Z Knihy Exodus

24, 1-18

Uzavretie zmluvy na vrchu Sinaj

V tých dňoch Pán povedal Mojžišovi: „Vystúp k Pánovi ty, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiat starších z Izraela a budete sa klaňať zďaleka. Len Mojžiš vystúpi k Pánovi. Ostatní sa nepriblížia, ani ľud nebude vystupovať s ním.“

Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky Pánove slová a ustanovenia. A všetok ľud odpovedal jedným hlasom: „Všetko, čo Pán povedal, splníme.“ A Mojžiš všetky Pánove slová napísal. Ráno vstal a na úpätí vrchu postavil oltár a dvanásť kameňov pre dvanásť kmeňov Izraela. Potom poslal izraelských mládencov a oni priniesli zápalné obety a zabili teľatá na pokojnú obetu Pánovi. Mojžiš vzal polovicu krvi a nalial ju do obetných misiek. Druhú polovicu vykropil na oltár. Potom vzal knihu zmluvy a čítal ju nahlas ľudu; a oni vraveli: „Splníme všetko, čo Pán povedal, a budeme poslúchať.“ Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: „Toto je krv zmluvy, ktorú s vami uzavrel Pán podľa všetkých týchto slov.“

Mojžiš, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiati zo starších Izraela vystúpili a uvideli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby dlažbu zo zafírových kameňov a ako samo nebo, keď je jasné. Ale ani na vyvolených zo synov Izraela nevztiahol svoju ruku; uvideli Boha a jedli a pili.

Pán povedal Mojžišovi: „Vystúp ku mne na vrch a zostaň tam. Dám ti kamenné tabule, zákon a prikázania, ktoré som napísal, aby si ich učil.“ Mojžiš a jeho služobník Jozue vstali. A keď Mojžiš vystupoval na Boží vrch, povedal starším: „Čakajte tu, kým sa k vám nevrátime. Máte so sebou Árona a Hura; keby vznikol nejaký spor, obrátite sa na nich.“

Keď potom Mojžiš vystúpil na vrch, vrch zahalil oblak. Na Sinaji spočinula Pánova sláva a prikrývala ho oblakom šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša. Pánova sláva sa v očiach synov Izraela javila ako stravujúci oheň na temene vrchu. Mojžiš vošiel do oblaku a vystúpil na vrch a bol tam štyridsať dní a štyridsať nocí.

RESPONZÓRIUM

Sir 45, 5. 6; Sk 7, 38

Boh dal počuť Mojžišovi svoj hlas a zaviedol ho do oblaku; * Do rúk mu dal prikázania a zákon života a múdrosti, aby poúčal Jakuba o svojej zmluve a Izraela o svojich nariadeniach.

On bol pri zhromaždení ľudu na púšti s anjelom, čo sa s ním rozprával na vrchu Sinaj. * Do rúk mu dal prikázania a zákon života a múdrosti, aby poúčal Jakuba o svojej zmluve a Izraela o svojich nariadeniach.

Z Homílií svätého biskupa Bazila Veľkého

(Hom. 20, De humilitate, 3: PG 31, 530-531)

Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi

„Nech sa múdry nehonosí svojou múdrosťou, ani silák nechváli svojou silou, ani boháč nech sa nechvastá svojím bohatstvom.“

A čím sa možno oprávnene chváliť? A v čom je veľkosť človeka? Hovorí: „Kto sa chváli, nech sa chváli tým, že spoznal a vie, že ja som Pán.“

Vznešenosť, sláva a veľkosť človeka je v tom, že poznáva a lipne k tomu, čo je naozaj veľké, a že slávu hľadá u Pána slávy. Apoštol totiž hovorí: „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ Je to tam, kde vraví: „Kristus sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“

Dokonale a úplne sa chváli v Bohu ten, kto sa nevychvaľuje svojou spravodlivosťou, ale vie, že mu pravá spravodlivosť chýba a že je ospravedlnený iba vierou v Krista.

Pavol sa chváli tým, že pohŕda svojou spravodlivosťou a hľadá tú, ktorá je skrze Krista, ktorá je z Boha, spravodlivosť z viery; aby poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobní v smrti, aby tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.

Tu padá akýkoľvek podklad pre pýchu. Človeče, tu ti nezostáva nič, čím by si sa mohol chváliť. Tvoja sláva a nádej spočíva len v tom, že budeš umŕtvovať všetko, čo je tvoje, a hľadať budúci život v Kristovi. A keď máme jeho prvotiny, už ho vlastníme a žijeme celkom v Božej milosti a v Božom dare.

Veď to Boh „pôsobí v nás, že chceme aj konáme, čo sa jemu páči“. A Boh prostredníctvom svojho Ducha zjavuje svoju múdrosť, ktorú určil nám na slávu.

Boh dáva pri námahách schopnosti a silu. „Pracoval som viac ako všetci ostatní,“ hovorí Pavol; „vlastne ani nie ja, ale Božia milosť, čo je so mnou.“

Boh vyslobodzuje z nebezpečenstva, aj keď už niet nijakej ľudskej nádeje. Hovorí: „Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych. On nás vyslobodil a vyslobodzuje z takej smrti. A v neho dúfame, že nás ešte vyslobodí.“

RESPONZÓRIUM

Múd 15, 3; Jn 17, 3

Poznať teba, Bože, je zvrchovaná spravodlivosť * A pochopiť tvoju silu je koreň nesmrteľnosti.

Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. * A pochopiť tvoju silu je koreň nesmrteľnosti.

Zo Životopisu svätej Františky Rímskej, ktorý napísala Mária Magdaléna Anguillárska, predstavená Oblátok z Torre de’ Specchi

(Cap. 6-7, Acta Sanctorum Martii 2, *188-*189)

Trpezlivosť a láska svätej Františky

Boh skúšal Františkinu trpezlivosť nielen zvonka na hmotných dobrách, ale chcel ju podrobiť mnohonásobnej skúške aj na jej vlastnom tele. Sužovali ju dlhotrvajúce ťažké choroby, ako sme už povedali a ešte povieme. A predsa nikdy nebolo na nej badať ani len náznak nejakej netrpezlivosti alebo neľúbosti, ak jej netrebne preukázali nejakú službu.

Františka dokázala svoju statočnosť pri predčasnej smrti svojich detí, ktoré nežne milovala. Vždy sa s pokojnou mysľou prispôsobila Božej vôli a vzdávala vďaky za všetko, čo sa stalo. Rovnako pokojne znášala reči tých, čo ju tupili a osočovali a zle hovorili o jej živote. Neprejavila ani len najmenší náznak odporu voči osobám, o ktorých vedela, že nedobre o nej zmýšľajú a rozprávajú; ale odplácala sa dobrým za zlé a ustavične za nich prosila Boha.

Keďže ju Boh nevyvolil na to, aby bola svätá len sama pre seba, ale aby dary, ktoré dostala od Boha, použila na duchovné i telesné blaho blížnych, obdaril ju takou láskavosťou, že každý, kto sa s ňou dostal do styku, ocitol sa hneď v zajatí jej lásky a úcty a bol schopný prijať všetko, čo hovorila. Lebo v jej slovách tak pôsobila Božia moc, že niekoľkými slovami vedela potešiť skľúčené a ubolené duše, utíšiť nepokojných, uchlácholiť nahnevaných, zmieriť nepriateľov, vyhasiť zastarané nenávisti a nevraživosti a veľmi často prekazila zamýšľanú a pripravenú pomstu. Slovom, vedela skrotiť vášne hociktorého človeka a doviesť ho ta, kde chcela.

Preto sa zo všetkých strán utiekali k Františke ako k najbezpečnejšiemu útočišťu. Nik od nej neodišiel bez útechy, hoci bez zábran vyčítala hriechy a bez strachu karhala za všetko, čo bolo škodlivé a nemilé Bohu.

Keď sa v Ríme rozmohli rozličné choroby, všeobecne pokladané za nebezpečné a nákazlivé, svätica nedbala, že sa môže nakaziť, a bez váhania preukazovala hlboké milosrdenstvo úbožiakom, ktorí boli odkázaní na cudziu pomoc. Ochotne ich vyhľadávala a najprv ich súcitne privádzala k pokániu, potom im horlivo slúžila a pomáhala im a láskavo ich povzbudzovala, aby ochotne prijali z Božej ruky toto i akékoľvek iné trápenie a znášali ho z lásky k tomu, ktorý prvý toľko trpel za nich.

Františka sa neuspokojila len s ošetrovaním chorých, ktorých mohla zhromaždiť vo svojom dome, ale vyhľadávala ich aj v ich chatrčiach a verejných nemocniciach. A tým, ktorých našla, uhášala smäd, upravovala lôžko a obväzovala vredy. A čím viac zapáchali a čím viac sa jej pri nich dvíhal žalúdok, tým pozornejšie a dôkladnejšie ich ošetrovala. Chodievala aj do nemocnice zvanej Campo Santo, kde nosila jedlo a jemnejšie zákusky a rozdávala ich tým najbiednejším. Keď sa potom vracala domov, nosila si odtiaľ roztrhané šatstvo a biedne handry, plné nečistoty. Dôkladne ich vyprala a riadne opravila, akoby mali slúžiť jej Pánovi, starostlivo ich poskladala a uložila medzi voňavky.

Vcelku tridsať rokov konala Františka túto službu chorým a v nemocniciach. Kým totiž bývala v dome svojho manžela, často chodila do nemocnice Panny Márie a svätej Cecílie v Zátiberí, do nemocnice Svätého Ducha v Sassii a do nemocnice na Campo Santo. A keďže v časoch takýchto epidémií bolo ťažko nájsť nielen lekárov, ktorí by liečili telo, ale aj kňazov, ktorí by podali dušiam potrebný liek, sama ich vyhľadávala a privádzala k chorým, ktorí boli pripravení prijať sviatosť pokánia a Eucharistiu. A aby to mala – ako sa jej zdalo – ľahšie, živila na vlastné trovy kňaza, ktorý chodil do spomenutých nemocníc a navštevoval chorých, ktorých mu ona označila.

RESPONZÓRIUM

Porov. Rút 3, 10a-11b; porov. Jdt 13, 19a

Požehnaná si od Pána. * Veď všetok ľud vie, že si statočná žena.

Tvoje meno Pán tak zvelebil, že tvoja chvála nevymizne zo sŕdc ľudí. * Veď všetok ľud vie, že si statočná žena.