¹Asafov žalm.
Aký dobrý je Boh voči statočným,
Boh voči tým, čo majú srdce čisté.
²No mne sa temer nohy podlomili,
takmer som sa zapotácal.
³Lebo som žiarlil na chvastúňov,
keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.

⁴Neprekáža im zhola nič,
sú zdraví a vypasení,
⁵nesužujú sa ako iní smrteľníci,
ani netrpia ako iní ľudia.

⁶Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník
a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.
⁷Akoby z tuku sa liahne ich zloba
a vybuchuje zlomyseľnosť.
⁸Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria,
povýšenecky sa zastrájajú.

⁹Ústa dvíhajú proti nebu
a jazyk sa im vláči po zemi.
¹⁰Sedia si na výšinách
a nezasahuje ich povodeň.
¹¹Vravia si: „Vari to vidí Boh?
A vie o tom Najvyšší?“
¹²Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú
a hromadia bohatstvo.
¹³Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval
a v nevinnosti som si ruky umýval;
¹⁴šľahaný som deň čo deň
a trestaný už od rána.“

¹⁵Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“
to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.
¹⁶Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;
zrejme to bolo nad moje sily,
¹⁷kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne,
kde som pochopil, aký bude ich koniec.
¹⁸Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú
a vrháš ich do záhuby.

¹⁹Ako vychádzajú navnivoč!
Náhle je po nich, hynú od hrôzy.
²⁰Ako sen prebúdzajúceho sa človeka,
tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.

²¹Moje srdce je plné trpkosti
a celévnútro doráňané.
²²Hlúpy som bol a nechápavý
a pred tebou som bol ako dobytča.
²³Ale ja som stále pri tebe
a ty mi držíš pravicu.
²⁴Vedieš ma podľa svojho zámeru
a nakoniec ma prijmeš do slávy.

²⁵Veď kohože mám na nebi?
A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.
²⁶Hynie mi telo i srdce,
no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.
²⁷Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba,
zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.
²⁸Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti
a v Pánu Bohu svoju nádej mať
a ohlasovať všetky jeho diela
v bránach dcéry sionskej.
 

¹Asafova poučná pieseň.
Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol
a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny?
²Pamätaj na svoj ľud,
ktorý je tvoj odprvoti.
Vykúpil si výhonok svojho dedičstva,
vrch Sion, na ktorom prebývaš.
³Namier svoje kroky k večným zrúcaninám:
nepriateľ spustošil celú svätyňu.

⁴Tí, čo ťa nenávidia, ryčia
uprostred tvojho miesta svätého,
vztyčujú svoje zástavy na znak víťazstva.
⁵Podobajú sa tým, čo sa veľmi rozháňajú sekerou
v hustom lese.
⁶Tak vylamujú brány chrámové
a stŕhajú ich sekerou i hákom.

⁷Podpálili tvoju svätyňu,
príbytok tvojho mena až do základu zneuctili.
⁸V srdci si povedali: „Zničme ich všetkých odrazu,“
a vypálili tvoje sväté miesta v krajine.
⁹Nevidíme naše zástavy,
niet už proroka
a nik z nás nevie, dokedy to potrvá.

¹⁰Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ?
Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno?
¹¹Prečo odťahuješ svoju ruku
a prečo v lone držíš pravicu?
¹²Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov
a spásne skutky konal na zemi.

¹³More si svojou mocou rozdvojil
a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách.
¹⁴Leviatanovi si hlavy roztĺkol,
za pokrm si ho dal morským obludám.
¹⁵Ty si dal vyvrieť žriedlam i potokom
a vyschnúť riekam nevysychajúcim.
¹⁶Tvoj je deň, tvoja je aj noc,
ty si utvoril nebeské svetlá i slnko.
¹⁷Ty si zemi ustanovil hranice;
že je leto a zima, to si ty zariadil.

¹⁸Pamätaj, Pane, na to,
že sa to tebe rúha nepriateľ
a nerozumný ľud tvoje meno uráža.
¹⁹Nevydaj divej zveri tých, čo ťa oslavujú,
a nezabúdaj nikdy na svojich úbožiakov.
²⁰Zhliadni na svoju zmluvu,
veď násilníci si rozložili stany po celej krajine.

