OBDOBIE CEZ ROK

9. TÝŽDEŇ

POSVÄTNÉ ČÍTANIE

Z_Knihy Jób

{r:Jób}28, 1-28{/r}

Múdrosť je jedine u_Boha

Jób povedal:

{v}1{/v}„Striebro má žilové náleziská

a zlato miesto, kde ho ryžujú.

{v}2{/v}Železo sa zo zeme doluje

a kameň roztavený teplom mení sa na meď.

{v}3{/v}Hranicu položil temnotám

a sám skúma všetko až po okraj,

aj tmavý a temný kameň.

{v}4{/v}Otvoril šachty cudzí národ,

ktorý zabudol používať nohy,

a zavesení sa kývajú viac ako muž, čo sa hojdá.

{v}5{/v}Zem, z_ktorej sa rodil chlieb,

je v_hĺbke spustošená akoby ohňom.

{v}6{/v}Jej kamene sú ložiskom zafíru

a v_jej hrudách je zlato.

{v}7{/v}Dravý vták tam chodník nepozná,

ani oko supa ho nezazrie.

{v}8{/v}Nešliapali po ňom pyšné šelmy,

ani levica po ňom neprešla.

{v}9{/v}Vystrel svoju ruku po kremeni,

vrchy od koreňa vyvrátil.

{v}10{/v}V_skalách vysekal kanály

a jeho oko videlo všetky cennosti.

{v}11{/v}Preskúmal aj hlbiny riek

a skryté veci vyniesol na svetlo.

{v}12{/v}Kde sa však nachádza múdrosť?

A kde je miesto rozumnosti?

{v}13{/v}Človek nepozná vrstvu, v_ktorej leží,

ani ju nemožno nájsť v_krajine žijúcich.

{v}14{/v}Priepasť volá: ‚Nie je vo mne‘

a more hovorí: ‚U_mňa nie je.‘

{v}15{/v}Za rýdze zlato ju získať nemožno,

ani sa nedá vyvážiť striebrom na protihodnotu.

{v}16{/v}Nedá sa vyvážiť ofírskym zlatom

ani drahým kameňom sardonychom či zafírom.

{v}17{/v}Nevyrovná sa jej zlato ani sklo

a nemožno ju vymeniť ani za zlaté nádoby.

{v}18{/v}V_porovnaní s_ňou koraly a krištáľ ani nespomenú;

a vlastniť múdrosť je nad perly.

{v}19{/v}Nevyrovná sa jej topás z_Etiópie,

ani ju nemožno primerať k_najčistejšiemu zlatu.

{v}20{/v}Odkiaľ teda pochádza múdrosť

a kde je miesto rozumnosti?

{v}21{/v}Je skrytá pred očami všetkých žijúcich,

utajená je aj pred nebeským vtáctvom.

{v}22{/v}Záhuba a smrť hovoria:

‚Na vlastné uši sme iba zvesť o_nej počuli.‘

{v}23{/v}Boh vie o_ceste k_nej

a on pozná jej miesto.

{v}24{/v}Lebo on dovidí na okraj sveta

a hľadí na všetko, čo je pod nebom.

{v}25{/v}On dal vetrom silu

a vodám určil mieru.

{v}26{/v}Keď uložil dažďom poriadok

a cestu duniacim búrkam,

{v}27{/v}vtedy ju uvidel a vyslovil,

pripravil a preskúmal.

{v}28{/v}A povedal človeku: ‚Hľa, bázeň pred Pánom, to je múdrosť

a chrániť sa zlého rozumnosť.‘“

RESPONZÓRIUM

{r}1 Kor 2, 7; 1, 30a{/r}

My hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá {*} A ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu.

Vy ste v_Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha. {*} A ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu.

Z_Vyznaní svätého biskupa Augustína

(Lib. 1, 1, 1 – 2, 2; 5, 5: CCL 27, 1-3)

Naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v_tebe

„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna.“{n}porov. {r}Ž 48,1{/r}; {r:Ž}96,4{/r}; {r:Ž}145,3{/r}; {r:Ž}147,5{/r}{/n} Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek poznačený svojou smrteľnosťou a nesúci svedectvo o_svojom hriechu a svedectvo, že pyšným odporuješ{n}porov. {r}1Pt 5,5{/r}{/n}; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás pre seba stvoril a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v_tebe.

Daj mi, Pane, poznať a pochopiť, či ťa skôr vzývať, alebo chváliť, a či ťa skôr poznať, alebo chváliť. Ale kto ťa môže vzývať, ak ťa nepozná? Veď ak ťa nepozná, môže omylom vzývať iného. Alebo ťa treba najprv vzývať, aby sme ťa mohli poznať? „Ale ako budú vzývať toho, v_ktorého neuverili,“ alebo „ako uveria bez kazateľa“{n}porov. {r}Rim 10,14{/r}{/n}?

„Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú.“{n}{r}Ž 22,27{/r}{/n} Lebo tí, čo ho hľadajú, aj ho nájdu, a tí, čo ho nájdu, budú ho chváliť. Nech ťa hľadám, Pane, tak, že ťa vzývam, a nech ťa vzývam tak, že v_teba verím: veď si nám ohlasovaný. Vzýva ťa, Pane, moja viera, ktorú si mi dal, ktorú si mi vnukol prostredníctvom ľudskej prirodzenosti svojho Syna cez službu svojho kazateľa.

Ale ako mám vzývať svojho Boha, svojho Boha a Pána? Lebo keď ho budem vzývať, budem ho volať dnu do seba. A ktoré je to miesto vo mne, kde príde vo mne môj Boh? Kde príde vo mne Boh, ten Boh, ktorý stvoril nebo i_zem{n}porov. {r}Ž 121,2{/r}; {r:Ž}124,8{/r}{/n}? Či naozaj je, Pane, môj Bože, vo mne niečo, čo môže pojať teba? Či ťa pojalo nebo a zem, ktoré si stvoril a v_ktorých si stvoril mňa? Či preto, že bez teba by nebolo nič z_toho, čo jestvuje, musí ťa všetko, čo jestvuje, pojať?

