Bože, príď mi na pomoc.
Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu. Ako bolo.
HYMNUS
Ospevujme veľký súboj,
šírme slávne odkazy
trámov kríža, ktorý zdolal
strojcu večnej nákazy!
Obeť na ňom zmiera za svet
a tou smrťou víťazí.
Prvý človek veril zvodom,
smrť si vtiahol do domu,
keď v ňom Božiu lásku zhasil
jed, čo zjedol zo stromu.
Lež Boh nový strom si vybral
zažehnať tú pohromu.
Poriadok si vyžadoval
po bolestnom otrase
do priepasti vrhnúť zhubcu,
čo nás ranil v zápase,
aby skazonosný úder
poslúžil nám ku spáse.
Keď čas prišiel, keď po Bohu
vyvrcholil dávny smäd,
Otec poslal na svet Syna,
skrz ktorého stvoril svet,
a on z Panny ľudsky vzklíčil
sťa z kra vytúžený kvet.
A keď sa mu v ľudskom veku
najkrajší vek priblíži,
predurčený trpieť, rád sa
pred mukami poníži,
preto Baránka, hľa, ľudstvo
v obeť dvíha na kríži.
Tebe, Otče, s Duchom Svätým
nech je sláva naveky
skrze Krista, ktorý telom
nie je nám už ďaleký
a chce krížom zmeniť v radosť
ľudský bôľ a náreky. Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému.
Prečo sa búria pohania? *
Prečo národy snujú plány daromné?
Povstávajú pozemskí králi †
a vladári sa spolčujú *
proti Pánovi a proti jeho pomazanému:
„Rozbime ich okovy *
a ich jarmo zhoďme zo seba!“
Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; *
Pán ich privedie na posmech.
Raz na nich rozhorčene zavolá *
a svojím hnevom ich vydesí:
„Veď ja som ustanovil svojho kráľa *
na svojom svätom vrchu Sione!“
Zvestujem Pánovo rozhodnutie: †
Pán mi povedal: „Ty si môj syn. *
Ja som ťa dnes splodil.
Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy *
a do vlastníctva celú zem.
Budeš nad nimi panovať žezlom železným *
a rozbiješ ich jak hrnce hlinené.“
A teraz, králi, pochopte; *
dajte si povedať, pozemskí vladári.
V bázni slúžte Pánovi *
a s chvením sa mu klaňajte.
Podvoľte sa zákonu: †
žeby sa nerozhneval a vy by ste zahynuli na ceste, *
lebo sa rýchlo rozhorčí.
Šťastní sú všetci, *
čo sa spoliehajú na neho.
Ant. Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému.
Ant. 2 Delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós.
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? *
Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil.
Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; *
volám v noci, a nenachádzam pokoja.
A predsa ty si svätý, *
ty tróniš na chválach Izraela.
V teba dúfali naši otcovia; *
dúfali a vyslobodil si ich.
K tebe volali a boli spasení, *
v teba dúfali a zahanbení neboli.
No ja som červ, a nie človek, *
ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie.
Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, *
vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou.
„Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, *
nech ho zachráni, ak ho má rád.“
Veď ty si ma vyviedol z lona *
a na prsiach matky si mi dal spočinúť.
Od samého zrodu som odkázaný na teba. *
Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila.
Nevzďaľuj sa odo mňa, †
lebo sa blíži ku mne nešťastie *
a nieto, kto by mi pomohol.
Obkľučuje ma stádo juncov, *
obstupujú ma býky z Bášanu.
Otvárajú na mňa svoje papule *
ako lev, čo plieni a reve.
Rozlievam sa sťa voda *
a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby.
Srdce mi mäkne ako vosk *
a topí sa mi v útrobách.
Podnebie mi vysychá ako črepiny †
a jazyk sa mi lepí k hrtanu. *
Do prachu smrti ma odvádzaš.
Obkľučuje ma svorka psov, *
obstupuje ma tlupa zlosynov.
Prebodli mi ruky a nohy, *
môžem si spočítať všetky svoje kosti.
Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; †
delia si moje šaty *
a o môj odev hádžu lós.
Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, *
ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc.
