Z Knihy proroka Jeremiáša

31, 15-22. 27-34

Predpoveď spásy a novej zmluvy

Toto hovorí Pán:

„V Ráme bolo počuť hlas:

plač, nárek a kvílenie.

Ráchel oplakáva svoje deti

a odmieta útechu nad nimi, lebo ich niet.“

Toto hovorí Pán:

„Prestaň nahlas plakať

a roniť slzy,

lebo je odmena za tvoju námahu,

hovorí Pán,

vrátia sa z nepriateľskej krajiny.

Je nádej pre tvoje potomstvo,

hovorí Pán,

tvoje deti sa vrátia na svoje územie.

Dobre som počul Efraima v zajatí:

‚Potrestal si ma a som vycvičený

ako neskrotený býček;

obráť ma a obrátim sa,

veď ty si Pán, môj Boh.

Lebo len čo si ma obrátil,

robil som pokánie,

a len čo si mi dal vidieť,

udrel som sa po stehne.

Hanbím sa a červenám,

lebo znášam potupu za svoju mladosť.‘

Je mi azda Efraim čestným synom

a milým dieťaťom,

lebo, ako som o ňom povedal,

ešte si naň spomeniem?

Preto sa nad ním búri moje vnútro:

zľutujem, zľutujem sa nad ním,“

hovorí Pán.

Postav si kamene,

porob si znaky

a upriam svoje srdce na cestu,

na cestu, ktorou si išla.

Vráť sa, panna Izrael,

vráť sa do týchto svojich miest!

Dokedy sa budeš potulovať,

dcéra odbojná?

Lebo Pán tvorí čosi nové na zemi:

žena bude obklopovať muža.

„Hľa, idú dni, hovorí Pán, keď obsejem Izraelov dom a dom Júdu semenom ľudí a semenom dobytka. A ako som nad nimi bdel, aby som vytrhával a rúcal, pustošil, ničil a trestal, tak budem bdieť nad nimi, aby som budoval a sadil, hovorí Pán.

V tých dňoch už nebudú hovoriť:

‚Otcovia jedli nezrelé hrozno,

a synom stŕpli zuby,‘

ale každý zomrie pre svoju neprávosť. Každému človekovi, ktorý by jedol nezrelé hrozno, stŕpnu jeho vlastné zuby.

Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku a vyviedol z egyptskej krajiny, a oni túto zmluvu porušili, hoci ja som bol ich Pánom, hovorí Pán. Takáto bude zmluva, ktorú po tých dňoch uzavriem s domom Izraela, hovorí Pán: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Nik nebude poúčať svojho blížneho ani brat brata slovami: ‚Poznaj Pána!‘, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán. Odpustím im ich neprávosť a na ich hriech si už nespomeniem.“

RESPONZÓRIUM

Ž 51, 12. 11

Bože, stvor vo mne srdce čisté * A v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. * A v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Zo spisov svätej panny Terézie z Kalkaty

(List P. Jozefovi Neunerovi odoslaný okolo roku 1960: Brian Kolodiejchuk, Mother Teresa. Come be my light, s. 209-212)

Ak bude moja tma svetlom pre niektorú dušu, budem dokonale šťastná

V Lorete, otče, som bola veľmi šťastná. Bola som tá najšťastnejšia rehoľníčka na svete. A potom prišlo volanie. Náš Pán mi položil jednoznačnú otázku; jeho hlas bol jasný a presvedčivý. V priebehu roka 1946 sa na mňa znova a znova obracal s tou istou výzvou. Vedela som, že je to on. Prežívala som však strach a sužovali ma hrozné pocity. Bála som sa, že budem oklamaná. Keďže som brala vážne sľub poslušnosti, predložila som celú záležitosť svojmu duchovnému otcovi a celý čas som dúfala, že všetko to, čo sa odohralo, bude považovať za diablovo klamstvo. Nebolo to tak. Podobne ako hlas, ktorý som počula, aj duchovný otec mi povedal: „Sám Ježiš to od teba žiada.“ A ako sa to všetko vyvinulo, to už viete. Moje predstavené ma v roku 1947 poslali do Asansolu, kde som naplno precítila Pánovu prítomnosť. Sladkosť a útecha predchádzajúcich šiestich mesiacov sa však veľmi rýchlo pominuli. V decembri 1948 sa potom dielo začalo.