²¹Pokorný nech sa s hanbou nevracia,
chudák a bedár budú tvoje meno velebiť.
²²Vstaň, Bože, a ujmi sa svojej veci,
maj na pamäti urážky,
ktorými ťa hlupák častuje deň čo deň.
²³Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov,
veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.
 

¹Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“.
Asafov žalm. Pieseň.
²Oslavujeme ťa, Bože,
oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame,
rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.

³Ja sám určím čas
a vykonám spravodlivý súd.
⁴Hoc by sa roztápala zem a triasli všetci, čo na nej bývajú,
ja pevne držím jej stĺpy.

⁵Chvastúňom hovorím: „Nevystatujte sa!“
A previnilcom: „Nedvíhajte hlavy!
⁶Nedvíhajte hlavy vysoko,
proti Bohu nehovorte bezočivosti.“

⁷Veď ani od východu, ani od západu,
ani z púšte neprichádza povýšenie.
⁸Ale sudcom je sám Boh:
jedného ponižuje, druhého povyšuje.

⁹Lebo v Pánovej ruke je kalich
plný čistého vína s korením.
On z neho nalieva,
až po kvasnice ho musia vyprázdniť,
všetci hriešnici zeme budú z neho piť.

¹⁰Lež ja naveky chcem ohlasovať
a ospevovať Boha Jakubovho.
¹¹Pozrážam všetku pýchu hriešnikov,
no spravodliví vztýčia svoje hlavy.
 

¹Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Asafov žalm. Pieseň.
²Známy je Boh v Judei
a v Izraeli je jeho meno veľké.
³V Jeruzaleme má stan
a na Sione príbytok.
⁴Tam polámal lesklé luky
aj štít, aj meč a zbroj vojnovú.

⁵Ty, Zázračný, žiariš
z vrchov plienenia;
⁶olúpení boli chrabrí bojovníci.
A teraz spia svoj sen,
ochabli ruky všetkých hrdinov.
⁷Bože Jakubov, keď si ty pohrozil,
zmeraveli jazdci aj kone.

⁸Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe,
keď sa rozhneváš?
⁹Z neba si vyniesol rozsudok;
zem sa zatriasla a zatíchla,
¹⁰keď povstal Boh a súdil
aby zachránil všetkých tichých na zemi.

¹¹Lebo teba oslávi aj hnev človeka
a tí, čo vyhnú hnevu, budú sláviť tvoj sviatočný deň.
¹²Pánovi, svojmu Bohu, skladajte sľuby a plňte ich;
všetci, čo vôkol neho stojíte, prineste dary Hroznému.
¹³Tomu, čo kniežatám smelosť odníma
a pre zemských kráľov je postrachom.
 

¹Zbormajstrovi. Na nápev Idithuna. Asafov žalm.
²Hlasne volám k Pánovi,
k Bohu volám a on ma počuje.
³Boha hľadám v deň svojho súženia,
vystieram svoje ruky za noci
neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť,
⁴na Boha myslím a vzdychám,
uvažujem a klesám na duchu.

⁵Viečka mi držíš v bdelosti,
som rozrušený a nevládzem hovoriť.
⁶Premýšľam o dňoch minulých
a dávne roky mám na mysli.
⁷Za noci rozjímam vo svojom srdci,
premýšľam a v duchu sa pýtam:

⁸Vari Boh zavrhuje naveky
a viac sa nezmiluje?
⁹Vari je navždy koniec jeho dobrote,
prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?
¹⁰Či Boh zabúda na zmilovanie,
či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?

¹¹Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja,
že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“
¹²Pamätám, Pane, na tvoje skutky,
pamätám na dávne zázraky.
¹³O všetkých tvojich dielach rozmýšľam
a uvažujem o tvojich činoch.

¹⁴Bože, tvoja cesta je svätá.
Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?
¹⁵Ty si Boh, ty konáš zázraky,
národom si dal poznať svoju moc.
Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud,
synov Jakubových a Jozefových.

¹⁷Bože, uzreli ťa vody,
uzreli ťa vody a rozbúrili sa
i zvírili sa hlbiny.
¹⁸Oblaky vychrlili prúdy vôd,
v mračnách hrom zadunel
a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.
¹⁹Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom,
blýskavica ožiarila zemekruh,
zem sa zachvela a zatriasla.

²⁰Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky,
ale tvoje stopy nikde nebadať.
²¹Ako ovce si viedol svoj ľud
rukou Mojžiša a Árona.
 

¹Asafova poučná pieseň.
Počúvaj, ľud môj, moju náuku,
nakloň sluch k slovám mojich úst.
²Otvorím svoje ústa v podobenstvách,
vyrozprávam starodávne tajomstvá.

³Čo sme počuli a poznali
a čo nám rozprávali naši otcovia,
⁴nezatajíme pred ich synmi;
ďalším pokoleniam vyrozprávame
slávne a mocné skutky Pánove
a zázraky, ktoré urobil.

⁵Jakubovi dal nariadenie
a pre Izraela vyhlásil za zákon,
aby to, čo prikázal našim otcom,
zvestovali svojim synom;
⁶majú to vedieť aj ďalšie pokolenia,
synovia, ktorí sa narodia.
Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom,
⁷aby svoju dôveru vkladali v Boha,
aby nezabúdali na Božie diela
a zachovávali jeho príkazy;
⁸aby neboli ako ich otcovia,
vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,
pokolenie nestáleho srdca,
ktorého duch nebol verný Bohu.

⁹Synovia Efraima, obratní lukostrelci,
v deň bitky utiekli.
¹⁰Nezachovávali zmluvu s Bohom
a odopreli kráčať podľa jeho zákona.
¹¹Zabudli na jeho činy
a na zázraky, ktoré im ukázal.
¹²Pred zrakom ich otcov divy vykonal
v krajine egyptskej, na pláni taniskej.
¹³Rozdvojil more a previedol ich cezeň,
vody postavil ako val.
¹⁴Vo dne ich viedol oblakom,
za noci žiarou ohnivou.
¹⁵Rozštiepil skalu na púšti
a napojil ich vodou ako z prívalu.
¹⁶Potokom dal vytrysknúť zo skaly
a vody nechal ako rieky tiecť.

¹⁷Ale oni proti nemu ďalej hrešili,
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.
¹⁸Pokúšali Boha vo svojom srdci,
dychtivo sa dožadovali pokrmu.
¹⁹Proti Bohu reptali
a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“
²⁰A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla
a potoky sa rozliali.
„Ači on môže aj chlieb dať
a svojmu ľudu mäso obstarať?“
²¹Počul to Pán a hnevom zahorel,
oheň vzplanul proti Jakubovi
a hnev vzkypel proti Izraelovi.
²²Lebo nedôverovali Bohu
a nedúfali v jeho pomoc.

²³Rozkázal teda horným oblakom
a otvoril brány nebies;
²⁴a pršala im manna za pokrm
a dal im chlieb z neba.
²⁵Človek jedol chlieb anjelský;
pokrmu im dal dosýta.
²⁶Z oblohy vyburcoval vietor východný,
svojou mocou priviedol vietor od juhu
²⁷a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,
okrídlené vtáky ako morský piesok.
²⁸Padali doprostred ich tábora,
okolo stanov.
²⁹Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,
splnil im, čo si žiadali.
³⁰Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,
ešte mali pokrm v ústach,
³¹keď proti nim vzplanul Boží hnev,
popredných mužov pozabíjal
a zničil výkvet Izraela.

³²Ale oni ďalej hrešili
a neverili v jeho zázraky.
³³Ich dni ukončil ako dych,
ich roky náhlou smrťou.
³⁴Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.
³⁵Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.
³⁶No podvádzali ho svojimi ústami,
svojím jazykom ho klamali.
³⁷Ich srdcia neboli k nemu úprimné,
ani jeho zmluve neboli verní.
³⁸On sa predsa zľutoval
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.
³⁹Veď pamätal, že sú len ľudia,
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

⁴⁰Koľko ráz ho na púšti popudzovali
a k hnevu na stepi podnecovali.
⁴¹Znova a znova pokúšali Boha
a roztrpčovali Svätého Izraela.
⁴²Už nepamätali na jeho činy,
ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

⁴³V Egypte urobil svoje znamenia,
svoje zázraky na pláni taniskej.
⁴⁴Na krv premenil ich rieky a potoky,
že už nemali čo piť.
⁴⁵Zoslal na nich komáre, aby ich štípali,
žaby, aby ich trápili.
⁴⁶Ich úrodu vydal húseniciam napospas
a kobylkám plody ich námahy.
⁴⁷Vinice im zbil ľadovcom
a moruše mrazom.
⁴⁸Ľadovcu vydal ich dobytok,
ich čriedy bleskom ohnivým.

⁴⁹Zoslal na nich oheň svojho hnevu,
rozhorčenie, hrôzu a strach
ako poslov skazy.
⁵⁰Uvoľnil cestu svojmu hnevu,
neušetril ich od smrti,
ich život vydal moru napospas.
⁵¹Pobil všetko prvorodené v Egypte,
prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.

⁵²Svoj ľud však ako ovce vyviedol
a viedol ako stádo po púšti.
⁵³Viedol ich bezpečne a nemali strach,
ich nepriateľov však more pokrylo.
⁵⁴A priviedol ich do svojej svätej zeme,
na vrch, čo získala jeho pravica.
⁵⁵Pred nimi vyhnal kmene pohanské,
meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu
a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

⁵⁶Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha,
a nezachovávali jeho príkazy.
⁵⁷Odpadávali a boli neverní
ako ich otcovia,
sklamali ako pokazený luk.
⁵⁸Rozhnevali ho obradmi na výšinách
a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

⁵⁹Počul to Boh a rozhneval sa
a na Izraela veľmi zanevrel.
⁶⁰Opustil príbytok v Silo,
stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.
⁶¹Vydal svoju silu do zajatia,
do rúknepriateľa svoju nádheru.
⁶²Svoj ľud vydal meču napospas
a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.
⁶³Ich mládencov pohltil oheň,
ich panny sa nemohli zasnúbiť.
⁶⁴Kňazi padli pod mečom
a ich vdovy nemal kto oplakať.

⁶⁵Pán sa však prebral ako zo spánku,
ako hrdina vínom zmorený.
⁶⁶Porazil utekajúcich nepriateľov,
pokryl ich večnou potupou.
⁶⁷Zavrhol stánok Jozefov,
ani Efraimov kmeň si nezvolil,
⁶⁸lež vyvolil si kmeň Júdov,
vrch Sion, ten si obľúbil.
⁶⁹A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú,
ako zem ktorú upevnil naveky.

⁷⁰A vyvolil si svojho sluhu Dávida,
od čriedy oviec ho vyzdvihol,
⁷¹vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,
aby pásol Jakuba, jeho ľud,
a Izraela, jeho dedičstvo.
⁷²A on ich pásol so srdcom bez úhony
a viedol ich rukou skúsenou.
 

¹Asafov žalm.
Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva,
poškvrnili tvoj svätý chrám
a Jeruzalem obrátili na rumy.
²Mŕtvoly tvojich služobníkov dali za pokrm vtákom lietavým
a divej zveri dávali telá tvojich svätých.
³Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalema
a nemal ich kto pochovať.
⁴Susedia nás začali potupovať
a okolití ľudia haniť a vysmievať.

⁵Dokedy ešte, Pane? Chceš sa hnevať naveky?
Či tvoje rozhorčenie bude blčať sťa oheň?
⁶Svoj hnev vylej na pohanov, ktorí ťa neuznávajú,
a na kráľovstvá, ktoré nevzývajú tvoje meno.
⁷Veď pohltili Jakuba
a spustošili jeho obydlia.

⁸Zabudni na hriechy našich otcov;
príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom,
lebo sme veľmi úbohí.
⁹Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása,
a vysloboď nás;
a pre svoje meno odpusť nám hriechy.

¹⁰Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“
Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže
pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.
¹¹Nech dôjde k tebe nárek zajatých;
silou svojho ramena
zachovaj synov smrti nažive.
¹²A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu,
ktorou pohanili teba, Pane.

¹³Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny,
chceme ťa zvelebovať naveky
a z pokolenia na pokolenie hlásať tvoju slávu.
 

¹Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalia je svedectvo“.
Asafov žalm.
²Pastier Izraela,
čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj!
Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa
³pred Efraimom, Benjamínom a Manassesom.
Vzbuď svoju moc
a príď nás zachrániť.

⁴Bože, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

⁵Pane, Bože zástupov,
dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu?
⁶Kŕmil si nás ako chlebom slzami
a slzami si nás napájal v hojnosti.
⁷Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia
a naši nepriatelia si z nás robia posmech.

⁸Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

⁹Z Egypta si preniesol vinicu,
pohanov si vyhnal a vysadil si ju.
¹⁰Pôdu si pripravil pre ňu,
zasadil si jej korene a zaplnila krajinu.

¹¹Svojou tôňou pokryla úbočia
a Božie cédre ratolesťami.
¹²Svoje výhonky vystrela až k moru,
až po rieku Eufrat svoje letorasty.

¹³Prečo si zbúral jej ohradu
a oberajú z nej všetci, čo idú okolo?
¹⁴Diviak lesný ju rozrýva
a pasie sa na nej poľná zver.

¹⁵Bože zástupov, vráť sa,
zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu.

¹⁶A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica,
chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval.
¹⁷Tí, čo ju vypálili od koreňa,
pred hrozbou tvojej tváre zahynú.
¹⁸Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici,
nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil.
¹⁹Už neodstúpime od teba a ty nás
zachováš pri živote
a budeme vzývať tvoje meno.

²⁰Pane, Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.
 

¹Zbormajstrovi. Na nápev „Lisy“. Asaf.
²Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha,
jasajte Bohu Jakubovmu.
³Vezmite harfy, udrite na bubon,
na ľúbu lýru a citaru.
⁴Zatrúbte rohom pri nove mesiaca
i pri jeho splne v deň našej slávnosti.

⁵Lebo také je nariadenie pre Izrael
a zákon Boha Jakubovho.
⁶Taký príkaz dal Jozefovi.
keď vychádzal z krajiny egyptskej;
počul som reč mne neznámu:

⁷„Z jeho pliec som sňal bremeno
a z jeho rúk ťažký kôš.
⁸V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa,
za clonou búrky som ťa vypočul,
vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.

⁹Počúvaj, ľud môj, svedčím proti tebe,
kiež by si ma poslúchol, Izrael.
¹⁰Nebudeš mať iného boha,
ani sa nebudeš klaňať bohu cudziemu.
¹¹Veď ja som Pán, tvoj Boh,
ja som ťa vyviedol z egyptskej krajiny;
otvor si ústa a ja ti ich naplním.

¹²Ale môj ľud nepočúval na môj hlas
a Izrael nedbal o mňa.
¹³Preto som ich ponechal v tvrdosti ich srdca:
nech si len idú za svojimi preludmi.

¹⁴Keby ma môj ľud bol poslúchol,
keby bol Izrael kráčal mojimi cestami,
¹⁵ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril
a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil.

¹⁶Zaliečali by sa mu nepriatelia Pánovi
a ich osud by trval naveky.
¹⁷Kŕmil by som ho jadrom pšeničným
a sýtil medom zo skaly.“
 

¹Asafov žalm.
Vstáva Boh v zhromaždení Božom,
uprostred bohov koná súd.

²Dokedy ešte chcete súdiť nespravodlivo
a nadržiavať hriešnikom?
³Prisúďte právo bedárom a sirotám,
spravodlivosť vymáhajte poníženým a chudobným.
⁴Ratujte chudobného a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika...“

⁵Nemajú múdrosti ani rozumu, tápu v temnotách,
hýbu sa všetky základy zeme.
⁶I povedal som: „Ste bohmi,
všetci ste synmi Najvyššieho.“
⁷Ale aj vy, ako každý človek, umriete,
padnete ako každý velikáš.

⁸Vstaň, Bože, a súď zem,
lebo všetky národy sú tvojím dedičstvom.
 

¹Pieseň. Asafov žalm.
²Bože, neodpočívaj a nemlč,
nebuď ticho, Bože,
³lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria
a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia.

⁴Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu
a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš.
⁵Hovoria si: „Poďte, vyhubme ich aby neboli národom,
aby sa meno Izraela už ani nespomenulo.“

⁶Tak sa jednomyseľne dohovorili,
proti tebe uzavreli zmluvu:
⁷stany Edomu a Izmaelčania,
Moab a Agarénčania,
⁸Gebal, Amon a Amalek,
Filištínsko s obyvateľmi Týru.
⁹Ba aj Asýrsko sa k nim pridalo;
stali sa pomocou synom Lotovým.

¹⁰Urob im to, čo Madiánčanom a Sisarovi,
čo Jabinovi pri potoku Kišon;
¹¹pohynuli pri Endore
a stali sa hnojivom zeme.
¹²S ich kniežatami nalož ako s Orebom a Zebom
a so všetkými ich vojvodcami ako so Zebeeom a Salmanom,
¹³ktorí povedali:
„Zaujmime dedične Božie pastviny!“

¹⁴Bože môj, daj, nech sú ako páperie,
ako plevy vo vetre,
¹⁵ako požiar, čo lesy spaľuje,
a ako plameň stravujúci hory;
¹⁶tak ich prenasleduj svojou búrkou
a vydes ich svojou víchricou.

¹⁷Hanbou im prikry tvár
a budú hľadať tvoje meno, Pane.
¹⁸Nech sa hanbia a desia na veky vekov,
nech sa hanbia a hynú.
¹⁹Nech poznajú, že tvoje meno je Pán,
že ty jediný si Najvyšší nad celou zemou.
 

¹Zbormajstrovi. Na nápev „Lisy“.
Žalm Koreho synov.
²Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov;
³túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových.
Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému.
⁴Veď aj vrabec si nájde príbytok
a lastovička hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá:
tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.
⁵Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome
a bez prestania ťa velebia.

⁶Blažený človek, ktorému ty pomáhaš,
keď sa chystá na svätú púť.
⁷Až pôjdu vyprahnutým údolím,
premenia ho na prameň,
lebo ranný dážď ho odeje požehnaním.
⁸Stúpajú a síl im stále pribúda,
až na Sione uvidia Boha najvyššieho.

⁹Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu,
vypočuj ma, Bože Jakubov.
¹⁰Bože, náš ochranca, pohliadni
a pozri na tvár svojho pomazaného.

¹¹Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce.
Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha
ako prebývať v stanoch hriešnikov.

¹²Lebo Pán, Boh, je slnko a štít,
milosť a slávu udeľuje Pán;
neodoprie dobro tým,
čo kráčajú v nevinnosti.
¹³Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba.
 

¹Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.
²Pane, svojej krajine si preukázal milosť,
Jakuba si zbavil poroby.
³Svojmu ľudu si odpustil vinu
a zakryl si všetky jeho hriechy.
⁴Všetok hnev si v sebe potlačil
a zmiernil svoje rozhorčenie.

⁵Obnov nás, Bože, naša spása,
a odvráť od nás svoj hnev.
⁶Vari sa chceš hnevať na nás naveky
a z pokolenia na pokolenie svoj hnev prenášať?
⁷Či sa k nám nevrátiš a neoživíš nás,
aby sa tvoj ľud mohol v tebe radovať?
⁸Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo
a daj nám svoju spásu.

⁹Budem počúvať, čo povie Pán, Boh;
on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým
a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne.
¹⁰Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja,
a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.
¹¹Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom,
spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.
¹²Vernosť vyrastie zo zeme,
spravodlivosť zhliadne z neba.

¹³Veď Pán dá požehnanie
a svoje plody vydá naša zem.
¹⁴Pred ním bude kráčať spravodlivosť
a po stopách jeho krokov spása.
 

¹Dávidova modlitba.
Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma,
lebo som biedny a chudobný.
²Ochraňuj ma, lebo som ti oddaný;
zachráň, Bože, svojho sluhu, ktorý dúfa v teba.

³Zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň.
⁴Obveseľ, Pane, svojho sluhu,
veď k tebe dvíham svoju dušu.
⁵Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý
a veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú.

⁶Pane, počuj moju modlitbu,
všimni si hlas mojej úpenlivej prosby.
⁷V deň svojho súženia volám k tebe,
lebo ty ma vyslyšíš.

⁸Niet podobného tebe medzi bohmi, Pane,
a nič sa nevyrovná tvojim dielam.
⁹Všetky národy, ktoré si stvoril, prídu k tebe
a budú sa ti klaňať, Pane,
a tvoje meno oslavovať.
¹⁰Lebo si veľký a robíš zázraky,
iba ty si Boh.

¹¹Ukáž mi, Pane, svoju cestu
a budem kráčať v tvojej pravde.
Daj, aby moje srdce bolo prosté
a malo bázeň pred tvojím menom.
¹²Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj,
a tvoje meno oslavovať naveky;
¹³Veď si bol ku mne veľmi milostivý
a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti.

¹⁴Bože, pyšní povstali proti mne
a tlupa násilníkov mi čiahala na život;
nechceliťa mať pred očami.
¹⁵No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý,
zhovievavý, veľmi milostivý a verný.
¹⁶Pohliadni na mňa a zľutuj sa nado mnou;
daj silu svojmu služobníkovi,
zachráň syna svojej služobnice.

¹⁷Nech som dôkazom tvojej dobroty,
aby moji nenávistníci s hanbou videli,
že ty, Pane, si mi pomohol a že si ma potešil.
 

¹Žalm Koreho synov. Pieseň.
Základy má na posvätných vrchoch;
²brány Siona miluje Pán
nad všetky stany Jakuba.
³Slávne veci sa hovoria o tebe, mesto Božie.

⁴Rahab a Babylon pripočítam k tým, čo ma poznajú;
Filištínci, Týrčania a Etiópčania:
tí všetci sa tam zrodili.
⁵A o Sione sa bude hovoriť: „Ten i tamten sa na ňom narodil
a sám Najvyšší mu dal pevné základy.“

⁶Pán zaznačí do knihy národov:
„Títo sa tam zrodili.“
⁷A spievajú ako pri tanci:
„V tebe sú všetky moje pramene.“
 

¹Pieseň. Žalm Koreho synov. Zbormajstrovi.
Má sa spievať na nápev „Machálat“.
Poučná pieseň od Emana Ezrachitu.
²Pane, ty Boh mojej spásy,
dňom i nocou volám k tebe.
³Kiež prenikne k tebe moja modlitba,
nakloň svoj sluch k mojej prosbe.

⁴Moja duša je plná utrpenia
a môj život sa priblížil k ríši smrti.
⁵Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu,
majú ma za človeka, ktorému niet pomoci.
⁶Moje lôžko je medzi mŕtvymi,
som ako tí, čo padli a odpočívajú v hroboch,
na ktorých už nepamätáš,
lebo sa vymanili z tvojej náruče.

⁷Hádžeš ma do hlbokej priepasti,
do temravy a tône smrti.
⁸Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie,
svojimi prívalmi si ma zaplavil.

⁹Odohnal si mi známych
a zošklivil si ma pred nimi.
Uväznený som a vyjsť nemôžem,
¹⁰aj zrak mi slabne od zármutku.
K tebe, Pane, volám deň čo deň
a k tebe ruky vystieram.

¹¹Či mŕtvym budeš robiť zázraky?
A vari ľudské tône vstanú ťa chváliť?
¹²Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote
a na mieste zániku o tvojej vernosti?
¹³Či sa v ríši tmy bude hovoriť o tvojich zázrakoch
a v krajine zabudnutia o tvojej spravodlivosti?

¹⁴Ale ja, Pane, volám k tebe,
včasráno prichádza k tebe moja modlitba.
¹⁵Prečo ma, Pane, odháňaš?
Prečo predo mnou skrývaš svoju tvár?
¹⁶Biedny som a umieram od svojej mladosti,
vyčerpaný znášam tvoje hrôzy.
¹⁷Cezo mňa sa tvoj hnev prevalil
a zlomili ma tvoje hrozby.
¹⁸Deň čo deň ma obkľučujú ako záplava
a zvierajú ma zovšadiaľ.
¹⁹Priateľov aj rodinu si odohnal odo mňa,
len tma je mi dôverníkom.
 

¹Poučná pieseň od Etana Ezrachitu.
²Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky;
po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť.
³Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“
Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach.

⁴„Zmluvu som uzavrel so svojím vyvoleným,
svojmu služobníkovi Dávidovi som prisahal:
⁵Naveky zaistím tvoj rod
a postavím tvoj trón, čo pretrvá všetky pokolenia.“

⁶Tvoje zázraky, Pane, oslavujú nebesia
a tvoju vernosť spoločenstvo svätých.
⁷Lebo kto nad oblakmi je roveň Pánovi?
Kto sa z Božích synov podobá Pánovi?
⁸Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach,
je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú.

⁹Pane, Bože zástupov, kto je ako ty?
Mocný si, Pane, a pravda je u teba.
¹⁰Ty vládneš nad neskrotným morom
a zmierňuješ jeho vlnobitie.
¹¹Rahaba si pošliapal ako raneného,
svojich nepriateľov si rozprášil silou ramena.

¹²Tvoje je nebo a tvoja je zem,
svet i jeho bohatstvo si ty založil.
¹³Sever i juh si ty utvoril,
Tábor a Hermon sa z tvojho mena radujú.
¹⁴Mocné je tvoje rameno,
pevná je tvoja ruka a tvoja pravica vztýčená.
¹⁵Spravodlivosť a právo sú základom tvojho trónu,
milosť a pravda kráčajú pred tvojou tvárou.

¹⁶Blažený ľud, ktorý vie jasať!
Kráča vo svetle tvojej tváre, Pane;
¹⁷deň čo deň sa raduje z tvojho mena
a honosí sa tvojou spravodlivosťou.
¹⁸Lebo ty si jeho sila a nádhera
a tvojou priazňou sa dvíha naša moc.
¹⁹Veď náš vladár patrí Pánovi
a náš kráľ Izraelovmu Svätému.

²⁰Raz si vo videní prehovoril k svojim svätým a povedal si:
„Bohatierovi som pomoc poskytol
a vyvoleného z ľudu som povýšil.
²¹Našiel som svojho služobníka Dávida,
pomazal som ho svojím svätým olejom.
²²Pevne ho bude držať moja ruka
a posilňovať moje rameno.

²³Nezaskočí ho nepriateľ,
ani zlosyn ho nepokorí.
²⁴Nepriateľov pred jeho zrakom rozmliaždim
a rozdrvím tých, čo cítia voči nemu nenávisť.
²⁵S ním bude moja vernosť a milosť
a v mojom mene povznesie sa jeho moc.
²⁶Položím jeho ruku na more
a na rieky jeho pravicu.

²⁷On bude volať ku mne: „Ty si môj otec,
môj Boh a útočište mojej spásy.“
²⁸A ja ho ustanovím za prvorodeného,
za najvyššieho medzi kráľmi zeme.
²⁹Naveky mu svoju milosť zachovám
a pevná bude moja zmluva s ním.
³⁰Jeho rod udržím naveky
a jeho trón bude ako dni nebies.“

³¹„No keď raz jeho synovia môj zákon opustia
a nebudú kráčať podľa mojich príkazov,
³²keď moje ustanovenia znesvätia
a nezachovajú moje predpisy,
³³potom ich priestupok trstenicou potrescem
a ich neprávosť korbáčom.

³⁴Ale priazeň mu neodopriem
a neporuším svojuvernosť.
³⁵Svoju zmluvu neznesvätím
a nezruším výroky svojich úst.
³⁶Raz navždy som na svoju svätosť prisahal,
nesklamem Dávida.
³⁷Jeho rod bude trvať naveky
a predo mnou sa ako slnko bude vznášať jeho trón;
³⁸a navždy bude pevný sťa luna,
verný svedok na oblohe.“

³⁹A predsa si ho odmietol a zavrhol,
nahneval si sa na svojho pomazaného.
⁴⁰Rozlomil si zmluvu so svojím sluhom,
do prachu si zhodil jeho korunu,
⁴¹všetky jeho múry si rozbúral
a na trosky si premenil jeho pevnosti.
⁴²Plienili ho všetci, čo išli okolo,
a na posmech vyšiel u susedov.

⁴³Povýšil si pravicu jeho utláčateľov,
všetkým nepriateľom si spôsobil radosť.
⁴⁴Ostrie jeho meča si otupil
a nepomáhal si mu pri boji.
⁴⁵Jeho lesku si urobil koniec
a na zem si povalil jeho trón.
⁴⁶Skrátil si dni jeho mladosti,
zahrnul si ho hanbou.

⁴⁷Ako dlho ešte, Pane? Navždy sa budeš ukrývať?
Tvoj hnev bude blčať sťa oheň?
⁴⁸Spomeň si, aké krátke je moje trvanie,
akých pominuteľných si utvoril všetkých synov ľudských!
⁴⁹Ktorýže človek môže žiť naveky a smrť neuzrieť,
kto môže vyviaznuť z pazúrov smrti?

⁵⁰Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň,
ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?
⁵¹Spomeň si, Pane, na potupu svojich služobníkov,
ktorá sa nakopila v mojom lone od mnohých národov,
⁵²ktorou, Pane, potupovali tvoji nepriatelia,
ktorou potupovali kročaje tvojho pomazaného.

⁵³Nech je zvelebený Pán naveky. Staň sa. Amen.