A keď aj ja tak jestvujem, prečo ťa prosím, aby si prišiel do mňa, keď by ma nebolo, keby si nebol vo mne? Ešte som nebol v_podsvetí, a predsa aj tam si. Lebo „ak zostúpim do podsvetia, aj tam si“{n}porov. {r}Ž 139,8{/r}{/n}. Nebolo by ma teda, môj Bože, vôbec by ma nebolo, keby si nebol vo mne. Či lepšie: nebolo by ma, keby som nebol v_tebe, „od ktorého je všetko, skrze ktorého je všetko a pre ktorého je všetko“{n}porov. {r}Rim 11,36{/r}; {r}1Kor 8,6{/r}{/n}? Veru tak, Pane, veru tak. Kam ťa volám, keď som v_tebe? Alebo odkiaľ prídeš ku mne? Lebo kde môžem odísť mimo neba a zeme, aby odtiaľ prišiel ku mne môj Boh, ktorý povedal: „Nebo a zem ja napĺňam“{n}{r}Jer 23,24{/r}{/n}?

Kto mi umožní spočinúť v_tebe? Kto mi umožní, aby si prišiel do môjho srdca a opojil ho, aby som zabudol na svoju zlobu a objal teba, moje jediné dobro? Čím si mi? Zmiluj sa, aby som mohol hovoriť. Čím som ja tebe, že mi kážeš, aby som ťa miloval, a ak to neurobím, hneváš sa na mňa a hrozíš mi nesmiernym nešťastím? Vari je malé nešťastie, že ťa nemilujem?

Beda mi! Povedz mi pre svoje milosrdenstvo, Pane, môj Bože, čím si mi? „Povedz mojej duši: Ja som tvoja spása.“{n}{r}Ž 35,3{/r}{/n} Povedz to tak, aby som to počul. Pozri, uši môjho srdca sú pred tebou, Pane, otvor ich a „povedz mojej duši: Ja som tvoja spása“. Budem bežať za týmto hlasom a chytím ťa. Neskrývaj predo mnou svoju tvár{n}porov. {r}Dt 31,17{/r}{/n}: nech zomriem, aby som nezomrel a videl ju.

RESPONZÓRIUM

{r}Ž 73, 25-26; 35, 3b{/r}

Kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i_srdce, {*} No Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

Povedz mojej duši: Ja som tvoja spása. {*} No Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

Z_Knihy Jób

{r:Jób}29, 1-10; 30, 1. 9-23{/r}

Jób narieka nad svojím nešťastím

{v}29,1{/v}Jób pokračoval vo svojej reči:

{v}2{/v}„Kto mi pomôže, aby mi bolo ako v_predošlých mesiacoch,

v_dňoch, keď ma Boh chránil?

{v}3{/v}Keď mi jeho lampa žiarila nad hlavou

a pri jeho svetle som kráčal v_temnotách.

{v}4{/v}Ako mi bolo v_dňoch mojej mladosti,

keď bol Boh dôverným priateľom v_mojom stane,

{v}5{/v}keď bol Všemohúci so mnou

a okolo mňa moji chlapci,

{v}6{/v}keď som si umýval nohy v_mlieku

a skala mi vylievala potoky oleja!

{v}7{/v}Keď som chodieval k_mestskej bráne

a na námestí si staval sedadlo,

{v}8{/v}keď ma videli mladíci a skryli sa

a starci povstávali a stáli.

{v}9{/v}Kniežatá prestali hovoriť

a priložili si prst k_ústam.

{v}10{/v}Vodcovia tlmili svoj hlas

a jazyk sa im lepil na podnebie.

{v}30,1{/v}Teraz sa mi však vysmievajú

mladší odo mňa vekom,

hoci ich otcov som nepokladal za hodných

postaviť im na roveň psov svojho stáda.

{v}9{/v}Teraz som sa im zmenil na pesničku

a príslovečným som sa pre nich stal.

{v}10{/v}Ošklivia si ma a utekajú ďaleko odo mňa

a neostýchajú sa pľuť mi do tváre.

{v}11{/v}Otvoril svoju tuľajku a trápil ma

a do úst mi založil uzdu.

{v}12{/v}Po pravici sa mi dvíha háveď;

podrážajú mi nohy

a urovnávajú mi chodníky do záhuby.

{v}13{/v}Rozryli moje cesty,

stroja mi úklady a víťazia

a niet toho, kto by mi pomohol.

{v}14{/v}Vrhli sa na mňa akoby otvorenou trhlinou v_múre

a sú zavalení pod troskami.

{v}15{/v}Obrátili sa proti mne hrôzy,

akoby bol vietor odvial moju dôstojnosť

a moje šťastie prešlo ako oblak.

{v}16{/v}A teraz sa vo mne rozlieva moja duša,

zmocnili sa ma dni trápenia.

{v}17{/v}V_noci mi kosti prevŕtavajú bolesti

a tie, čo ma hlodajú, nespia.

{v}18{/v}Veľkou silou ma držia za šaty

a zvierajú ma ako obojok košele.

{v}19{/v}Vrhol ma do blata,

takže sa podobám prachu a popolu.

{v}20{/v}Volám k_tebe a nepočuješ ma,

stojím a nevšímaš si ma.

{v}21{/v}Začal si byť voči mne ukrutný

a svojou tvrdou rukou na mňa útočíš.

{v}22{/v}Vyzdvihol si ma

a akoby si ma na vietor vysadil, aby som sa rozplynul.

{v}23{/v}Viem, že ma odovzdáš smrti,

kde je postavený dom pre všetko žijúce.“

RESPONZÓRIUM

{r}Jób 30, 17. 19; 7, 16b{/r}

V_noci mi kosti prevŕtavajú bolesti a tie, čo ma hlodajú, nespia. {*} Vrhol ma do blata, takže sa podobám prachu a popolu.

Nechaj ma, Pane, veď nič sú moje dni. {*} Vrhol ma do blata, takže sa podobám prachu a popolu.

