Prot. č. 213/08/L
Eminencia/Najdôstojnejšia Excelencia,
Z poverenia Svätého Otca, v zhode s Kongregáciou pre náuky viery, Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí považuje za vhodné oznámiť konferenciám biskupov nasledujúce vysvetlenie ohľadom prekladu a vyslovovania Božieho mena vyjadreného posvätným tetragramom v liturgickom kontexte, po ktorom nasleduje niekoľko smerníc.
1. Slová Svätého písma, obsiahnuté v Starom a v Novom zákone, vyjadrujú pravdy, ktoré presahujú hranice, určené časom a priestorom. Sú Božím slovom v ľudských slovách a skrze tieto slová života vovádza Duch Svätý veriacich do poznania celej a úplnej pravdy a spôsobuje, že Kristovo slovo prebýva vo veriacich v celej jeho bohatosti (porov. Jn 14,26; 16,12-15). Aby Božie slovo, napísané v posvätných textoch, bolo zachovávané a tradované celistvým a verným spôsobom, každý moderný preklad biblických kníh sa usiluje byť verným a dôkladným prekladom z pôvodných textov. Takéto literárne úsilie si vyžaduje, aby bol pôvodný text preložený s maximálnou úplnosťou a dôkladnosťou, bez toho, aby sa muselo čosi obsahové vypustiť či doplniť a bez toho, aby sa museli vnášať glosy alebo vysvetľujúce parafrázy, ktoré nepatria k posvätnému textu.
Čo sa týka posvätného vlastného mena Boha, vernosť a úcta zo strany prekladateľov musia byť vrcholné. Zvlášť, ako uvádza bod č. 41 inštrukcie Liturgiam authenticam, „podľa už od nepamäti prijatej tradície, ktorá je zrejmá aj v (...) preklade Septuaginty, sa má meno všemohúceho Boha, vyjadrené v hebrejčine posvätným tetragramom a preložené do latinčiny výrazom ‚Dominus‘, v každom národnom jazyku vyjadriť slovom toho istého významu.“ [„Iuxta traditionem ab immemorabili receptam, immo in (...) versione ‚LXX virorum‘ iam perspicuam, nomen Dei omnipotentis, sacro tetragrammate hebraice expressum, latine vocabulo ‚Dominus‘, in quavis lingua populari vocabulo quodam eiusdem significationis reddetur“].
Napriek tomuto jasnému určeniu sa v minulých rokoch rozšíril zvyk vyslovovať vlastné meno Boha Izraela, známe ako posvätný či Boží tetragram,
písaný štyrmi spoluhláskovými písmenami hebrejskej abecedy vo forme 
, JHVH. S používaním jeho vokalizácie sa možno stretnúť v čítaní
biblických textov vzatých z lekcionárov alebo v modlitbách a piesňach a uskutočňuje sa v rôznych písomných alebo výslovnostných formách,
ako napríklad „Yahweh“, „Yahwè“, „Jahweh“, „Jahwè“, „Jave“, „Jehovah“, atď.1
Je preto naším úmyslom týmto listom vyložiť niektoré základné údaje, na ktorých stojí vyššie citovaná norma a dať niekoľko smerníc,
ktorých sa treba v tejto veci pridŕžať.
2. Úctyhodná biblická tradícia Svätých písiem, známych ako Starý zákon, dosvedčuje sériu Božích pomenovaní a medzi nimi aj posvätné Božie meno zjavené tetragramom
JHVH (). Keďže vyjadrenie nekonečnej Božej veľkosti a majestátu sa považovalo za nevysloviteľné, preto sa nahradzovalo, v čítaní svätého textu,
zvykom alternatívneho pomenovania: „Adonaj“, čo znamená „Pán“.
Samotná grécka tradícia Starého zákona, nazývaná Septuaginta/Sedemdesiati, ktorá pochádza z posledných storočí predchádzajúcich kresťanskú éru, prekladala pravidelne hebrejský tetragram gréckym výrazom Kyrios, čo znamená „Pán“. Pretože text Septuaginty predstavoval Bibliu prvých kresťanských generácií gréckeho jazyka, v ktorom boli napísané aj spisy Nového zákona, samotní prví kresťania nikdy nevyslovovali Boží tetragram. Analogicky sa to dialo aj medzi kresťanmi latinského jazyka, v ktorom sa začína tvoriť literatúra už od 2. storočia, ako to dosvedčuje najprv Vetus latina a následne Vulgáta svätého Hieronyma: aj v týchto tradíciách bol tetragram pravidelne nahradzovaný latinským výrazom „Dominus“, korešpondujúcim tak s hebrejským Adonaj, ako aj s gréckym Kyrios. To platí aj pre nedávnu Novú Vulgátu, ktorú Cirkev používa v liturgii.
Tento fakt mal dôležité dôsledky pre samotnú novozákonnú kristológiu. Keď svätý Pavol ohľadom Ukrižovaného píše, že Boh ho „nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2,9), nemieni nič iné ako meno „Pán“, pretože pokračuje hovoriac: „... a aby každý jazyk vyznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘“ (Flp 2,11; porov. Iz 42,8: „Ja som Pán, to je moje meno“). Pripísanie tejto charakteristiky vzkriesenému Kristovi plne korešponduje s vyznaním jeho božstva. Titul sa vskutku stane zameniteľný medzi Bohom Izraela a Mesiášom kresťanskej viery, hoci to nebol titul, ktorý by bol používaný pre Mesiáša Izraelitov. V úzkom teologickom zmysle sa s ním stretávame napríklad už v prvom kanonickom evanjeliu (porov. Mt 1,20: „zjavil sa mu (Jozefovi) vo sne Pánov anjel“) a badá sa pravidelne v starozákonných citáciách (porov. Sk 2,20: „slnko sa premení na tmu... skôr, ako príde Pánov deň, veľký a slávny“ [Joel 3,4]; 1 Pt 1,25: „Pánovo slovo trvá naveky“ [Iz 40,8]). Vo vlastnom kristologickom zmysle, okrem citovaného textu Flp 2,9-11, je možné pripomenúť Rim 10,9 („ak svojimi ústami vyznávaš: ‚Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“), 1 Kor 2,8 („... neboli by ukrižovali Pána slávy“), 1 Kor 12,3 („... nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán‘, iba ak v Duchu Svätom“) a častá formulka týkajúca sa kresťana nakoľko žije „v Pánovi“ (Rim 16,2; 1 Kor 7,22; 1 Sol 3,8; atď.).
3. Vynechanie výslovnosti tetragramu mena Boha zo strany Cirkvi má teda svoje opodstatnenie. Okrem čisto filologického dôvodu je tu aj druhý: ostať verný cirkevnej tradícii, keď sa posvätný tetragram od počiatku nevyslovoval v kresťanskom prostredí ani sa neprekladal do žiadneho jazyka, do ktorého bola preložená Biblia.
Vo svetle toho, čo bolo vysvetlené, ustanovujú sa nasledujúce smernice:
1. Počas liturgických slávností, v piesňach a v modlitbách nech sa nepoužíva ani nech sa nevyslovuje Božie meno vo forme tetragramu JHVH.
2. V prekladoch biblického textu do moderných jazykov, určených pre liturgické použitie v Cirkvi, nech sa pridŕža toho, čo bolo predpísané v č. 41 inštrukcie Liturgiam authenticam, totiž nech sa Boží tetragram prekladá ekvivalentom Adonaj/Kyrios: „Signore“, „Lord“, „Seigneur“, „Herr“, „Señor“, atď.2
3. V preklade textov, v liturgickom kontexte, v ktorých sú prítomné jeden za druhým, či už hebrejský termín Adonaj alebo tetragram JHVH, nech sa prekladá Adonaj výrazom „Pán“ a nech sa používa forma „Boh“ pre tetragram JHVH, analogicky k tomu, ako sa to deje v Septuaginte a v latinskej Vulgáte.
Zo sídla Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, 29. júna 2008.
+ Francis kard. Arinze – prefekt
+ Albert Malcolm RANJITH – arcibiskup sekretár
Preklad: SSDr. Blažej Štrba | Úpravy textu (so súhlasom prekladateľa): Juraj Vidéky
HTML © Juraj Vidéky