Otče, už od roku 1949 alebo 1950 ovláda moje vnútro hrozný pocit straty, nevýslovná temnota a samota. Moja neustála túžba po Bohu vtláča túto bolesť hlboko do môjho srdca. Temnota je taká intenzívna, že nevnímam ani svojou mysľou, ani svojím rozumom. Miesto v mojej duši, ktoré patrí Bohu, je prázdne. Boh vo mne nie je. Keď je bolesť z túžby mimoriadne veľká, iba túžim a túžim po Bohu. A potom cítim, že ma Boh nechce, že tu nie je. Nebo, duše – prečo sú to iba slová, ktoré pre mňa nič neznamenajú? Zdá sa, že celý môj život je jedným veľkým protirečením. Kam pomáham dušiam ísť? Prečo toto všetko? Kde je duša v mojej bytosti? Boh ma nechce. Niekedy iba počujem svoje vlastné srdce volať: „Môj Bože!“, ale nič sa nedeje. Prežívam trýzeň a bolesť, ktoré nie som schopná opísať. Od detstva som mala najnežnejšiu lásku k Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti, ale aj to je už preč. Nič pred Ježišom necítim, sväté prijímanie by som však za nič na svete nevynechala.

Toto protirečenie, otče, sprevádza môj život. Túžim po Bohu, chcem ho milovať, milovať ho veľmi, žiť iba pre lásku k nemu, iba milovať, a predsa prežívam bolesť, túžbu, a nie lásku. Asi pred sedemnástimi rokmi som chcela dať Bohu niečo veľmi krásne. Pod ťarchou smrteľného hriechu som sa zaviazala, že mu nič neodmietnem. Odvtedy som tento sľub nikdy neporušila. A keď je temnota veľmi hlboká a ja by som už skoro povedala Bohu „nie“, myšlienka na sľub ma posilní.

Vo svojom živote chcem iba Boha. „Dielo“ je naozaj výlučne jeho. On ma oň žiadal, on mi povedal, čo mám robiť, on usmerňoval každý môj krok. Aj v súčasnosti on riadi každý pohyb, ktorý urobím, on kladie slová do mojich úst, vedie ma, aby som učila sestry tejto ceste. Všetko, čo píšem, a všetko, čo je vo mne, je preniknuté ním. Práve preto sa mojej duše ani len nedotýkajú slová chvály, ktorými ma zahŕňa svet. Som presvedčená, že celé dielo pochádza od neho.

Predtým som mohla celé hodiny tráviť pred naším Pánom, milovať ho, rozprávať sa s ním. Teraz mi však ani meditácia nejde poriadne: nehovorím nič, iba „môj Bože“, dokonca niekedy ani toto vzývanie neprichádza. A predsa, niekde hlboko v mojom srdci sa túžba po Bohu prebíja cez temnotu. Keď som vonku, keď pracujem alebo stretávam ľudí, cítim prítomnosť niekoho, kto žije veľmi blízko pri mne, vo mne samotnej. Neviem, čo to je, ale veľmi často, dokonca každý deň cítim, že láska k Bohu sa vo mne stáva skutočnejšou. Neraz sa pristihnem, že podvedome prejavujem Ježišovi tie najčudnejšie dôkazy lásky.

Otče, otvorila som vám svoje srdce. Učte ma milovať Boha, učte ma milovať ho nadovšetko. Nie som študovaná, neviem toho veľa o Božích veciach. Chcem milovať Boha tak, ako som len schopná milovať ho ako „svojho Otca“.

Moje srdce, moja duša a moje telo patria iba Bohu. Tomu, kto dieťa svojej lásky odhodil ako nechcené. Práve preto, otče, som si na duchovných cvičeniach dala predsavzatie, že mu budem úplne k dispozícii. Nech si so mnou robí, čo chce, ako chce a ako dlho chce. Ak bude moja temnota svetlom pre niektorú dušu, dokonca aj keby pre nikoho nič neznamenala, aj tak budem dokonale šťastná, že som Božím poľným kvetom.

RESPONZÓRIUM

Porov. Pies 3, 1-2; 5, 6; Ž 37, 5

Hľadala som toho, ktorého moja duša miluje. Hľadala som ho, ale nenašla, volala som ho, ale neozval sa mi. * Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará.

Hľadala som toho, ktorého moja duša miluje. Vstanem a mesto pochodím; po uliciach a námestiach budem hľadať toho, ktorého miluje moja duša. * Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará.