Z Knihy proroka Jeremiáša

4, 5-8. 13-28

Zo severu má prísť plieniteľ

Toto hovorí Pán:

„Oznámte v Judei

a vyhláste v Jeruzaleme;

hovorte a trúbte v krajine,

hlasno kričte a povedzte:

‚Zhromaždite sa a poďme do opevnených miest.‘

Vztýčte zástavu na Sione,

utekajte, nestojte,

lebo ja privediem nešťastie zo severu

a veľkú skazu.

Lev vychádza zo svojho brlohu,

zdvihol sa plieniteľ národov,

vyšiel zo svojho miesta,

aby premenil tvoju krajinu na púšť:

tvoje mestá budú spustošené,

zostanú bez obyvateľov.

Preto sa oblečte do kajúceho rúcha,

nariekajte a kvíľte,

lebo sa od nás neodvrátil Pánov rozhorčený hnev.“

Hľa, vystupuje ako mrak

a jeho vozy sú ako víchrica;

jeho kone sú rýchlejšie než orly.

Beda nám, lebo sme zničení!

Umy svoje srdce od zloby,

aby si sa, Jeruzalem, zachránil.

Dokedy budú v tebe pretrvávať

ničomné myšlienky?

Lebo hlas spravodajcu prichádza z Danu

a ohlasovateľa skazy z Efraimského pohoria.

Oznámte národom: Hľa, už sú tu!

Rozhláste po Jeruzaleme:

„Prichádzajú stráže z ďalekej krajiny,

vykrikujú na mestá Judey;

sú nad ňou ako strážcovia polí dookola,

lebo bola vzdorovitá voči mne,“

hovorí Pán.

Tvoja cesta a tvoje skutky

ti to spôsobili;

tá tvoja zloba, lebo je trpká,

lebo sa dotkla až tvojho srdca.

Moje vnútro, moje vnútro! Trpím.

Steny môjho srdca!

Srdce sa vo mne búri:

nebudem mlčať,

lebo som počul zvuk poľnice,

bojový pokrik.

Skazu na skazu hlásia,

lebo je spustošená celá krajina,

razom sú spustošené moje príbytky,

neočakávane moje stany.

Dokedy budem hľadieť na zástavu

a počúvať zvuk poľnice?

„Lebo môj ľud je bláznivý:

nepoznali ma,

sú to hlúpi a zjašení synovia:

majú rozum na zlo,

ale konať dobro nevedia.“

Pozrel som sa na zem, a bola prázdna a pustá,

i na nebesia, a nebolo na nich svetla.

Pozrel som sa na vrchy, a triasli sa,

aj všetky kopce sa chveli.

Pozrel som sa, a nebolo človeka

a všetko nebeské vtáctvo odletelo.

Pozrel som sa, a hľa, záhrada spustnutá

a všetky jej mestá sú zbúrané

pred Pánom a pred jeho rozhorčeným hnevom.

Lebo toto hovorí Pán:

„Celá zem bude spustošená,

a predsa ju úplne nezničím.

Zem bude nad tým trúchliť

a nebesia budú žialiť zhora,

lebo som prehovoril,

rozhodol som sa a neľutujem to,

ani neodstúpim od toho.“

RESPONZÓRIUM

Porov. Jer 4, 24. 26. 27; Ž 85, 5

Pred tvojím hnevom, Bože, chveje sa celá zem; ale ty, Pane, zmiluj sa * A neznič ju úplne.

Obnov nás, Bože, naša spása, a odvráť od nás svoj hnev. * A neznič ju úplne.

Z Vyznaní svätého biskupa Augustína

(Lib. 7, 10. 18; 10, 27: CSEL 33, 157-163. 255)

Ty, večná pravda, pravá láska, drahá večnosť!

Napomenutý, aby som sa vrátil k sebe samému, vstúpil som pod tvojím vedením do svojho najhlbšieho vnútra; a mohol som to urobiť, „lebo ty si mi bol na pomoci“. Vstúpil som a uvidel som slabým okom svojej duše nad tým istým okom mojej duše, nad mojím duchom, nezmeniteľné svetlo. Nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ani nijaké väčšie, ale pritom toho istého druhu, čo by len zažiarilo oveľa jasnejšie a všetko ovládlo svojou veľkosťou. To nebolo takéto svetlo, ale inakšie, celkom odlišné od všetkých ostatných. Nebolo nad mojím duchom ako olej na vode alebo ako nebo nad zemou. Ono bolo oveľa vyššie, lebo ma stvorilo, a ja oveľa nižšie, lebo som ním stvorený. Kto pozná pravdu, pozná ono svetlo.

Ty, večná pravda, pravá láska, drahá večnosť! Ty si môj Boh, za tebou vzdychám dňom i nocou. Len čo som ťa poznal, pritiahol si ma k sebe, aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte to vidieť nemôžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno ožiaril, až tak, že som sa chvel od lásky a od hrôzy. A zbadal som, že som ďaleko od teba ako v odlišnej krajine; akoby som počul z výšin tvoj hlas: „Som pokrmom silných. Narasť a budeš ma jesť. Ale ty ma nepremeníš na seba ako telesný pokrm, lež ty sa premeníš na mňa.“

I hľadal som cestu, ako nadobudnúť dostatočnú silu, aby som sa mohol tešiť z teba. Ale nenašiel som, kým som neobjal „prostredníka medzi Bohom a ľuďmi – človeka Krista Ježiša“. „On je nad všetkým Boh, zvelebený naveky“. On volá a hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ On bol pokrm, ktorý som nevládal prijať. Spojil sa však s telom, lebo „Slovo sa telom stalo“, aby pre nás, slabé deti, premenil na mlieko tvoju múdrosť, skrze ktorú si stvoril všetko.

Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.

RESPONZÓRIUM

Ty, pravda, svetlo môjho srdca! Už mi nehovoria moje temnoty. Blúdil som a spomenul som si na teba. * A teraz sa smädný dychtivo vraciam k tvojmu prameňu.

Ja nie som môj život; sám zo seba som žil zle, v tebe začínam žiť znova. * A teraz sa smädný dychtivo vraciam k tvojmu prameňu.