Z_Učenia svätého opáta Dorotea

(Doct. 7, De accusatione sui ipsius, 1-2: PG 88, 1695-1699)

Dôvodom každého rozčúlenia je to, že nik neobviňuje seba samého

Skúmajme, bratia, v_čom to vlastne je, že niekto počuje nejaké nepríjemné slovo a často ide ďalej bez toho, že by sa ho dotklo, akoby ho nepočul, inokedy zasa, len čo ho začuje, rozruší sa a trápi? Čo je, prosím, príčinou takéhoto rozdielneho postoja? Má táto vec jeden alebo viac dôvodov? Ja zisťujem, že je tu veľa dôvodov a príčin, ale najmä jedna, ktorá plodí všetky ostatné, ako ktosi hovorí: Vyplýva to zo stavu, v_ktorom sa každý z_času na čas nachádza.

Kto sa modlí a rozjíma, ľahko znáša výčitky brata a zostáva pokojný. Inokedy je to zo silnej citovej náklonnosti, ktorú prechováva voči niektorému bratovi. A potom od neho z_lásky čokoľvek najtrpezlivejšie znáša. Niekedy aj z_pohŕdania. Keď niekto pohŕda a opovrhuje tým, kto ho chce nahnevať, zdá sa mu pod jeho dôstojnosť čo i_len pozrieť naňho ako na najbezvýznamnejšiu bytosť, tým menej odpovedať mu slovom alebo zmieniť sa niekomu o_jeho krivdách a urážkach.

Z_toho, čo som povedal, vyplýva teda, že sa niekto nerozruší alebo netrápi nad tým, čo sa rozpráva, preto, že tým pohŕda a nevšíma si to. Ak sa niekto vzrušuje a trápi pre bratove slová, tak len preto, že buď nie je v_dobrom rozpoložení, alebo toho brata nenávidí. No je aj veľa iných príčin tohto javu okrem tých, ktoré sme jednotlivo uviedli. Ale ak pozorne skúmame, zistíme, že dôvodom každého rozčúlenia je to, že nik neobviňuje seba samého.

Z_tohto pochádza každá nepríjemnosť a trápenie, pre toto nebudeme mať nikdy pokoja. A ani sa nečudujme, keď nám svätí ľudia hovoria, že pre nás niet okrem tejto nijakej inej cesty k_pokoju. Že je to tak, videli sme na mnohých prípadoch. A my leniví a pokoj milujúci dúfame, alebo si myslíme, že kráčame správnou cestou, keď sme pri všetkom veľmi netrpezliví, a nikdy sa neodvážime seba samých obviniť.

A je to tak. Aj keby mal človek neviem koľko čností, aj keby boli nespočetné a nekonečné, ak by sa odklonil od tejto cesty, nikdy nebude mať pokoj, ale vždy sa bude trápiť alebo bude trápiť iných a všetky jeho námahy budú daromné.

RESPONZÓRIUM

{r}1 Jn 1, 8. 9{/r}; {r}Prís 28, 13{/r}

Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba. {*} Ale ak vyznávame svoje hriechy, Boh je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy.

Kto skrýva svoje zločiny, nebude mať úspech. {*} Ale ak vyznávame svoje hriechy, Boh je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy.

Z_Knihy Jób

{r:Jób}31, 1-8. 13-23. 35-37{/r}

Predošlá Jóbova spravodlivosť

Jób povedal:

{v}1{/v}„Uzavrel som zmluvu so svojimi očami,

že ani len nepomyslím na pannu.

{v}2{/v}Lebo aký je môj podiel u_Boha zhora

a aké dedičstvo u_Všemohúceho na výsostiach?

{v}3{/v}Či nie je záhuba pre nešľachetníka

a nepriazeň pre tých, čo páchajú nespravodlivosť?

{v}4{/v}Či on nevidí moje cesty

a nepočíta všetky moje kroky?

{v}5{/v}Ak som kráčal v_márnosti

a moja noha sa ponáhľala za podvodom,

{v}6{/v}nech ma odváži na spravodlivej váhe

a nech sa Boh presvedčí o_mojej bezúhonnosti.

{v}7{/v}Ak moja noha zišla z_cesty,

ak moje srdce išlo za mojimi očami,

ak mi na ruky prilipla poškvrna,

{v}8{/v}nech ja sejem a iný nech poje

a moje pokolenie nech je vykorenené.

{v}13{/v}Ak som odmietol podrobiť sa súdu so svojím sluhom a so svojou slúžkou,

keď mali so mnou spor,

{v}14{/v}čo urobím, keď povstane súdiť Boh?

A keď ma bude vyšetrovať, čo mu odpoviem?

{v}15{/v}Či ma v_lone neutvoril ten,

ktorý aj jeho vytvoril,

a nestvárnil ma v_matkinom lone jeden a ten istý?

{v}16{/v}Ak som odoprel chudobným, o_čo žiadali,

a nechal som pohasnúť oči vdovy;

{v}17{/v}ak som jedával sám svoju skyvu

a nejedla z_nej aj sirota,

{v}18{/v}lebo som ju od svojho detstva vychovával ako otec

a od lona svojej matky som ju viedol;

{v}19{/v}ak som opovrhol tulákom preto, že nemal odev,

i_bedárom bez prikrývky;

{v}20{/v}ak mi nedobrorečili jeho bedrá

za to, že sa ohrial vlnou mojich oviec;

{v}21{/v}ak som zdvihol svoju ruku na sirotu,

keď som videl, že ma v_bráne podporia,

{v}22{/v}nech mi vypadne plece z_väziva

a nech sa mi rameno vylomí z_kĺbu,

{v}23{/v}lebo Božia pohroma mi strach naháňa

a nezmôžem nič proti jeho velebe.

{v}35{/v}Kiež by som mal niekoho, kto by ma vypočul!

Tu je môj znak. Nech mi Všemohúci odpovie!

A tu kniha, ktorú napísal môj odporca,

{v}36{/v}aby som ju nosil na svojom pleci

a priviazal si ju ako veniec.

{v}37{/v}Oznámim mu počet svojich krokov

a predstúpim pred neho ako pred knieža.“

RESPONZÓRIUM

{r}Jób 31, 3{/r}; {r}Prís 15, 3{/r}; {r}Jób 31, 4{/r}

Či nie je záhuba pre nešľachetníka a nepriazeň pre tých, čo páchajú nespravodlivosť? {*} Pánove oči sú na každom mieste, pozorujú zlých i_dobrých.

Či on nevidí moje cesty a nepočíta všetky moje kroky? {*} Pánove oči sú na každom mieste, pozorujú zlých i_dobrých.

Z_Učenia svätého opáta Dorotea

(Doct. 13, De accusatione sui ipsius, 2-3: PG 88, 1699)

Nepravý duchovný pokoj

Kto sám seba obviňuje a doľahne naň nejaká nepríjemnosť, škoda, urážka, potupa alebo akékoľvek iné trápenie, všetko veselo prijíma, lebo je presvedčený, že si to všetko zaslúžil, a vonkoncom ho to nemôže rozrušiť. A čo je pokojnejšie od takéhoto človeka?

Ale niekto mi azda namietne: „A čo ak ma brat trápi a ja sa skúmam a zistím, že som nedal nijaký podnet? Prečo by som sa mal obviňovať?“

Veru, ak sa niekto poctivo s_bázňou pred Bohom skúma, nikdy sa nebude cítiť úplne nevinný a nebude si myslieť, že nedal nijaký podnet ani skutkom, ani slovom, ani postojom. A ak sa v_ničom tomto necíti vinný vtedy, určite inokedy ublížil tomu bratovi v_tej istej alebo nejakej inej veci, alebo trápil ktoréhokoľvek iného brata. Za toto sa mu právom vracia utrpenie, alebo za mnohé iné hriechy, ktorých sa ináč dopustil.

Iný sa pýta, prečo má seba samého obviňovať, keď žije v_pokoji a mieri a príde brat a urazí ho nejakým nepríjemným alebo potupným slovom, ktoré nemôže strpieť, a je presvedčený, že sa odôvodnene hnevá a vzrušuje; veď keby nebol on prišiel, keby nebol hovoril a robil nepokoj, nikdy by nebol zhrešil.

Toto je naozaj smiešne a naskrze neopodstatnené. Lebo tým, že povedal nejaké slovo, nevložil doň vášeň hnevu, ale skôr ukázal, aká vášeň ho ovláda, aby robil pokánie, ak chce. Tento človek sa podobá peknému lesklému pšeničnému chlebu: ak ho niekto rozlomí, ukáže sa jeho nečistota.

Tak aj ten, čo žije v_pokoji a mieri, ako si myslí, má vnútri vášeň, ktorú nevidí. Príde brat, povie nejaké nepríjemné slovo a hneď vyvrhne všetok hnis a blato, čo skrýval vnútri. Preto ak chce dosiahnuť milosrdenstvo, nech robí pokánie, nech sa očistí, nech sa usiluje napredovať a vidí, že tomu bratovi má skôr ďakovať, ako krivdiť, veď bol preň takou výhodnou príležitosťou. Potom ho už skúšky nebudú tak trápiť, ale čím viac pokročí, tým sa mu budú zdať ľahšie. Lebo čím väčšmi duša napreduje, tým sa stáva silnejšou a schopnejšou znášať, ak na ňu niečo tvrdé doľahne.

RESPONZÓRIUM

Porov. {r}Jób 9, 2. 14; 15, 15{/r}

Naozaj viem: človek nemôže byť v_práve pred Bohom. {*} Kto som teda ja, že by som mu mohol odpovedať, kde nájsť slová, aby som sa s_ním mohol rozprávať?

Veď ani jeho svätí nie sú dokonalí a v_jeho očiach nie sú čisté ani nebesia. {*} Kto som teda ja, že by som mu mohol odpovedať, kde nájsť slová, aby som sa s_ním mohol rozprávať?

Z_Knihy Jób

{r:Jób}32, 1-6; 33, 1-22{/r}

Eliu hovorí o_Božom tajomstve

{v}32,1{/v}Títo traja mužovia prestali odpovedať Jóbovi, lebo bol presvedčený, že je spravodlivý. {v}2{/v}Tu sa však nahneval a rozhorčil Barachelov syn Buzita Eliu z_Ramovho príbuzenstva. Nahneval sa na Jóba za to, že sa nazval spravodlivým pred Bohom. {v}3{/v}A rozhorčil sa aj na jeho priateľov, že nenašli odpoveď a iba odsúdili Jóba. {v}4{/v}Eliu čakal, kým hovoril Jób, lebo tí, čo hovorili, boli starší. {v}5{/v}Keď však Eliu videl, že tí traja už nevedia, čo povedať, veľmi sa nahneval. {v}6{/v}A Barachelov syn Buzita Eliu povedal:

„Vekom som mladší,

vy ste starší.

Preto som sa ostýchal a bál

povedať vám svoj názor.

{v}33,1{/v}Počuj, teda, Jób, moje výroky

a vypočuj všetky moje reči.

{v}2{/v}Nuž otvoril som svoje ústa,

nech teda hovorí môj jazyk v_mojich ústach.

{v}3{/v}Moje slová vychádzajú z_úprimného srdca

a moje pery budú čistú pravdu hovoriť.

{v}4{/v}Boží duch ma utvoril

a dych Všemohúceho ma oživil.

{v}5{/v}Ak môžeš, odpovedz mi,

priprav sa predo mňa a postav sa.

{v}6{/v}Hľa, ja som pred Bohom tak ako ty

a aj ja som odtrhnutý z_tej istej hliny.

{v}7{/v}No moja hrozba nech ťa nedesí

a moje bremeno nech ťa neťaží.

{v}8{/v}Ale povedal si mi do uší,

počul som hlas tvojich slov:

{v}9{/v}‚Ja som čistý a bez viny;

som nepoškvrnený a neprávosti na mne niet,

{v}10{/v}ale hľadá proti mne zámienky,

a preto si myslí, že som jeho nepriateľ.

{v}11{/v}Vložil moje nohy do klady,

dáva pozor na všetky moje chodníky.‘

{v}12{/v}Toto je teda, v_čom nie si spravodlivý; poviem ti to,

lebo Boh je väčší ako človek.

{v}13{/v}Prečo sa s_ním prieš,

že ti neodpovedal na všetky slová?

{v}14{/v}Boh raz hovorí

a druhý raz to isté neopakuje.

{v}15{/v}Vo sne, v_nočnom videní,

keď dolieha tvrdý spánok na ľudí

a spia na lôžku,

{v}16{/v}vtedy otvára ľuďom uši

a naháňa im strach vo videniach,

{v}17{/v}aby odvrátil človeka od toho, čo robí,

a oslobodil ho od pýchy,

{v}18{/v}chráni jeho dušu pred jamou

i_jeho život, aby neprešiel cez priekopu smrti.

{v}19{/v}Karhá ho aj bolesťou na lôžku

a jeho kosti sa stále chvejú.

{v}20{/v}Chlieb sa mu stáva v_jeho živote odporným

a jeho duši pokrm predtým obľúbený.

{v}21{/v}Jeho telo očividne chradne

a ukazujú sa kosti, ktoré vidieť nebolo.

{v}22{/v}Priblížil sa k_jame zániku

a jeho život k_obydliu smrti.“

RESPONZÓRIUM

{r}Rim 11, 33-34{/r}

Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! {*} Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!

Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? {*} Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!

Z_Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób

(Lib. 23, 23-24: PL 76, 265-266)

Pravé učenie uteká pred povýšenosťou

„Počuj, Jób, moje výroky, a vypočuj všetky moje reči.“{n}{r}Jób 33,1{/r}{/n} Učenie arogantných ľudí má tú vlastnosť, že nevedia pokorne podávať, čo učia, a tým správnym, čo vedia, nemôžu správne poslúžiť. Ich slová totiž prezrádzajú, že keď učia, cítia sa, akoby sedeli na nejakom vysokom vrchole, a na tých, ktorých učia, hľadia, akoby boli hlboko pod nimi, a hovoria s_nimi nie ako radcovia, ale blahosklonne skoro ako vládcovia.

Správne im hovorí Pán skrze proroka: „Kruto a násilne ste panovali nad nimi.“{n}porov. {r}Ez 34,4{/r}{/n} Kruto a násilne panujú tí, čo sa neusilujú svojich podriadených pokojne a rozumne usmerniť, ale tvrdo zlomiť a ovládnuť.

Naproti tomu pravé učenie tým väčšmi už v_myšlienke uteká pred chybou povýšenosti, čím zapálenejšie prenasleduje oštepmi svojich slov samého pôvodcu povýšenosti. Dáva si totiž pozor, aby povýšenými spôsobmi skôr nehlásal toho, ktorého prenasleduje v_srdci poslucháčov svätými rečami. Usiluje sa aj slovami hlásať, aj životom prejavovať poníženosť, ktorá je učiteľkou a matkou všetkých čností, aby ju učeníkom pravdy vyjadril skôr životom ako rečami.

Preto hovorí Pavol Solúnčanom, akoby bol zabudol na výšku svojho apoštolátu: „Boli sme medzi vami malí.“{n}{r}1Sol 2,7{/r}{/n} A apoštol Peter hovorí: „Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“{n}{r}1Pt 3,15{/r}{/n}, pričom tvrdí, že treba pri samom podávaní učenia zachovať správny spôsob, lebo dodáva: „Robte to však skromne, s_bázňou a s_dobrým svedomím.“{n}{r}1Pt 3,16{/r}{/n}

Ale tým, čo hovorí Pavol svojmu žiakovi: „Toto prikazuj a uč so všetkou rozhodnosťou“{n}porov. {r}Tít 2,15{/r}{/n}, neradí vládnuť silou, ale váhou života. Veď s_rozhodnosťou sa učí, keď sa skôr koná, než hovorí. Lebo učeniu uberá na istote, keď svedomie prekáža jazyku. Nenavádza ho teda na rozhodnosť povýšenej reči, ale na istotu dobrého konania. Preto je aj o_Pánovi napísané: „Lebo učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci a farizeji.“{n}{r}Mt 7,29{/r} [Vg.]{/n} Veď on jediný hovoril nenapodobiteľne a zásadne z_dobrej moci, lebo sa ničoho nedopustil zo zlej slabosti. Mal totiž z_božskej moci to, čo nám zadovážil nevinnosťou svojej ľudskej prirodzenosti.

RESPONZÓRIUM

{r}1 Pt 5, 5b{/r}; {r}Mt 11, 29b{/r}

Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, {*} Lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.

Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. {*} Lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.

Z_Knihy Jób

{r:Jób}38, 1-30{/r}

Boh zahanbuje Jóba

{v}1{/v}Pán povedal Jóbovi z_víchrice:

{v}2{/v}„Ktože to zatemňuje úmysel

neznalými rečami?

{v}3{/v}Prepáš si bedrá ako muž;

budem sa ťa pýtať a pouč ma.

{v}4{/v}Kde si bol, keď som kládol základy zeme?

Povedz mi, ak si rozumný.

{v}5{/v}Kto určil jej rozmery, ak vieš?

Alebo kto nad ňou natiahol meraciu šnúru?

{v}6{/v}Na čom sú upevnené jej piliere?

Alebo kto položil jej uholný kameň,

{v}7{/v}keď zborom plesali ranné hviezdy

a jasali všetci Boží synovia?

{v}8{/v}Kto uzavrel bránami more,

keď vytrysklo, akoby vyšlo z_materského lona,

{v}9{/v}keď som ho zaodel oblakom

a temnotou ho ovinul ako plienkami?

{v}10{/v}Obohnal som ho svojou hranicou,

umiestnil bránu a závoru

{v}11{/v}a povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie,

tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.

{v}12{/v}Vari si niekedy v_živote rozkazoval ránu

a zornici určil jej polohu?

{v}13{/v}A keby si mohol chytiť zem za okraj,

striasol by si z_nej bezbožných?

{v}14{/v}Mení sa ako hlina pod pečaťou

a zafarbená bude ako rúcho.

{v}15{/v}Bezbožným sa odoprie svetlo

a zdvihnuté rameno sa zlomí.

{v}16{/v}Vari si prenikol až k_prameňom mora

a po dne hlbočiny si sa prechádzal?

{v}17{/v}Otvorili sa ti dvere smrti

alebo si videl brány temnosti?

{v}18{/v}A po šíravách zeme si sa rozhliadol?

Ak všetko poznáš, tak mi rozpovedz:

{v}19{/v}Kadiaľ vedie cesta k_príbytku svetla

a kde majú miesto temnoty,

{v}20{/v}aby si ich mohol zaviesť na ich územie

a poznal chodník do ich domova?

{v}21{/v}Pravdaže, ty to vieš, lebo si sa vtedy narodil,

a veľký je počet tvojich dní!

{v}22{/v}Vari si prenikol k_zásobárňam snehu,

alebo si videl komory ľadovca,

{v}23{/v}ktoré som pripravil na čas súženia,

na deň boja a vojny?

{v}24{/v}Akou cestou sa rozlieva svetlo

a veje východný vietor po zemi?

{v}25{/v}Kto určil smer prudkým lejakom

a cestu hromovému blesku,

{v}26{/v}aby pršalo na nezaľudnenú zem,

na púšť, kde nebýva nijaký smrteľník,

{v}27{/v}aby napojil neschodnú pustú krajinu

a dal vyhnať zeleni na stepi?

{v}28{/v}Kto je otcom dažďa

alebo kto splodil kvapôčky rosy?

{v}29{/v}Z_čieho lona vyšiel ľad

a kto splodil srieň z_neba?

{v}30{/v}Vody tvrdnú na kameň

a povrch hlbiny sa zaviera.“

RESPONZÓRIUM

{r}Rim 9, 20{/r}; {r}Jób 38, 3{/r}

Kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?! {*} Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: Prečo si ma takto urobil?

Prepáš si bedrá ako muž; budem sa ťa pýtať a pouč ma. {*} Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: Prečo si ma takto urobil?

Z_Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób

(Lib. 29, 2-4: PL 76, 478-480)

Cirkev vychádza ako ranná zora

Svitanie či ranná zora mení tmu na svetlo, preto sa oprávnene celá Cirkev vyvolených nazýva svitaním alebo zorou. Lebo kým je vedená z_noci nevery na svetlo viery, otvára sa jasom nebeskej slávy dňu ako zora po temnotách.

A preto sa v_Piesni piesní výstižne hovorí: „Kto je tá, čo vychádza ako ranná zora?“{n}{r}Pies 6,10{/r}{/n} Zorou sa nazýva svätá Cirkev v_zápase o_cenu nebeského života, lebo kým opúšťa tmu hriechov, žiari svetlom spravodlivosti.

Máme tu však niečo jemnejšie, čo by nám nemalo uniknúť, keď uvažujeme o_vlastnostiach svitania alebo rannej zory. Zora totiž alebo svitanie zvestujú, že prešla noc, ale ešte neukazujú deň v_plnom svetle. Lebo kým noc zaháňajú a deň prijímajú, je v_nich svetlo pomiešané s_tmou. A tak čo sme v_tomto živote my všetci, čo ideme za pravdou, ak nie zorou alebo svitaním? Lebo už robíme aj niečo, čo patrí svetlu, ale vo všeličom nám ešte ostávajú zvyšky tmy. Preto hovorí prorok Bohu: „Nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou.“{n}{r}Ž 143,2{/r}{/n} A ešte je napísané: „Všetci sa prehrešujeme v_mnohom.“{n}{r}Jak 3,2{/r}{/n}

Preto keď Pavol povedal: „Noc pokročila,“ nedodal hneď: Prišiel deň, ale: „Deň sa priblížil.“{n}{r}Rim 13,12{/r}{/n} A keď nehovorí, že po odchode noci už prišiel deň, ale iba sa priblížil, bezpochyby ukazuje, že je ešte v_zore pred východom slnka po tme.

Svätá Cirkev vyvolených bude úplne dňom vtedy, keď k_nej už nebude primiešaný tieň hriechu. Vtedy bude úplným dňom, keď zažiari dokonalým jasom vnútorného svetla. Preto sa aj táto zora výstižne ukazuje ako ešte na prechode, keď sa hovorí: „A zornici si určil jej polohu.“{n}{r}Jób 38,12{/r}{/n} Ak sa jej teda určuje poloha, určite je volaná z_jednej polohy do druhej. A čo je poloha zornice, ak nie dokonalý jas večného nazerania? Keď sa ta dostane, nebude mať už nič z_temnôt uplynutej noci. Zornica sa usilovala dosiahnuť svoju polohu, keď hovoril Žalmista: „Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k_nemu a uzriem Božiu tvár?“{n}{r}Ž 42,3{/r}{/n} Zornica sa ponáhľala dostať sa do tejto polohy, ktorú spoznala, keď Pavol povedal, že túži zomrieť a byť s_Kristom{n}porov. {r}Flp 1,23{/r}{/n}. A znova: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“{n}{r}Flp 1,21{/r}{/n}

RESPONZÓRIUM

{r}Flp 1, 3. 6. 9{/r}

Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem. {*} A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša.

Modlím sa za to, aby vaša láska čoraz viac rástla v_pravom poznaní a vo všestrannom chápaní. {*} A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša.

Z_Knihy Jób

{r:Jób}40, 1-14; 42, 1-6{/r}

Jób sa podrobuje Božej velebnosti

{v}40,1{/v}Pán povedal Jóbovi:

{v}2{/v}„Vari sa môže hanobiteľ prieť so Všemohúcim?

Kto obviňuje Boha, nech na to odpovie.“

{v}3{/v}Jób odpovedal Pánovi:

{v}4{/v}„Hľa, ľahkovážne som hovoril, čože ti odpoviem?

Ruku si položím na ústa.

{v}5{/v}Raz som hovoril, už to viac nespravím,

aj druhý raz, ale už nebudem.“

{v}6{/v}Pán odpovedal Jóbovi z_víchrice:

{v}7{/v}„Prepáš si bedrá ako muž;

budem sa ťa pýtať a pouč ma.

