Bože, príď mi na pomoc.
Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo. Aleluja.
HYMNUS
I. Ak je posvätné čítanie v noci alebo včasráno:
Hodina je tu polnočná,
prorocký hlas nás nabáda:
vzdávajme Bohu pochvalu,
Otcovi vždy aj Synovi,
pravda, aj Duchu Svätému,
veď dokonalú Trojicu
a jednu bytia podstatu
treba nám stále velebiť.
Tento čas taký postrach má,
že anjel posol-pomstiteľ
smrť Egypťanom spôsobil,
zahubil prvorodených.
Pre dobrých je to spásy čas,
neodvážil sa potrestať
ich anjel, lebo na dverách
znamenie krvi zbadal včas.
Veľmi sa Egypt rozžialil,
smútok mal z toľkých pohrebov,
no Izrael sa radoval,
chránený krvou baránka.
My sme ten pravý Izrael,
v tebe sa, Pane, tešíme,
diabla i zla sa chránime,
chránení krvou Baránka.
Predobrý Kráľ, nech hodni sme
uvidieť slávu nebeskú,
kde túžime ťa velebiť
a chvály vzdávať naveky. Amen.
II. Ak je posvätné čítanie cez deň:
Vitaj, deň, čo žiare slávy zdobia,
šťastný deň, keď Pán vstal zo záhrobia!
Nech ťa naše chvály krajším robia,
ty deň prvý!
Svetlo zhora beľmo z očí stiera,
hrobom zhŕda Pán, hoc smrť sa vzpiera,
nový mier zem s nebom uzaviera
v spásnej Krvi.
Súdil Otec pravdy. Po ortieli
pod zákonom hriechu ľudia mreli.
Keď sa voslep uberal svet celý
do záhuby,
Božia múdrosť a moc prezázračná
nastolila lásku, zmizli mračná
hnevu. Krehká duša, buď mu vďačná,
on ťa ľúbi.
Ten sám z mŕtvych vstal, čo mŕtvych budí,
milostivý obroditeľ ľudí
ovečku si nežne túli k hrudi
spopod hložia.
Pokoj v nebi, pokoj v ľudskej duši!
Súlad lásky nech nič nenaruší!
Víťazovi nad zlom právom sluší
sláva Božia.
K ľubozvuku, ktorý nebom krúži,
matka Cirkev svoje spevy druží
a s ňou spieva ľud, čo verne slúži
Božej vôli.
Po víťazstve nad smrťou v jej ríši
našu radosť bieda neutíši
a náš spev nech z mrku k jasnej ríši
zahlaholí! Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Pane, Bože môj, odel si sa do slávy a veleby, do svetla si sa zahalil ako do rúcha. Aleluja.
Dobroreč, duša moja, Pánovi; *
Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký.
Odel si sa do slávy a veleby, *
do svetla si sa zahalil ako do rúcha.
Nebesia rozpínaš ako stan, *
nad vodami si buduješ komnaty.
Po oblakoch vystupuješ ako po schodoch, *
na krídlach vánku sa prechádzaš.
Vetry sú tvojimi poslami, *
ohnivé plamene tvojimi služobníkmi.
Zem si postavil na jej základoch, *
nevychýli sa nikdy-nikdy.
Oceán ju prikryl sťa odev, *
nad vrchmi vody zastali.
Pred tvojou hrozbou odtiekli, *
zhrozili sa pred tvojím hlasom hromovým.
Vybehli na vrchy, stiekli do údolia, *
na miesto, ktoré si im vyhradil.
Položil si hranicu a neprekročia ju, *
ani viac nepokryjú zem.
Prameňom dávaš stekať do potokov, *
čo tečú pomedzi vrchy
a napájajú všetku poľnú zver *
aj divým oslom hasia smäd.
Popri nich hniezdi nebeské vtáctvo, *
spomedzi konárov zaznieva ich pieseň.
Ant. Pane, Bože môj, odel si sa do slávy a veleby, do svetla si sa zahalil ako do rúcha. Aleluja.
Ant. 2 Pán vyviedol zo zeme chlieb a víno, čo obveseľuje srdce človeka. Aleluja.
Zo svojich komnát zvlažuješ vrchy, *
plodmi svojich diel sýtiš zem.
Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok *
a byli, aby slúžila človeku.
Zo zeme vyvádzaš chlieb *
i víno, čo obveseľuje srdce človeka;
olejom rozjasňuješ jeho tvár *
a chlieb dáva silu srdcu človeka.
Sýtia sa stromy Pánove *
aj cédre Libanonu, čo on zasadil.
Na nich si vrabce hniezda stavajú *
a na ich vrcholcoch bývajú bociany.
Vysoké štíty patria kamzíkom, *
v skalách sa skrývajú svište.
Na určovanie času si mesiac utvoril; *
slnko vie, kedy má zapadať.
Prestieraš tmu a nastáva noc *
a povylieza všetka lesná zver.
Levíčatá ručia za korisťou *
a pokrm žiadajú od Boha.
Len čo vyjde slnko, utiahnu sa *
a ukladajú sa v svojich dúpätách.
Vtedy sa človek ponáhľa za svojím dielom, *
za svojou prácou až do večera.
Ant. Pán vyviedol zo zeme chlieb a víno, čo obveseľuje srdce človeka. Aleluja.
Ant. 3 Boh videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré. Aleluja.
Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! †
Všetko si múdro urobil. *
Zem je plná tvojho stvorenstva.
Tu more veľké, dlhé a široké, †
v ňom sa hemžia plazy bez počtu, *
živočíchy drobné i obrovské.
Po ňom sa plavia lode *
i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral.
Všetko to čaká na teba, *
že im dáš pokrm v pravý čas.
Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; *
otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami.
Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; †
odnímaš im dych a hneď hynú *
a vracajú sa do prachu.
Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené *
a obnovuješ tvárnosť zeme.
Pánova chvála nech trvá naveky; *
zo svojich diel nech sa teší Pán.
Pozrie sa na zem a rozochvieva ju, *
dotkne sa vrchov a ony chrlia dym.
Po celý život chcem spievať Pánovi *
a svojmu Bohu hrať, kým len budem žiť.
Kiež sa mu moja pieseň zapáči; *
a ja sa budem tešiť v Pánovi.
Nech zo zeme zmiznú hriešnici †
a zločincov nech už niet. *
Dobroreč, duša moja, Pánovi.
Ant. Boh videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré. Aleluja.
Blahoslavené sú vaše oči, že vidia.
Aj vaše uši, že počujú.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Druhej knihy Samuelovej
12, 1-25
Dávidovo pokánie
V tých dňoch Pán poslal Nátana k Dávidovi. Nátan k nemu šiel a povedal mu: „V ktoromsi meste boli dvaja muži, jeden bohatý a druhý chudobný. Bohatý mal veľké množstvo oviec a dobytka. Chudobný zas nemal celkom nič, len jednu malú ovečku, ktorú si kúpil a živil. Rástla u neho spolu s jeho deťmi. Jedla z jeho chleba, pila z jeho pohára a spala v jeho lone: bola mu ako dcéra. A keď k boháčovi prišiel akýsi pocestný, bolo mu ľúto vziať zo svojich oviec a zo svojho dobytka na pohostenie pocestného, čo k nemu prišiel. Vzal chudákovu ovečku a pripravil z nej pokrm pre človeka, čo k nemu došiel.“ Dávid sa náramne rozhneval na toho človeka a povedal Nátanovi: „Ako žije Pán, muž, čo to urobil, je synom smrti. A ovečku vynahradí štvornásobne, pretože to urobil a nemal zľutovanie.“
Tu Nátan povedal Dávidovi: „Ty si ten muž. Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Ja som ťa pomazal za kráľa nad Izraelom, ja som ťa vytrhol zo Saulovej ruky. Dal som ti dom tvojho pána a ženy tvojho pána do tvojho lona. Dal som ti dom Izraela i Júdu a ak je to málo, pridám ti ešte oveľa viac. Prečo si teda pohrdol Pánovým slovom a urobil si, čo sa mu nepáči? Hetejčana Uriáša si zabil mečom a jeho manželku si si vzal za ženu; zavraždil si ho mečom Ammonových synov. Preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu, lebo si mnou opovrhol a vzal si si manželku Hetejčana Uriáša za ženu. Preto hovorí Pán: Ja z tvojho vlastného domu vyvolám na teba nešťastie; pred tvojimi očami ti vezmem ženy a dám ich tvojmu blížnemu a on bude za bieleho dňa spať s tvojimi ženami. Ty si konal potajomky, ja toto urobím pred očami celého Izraela za jasného dňa.“
Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Nátan riekol Dávidovi: „Aj Pán ti odpustil hriech; nezomrieš. Ale pretože si týmto zavinil rúhanie Pánových nepriateľov, syn, ktorý sa ti narodí, zomrie.“ A Nátan sa vrátil domov.
Pán udrel dieťa, ktoré Dávidovi porodila Uriášova žena, a ono ťažko ochorelo. Dávid prosil Pána za dieťa, prísne sa postil a keď prišiel domov, celú noc ležal na zemi. Prišli k nemu starší jeho domu a nútili ho vstať zo zeme, ale on nechcel, ani s nimi nejedol. Na siedmy deň dieťa zomrelo. A Dávidovi služobníci báli sa oznámiť mu, že dieťa zomrelo, lebo vraveli: „Keď dieťa ešte žilo, prehovárali sme ho a nepočúval nás. Ako mu teraz povieme: ‚Chlapec zomrel‘? Vykoná dačo horšie.“ Ale keď Dávid videl, ako si jeho služobníci pošuškávajú, pochopil, že dieťa zomrelo, a opýtal sa svojich služobníkov: „Zomrel chlapec?“ Oni mu odpovedali: „Zomrel.“
Tu Dávid vstal zo zeme, umyl sa a pomazal sa, prezliekol si odev, šiel do Pánovho domu a klaňal sa. Potom sa vrátil domov, žiadal, aby mu priniesli chlieb, a jedol. Jeho služobníci mu povedali: „Čo to robíš? Kým dieťa ešte žilo, postil si sa a plakal si preň. Keď však chlapec zomrel, vstal si a ješ chlieb.“ On vravel: „Kým dieťa ešte žilo, postil som sa a plakal som preň. Hovoril som si: Ktovie, či sa Pán nezmiluje nado mnou a dieťa bude žiť? Teraz však, keď zomrelo, načo by som sa postil? Vari ho ešte môžem privolať späť? Skôr ja odídem za ním, ono sa už ku mne nevráti.“
Potom Dávid potešoval svoju ženu Betsabe. Vošiel k nej, spal s ňou, ona porodila syna a dal mu meno Šalamún. A Pán ho miloval. I odovzdal ho do rúk proroka Nátana a on mu dal kvôli Pánovi meno Jedidia (to jest Pánov miláčik).
RESPONZÓRIUM
Manassesova modlitba 9. 10. 12; Ž 51, 5. 6a
Spáchal som viac hriechov, ako je piesku v mori, a moje hriechy sa rozmnožili tak, že pre veľkosť svojej neprávosti nie som hoden hľadieť do výšin neba, lebo som podnietil tvoj hnev * A urobil som, čo je v tvojich očiach zlé.
Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou, lebo proti tebe samému som sa prehrešil. * A urobil.
DRUHÉ ČÍTANIE
Z Rečí svätého biskupa Augustína
(Serm. 19, 2-3: CCL 41, 252-254)
Obetou Bohu milou je duch skrúšený
Dávid hovorí: „Vedomý som si svojho zločinu.“ Ak som si ja vedomý, ty potom odpusť. Len si nenamýšľajme, že žijeme dobre a bez hriechu. Život sa chváli tak, že sa prosí o odpustenie. Čím menej ľudia bez nádeje vnímajú svoje hriechy, tým zvedavejší sú na cudzie. Nehľadajú, čo by mohli napraviť, ale do čoho by sa mohli zadrapiť. A keďže nemôžu seba ospravedlniť, sú pohotoví iných obviniť. Ten, čo povedal: „Vedomý som si svojho zločinu a svoj hriech mám stále pred sebou“, nedal nám takýto príklad modlitby a zadosťučinenia Bohu. On nebol zaujatý cudzími hriechmi. Predvolával seba pred seba a nelichotil si, ale prenikal a ponáral sa čoraz hlbšie do seba samého. Nešetril sa sám, a preto neprosil nehanebne, aby ho šetrili.
Chceš sa zmieriť s Bohom? Zisťuj, čo máš robiť so sebou, aby sa Boh zmieril s tebou. Všimni si ten istý žalm, čo sa tam číta: „Veď keby si chcel obetu, ochotne by som ju priniesol. Ale v žertvách nebudeš mať záľubu.“ Budeš teda bez obety? Nebudeš nič obetovať, nijakou obetou uzmierovať Boha? Ako si povedal? „Keby si chcel obetu, ochotne by som ju priniesol. Ale v žertvách nebudeš mať záľubu.“ Len pokračuj, počúvaj a povedz: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“ Tým, že si zavrhol, čo si obetoval, našiel si, čo máš obetovať. Lebo za čias otcov si prinášal na obetu dobytok a volalo sa to obetou. „Keby si chcel obetu, ochotne by som ju priniesol.“ Tú teda nehľadáš, a predsa hľadáš obetu.
Hovorí: „V žertvách nebudeš mať záľubu.“ Keď teda v žertvách nebudeš mať záľubu, zostaneš bez obety? Vôbec nie. „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“ Máš čo obetovať. Neobzeraj sa po stáde, nepripravuj lode, nevydávaj sa do ďalekých provincií, aby si priniesol voňavé látky. Hľadaj vo svojom srdci, čo je Bohu milé. Srdce treba skrušiť. Vari sa bojíš, že skrúšené zahynie? Máš tam: „Bože, stvor vo mne srdce čisté.“ Aby teda mohlo byť stvorené čisté srdce, nečisté treba skrušiť.
Keď hrešíme, musíme sa znepáčiť sebe, lebo hriechy sa Bohu nepáčia. A keďže nie sme bez hriechu, buďme mu aspoň v tom podobní, že sa nám nepáči to, čo jemu. Aspoň čiastočne sa spojíš s Božou vôľou, keď sa ti nebude na tebe páčiť to, čo nenávidí aj ten, ktorý ťa stvoril.
RESPONZÓRIUM
Ž 51, 12
Pane, moje hriechy utkveli vo mne ako šípy, ale skôr, než ma porania, * Uzdrav ma, Pane, liekom pokánia.
Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. * Uzdrav.
HYMNUS TE DEUM
Teba, Bože, chválime.
MODLITBA
Modlime sa.
Bože, ty si pozdvihol padnuté ľudstvo uponížením sa tvojho Syna; daruj svätú radosť svojim verným, ktorých si vymanil z otroctva hriechu, a priveď ich do večnej blaženosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
Amen.
Text © KBS. Texty sú publikované s vedomím KBS ako pracovná verzia.
© 1999-2023 J. Vidéky