Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, *

tak moja duša, Bože, túži za tebou.

Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; *

kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?

Slzy sú mojím chlebom vo dne i v noci, *

keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“

Duša sa mi rozplýva pri spomienke, *

ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho

s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou *

uprostred zástupov sláviacich sviatky.

Prečo si smutná, duša moja? *

A prečo sa chveješ?

Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, *

moju spásu a môjho Boha.

Moja duša je skormútená; †

preto si spomínam na teba *

pri Jordáne a Hermone a na vrchu Misar.

Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov; *

všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa.

Vo dne mi svoju milosť udeľuje Pán. †

V noci mu zasa ja spievam *

a modlím sa k Bohu môjho života.

Hovorím Bohu: „Ty si moja opora; †

prečo na mňa zabúdaš? *

A prečo mám chodiť smutný, keď ma sužuje nepriateľ?“

Sťa by mi kosti drvili, †

keď ma moji utláčatelia tupia, *

keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“

Prečo si smutná, duša moja? *

A prečo sa chveješ?

Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, *

spásu mojej tváre a môjho Boha.

Sir 36, 1-7. 13-16

Zmiluj sa nad nami, Bože vesmíru, a pohliadni na nás, *

ukáž nám svetlo svojho milosrdenstva

a naplň bázňou voči sebe všetky národy, *

ktoré ťa nehľadajú,

aby poznali, že okrem teba niet Boha, *

a ohlasovali tvoje veľké skutky.

Zdvihni svoju ruku na cudzie národy, *

nech vidia tvoju moc.

Ako si pred ich očami na nás ukázal, že si svätý, *

tak pred našimi očami ukáž na nich, že si veľký.

Nech poznajú, ako sme my poznali, *

že niet Boha okrem teba, Pane.

Obnov znamenia a zopakuj zázraky, *

presláv svoju ruku a ukáž svoje pravé rameno.

Zhromaždi všetky Jakubove kmene *

a budú tvojím dedičstvom ako na počiatku.

Zmiluj sa nad svojím ľudom, ktorý nosí tvoje meno, *

nad Izraelom, s ktorým si zaobchádzal ako s prvorodeným.

Zmiluj sa nad svojím svätým mestom, *

nad Jeruzalemom, miestom tvojho spočinutia.

Naplň Sion svojou velebou *

a svojou slávou tvoj chrám.

Nebesia rozprávajú o sláve Boha *

a obloha hlása dielo jeho rúk.

Deň dňu o tom podáva správu *

a noc noci to dáva na známosť.

Nie sú to slová, nie je to reč, *

ktorá by sa nedala počuť.

Po celej zemi rozlieha sa ich hlas *

a ich slová až po končiny sveta.

Tam hore vybudoval stan pre slnko †

a ono z neho vychádza sťa ženích zo svojej komnaty *

a raduje sa ako bežec pred veľkými pretekmi.

Na jednom kraji neba sa vynára †

a uberá sa k druhému; *

pred jeho žiarou sa nič ukryť nemôže.