{v}8{/v}Vari chceš zrušiť môj súd

a odsúdiš ma, aby si bol ty spravodlivý?

{v}9{/v}Máš azda rameno ako Boh

a hrmíš takým hlasom ako on?

{v}10{/v}Obklop sa nádherou a vznešenosťou,

odej sa slávou a nádherou.

{v}11{/v}Vylej svoj prekypujúci hnev

a pohľadom poníž každého nadutca.

{v}12{/v}Pozri na všetkých pyšných a zahanbi ich

a bezbožných zdeptaj na mieste.

{v}13{/v}Zahrab ich spolu do prachu

a ich tváre zatvor do jamy

{v}14{/v}a ja uznám,

že ťa môže zachrániť tvoja pravica.“

{v}42,1{/v}Jób povedal Pánovi:

{v}2{/v}„Ja viem, že ty môžeš všetko

a tvoj zámer nemožno prekaziť.

{v}3{/v}Kto môže bez toho, že by mal vedomosť,

zastierať tvoje plány?

Hovoril som o_tom, čomu nerozumiem,

o_divoch, ktoré presahujú moju chápavosť.

{v}4{/v}Počúvaj a ja budem hovoriť;

budem sa ťa pýtať a ty mi odpovedz!

{v}5{/v}Len z_počutia som ťa poznal doteraz,

no teraz ťa vidím vlastnými očami.

{v}6{/v}Preto si robím výčitky

a kajám sa v_prachu a popole.“

RESPONZÓRIUM

{r}Jób 42, 5-6; 40, 5. 4b{/r}

Len z_počutia som ťa poznal doteraz, Pane, no teraz ťa vidím vlastnými očami. Preto si robím výčitky {*} A kajám sa v_prachu a popole.

Raz som hovoril, už to viac nespravím, aj druhý raz, ale už nebudem. Ruku si položím na ústa. {*} A kajám sa v_prachu a popole.

Z_Traktátov biskupa Balduina Canterburského

(Tract. 6: PL 204, 466-467)

Pán posudzuje myšlienky a úmysly srdca

Pán pozná myšlienky a úmysly nášho srdca{n}porov. {r}Hebr 4,12{/r}{/n}. Pre seba bezpochyby všetky, pre nás pozná iba tie, o_ktorých nám skrze milosť rozsudzovania dáva schopnosť rozsudzovať, aké sú. Lebo duch, ktorý je v_človeku{n}porov. {r}Jn 2,25{/r}{/n}, nepozná všetko, čo je v_človeku; ani svoje myšlienky, s_ktorými súhlasí alebo nesúhlasí, nevníma vždy tak, aké v_skutočnosti sú. Ani tie, ktoré pozoruje pred očami mysle, nerozlišuje do podrobností, lebo má zahalený zrak.

Veď naše vlastné zmýšľanie, iný človek i_pokušiteľ často aj pod rúškom nábožnosti vnášajú niečo, čo si v_Božích očiach nezaslúži odmenu, ktorá sa dáva za čnosť. Lebo jestvujú isté napodobneniny pravých čností a podobne aj chýb, ktoré oklamú zrak srdca, a akoby nejakou klamnou hrou tak otupia ostrosť mysle, že vec nedobrá sa často javí v_podobe dobra a zasa vec, ktorá nie je zlá, v_podobe zla, čo je údel našej biedy a nevedomosti, nad ktorým by sme mali veľmi žialiť a veľmi sa ho obávať.

Veď je napísané: „Sú cesty, ktoré sa zdajú človekovi priame, ale ich koniec vedie do pekla.“{n}porov. {r}Prís 16,25{/r}{/n} Aby sme sa vyhli tomuto nebezpečenstvu, svätý Ján nás napomína: „Skúmajte duchov, či sú z_Boha.“{n}{r}1Jn 4,1{/r}{/n} Ale kto môže skúmať duchov, či sú z_Boha, ak nedostal od Boha schopnosť rozlišovať duchov{n}porov. {r}1Kor 12,10{/r}{/n}, aby vedel dôkladne a pravdivo skúmať duchovné myšlienky, hnutia a úmysly? Schopnosť rozlišovať je matkou všetkých čností a potrebuje ju každý tak pri usmerňovaní života iných, ako aj pri zameriavaní a náprave vlastného.

Správna je tá predstava, čo treba robiť, ktorá sa riadi Božou vôľou. Nábožný je ten úmysel, ktorý jednoducho k_nemu smeruje. Veď iba vtedy bude celé telo nášho života i_akejkoľvek našej činnosti vo svetle, ak bude oko čisté{n}porov. {r}Mt 6,22{/r}{/n}. A čisté oko je aj oko, aj čisté: lebo správnou predstavou vidí, čo treba robiť, a nábožným úmyslom koná jednoducho to, čo neslobodno robiť dvojako. Správna predstava nepripúšťa omyl, nábožný úmysel vylučuje pretvárku. A toto je správne rozlišovanie: spojenie správnej predstavy s_nábožným úmyslom.

Všetko teda treba robiť vo svetle rozlišovania, akoby v_Bohu a pred Bohom.

RESPONZÓRIUM

{r}Mich 6, 8{/r}; {r}Ž 37, 3{/r}

Človeče, veď ti povedali, čo je dobré a čo žiada Pán od teba: {*} Konať právo, milovať zľutovanie a pokorne kráčať s_tvojím Bohom.

Spoľahni sa na Pána a dobre rob a budeš bývať v_svojej krajine. {*} Konať právo, milovať zľutovanie a pokorne kráčať s_tvojím Bohom.