Chráň mi dušu pred kopijou *
a môj život pred pazúrmi psov.
Vysloboď ma z tlamy levovej, *
mňa úbohého chráň pred rohmi byvolov.
Tvoje meno chcem zvestovať svojim bratom *
a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť.
¶ Táto posledná časť žalmu sa berie podľa ľubovôle.
Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, *
oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci.
Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove, *
veď on nepohŕda, ani neopovrhuje nešťastným chudákom;
ani svoju tvár neodvracia od neho, *
lež vyslyší ho, keď volá k nemu.
Tebe patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení *
a svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána.
Chudobní sa najedia a budú nasýtení †
a Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú: *
„Naveky nech žijú ich srdcia!“
Pána budú spomínať a k nemu sa obrátia všetky zemské končiny, *
jemu sa budú klaňať všetky rodiny národov.
Veď Pánovo je kráľovstvo, *
on panuje nad národmi.
Jemu jedinému sa budú klaňať všetci, čo spia pod zemou; *
pred jeho tvárou padnú na zem všetci, čo zostupujú do prachu.
Aj moja duša bude preňho žiť *
a jemu bude slúžiť moje potomstvo.
Budúcim pokoleniam sa bude rozprávať o Pánovi †
a jeho spravodlivosť budú ohlasovať ľudu, ktorý sa narodí: *
„Toto urobil Pán.“
Ant. Delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós.
Ant. 3 Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla.
Nekarhaj ma, Pane, v svojom rozhorčení *
a netrestaj ma v svojom hneve,
lebo tvoje šípy utkveli vo mne, *
dopadla na mňa tvoja ruka.
Pre tvoje rozhorčenie niet na mojom tele zdravého miesta, *
pre môj hriech nemajú pokoj moje kosti.
Hriechy mi prerástli nad hlavu *
a ťažia ma príliš, sťa veľké bremeno.
Rany mi zapáchajú a hnisajú *
pre moju nerozumnosť.
Zohnutý som a veľmi skľúčený, *
smutne sa vlečiem celý deň.
Bedrá mi spaľuje horúčka *
a moje telo je nezdravé.
Nevládny som a celý dobitý, *
v kvílení srdca nariekam.
Pane, ty poznáš každú moju túžbu; *
ani moje vzdychy nie sú skryté pred tebou.
Srdce mi búcha, sila ma opúšťa *
i svetlo v očiach mi hasne.
Priatelia moji a moji známi odvracajú sa odo mňa pre moju biedu, *
aj moji príbuzní sa ma stránia.
Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla †
a tí, čo mi stroja záhubu, rozchyrujú o mne výmysly *
a deň čo deň vymýšľajú úklady.
Ale ja som sťa hluchý, čo nečuje, *
ako nemý, čo neotvára ústa.
Podobám sa človekovi, čo nepočuje *
a čo nevie obvinenie vyvrátiť.
Pane, pretože v teba dúfam, *
ty ma vyslyšíš, Pane, Bože môj.
A tak hovorím: „Nech sa už neradujú nado mnou; *
a keď sa potknem, nech sa nevystatujú nado mňa.“
Ja, pravda, už takmer padám *
a na svoju bolesť myslím ustavične.
Preto vyznávam svoju vinu *
a pre svoj hriech sa trápim.
Moji nepriatelia sú živí a stále mocnejší, *
ba ešte pribudlo tých, čo ma nenávidia neprávom.
Za dobro sa mi odplácajú zlom a tupia ma za to, *
že som konal dobre.
Neopúšťaj ma, Pane; *
Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa.
Ponáhľaj sa mi na pomoc, *
Pane, moja spása.
Ant. Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla.
Povstali proti mne kriví svedkovia,
Dychtiví po násilí.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Listu Hebrejom
9, 11-28
Kristus, veľkňaz, raz navždy vošiel do Svätyne so svojou vlastnou krvou
Bratia, keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.
A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva. Lebo kde je závet, musí sa dokázať smrť závetcu. Veď závet nadobúda účinnosť smrťou, neplatí, kým žije ten, kto závet urobil. Preto ani prvá zmluva nebola uzavretá bez krvi. Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv teliat a capov s vodou, so šarlátovou vlnou a yzopom a pokropil samu knihu aj všetok ľud, hovoriac: „Toto je krv zmluvy, ktorú pre vás nariadil Boh.“ Podobne pokropil krvou aj stánok a všetko bohoslužobné náčinie. A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia.
Podoby nebeských vecí bolo treba takto očisťovať, no nebeské veci samy lepšími obetami, ako sú tamtie. Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech: A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú.
RESPONZÓRIUM
Porov. Iz 53, 7. 12
Ako baránka viedli ho na zabitie a hoci ho týrali, neotvoril ústa; bol vydaný na smrť, * Aby oživil svoj ľud.
Vydal na smrť svoj život a započítali ho medzi zločincov. * Aby oživil.
DRUHÉ ČÍTANIE
Z Katechéz svätého biskupa Jána Zlatoústeho
(Cat. 3, 13-19: SCh 50, 174-177)
Sila Kristovej krvi
Chceš poznať silu Kristovej krvi? Vráťme sa k jej náznaku, pripomeňme si jej predobraz, čítajme dávne písma.
Mojžiš hovorí: „Zabite jednoročného baránka a jeho krvou natrite dvere.“ Čo to vravíš, Mojžiš? Môže vari krv ovce zachrániť rozumom obdareného človeka? Pravdaže, hovorí, no nie preto, že je krvou, ale preto, že naznačuje Pánovu krv. Teraz sa teda nepriateľ stiahne oveľa skôr, keď uvidí už nie krv predobrazu na dverách, ale pravú krv žiariť na ústach veriacich, lebo ona posväcuje veraje Kristovho chrámu.
Chceš poznať inú silu tejto krvi? Pozoruj, prosím, odkiaľ začala vytekať a z akého prameňa vytryskla. Zo samého kríža vyprýštila ponajprv, jej žriedlom bol Pánov bok. Lebo keď Ježiš zomrel a ešte visel na kríži, pristúpil vojak, kopijou mu prebodol bok a vytiekla z neho voda a krv; jedno symbolom krstu, druhé Eucharistie. Vojak otvoril bok, a tým otvoril stenu svätého chrámu, a ja som našiel prevzácny poklad a som šťastný, že som objavil skvelé bohatstvo. Tak to bolo aj s tamtým baránkom: Židia zabili ovcu a ja som poznal ovocie obety.
„Z boku krv a voda.“ Poslucháč, prosím ťa, neprejdi tak ľahko ponad toto veľké tajomstvo. Ešte mi ostáva povedať niečo hlboké a tajomné. Povedal som, že tá voda a krv sú symbolom krstu a Eucharistie. Z nich vznikla svätá Cirkev kúpeľom znovuzrodenia a obnovou v Duchu Svätom, čiže skrze krst a Eucharistiu, ktoré akoby boli vzišli z boku. Teda Kristus zo svojho boku vybudoval Cirkev, tak ako z Adamovho boku vzišla manželka Eva.
Preto aj Pavol vyhlasuje: „Sme z jeho tela a z jeho kostí“, pričom myslí na bok. Lebo ako z Adamovho boku stvoril Boh ženu, tak nám Kristus dal zo svojho boku vodu a krv a z nich vznikla Cirkev. A ako Boh otvoril bok spiaceho Adama, tak nám on hneď po smrti daroval vodu a krv.
Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil.
RESPONZÓRIUM
Porov. 1 Pt 1, 18-19; Ef 2, 18; 1 Jn 1, 7
Boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, nepoškvrneného Baránka. * Skrze neho máme všetci v jednom Duchu prístup k Otcovi.
Krv Ježiša Krista, Božieho Syna, nás očisťuje od každého hriechu. * Skrze neho.
MODLITBA
Modlime sa.
Prosíme ťa, Bože, zhliadni na túto svoju rodinu, za ktorú sa náš Pán Ježiš Kristus neváhal vydať do rúk zločincov a podstúpiť muky kríža. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
Amen.
Text © KBS. Texty sú publikované s vedomím KBS ako pracovná verzia.
© 1999-2023 J. Vidéky