrejskí mládenci a ktorým pozývajú všetko tvorstvo chváliť Boha, vychádza z dramatickej situácie. Traja mládenci, prenasledovaní babylonským panovníkom, sa nachádzajú pre svoju vieru v ohnivej peci. A predsa, aj keď sú pripravení podstúpiť mučenícku smrť, neváhajú spievať, radovať sa a vzdávať chválu. Krutá a násilná bolesť skúšky mizne, zdá sa, akoby sa rozplývala v prítomnosti modlitby a rozjímania. A práve tento postoj dôveryplného odovzdania sa vzbudil Boží zásah.

Veď ako sugestívne dosvedčuje Danielovo rozprávanie, „spolu s Azariášom a jeho druhmi zostúpil do pece Pánov anjel a vyrážal plameň ohňa z pece, stred pece však urobil, ako by tam vial vietor s rosou, takže oheň sa ich vôbec nedotýkal, ani ich nezarmucoval, ani im nebol na ťarchu“ (v. 49-50). Úzkosti sa rozplynú ako hmla na slnku, obavy zaniknú a utrpenie sa vymaže, keď sa celá ľudská bytosť stane chválou a dôverou, očakávaním a nádejou. Toto je sila modlitby, keď je čistá, vrúcna, plná odovzdávania sa prozreteľnému Bohu Vykupiteľovi.

Chválospev troch mládencov dáva pred našimi očami definovať určitý druh kozmickej procesie, ktorá vychádza z neba, naplnenom anjelmi, kde žiari aj slnko, mesiac a hviezdy. Boh zhora vylieva na zem dar vôd, ktoré sú pod nebom (porov. v. 60), teda dážď a rosu (porov. v. 64).

Vidíme aj, ako vanú vetry, vybuchujú blesky a udierajú obdobia s teplom a mrazom, s horúčavami leta, ale aj so srieňom, ľadom a snehom (porov. v. 65-70. 73). Básnik zahŕňa v chválospeve na Stvoriteľa aj rytmus času, dni a noci, svetlo a tmu (porov. v. 71-72). Napokon pohľad spočinie aj na zemi, vychádzajúc od končiarov vrchov, ktoré akoby spájali zem s nebom (porov. v. 74-75).

A hľa, v chvále Boha sa spájajú stvorenstvá rastlinné, ktoré klíčia na zemi (porov. v. 76), pramene, ktoré prinášajú život a osvieženie, moria a rieky s ich hojnými a tajomnými vodami (porov. v. 77-78). Spevák dokonca vyzýva „morské obludy“ spolu s rybami (porov. v. 79) ako znamenie prvotného morského chaosu, ktorému Boh určil záväzné medze (porov. Ž 93, 3-4; Jób 38, 8-11; 40, 5-?1. 26).

A teraz je na rade široké a rozmanité kráľovstvo živočíchov, ktorí žijú a hýbu sa vo vodách, na zemi a na nebesiach.

Ako posledný činiteľ zo stvorenstva vystupuje na scénu človek. Pohľad sa ponajprv rozširuje na všetkých „synov človeka“ (porov. v. 82); potom sa pozornosť sústreďuje na Izrael, Boží ľud (porov. v. 83); napokon sú na rade tí, čo sú plne zasvätení Bohu, a to nielen ako kňazi (porov. v. 84), ale aj ako svedkovia viery, spravodlivosti a pravdy. Sú to „Pánovi služobníci“, „duchovia a duše spravodlivých“, „svätí a pokorní srdcom“ a medzi nimi sa vynárajú traja mládenci Ananiáš, Azariáš a Mízael, ktorí prepožičiavajú svoj hlas všetkým stvoreniam na univerzálnu a večnú chválu (porov. v. 85-88).

Vytrvalo zaznievajú tri slová na Božiu oslavu, ako v litániách: „Velebte, chváľte, vyvyšujte“ Pána. A to je autentický duch modlitby a spevu: oslavovať Pána bez prestania, v radosti mať účasť na zbore, ktorý zahŕňa všetky stvorenia.

Naše rozjímanie by sme chceli uzavrieť tým, že dáme slovo cirkevným otcom, ako je Origenes, Hipolyt, Bazil z Cézarey, Ambróz z Milána, ktorí komentovali rozpravu o_šiestich dňoch stvorenia (porov. Gn 1, 1 – 2, 4a) práve v súvislosti s chválospevom troch mládencov.

Obmedzíme sa na to, že použijeme komentár svätého Ambróza, ktorý keď hovorí o_štvrtom dni stvorenia, predstavuje si, že zem hovorí, a keď hovorí o_slnku, nachádza všetko stvorenstvo spojené v chvále Boha: „Slnko je naozaj dobré, pretože slúži, pomáha mojej plodnosti, živí moje plody. Bolo mi dané na moje dobro. So mnou je podrobené námahe. Stená so mnou, aby dosiahlo adopciu synov a vykúpenie ľudského rodu, aby sme aj my boli vyslobodení z otroctva. Po mojom boku spoločne so mnou chváli Stvoriteľa, spolu so mnou zdvíha hymnus Pánovi, nášmu Bohu. Kde slnko velebí, tam velebí aj zem, velebia ovocné stromy, velebia živočíchy, velebia spolu so mnou vtáky“ (I_sei giorni della creazine, SAEMO, I, Milano – Roma 1977-1994, pp. 192-193).

Nik nie je vylúčený z velebenia Pána, ani morské obludy (porov. Dan 3, 79). Svätý Ambróz totiž pokračuje: „Aj hady chvália Pána, pretože ich prirodzenosť a ich vzhľad zjavujú našim očiam istú krásu a ukazujú, že majú svoje ospravedlnenie“ (tamže, s. 103-104).

O_to viac my, ľudské stvorenia, musíme pripojiť k tomuto koncertu chvály svoj radostný a dôveryplný hlas, sprevádzaný dôsledným a verným životom.

Z_L’Osservatore Romano, č. 28
(týždenné vydanie v taliančine) z 12. júla 2002