Z_Knihy Jób

{r:Jób}42, 7-16{/r}

Boh ospravedlňuje Jóba pred jeho protivníkmi

{v}7{/v}Keď Pán dohovoril tieto slová Jóbovi, povedal Elifazovi z_Témanu: „Môj hnev zahorel proti tebe i_proti tvojim dvom priateľom, lebo ste o_mne nehovorili správne, ako môj služobník Jób. {v}8{/v}Vezmite si teda sedem býkov a sedem baranov, choďte k_môjmu služobníkovi Jóbovi a prineste zápalnú obetu za seba. Môj služobník Jób sa bude za vás modliť. Ja prijmem jeho tvár, aby sa vám nezapočítala táto hlúposť; lebo nehovorili ste o_mne správne ako môj služobník Jób.“ {v}9{/v}I_šli Elifaz z_Témanu, Baldad zo Suhitu i_Sofar z_Naamatu a urobili, ako im povedal Pán, a Pán prijal Jóbovu tvár.

{v}10{/v}Pán zmenil Jóbov údel, keď sa modlil za svojich priateľov, a Pán dal Jóbovi dvojnásobne všetkého, čo predtým mal. {v}11{/v}Prišli k_nemu všetci jeho bratia a všetky jeho sestry i_všetci, čo ho predtým poznali, jedli s_ním chlieb v_jeho dome, krútili nad ním hlavou a potešovali ho po všetkom tom zle, ktoré Pán na neho dopustil; a každý mu daroval jeden strieborný peniaz a jeden zlatý prsteň.

{v}12{/v}A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok. Jób nadobudol štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov volov a tisíc oslíc. {v}13{/v}Mal znova sedem synov a tri dcéry. {v}14{/v}Jednej dal meno Holubica, druhej meno Kasia, tretej meno Roh krásy. {v}15{/v}V_šírom kraji nebolo krajších žien ako Jóbove dcéry. A ich otec im dal aj podiel na dedičstve s_ich bratmi.

{v}16{/v}Jób potom žil ešte stoštyridsať rokov a videl svoje deti a deti svojich detí až po štvrté pokolenie. A zomrel starý a sýty svojich dní.

RESPONZÓRIUM

Porov. {r}Jób 42, 7. 8{/r}

Pán povedal Elifazovi: Ani ty, ani tvoji priatelia nehovorili ste o_mne správne, ako môj služobník Jób; {*} On sa bude za vás modliť.

Ja prijmem jeho tvár, aby sa vám nezapočítala táto vaša hlúposť. {*} On sa bude za vás modliť.

Z_Výkladu Jánovho evanjelia od svätého Tomáša Akvinského

(Cap. 14, lect. 2)

Cesta k_pravému životu

Cestou je sám Kristus, a preto hovorí: „Ja som cesta.“{n}{r}Jn 14,6{/r}{/n} A je to dostatočne zdôvodnené, lebo „skrze neho máme prístup k_Otcovi.“{n}{r}Ef 2,18{/r}{/n}

Lenže táto cesta nie je rozdielna od cieľa, ale s_ním totožná, preto dodáva: „Pravda a život.“{n}{r}Jn 14,6{/r}{/n} A tak je on zároveň cestou i_cieľom.

Cestou podľa ľudskej prirodzenosti, cieľom podľa božskej. Teda ako človek hovorí: „Ja som cesta“ a ako Boh dodáva: „Pravda a život.“ Týmito dvoma sa priliehavo označuje cieľ tejto cesty.

Lebo cieľ tejto cesty je cieľom ľudskej túžby. Veď človek túži predovšetkým po dvoch veciach: najprv po poznaní pravdy, čo je vlastné iba jemu, a potom po ustavičnom bytí, čo je spoločné všetkým veciam. Kristus je však cestou, ktorou sa prichádza k_poznaniu pravdy, lebo on sám je pravda: „Veď ma, Pane, v_pravde a budem kráčať po tvojej ceste.“{n}porov. {r}Ž 86,11{/r}{/n} Kristus je aj cestou, ktorou sa prichádza k_životu, lebo on sám je život: „Ukázal si cestu života.“{n}porov. {r}Ž 16,11{/r}{/n}

A tak za cieľ tejto cesty označil pravdu a život. A oboje bolo vyššie povedané o_Kristovi. Najprv preto, že on je život: preto „v_ňom bol život“; a potom preto, že je pravda, lebo „bol svetlom ľudí“{n}porov. {r}Jn 1,4{/r}{/n}; a svetlo, to je pravda.

Ak sa teda pýtaš, kadiaľ máš ísť, prijmi Krista, lebo on je cesta: „Toto je cesta, kráčajte po nej.“{n}{r}Iz 30,21{/r}{/n} Aj Augustín hovorí: „Kráčaj cez človeka a prídeš k_Bohu.“{fnr}1{/fnr} A lepšie je krívať po ceste, ako kráčať veľkými krokmi mimo cesty. Lebo ten, kto kríva po ceste, aj keď slabo napreduje, blíži sa k_cieľu. Kto však kráča mimo cesty, čím rýchlejšie beží, tým viac sa vzďaľuje od cieľa.

Ak sa pýtaš, kam máš ísť, primkni sa ku Kristovi, lebo on je pravda, ku ktorej túžime dospieť: „Moje ústa budú vravieť pravdu.“{n}{r}Prís 8,7{/r}{/n} Ak sa pýtaš, kde máš zotrvať, primkni sa ku Kristovi, lebo on je život: „Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne spásu u_Pána.“{n}{r}Prís 8,35{/r}{/n}

Primkni sa teda ku Kristovi, ak chceš byť istý, a nebudeš môcť zablúdiť, lebo on je cesta. Preto tí, čo sa primknú k_nemu, nekráčajú po neschodnej, ale po rovnej ceste. Ani sa nemôže pomýliť, lebo on je pravda a učí plnej pravde, veď povedal: „Na to som sa narodil a na to som prišiel, aby som vydal svedectvo pravde.“{n}{r}Jn 18,37{/r}{/n} A nemôže byť ani zmätený, lebo on je život a dáva život, ako hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“{n}{r}Jn 10,10{/r}{/n}

{fn:1}Sv. Augustín, De civitate Dei, XI,2.{/fn}

RESPONZÓRIUM

{r}Jób 42, 10b. 11ab. 12a{/r}; {r}1 Kor 10, 13{/r}

Pán dal Jóbovi dvojnásobne všetkého, čo predtým mal, a jeho bratia ho potešovali. {*} A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok.

Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať. {*} A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok.